bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Zrútili sa štyri lietadlá! A prežili iba tri deti...

Ak sa chystáte letieť na dovolenku lietadlom, po prečítaní tejto knihy si let asi nebudete už tak užívať. Autorka Sarah Lotzová vie majstrovsky opísať adrenalínové napätie, vsunúť pocity paranoje, strachu, obáv z najbližšej budúcnosti.

Podľa The Guardianu Trojica pripomína atmosférou a štýlom skvelý horor Carrie, takže aj sám majster Stephen King by autorku vraj pochválil. Celý svet šokuje správa, že v priebehu niekoľkých hodín sa na štyroch svetadieloch zrútili štyri lietadlá. Vyšetrovatelia musia čo najrýchlejšie odhaliť príčinu nešťastí, aby predišli panike. Ten deň sa zapíše do dejín ako Čierny štvrtok a už pri vyslovení behá ľuďom mráz po chrbte. Zahynuli tisícky ľudí a tento zápis do kroník ničivých katastrof zmenil náš pohľad na svet...

Takto sa to začalo. Triler Trojica o havárii štyroch lietadiel, pri ktorých prežili iba tri deti... Náboženský fanatik v nich vidí zvestovateľov apokalypsy. Čo ak má pravdu?

Vyšetrovatelia vylúčia teroristický útok aj nepriaznivé poveternostné podmienky. Zdá sa, že katastrofy nespája nič okrem tých troch detí, ktoré sa našli živé na miestach dopadu. Novinári ich preto pomenujú Trojica.
U detí sa prejavujú poruchy správania, pravdepodobne zapríčinené otrasným zážitkom a neutíchajúcim záujmom médií. Pozornosť verejnosti ešte väčšmi priťahuje fanatický kazateľ. Je skalopevne presvedčený, že deti sú traja zo štyroch zvestovateľov apokalypsy. Jeho znepokojivé vyhlásenia priťahujú húfy záujemcov o vstup do sekty pripravujúcej sa na koniec sveta. Deti z Trojice sa musia skrývať, ale čoraz zvláštnejším správaním zasievajú semienko pochybností o zázračnom prežití aj do duše svojich opatrovateľov.

noc

„Veľmi strašidelný, jedinečný triler, ktorý vás donúti zamyslieť sa.“ Aj toto si prečítate na  Amazon, kde sa Trojica stala najlepšou knihou za máj 2014.

Objednajte si nový triler Trojica
Kupit bux.sk

Prečítajte si úryvok z nového trileru Trojica:

Takto sa to začína
No tak, no tak, no tak...
Pam upreným pohľadom hypnotizuje kontrolku na zapnutie pásov, aby konečne zhasla. Oveľa dlhšie to už nevydrží, takmer akoby počula Jima hrešiť ju, že nešla pred odletom: Vieš, že máš slabý mechúr, Pam, kam si dala hlavu?
            V skutočnosti sa bála navštíviť toaletu na letisku. Čo keby sa ocitla v kabínke na nejakej futuristickej mise, o akých čítala v sprievodcovi, a nevedela by spláchnuť? Čo keby sa omylom zamkla a zmeškala by let? A to jej Joanie navrhovala, aby sa ešte niekoľko dní pomotala po meste, kým odletí do Osaky! Hrôzou jej zvlhli dlane len pri pomyslení, že by mala sama blúdiť nehostinnými tokijskými ulicami, vrchovato stačí letisko. Cítila sa ako obrovský dezorientovaný slimák, keď po prílete z Fort Worthu, otrasená a prepotená, hľadala terminál číslo dva, kde mala prestúpiť na ďalšie lietadlo. Každý okolo nej vyzeral, že vie, čo robí a kam má ísť, míňali ju tisíce rýchlych tiel, hojdajúcich sa kufrov a očí skrytých za okuliarmi. Pam si bola vedomá každého kilogramu navyše, keď nastupovala do letiskového autobusu, a očervenela, sotva jej niekto venoval pohľad.

