bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Zvrátený vrah v nemocnici

Je mnoho spôsobov, ako umrieť v nemocnici.
Byť chorým, je iba jedným z nich...

Neublížiš je nový medicínsky psychotriler o tom, že lekári majú najmä zachraňovať životy. Čo však v prípade, ak sa po nemocnici pohybuje zabijak?
„Úžasný triler. Presvedčivý, nadupaný a desivý,“ komentoval knihu bestsellerový autor Harlan Coben. Klasická hra mačky s myšou, ale podané oveľa sviežejšie a s nečakaným rozuzlením.

Steve Mitchell je výborný chirurg: ambiciózny, inteligentný, dôveryhodný. Je šťastne ženaý, má dve deti a naozaj dobré postavenie v Bostonskej nemocnici. Práve tam vedie aj skupinku medikov, ktorí sú na praxi. Jeho kariéra je na vzostupe, črtá sa pred ním žiarivá budúcnosť.

Potom však jeden jeho pacient záhadne umrie. Čoskoro mu začne byť jasné, že vrah sa voľne pohybuje v nemocnici a kedykoľvek môže zase ublížiť niektorému pacientovi. Krásna a chytrá mladá medička zvedie Steva. Vyhráža sa, že mu zničí život a núti ho hrať s ňou nebezpečnú hru so smrteľnými následkami.

V nemocnici postupne umierajú ďalší pacienti za záhadných okolností. Podarí sa Stevovi prekabátiť psychopatickú vrahyňu prv než umrie ďalší pacient?

Neublížiš je výborný triler o psychopatovi, ktorý má všetky informácie – vie, čo robíte, na čo myslíte, aké sú vaše túžby. A môže vás zničiť. Vašu kariéru i manželstvo.
Je to príbeh o sociopatovi, pre ktorého je zabíjanie viac ako len cieľ. Je to hra, v ktorej sa vyžíva. Ak chcete prežiť, musíte sa prispôsobiť...alebo dokážete nájsť spôsob, ako z nej vyskočiť a obrátiť ju naspäť proti zabijakovi?
„Najlepší medicínsky triler, aký som za posledných 25 rokov čítal. Úžasné scény a plastické postavy,“ napísal na Twitteri kráľ hororu Stephen King.

Začítajte sa do novinky Neublížiš:

Zomiera mi pacient.
A je to moja vina.
Dívam sa, ako okolo nahého krehkého tela, ktoré leží na posteli uprostred holej a celkom obyčajnej nemocničnej izby, krúži tím záchranárov.
Jeden z nich tlačí pacientovi do neživých pľúc čerstvý vzduch pomocou hrubého plastového balóna veľkého ako grep. Druhý stláča hrudnú kosť, rytmicky masíruje srdce, žmýka z neho krv ako šťavu z pomaranča.
Tretí stojí vedľa s lopatkami ručného defibrilátora vo vzduchu, pripravený uštedriť unavenému studenému telu ďalší elektrický šok.
Omámene a bezmocne pozorujem túto scénu, tupo zízam, ako z človeka uniká život.
A je to moja vina.
Jedna pacientova ruka skĺzne z postele a visí vo vzduchu nad dlážkou, zľahka sa kníše v rytme masáže srdca ako nejaký morbídny metronóm. Na lekárskej fakulte nám profesor anatómie vysvetľoval, že ruka je jednou z najtypickejších častí nášho tela, že na rozdiel od anonymných orgánov, ktoré sa nachádzajú v bruchu alebo v hrudi, môže okamžite vzbudiť pozornosť a empatiu.
Aby to dokázal, odrezal mŕtvole ruku a dal ju kolovať po triede, potom dal kolovať slezinu od inej mŕtvoly. Samozrejme, mal pravdu. Ruka každého vystrašila oveľa viac než slezina, čo pri-pomínala veľkú hnedú špongiu, pridlho vysušovanú slnkom. Pamätám sa, že to bola ženská ruka. Útla. Pôsobila jemne aj napriek neprirodzene bledej pokožke, zachovanej formaldehydom.
Vyvolala vo mne zvedavosť. Kto bola jej majiteľka?
Aká bola? V akom veku umrela? Bola mladá? Čo robila?
Dosiahla v živote všetko, čo chcela? Čo chcela od života?
Mala deti? Vnúčatá? Zomrela obklopená rodinou a priateľmi alebo anonymná a osamelá?
A keď teraz skúmam vrásky a hrbolčeky na ruke svojho pacienta, ktorá visí vo vzduchu, keď očami prechádzam po kostnatých hánkach a čiarach na dlani, rozmýšľam nad jej celoživotnou činnosťou: predstavujem si, že tá ruka dvíha k ústam lyžicu s jedlom, alebo sa zatína v hneve, alebo utiera slzu z detského líca, alebo hrá na klavíri, alebo hladká vlasy milovanej osoby. Lenže to všetko sa teraz skončilo.
Cítim…
Čo vlastne cítim? Akoby mi vrazili päsťou do žalúdka. To je jasné. Ale úprimne, ako mám opísať emócie, ktoré pramenia z vedomia, že som inému človeku spôsobil smrť? Že pre moju hlúposť alebo neschopnosť sa niekto, kto mi s dôverou zveril svoj život, už nikdy nenadýchne?
Samozrejme, cítim výčitky svedomia. Hanbu. Smútok. Stále tomu celkom neverím. A hlbšie pod súcitom sa tají sebecký pocit, vtiera sa mi do vedomia, nevítaný, vypočítavý, krutý.
Sebaľútosť.
Všetci povedia, že je to moja vina.
Potrasiem hlavou, akoby som tú myšlienku zahnal, a naozaj som zhnusený, že sa mi zjavila v mozgu. Momentálne by ma nemala trápiť kariéra.
Ale trápi ma. Nemôžem si pomôcť, žerie ma to. Príliš dlho a príliš tvrdo som makal, takže toto nie je fér. Nie je fér, že sa mi to stalo. Tento pacient nemal zomrieť.
Nuž… ale zomiera.
Viem, že to, čo som vykonal, už neodčiním, a pokúsim sa v mysli zhrnúť absurdný sled udalostí, ktoré viedli k tomuto strašnému okamihu v mojom živote. A pýtam sa sám seba: Dopekla, ako sa mi to mohlo stať?

Milan Buno, literárny publicista

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.