Harper Leeová – Postav hliadku

Harper Leeovú skutočne nemusím nikomu predstavovať. Jej kultový román Nezabíjajte vtáčika je celosvetovo známy.  V jeho voľnom pokračovaní s názvom Postav hliadku autorka znova rozoberá rasovú neznášanlivosť medzi černochmi a belochmi. Citlivo vykresľuje rozpory medzi rasami a mentalitu občanov Maycombu.

Kniha má jednoduchý dej, no o to viac sa autorka zamerala na hĺbku a myšlienky, ktoré do nej vkladala. Príbeh sa zameriava na mladú Jean Louise, ktorá sa po rokoch vracia do rodného Maycombu, aby zistila, že nič nie je také, ako si pamätá. Čoskoro zisťuje, že už nemôže veriť nikomu a ničomu. Sama som až do poslednej chvíle netušila, na čej strane pravda stojí.

Takmer sa doňho zaľúbila. Nie, to nie je možné, pomyslela si: buď sa človek zaľúbi alebo nezaľúbi. Láska je na tomto svete jediné, čo je jednoznačné. Nepochybne jestvujú rozličné druhy lásky, ale buď jeden  nich prijmeme, alebo odmietneme.

Je to silný príbeh, ktorý rozpráva o životnom úseku mladej ženy. Po jej návrate sa všetko javí normálne, no Jean Louise čoskoro zisťuje, že to je len pretvárka. Akoby sa celý Maycomb obrátil o stoosemdesiat stupňov. Už to nebolo mestečko, v ktorom sa narodila, ale cudzie miesto, kde nevedela, komu môže dôverovať.

V knihe nájdeme naozaj rôzne postavy, čo jej pridáva na hĺbke. Či už je to samotná Jean Louise alebo jej otec. Hlavná hrdinka je svojská, má svoje názory, o ktorých je hlboko presvedčená, že sú pravdivé. Jej svetom otrasie odhalenie, ktoré ju zraní. No nie všetko je iba čierne a biele. Je to postava, ktorá si nenechá od druhých skákať po hlave a rázne povie, čo si myslí. Nie je to utiahnuté dievčatko, ktoré by potrebovalo vodiť za ručičku. Najskôr som nevedela, čo si mám o nej myslieť. Prišla mi trochu zvláštna, ale aj to sa vysvetlilo, ako príbeh napredoval. Stotožnila som sa s jej názorom, no niektoré činy by som na jej mieste prehodnotila. Niečo si myslela, postavila si hlavu a nešla za zúčastnenými, aby si to nechala vysvetliť, aká bola skutočnosť. Občas som mala pocit, že má chuť vyvolávať hádky, hlavne čo sa týka jej tety. Keďže vyrastala bez matky – vychovávaná pestúnkou – nemala k nej vybudovaný poriadny vzťah. Zato názory jej tety boli niekedy dosť cez hranicu. Niekedy som s reakciou Jean Louise súhlasila, inokedy nie. V mojom pomyselnom rebríčku obľúbených hrdiniek sa  zaradila na popredné miesta.

Sklamala ju ľudská bytosť, ktorej plne a úprimne dôverovala. Človek, o ktorom vedela, že môže naňho ukázať a s plným vedomím povedať Hľa, aký ušľachtilý muž, od hlavy po päty pravzor cnosti! Práve taký človek ju verejne, neospravedlniteľne a nehanebne zradil.

Veľmi zaujímavou postavou je Atticus Finch. Právnik, ktorý neodmietne žiaden prípad. Je rád, keď sa mu konečne domov vráti jediná dcéra. Mám dojem, že celá rodina Finchovcov je dosť zvláštna. Polku knihy som sa z nich nevedela vysomáriť. No ani tento fakt nezabránil tomu, aby som si Attica obľúbila. Od prvého okamihu som vedela, že jeho správanie bude mať patričné vysvetlenie. Najskôr som bola – podobne ako Jean Louise – na neho nahnevaná. Avšak, ako príbeh napredoval, rozjasnilo sa mi, a ja som ho chápala. On bol iba malou rybou v obrovskom mori pokrytcov. Sám nezmohol nič. Aj Jean Louise musela nakoniec uznať, že mal pravdu. Za všetkým bolo omnoho viac, ako by si bola niekedy pomyslela.

Ten včera postavil v kostole hliadku. Mal by aj mne zaobstarať nejakú hliadku. Potrebujem hliadku, ktorá by ma všade sprevádzala a každú chvíľu mi oznamovala, čo vidí. Potrebujem hliadku, ktorá by mi povedala, že človek vraví jedno a myslí niečo iné, potrebujem hliadku, ktorá by mi nakreslila čiaru a nabádala ma odlišovať, kde platí jedna spravodlivosť a kde platí druhá. Potrebujem hliadku, aby som mohla vyraziť a dávať všetkým na známosť, že dvadsaťšesť rokov je priveľmi dlhý čas, aby som si z niekoho robila žarty, hoci by sa mi aj zdali zábavné.

Vzťahy v mestečku sa výrazne zhoršili odkedy ho Jean Louise opustila. Sama sa s tým nevie zmieriť. Nedokáže zniesť, že jej otec sa angažuje v rasistickej Rade občanov. On, ktorý obhajoval mladého černocha, sa im teraz obracia chrbtom. No ako som už vyššie písala, nie všetko je iba čierno-biele.

Celkovo je príbeh naozaj skvelo vystavaný. Autorka bravúrne vytvára napätie tým, ako šikovne skladá vety a vie vygradovať dej. Čítala som so zatajeným dychom, pretože aj keď sa v knihe v podstate nič nedialo, spôsob, akým autorka tému rasovej neznášanlivosti spracovala, je citlivý a veľmi zaujímavý.

Človek môže byť súčasťou niečoho, čo má možno škaredú tvár, ale nesúďme ho, kým nevieme, čo ho k tomu priviedlo. Niekedy to v nás azda vrie, ale uvedomujeme si, že mierna reakcia je osožnejšia, než hnev.

Pre mňa je Postav hliadku jedinečná kniha, ktorá vo mne zanechala hlboký dojem. Knihu odporúčam všetkým, ktorí majú radi silné príbehy, ktoré vás donútia zamyslieť sa. Kniha obsahuje množstvo myšlienok, ktoré stoja za zapamätanie. Nejednu mám zvýraznenú a budem sa k nim občas vracať.

Recenzovala: Zuzana Fabiánová
http://secretworldofdeepsoul.delicate-flower.com/2016/04/03/harper-leeova-postav-hliadku-nezabijajte-vtacika-2/