            Našťastie s ňou do Tokia letelo veľa ďalších Američanov (milý chlapec na susednom sedadle jej ukázal, ako ovládať video), no aj tak si až príliš dobre uvedomovala, že je jediná... ako sa to vraví v tých detektívnych seriáloch, čo Jim tak rád sleduje? Europoidná beloška. Aj sedadlo sa jej zdá o dosť užšie, je v ňom napchaná ako lančmít v konzerve. Aspoň, že nikto nesedí medzi ňou a biznismenom pri uličke, nemusí sa báť, že niekoho nechtiac štuchne lakťom. Bude ho však musieť obťažovať, keď pôjde na toaletu, na to nemyslela. Panebože, čo ak zaspí, potom by ho musela budiť.

            Lietadlo stúpa a kontrolka nezhasína. Pam vyzrie von oknom do tmy, kde spoza oblakov presvitá blikajúce svetlo na konci krídla, zovrie opierky rúk a v celom tele cíti hukot motora.

            Jim mal pravdu. Ešte ani nedorazila na miesto a už to prestáva zvládať. Varoval ju, že nie je stavaná na dlhé cestovanie, presviedčal ju, že celé je to zlý nápad. Joanie predsa môže priletieť domov, kedy sa jej zachce, Pam, načo sa za ňou chceš trmácať cez polovicu sveta? Prečo vlastne chcela učiť aziatov? Americké deti jej nie sú dosť dobré? Okrem toho, veď ani nemáš rada čínske jedlo, Pam. Čo budeš robiť, keď ti tam naservírujú surového delfína alebo niečo podobné? Napriek tomu sa nedala, odolala jeho kritike a prekvapila ho neochvejným postojom. Joanie odišla z domu pred dvoma rokmi, Pam sa s ňou potrebovala stretnúť, veľmi sa jej za ňou cnelo a podľa fotografií na internete nevyzerala Osaka posiata ligotavými mrakodrapmi až tak odlišne od normálnych amerických miest. Joanie ju upozornila, že spočiatku sa jej možno tamojšia kultúra bude zdať zvláštna, že Japonsko nie sú iba lupene čerešňových kvetov a gejše placho sa usmievajúce za vejármi, no Pam bola odhodlaná vyrovnať sa s tým. Naivne si myslela, že sa vydáva na zábavné dobrodružstvo, ktorým sa bude dlhé roky chváliť Rebe.

            Lietadlo vyrovná letovú hladinu a kontrolka konečne zhasne. Nastane ruch, cestujúci vstávajú a prehrabujú sa v úložných priestoroch nad hlavou. Pam si s vrúcnym želaním, aby na toaletu nebol rad, rozopne bezpečnostný pás a duševne sa pripravuje na to, ako sa bude prestrkávať popri mužovi pri uličke, keď tu lietadlom otrasie silný výbuch. Prvé, čo jej zíde na um, je výstrel z výfuku, ale lietadlám predsa výfuky nestrieľajú, alebo áno? S oneskorením zhíkne, za čo sa cíti hlúpo. To nič. Asi len hrom. Áno, určite. Podľa sprievodcu búrka len zriedkakedy zasiahne...

            Ďalší tresk, tentoraz pripomína výstrel zo zbrane. Z prednej časti lietadla k nej doľahne zborový piskľavý krik. Znovu sa rozsvieti varovná kontrolka, Pam nahmatá pás, no nevie si spomenúť, ako sa sťahuje, a zdreveneli jej prsty. Lietadlo klesne, obrovské neviditeľné ruky Pam zatlačia do sedadla, kým žalúdok akoby jej chcel vyliezť cez krk. Uf. Nie. To sa predsa nemôže stať. Jej nie. Takéto veci sa nedejú obyčajným ľuďom ako ona. Dobrým ľuďom. Myknutie. V boxoch nad hlavou zahrkoce batožina, nato sa, chvalabohu, lietadlo upokojí.

            V reproduktoroch cinkne, nasleduje bľabotanie po japonsky, potom sa ozve: „Prosím, ostaňte sedieť na miestach so zapnutými pásmi.“ Pam sa po dlhom čase nadýchne, hlas znie pokojne a vyrovnane. Istotne nejde o nič dôležité, niet sa prečo strachovať. Úchytkom pozrie ponad sedadlo, ako reagujú druhí, vidí len rady sklonených hláv.

