Child 44

Anotácia: Lev Demidov je dôstojník Ministerstva štátnej bezpečnosti, predchodcu neslávne známej tajnej polície KGB. Je síce charakterný a poctivý, no Stalinove politické praktiky z neho urobili chladného vykonávateľa rozkazov svojich nadriadených. Tí mu pripomínajú, že v Sovietskom zväze bola odstránená každá forma vykorisťovania, preto v spoločnosti neexistuje zločin. Lev je ochotný uveriť tejto ilúzii, napriek tomu, že prenasleduje a trestá zradcov mladého štátu.
Keď sa na železničnej trati v Moskve objaví telo mŕtveho chlapca, Demidova okamžite informujú, že išlo o nehodu, nie o zločin. V tomto duchu a z pozície svojej moci presvedčí chlapcovu rodinu aj očitých svedkov, že sa zločin nestal. Postupne si však uvedomí, že v „dokonalom“ Rusku 50. rokov vyčíňa masový vrah, a tak neposlúchne rozkaz a pokračuje v pátraní na vlastnú päsť. Prípad nadobúda čoraz jasnejšie kontúry a Demidov upadá do nemilosti. Jeho žene Raise hrozí nebezpečenstvo a situáciu komplikuje nález ďalšieho brutálne zavraždeného dieťaťa…

Hneď na začiatku by som rada vedela, že kto písal anotáciu. Dotyčný by si totižto mohol preštudovať rozdiel medzi sériovým a masovým vrahom. Naozaj ma to vytáča, pretože je to dosť veľký rozdiel a čo sa týka kníh či seriálov, myslím, že je dosť dôležité aby to bolo napísané správne. Samozrejme toto nijak zvlášť neovplyvňuje moje hodnotenie knihy. Pre niektorých je toto možno bezvýznamná vec ale pre človeka ako ja, ktorý sa zaoberá sériovými vrahmi zopár rokov je označenie masový vrah, pre sériového vraha, naozaj rozčuľovania sa hodné.

Hlavný dôvod prečo som si o knihu zažiadala je teda ten, že ako som spomínala vyššie, zaujímam sa o sériových vrahov a medzi nich patrí i  A. Chikatilo (oficiálne 53 obetí, neoficálne +56), známy aj ako Rostovský rozparovač. Autor sa práve týmto vrahom nechal inšpirovať pri písaní tejto knihy. Mne osobne sa kniha zo začiatku ťažko čítala. Jeden z dôvodov je ten, že v knihe je na môj vkus málo priamej reči a strašne veľa opisu, na čo nie som naozaj zvyknutá. Ďalší dôvod je, že kniha obsahuje viacej cudzích slov, ktoré nepoznám nakoľko mám 23 a obdobie Sovietskeho zväzu ide tak trochu mimo mňa. Knihu by som zrejme odporučila ako čítanie pre starších, resp. ľuďom, ktorým táto tématika nie je tak cudzia. Ja som pôvodne čakala, že sa to celé bude motkať okolo vyšetrovania vrážd. Bohužiaľ pre mňa, to tak nebolo.

Krutosť drží kľúče,

ktoré otvárajú brány

dokonalého štátu.

Hlavná postava, Lev Demidov, mi prišla veľmi chladná a arogantná. Samozrejme chápem prečo. Ako bolo i v knihe spomínané ako najlepší veliteľ musel mať istú autoritu, ktorú si milým prístupom v tej dobe určite nemohol zaistiť. Chladných a arogantných a samozrejme neľútostných sériových vrahov vítam s otvorenou náručou, s detektívmi, v tomto prípade veliteľmi, mám s tým už akosi problém. Je to však zrejme celé o zvyku. Ako sa vraví občasná zmena nezaškodí. Lev Demidov mal však neskôr dve tváre. Občas sa mi javil ako citlivý človek so súcitom pre iných, človek s výčitkami a inokedy mi prišiel ako som spomínala, arogantný, hrubý a bez súcitu a išiel mi dosť na nervy. Ku koncu knihy sa to však zlepšovalo a začal si získavať moje sympatie.

V dokonalej spoločnosti

nemôže existovať

zločin.

Osobne mi nesadlo ani striedanie deja v knihe. Nič proti tejto konkrétnej knihe.. ja to nemám rada zrejme v žiadnej. Nakoniec som však tieto spomínané zápory (z môjho pohľadu) pretrpela a konečne sa mi kniha čítala naozaj ľahšie. Navyše všetko do seba zapadá a všetko spolu súvisí, preto bolo to striedanie dejov v podstate dôležité. Postupne sa menil môj názor na knihu. Úprimne, zo začiatku to vyzeralo, že túto knihu zrejme potopím. Som človek, ktorý sa nebojí napísať úprimnú recenziu. Keď sa mi kniha nepáčila tak sa mi nepáčila. Ale ako som spomínala kniha začala naberať na obrátkach a ja som sa dokázala do deja začítať oveľa lepšie ako na začiatku. (Sranda, práve teraz, počas písania tohto článku som na moje odporúčanie túto knihu predala a zákazníčka mi príde povedať ako sa jej páčila :D.) Keď si to tak zhrniem tak, boli pasáže knihy, ktoré sa mi naozaj páčili a boli pasáže, ktoré ma až tak nezaujímali a radšej by som to preskočila. Pokladám však za veľké plus tejto knihy to, že i cez nie moc sľubný začiatok si ma dokázala prilákať na svoju stranu aspoň neskôr.

Ale viete čo je na tom najlepšie? Že aj keby sa mi kniha vôbec nepáči aspoň mám knihu, na ktorej obale je Tom Hardy! I keď ja ho mám radšej ako Banea.

Recenzovala: Monika Fejfárová

http://battyamnesia.blogspot.sk/2015/06/child-44.html