Zvedavý Fidlibum letí k vám. V novej knižke

Prečo Fidlibum kuká, a nie je kukučka

Jej rozlúštenie sa skrýva práve v knižke s názvom Prečo Fidlibum kuká, a nie je kukučka. Knižka, ktorá určite poteší najmenších škôlkarov a školákov.

 „V názve tejto knižky sa naozaj skrýva záhada, hádanka, otázka,“ prezrádza hneď na prvých stranách Fidlibum. „Lebo ja som naozaj škriatok a škriatkovia občas rozprávajú všelijakými zvláštnymi rečami, niektorí zvláštne brblú alebo aj chrchlú, ale... nekukajú! Kukám len ja, Fidlibum. Lenže vždy to tak nebolo. A práve o tom je táto knižka.“

Fidlibum kuká namiesto kukučky v kukučkových hodinách. Občas aj vtedy, keď je rozrušený alebo netrpezlivý. Tak ako aj teraz, kukuk! Lebo práve teraz sa vám chystá vyrozprávať svoj neuveriteľný škriatkovský príbeh. Tak do toho, pátrači! Na ceste za odhaľovaním fidlibumovského tajomstva stretnete aj vedecky nadaného potkana Otka, pažravú Kukaničku a mnoho tajuplných bytostí – škriatkov, obrov a víl.

V knižke o Fidlibumovi nájdete 12 rozprávok ako Zvláštny klobúk, Kto je Čudo, O drakovi Komolkovi alebo Zázračné mesto.

Tak sa pohodlne posaďte a začítajte sa do prvej rozprávky Zvláštny klobúk:

Lebo aby ste vedeli, to ja som sedel na buku, či vlastne pod bukom pri mojom domčeku, a pozoroval oblaky. Kedysi, keď som ešte nebýval v kukučkových hodinách, bola to moja obľúbená činnosť.

Tak teda, sedel som pod bukom a pozoroval oblaky. Bola to fakt paráda.

Na oblohe práve prebiehal neľútostný súboj medzi obrovskou chobotnicou a ešte väčšou čarbanicou.

Nazval som si ich tak sám pre seba, veď viete sami, aké fantastické tvory dokážu vymyslieť prevaľujúce sa mračná. Kto by si myslel, že čarbanica bola mierumilovná a chobotnica ju poľahky zhltla a spokojne sa pooblizovala, je na veľkom omyle. Čarbanica sa nečakane rozkrútila, vyrazila do útoku a prehltla chobotnicu aj so zvíjajúcimi sa chápadlami. Na oblohe sa vytvorilo jedno obrovské tmavé mračno a začal fúkať silný vietor.

Pri koreňoch stromu čosi zašramotilo a spod pazuchy mi vykukla sivohnedá hlava môjho najlepšieho kamaráta Otka. Otko bol potkan. Kto tieto múdre zvieratká nemá rád, možno po prečítaní tejto knižky zmení názor. Alebo aj nie. V každom prípade sa treba zmieriť s tým, že kamaráti môžu byť rôzni. Otko bol pôvodne väzňom, býval v klietke v paneláku a viedol nesmierne dobrodružný, no strastiplný život. Určite vám o ňom niekedy porozprávam.

„Fidli, ak si si nevšimol, sedíš pod vysokým stromom.“

„Hm... a čo má byť?“ ako obyčajne som ho nepochopil. Keď sa jedného dňa objavil na našej lúke s tými svojimi vyčnievajúcimi prednými zubami, trochu som sa ho bál. Oslovoval som ho pre istotu pán Potkan. Neskôr, keď sme sa ako-tak oťukali, volal som ho Potko. No a keď sa z nás stali naozajstní kamoši, bol z neho jednoducho Otko.

„O chvíľu oblohu popretínajú elektrické výboje spôsobené statickou elektrinou, preto je nanajvýš nebezpečné sedieť pod vysokým stromom. Myslel som si, že to vieš.“

Ešte som vám nepovedal, že Otko je veľmi vzdelaný a vedecky založený.

V diaľke sa zablýskalo, zahrmelo a ja som konečne pochopil.

„Utekajme sa schovať, Otko, ide búrka!“

„Že ti to došlo, Fidli...“

Zafúkal silný vietor a vtom: Bááááác! Pred očami sa mi zatmelo, v hlave zablýskalo, v ušiach zahrmelo. Potom si už nič nepamätám.

„Udrel do mňa blesk?“ zašepkal som, keď som sa napokon spamätal. Otko si ma prezeral so zvláštnym záujmom.

Už som nebol pod bukom, ale v húští, zrejme ma tam Otko odtiahol. V hlave mi neskutočne hučalo, mal som ju ťažkú ako hrom.

„Pí-pí-pí, “ ozvalo sa mi vtom priamo z hlavy. To je koniec, pomyslel som si, odpípavajú mi posledné sekundy života. Musel som sa tváriť strašne zúfalo.

Otko sa rozchichúňal a ja som sa strašne urazil. Zrejme som sa osudovo pomýlil vo svojom najlepšom kamarátovi. Vysmieva sa mi v najťažšej chvíli! Opatrne som si ohmatal hlavu. Mal som ju boľavú a ooobrovskú! Beda-prebeda!

Milan Buno, 11.9.2014