            Znovu chytí opierky. Lietadlo vibruje silnejšie, dokonca sa jej z toho trasú ruky a pod nohami čosi zlovestne chrapoce. V škáre medzi sedadlami pred ňou sa zjaví oko prekryté rovnou tmavočiernou ofinou, akiste patrí dieťaťu, ktoré pred vzlietnutím mladá upätá žena ťahala uličkou. Chlapček na Pam fascinovane civel (hovorte si o aziatoch, čo chcete, detičky majú úplne na zjedenie). Zakývala mu a usmiala sa, ale neodpovedal jej na pozdrav, a keď naňho matka čosi vyštekla, poslušne sa obrátil a zmizol jej z dohľadu. Chce sa usmiať, ale má sucho v ústach, pery sa jej lepia na zuby a, panebože, lietadlo sa trasie čoraz silnejšie.

            Uličkou sa šíri biela hmla, stúpa okolo nej, Pam zbytočne ťuká do obrazovky pred sebou a hľadá slúchadlá. Toto sa nedeje. Toto sa teraz nemôže diať, to nie. Nie, nie, nie. Stačilo by zapnúť obrazovku, pozrieť si film, nejaký upokojujúci, ako tá romantická komédia, ktorú sledovala cestou sem, hral v nej ten... nejaký Ryan. Lietadlo sa opäť rozkníše, zdá sa, akoby sa kývalo z boka na bok aj hore-dolu. Pam opäť poskočí žalúdok, s námahou prehltne, nebude vracať, to nie.

            Biznismen vstane a rukami udržiava rovnováhu v rozhojdanom lietadle, asi sa pokúša otvoriť skrinku nad hlavou, no nevie ustáť. Čo to stváraš? Pam by ho najradšej okríkla, má dojem, že ak si muž nesadne, ešte väčšmi zhorší situáciu. Silnejúce otrasy jej pripomenú, ako sa im raz v práčke pokazil stabilizátor a potom tú potvorskú vec musela naháňať. Z hmly zahaľujúcej sedadlá okolo nej sa vynorí letuška. Gestikuláciou prinúti biznismena, aby si pokorne sadol na miesto. Vo vrecku saka nahmatá telefón, vyberie ho, oprie sa čelom o sedadlo vpredu a začne rozprávať.

            Mala by urobiť to isté. Mala by zavolať Jimovi, povedať mu o Snookie, pripomenúť mu, aby jej nekupoval to lacné žrádlo. Mala by zavolať Joanie, ale čo by je povedala, že – takmer sa rozosmeje – bude meškať? Nie, povedala by jej, že je na ňu hrdá, len... je tu vôbec signál? Neurobí im volanie z mobilného telefónu šarapatu v navigácii? Treba kreditnú kartu, keď chce človek použiť telefón na zadnej strane sedadla?

            Kde má svoj telefón? Dala si ho do príručnej tašky s peniazmi, pasom a liekmi, alebo do kabelky? Prečo si nevie spomenúť? Keď sa skloní po kabelku, žalúdok akoby sa jej natlačil na chrbticu. Bude vracať, to je jasné, no vtom prstami zavadí o popruh kabelky – Joanie jej ju darovala na Vianoce pred dvoma rokmi, boli to pekné Vianoce, dokonca aj Jim mal vtedy dobrú náladu. Lietadlom opäť mykne a kabelka jej odskočí z dosahu. Nechce takto zomrieť, takto nie. Medzi neznámymi ľuďmi, s takouto vizážou, s mastnými vlasmi – nová trvalá bola omyl –, opuchnutými členkami, to nie. Ani za nič. Rýchlo si pomysli na niečo pekné, na niečo dobré. Áno. Všetko je to sen, v skutočnosti Pam sedí na pohovke s kuracím sendvičom, Snookie jej leží na kolenách a Jim podriemkava vo svojom pohodlnom kresle. Vie, že by sa mala modliť, vie, že práve to by jej teraz radil pastor Len – ak sa pomodlí, všetko sa vyrieši? –, ale prvý raz v živote jej neschádzajú na um nijaké slová. Odniekiaľ vyloví: „Pomôž mi, Ježiš“ – no do modlitby sa jej pletú iné myšlienky. Kto sa postará o Snookie, ak sa jej niečo stane? Je už stará, má takmer desať, prečo ju nechala samu? Psy ničomu nerozumejú. Och, bože, veď vzadu zásuvky so spodnou bielizňou je tá kopa dotrhaných pančúch, ktoré tak dlho chcela vyhodiť – čo si o nej pomyslia, keď ich nájdu?

