Horúco, miláčik

Horúco, miláčik - Goronce, moj druogi

Obálka knihy je ladená etnologicky, ľudovo. Vzbudzuje skôr dojem, že to bude príbeh o Goraloch, ich spôsobe života, kultúre či  histórii,  možno o nejakej zabudnutej dedinke na severe Slovenska. Príbeh je však o úplne niečom inom ako som si myslela, avšak nie je to ani sladká romantika, ktorou sú známe také útle knižky. No napriek tomu ma vtiahla do jej príbehu.

Knihovníčka Klára žila spokojným usporiadaným rodinným životom. Štvalo ju len to, že ich jediný syn sa domovu akosi vyhýba. Prečo? Má na to nejaký dôvod či je to len pubertálna trucovitosť? Pravda nakoniec vyplávala na povrch a zmenila tým život všetkých troch členov rodiny.

Podľa mňa aj také oddychové knihy ako je táto nám môžu okrem zahnania nudy dať niečo do života. V tejto nájdete hlboké myšlienky ako aj opisy reality, o ktorej sa často nehovorí. Príbeh je hlavne o tom, že svoj život dokážeme zmeniť kedykoľvek, v akomkoľvek veku, len treba veľmi chcieť a o uvedomení si, že človeka vie posunúť dokonca aj bolesť a sklamanie. Napriek svojmu životnému osudu si hrdinka uvedomí silu seba samej, svojej osobnosti, čoho všetkého je schopná. Doteraz „uväznená“ so svojimi myšlienkami, potrebami, vedomosťami sa prebúdza a dáva svojmu životu úplne iný rozmer.

„Človek sa mení len postupne, niekedy to ani nedokáže, aj keď si uvedomuje, že zmenu potrebuje ako soľ. No pokiaľ zotrvá na tom istom mieste, s tými istými ľuďmi, opakuje schematicky všetko, čo robil, len s občasnými drobnými revolúciami. Na zásadnú zmenu potrebuje zásadnú zmenu životných podmienok.“

Klára je žena, ktorá roky žije v stereotype, naučenom, naprogramovanom dennodennom rytme, a predsa sa z nej stane žena činu, žena ktorá koná, ktorá život neprežíva, ale žije. Je zvláštne, že k tomu jej pomohli hlavne odkryté rodinné tajomstvá. Pýtam sa samej seba: „Čo by s ňou bolo, keby sa nestalo to, čo sa stalo?“ „Pani Baretová – upätá konzervatívna pani, ktorá poslúcha manžela, robí, čo si myslí, že by mala robiť žena s dobrou povesťou a najmenšia zmena jej stereotypu v nej vyvoláva strach.“ Niekto si možno pri čítaní povzdychne: „chúďa žena“, ja si však myslím, že život jej tým chcel ukázať len inú cestu, že môže žiť aj inak ako doteraz a všetko okolo nej pôjde aj tak svojou cestou. Ona však bude šťastná. Veď to je hlavným poslaním života.

Možno niekto bude čakať krásny happy end, no mne sa páčilo ukončenie také aké je. Aké? Dozviete sa po dočítaní tejto malej knižky. Nebuďte však sklamaní, pre hlavnú hrdinku to istým spôsobom happy end je.

Autorka knihy používala úplne jednoduché slová, slovné spojenia a vety, chcela sa tým zrejme priblížiť čo najväčšej skupine čitateliek, jednoduchým ženám. Kniha sa preto číta rýchlo, zvládnete ju aj na jeden hlt. Je to oddychové čítanie v lete k bazénu alebo v zime ku kozube. Aj keď sa ku knihe už pravdepodobne nikdy nevrátite, keďže nepatrí k tým, ktoré budete čítať dokola a nachádzať tam vždy niečo iné, hlavná myšlienka sa vám možno vryje pod kožu tak ako mne. Treba ísť za šťastným životom, v hocakom veku, nikdy nie je neskoro.

Recenzoval: Eva Mútňanová
http://www.citaj.to/