Úvodná stránka › Čitateľské recenzie › Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa

Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa

Byť výnimočný je najlepší spôsob, ako byť iný.

Moje tohtoročné knihomoľské predsavzatie znelo „prečítať všetky Backmanovky, ktoré sú v slovenčine.“ Po knihe Muž menom Ove bola na rade Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa. Po trileroch mi táto kniha prišla vhod. Vedela som, že Fredrik Backman píše krásne príbehy a človek má po ich prečítaní príjemný pocit.

Elsa je takmer osemročné dievčatko, ktoré je iné. Aspoň to o nej vravia. Len preto, že je bystrejšia a nemá v hlave prázdno. Na dennom poriadku je strach zo šikany a vždy je v strehu, ak by musela utekať. A Elsa vie utekať naozaj rýchlo. Lebo keď je niekto iný, tak bez toho neprežije. Najlepšou kamarátkou je jej babička. Ona ju vie rozosmiať, ochrániť a preniesť do iného kráľovstva s názvom Miamas. Babička však ochorie a podľahne rakovine. Ako posledné pripraví pre svoju milovanú vnučku dobrodružstvo s hľadaním pokladu. Podarí sa Else nájsť poklad?

Babičke veľmi nevonia život v skutočnom svete. Je totiž plný pravidiel, a tie jej ani trochu nevyhovujú. Podvádza pri hraní Monopolov, s Renaultom jazdí v pruhu pre autobusy, z Ikey si odnáša žlté nákupné tašky a na letisku pri páse s batožinou nikdy nestojí za značkou diskrétnej zóny. A dvere na záchode si necháva dokorán. To tiež svedčí o istej povahovej odlišnosti.

Začiatok knihy sa môže čitateľovi javiť zvláštny. Elsa sa venuje svojej fantázii. Vysvetľuje, ako to funguje v kráľovstve Miamas, ktoré vymyslela jej babička, aby sa mala Elsa kam utiekať, keď sa bojí. Nenechajte sa však odradiť. Vďaka vysvetleniu pochopíte, ako to v skutočnosti je. Počas putovania za pokladom Elsa spoznáva svojich susedov. Každý jeden z nich hrá v príbehu dôležitú úlohu. Či už Monštrum, ktorý vychádza z bytu len v noci, mocný vlkodav, ktorý býva v byte sám, Alkoholička v čiernej sukni, stále uhundraný taxikár Alf či protivná babizňa Britt-Marie. V každom jednom z nich si nájde priateľa a každému postupne odovzdá list od babičky, v ktorom ich babička pozdravuje a ospravedlňuje sa. Každý jeden príbeh vás dojme a túžite sa dostať na koniec a zistiť, čo zanechala babička pre svoju milovanú vnučku. Čo bude v poslednom liste, ktorý bude práve pre ňu.

Z toho, čo sa nepovie, nikto nezosmutnie. To vedia všetky takmer osemročné deti.

Kniha je ako vždy napísaná úžasne. Fredrik Backman má dar slova. V jednej chvíli vás rozplače smútkom či dojatím a o chvíľu sa smejete na jeho vtipných myšlienkach. Pri každej knihe sa snažím vybrať úsek, ktorý ma zaujal. Pri Backmanovi je toho toľko, že je ťažko vybrať niečo na ukážku. Jeho myšlienky sú úžasné. Krásne, dojímavé, úprimné a neraz vtipné.

Vďaka jeho knihe sa vrátite do detstva, do sveta fantázie. Začnete sa zaoberať tým, či máte okolo seba priateľov a ľudí, ktorí sú ochotní vám pomôcť a ochrániť vás. Veľmi sa mi páčilo, ako sa postupne ukazovali osudy Elsiných susedov. Každého z nich som mala chuť objať. Mimochodom, je to už druhá kniha od Backmana, kde sa ukázala sila susedských vzťahov. Premýšľala som, či by sa aj u nás vedeli ľudia takto spojiť. Možno niekde áno, ale poväčšinou sa ľudia zatvoria vo svojich domoch či bytoch a o osudy ľudí okolo nich sa nezaujímajú.

Chlapec so syndrómom vyšiel na chodbu a zamieril do babičkinho bytu. Keď sa vrátil, okolo úst mal omrvinky škoricových slimákov a na svetríku vlkodavie chlpy. Trochu to vyzeralo, akoby ho pozvali na karneval a on sa rozhodol, že pôjde za koberec.

Kto má rad Fredrika Backmana, tak knihu bude milovať. Opäť v sebe ukrýva krásne posolstvo. Tentokrát je však popretkávaná fantáziou, ktorá má veľmi dôležitý význam v celom príbehu. Opäť si čitateľ poplače, zasmeje sa a po prečítaní bude mať na tvári úsmev. Lebo presne také sú jeho knihy. Lebo aj napriek tomu, že píše o smrti či šikane, odnesiete si z toho len to najlepšie. Pretože aj smrť patrí k životu.

Najväčšie poďakovanie patrí čitateľom. Nebyť vášho nanajvýš pochybného vkusu, s najväčšou pravdepodobnosťou by som si musel zohnať poriadnu robotu. (F.Backman)