Biele telá (Jane Robinsová)

Tilda sa so svojou dvojičkou Callie stretáva raz do mesiaca na filmový večer. Keď však príde tentokrát, v byte na Curzon Street je Tildin nový priateľ Felix. Spoločný večer absolvujú všetci a Callie sa zdá Felix šarmantný a príjemný spoločník. Neskôr spolu prežijú ešte spoločné výlety a Callie začne sestre priateľa závidieť . Potom sa však stane niečo nečakané a Felix dostane záchvat zlosti pre úplnú banalitu. Neskôr si Callie začína všímať ďalšie prejavy násilia. Napríklad modriny na rukách či postupné chradnutie. Chce sestre pomôcť a nevie ako, tak hľadá oporu na internete. Tam nájde stránku, ktorá je venovaná týraným ženám, ktoré si navzájom prejavujú podporu a vymýšľajú, ako z toho pekla ujsť. Po konfrontácií s Felixom sa sestry prestanú stretávať. Callie však na sestre veľmi záleží a snaží sa jej pomôcť. Podarí sa sestre zachrániť jej milovanú Tildu ešte skôr ako dôjde k tragédii?

Môj manžel sa na verejnosti správa ako princ z rozprávky, je starostlivý a milujúci. V súkromí je chladný a bije ma, ale nikdy nie po tvári. Iba tam, kde modriny nikto neuvidí.

Knihu som prečítala za pár dní. Bola som zvedavá, ako sa to celé vyvinie. Autorkin štýl písania sa číta ľahko. Príjemné spestrenie knihy sú internetové konverzácie Callie na fóre pre Dominantných mužov. Postavy majú rôzne psychické problémy. Jedna má blízko k narcizmu a pokiaľ nie je stredobodom pozorností, tak ma sklon k sebapoškodzovaniu. Druhá je príliš naviazaná na sestru a je bez štipky sebavedomia. A preto sa ľahko podriadi požiadavkám iných. Stačí prejaviť trochu náklonnosti a už ju majú v hrsti. A potom je tu ďalšia postava, ktorá potrebuje mať všetko pod kontrolou a balí si do fólie aj taniere v skrinke.

Motív príbehu sa mi páčil, ale čakala som niečo viac. Pri trilery chcete mať zimomriavky a možno sa aj báť. To sa nestalo. Tentokrát som ani neprežívala osudy postáv tak emotívne ako pri iných knihách. Niektoré scény boli nepríjemné na predstavenie si. Napríklad ako sestra zjedla vlasy alebo zuby tej druhej. Ale ku postave to patrilo, čiže neodsudzujem, ale čítalo sa to ťažko.

Také to bolo prosté – skolaboval a zomrel, a na okamih to vyzeralo, akoby jednoducho zmizol. Svet ho pohltil ako skočný príliv.

Kniha určite nie je zlá. Sama som bola zvedavá ako sa príbeh skončí a samozrejme sa skončil inak, ako by ste čakali. Napätie tam bolo, aj “chtíč” čítať ďalej a ďalej. Odporúčam čitateľom, ktorí majú radi tento žáner, ale nemajú radi až ten level, kde sa boja ísť po tme po byte. Tu sa báť nebudete. Alebo som sa nebála len ja? Žeby som už bola vycvičená?

Recenzovala: Dominika Ševčíková
https://drominickacita.sk/2018/06/02/biele-tela-jane-robinsova/