            Hmla hustne, Pam v ústach cíti horkastú chuť žlče, rozmazáva sa jej pred očami. Čosi hlasno praskne, začne sa pred ňou hojdať žltý plastový náustok. Ďalšie slová po japonsky, zaľahne jej v ušiach, prehltne a v ústach omáľa korenistú chuť rezancov, čo jedla v predchádzajúcom lietadle, uľaví sa jej, že už aspoň nepotrebuje ísť na záchod. Potom hlas preskočí do angličtiny: čosi pomôžte spolucestujúcim čosi čosi.

            Biznismen naďalej bľaboce do telefónu a pokračuje, aj keď zasa mykne lietadlom a mobil mu vypadne z ruky. Asi si neuvedomuje, že už ho nedrží. Pam lapá po dychu, vzduch chutí plechovo, umelo, drsne, znovu ju z neho napne. Nakrátko ju oslepí červený záblesk. Pam sa márne načiahne za rozkývanou maskou, potom jej udrie do nosa pach spáleniny, akoby niekto nechal niečo plastové na sporáku. Raz to urobila, roztavila na plynovom ohni stierku a Jim jej to potom týždeň vyhadzoval na oči. Si trafená, čo keby si podpálila celý dom?

            Ďalší oznam: ... pripravte sa na náraz.

            Keď sa jej v duchu vynorí pohľad na prázdnu stoličku, zaleje ju taká vlna sebaľútosti, až ju z toho pichne pri srdci, lebo je to stolička, na ktorej sedáva každú stredu v biblickom krúžku. Pevná, spoľahlivá stolička s rokmi vyšúchaným sedadlom, čo sa nikdy nesťažuje na jej hmotnosť. Vždy chodieva na stretnutia o trochu skôr, aby pomohla Kendre so stoličkami, a každý vie, že vždy sedáva po pravici pastora Lena pri kávovare. Pred odchodom sa za ňu pomodlili, dokonca aj Reba jej zaželala všetko dobré. Hruď sa jej nadúvala hrdosťou a vďakou, od toľkej pozornosti jej očerveneli líca. Pane Ježišu, opatruj, prosím, našu sestru a drahú priateľku Pam, lebo... Lietadlo sa zatrasie, tentoraz sa pridá aj buchot prenosných počítačov, vakov a inej batožiny vypadávajúcej z úložných priestorov nad hlavami pasažierov, ale ak sa Pam sústredí na prázdnu stoličku, všetko sa vyrieši. Ako keď sa občas hráva na ceste domov z obchodu, že ak zbadá aspoň tri biele autá, pastor Len dá aranžovanie kvetov na starosť jej, nie Rebe.

            Ozve sa škripot, ani čo by niekto škriabal kovovými nechtami po tabuli, zavlní sa dlážka, obrovská sila Pam zatlačí hlavu ku kolenám, zuby jej drkocú o seba, chcela by sa rozkričať na toho, kto jej prudko kmáše ruky nad hlavu, aby prestal. Pred niekoľkými rokmi, keď išla autom vyzdvihnúť Joanie zo školy, jej nečakane vošiel do cesty pikap. V tej chvíli sa všetko naokolo spomalilo, všimla si každú drobnosť: prasklinu v skle, hrdzavé fliačiky na kapote druhého vozidla, tienistú siluetu vodiča v bejzbalovej čiapke. Lenže teraz ide všetko rýchlo. Už to trvá pridlho, nech už to prestane. Je vyčerpaná, zničená, dobitá. Nevládze vzpriamene držať hlavu. Odrazu sa proti nej vyrúti sedadlo vpredu, rozžiari sa biele svetlo, oslepí ju a už nie je schopná...

Milan Buno
24.7.2014

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.