bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe Knižné podcasty Eknihy na Bux.sk







Život nie je vždy len hra

Nie, život nie je vždy len hra...ale hry nám pomáhajú prežiť. A niekedy majú tú moc, že dávajú opäť dohromady celé rodiny. Stmeľujú a znova nás privádzajú k sebe. Presne ako v tomto silnom a dojímavom príbehu, ktorý vznikol podľa skutočnej udalosti. Knižka Chlapec z kociek sa stal Amazon bestsellerom a získal si uznanie vďaka svojej úprimnosti. Je to nielen skutočný príbeh o inakosti, ale aj o návode ako ju prijať.

chlapec z kociekChlapec z kociek je silný, dojemný a zároveň skutočný príbeh otca a jeho autistického syna, pri ktorom sa neubránite slzám. Autor Keith Stuart (nižšie na fotografii) čerpal inšpiráciu z toho najintímnejšieho zdroja - z vlastného života. Boril sa s byrokraciou a odmietaním, zažil aj to, ako môže výchova dieťaťa s autistickým ochorením ovplyvniť vzťahy v rodine a okolí. Vďaka tomu vnáša do svojho románu jedinečne autentický pohľad a otvorenosť. Zreteľne poukazuje na to, že o autizme by sa nemalo hovoriť za zatvorenými dverami.

Objednajte si novinku Chlapec z kociek.
Kupit bux.sk

Nie sú bežná rodina.
Alex a Jody majú niečo po tridsiatke a ich osemročný syn Sam je autista. Hoci je Sam veľmi milý, je preňho ťažké komunikovať s ostatnými ľuďmi a veľmi ľahko ho vydesia intenzívne situácie. Alex Samovi nerozumie a nedokáže ani komunikovať svoju frustráciu a smútok Jody, ktorá je z jeho emočnej izolácie vyčerpaná.
Alex to proste nezvláda. Rozpadá sa mu život, a hoci svoju ženu Jody miluje, aj svojho autistického syna, nedokáže však uniesť každodennú realitu Samovej „inakosti“. Ani problémy, ktoré ich dusia.

Alex opustí rodinu, navyše stratí prácu a ocitne sa tak úplne na dne.
Nasťahuje sa k svojmu bezstarostnému najlepšiemu priateľovi Danovi. Sám pred sebou priznáva, že sa obáva stretnutí so Samom počas víkendov, keďže nevie, ako sa má s chlapcom rozprávať.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt keith stuartJedného dňa však Sam Alexovi prezradí, že je fanúšikom počítačovej hry Minecraft. Alex sa rozhodne hru vyskúšať, aby svojmu synovi lepšie porozumel. Až vďaka tejto hre pre seba otec a syn nájdu spoločný priestor, v ktorom sa začnú lepšie spoznávať a navzájom si rozumieť.
Nešťastná rozbitá rodina sa cez toto nové puto medzi otcom a synom ocitne v celkom novej situácii...
Dokáže sa rozpadajúca sa rodina dať kúsok po kúsku, kocku po kocke, znovu dohromady?

Dôležitú rolu Minecraftu v živote autistov i vývoji vzťahov v príbehu Chlapca z kociek vysvetľuje autor knihy nasledovne: „Minecraft je podporovaný celou autistickou subkultúrou, pretože otvára možnosti akejkoľvek sociálnej interakcie, ktorá je oslobodená od tajomných a nepochopiteľných drobností, na ktoré autisti narážajú v reálnom svete.”

Začítajte sa do nádherného románu Chlapec z kociek:

Prvá kapitola

Odcudzil som sa.
To je prvé, čo mi napadne, keď vyjdem z domu, prejdem cez cestu a nasadnem do nášho starého rozheganého kombi. Správnejšie by asi bolo povedať, že sme sa odcudzili navzájom, no pravdupovediac za to môžem najmä ja. Pozriem sa do spätného zrkadla a uvidím vo dverách stáť Jody, moju manželku, s neučesanými a zauzlenými dlhými vlasmi. Vedľa nej, tvár zaborená do maminho boku, stojí náš osemročný syn Sam. Pokúša sa zakryť si oči aj uši zároveň, ale viem, že to nerobí preto, aby ma nevidel a nepočul odchádzať. Pripravuje sa na vrčanie motora, ktoré preňho bude ohlušujúce.
Ako debil zdvihnem ruku, ani čo by som sa ospravedlňoval, že som sa niekomu pichol do cesty pri vjazde na diaľnicu. Potom skrútnem kľúčom a pomaly sa rozbehnem. Odrazu, netuším ako, sa Jody zjaví pri okienku z druhej strany auta a zľahka naň zaklope. Stiahnem ho.
„Drž sa, Alex,“ povie. „Prosím ťa, vyrieš si všetko, čo treba vyriešiť – mal si to urobiť už dávno, keď sme ešte boli šťastní. Keby si s tým neotáľal, tak... čo ja viem. Možno by sme boli šťastní aj teraz.“
Zvlhnú jej oči, nahnevane si ich utrie opakom ruky. Potom znovu pozrie na mňa a je to asi výraz v mojej tvári, ten smútok, tá vina, ktorý ju obmäkčí. Hnev v lesknúcich sa očiach zoslabne: „Pamätáš sa, ako sme boli stanovať v Cumbrii? Keď nám kozy rozhrýzli stan a tebe vlhko skoro rozožralo nohy? Tak to, čo zažívame teraz, nech už je to akokoľvek zlé, určite nie je horšie, jasné?“
Mlčky prikývnem, zaradím rýchlosť a odrazím sa od chodníka. Keď druhý raz pozriem do spätného zrkadla, už ich na ulici nevidieť. Vchodové dvere sú zavreté.
A je vymaľované. Desať rokov manželstva a možno práve prišiel jeho koniec. Sedím v našej chrchlavej kraksni, vzďaľujem sa od domu a netuším kam.
Sam bol krásne dieťa. Už keď sa narodil, bol krásny, mal husté hnedé vlasy a veľké plné pery – vyzeral ako Mick Jagger neschopný udržať moč.
Od začiatku s ním boli ťažkosti. Nechcel jesť, nechcel spať. V jednom kuse vrieskal, plakal, keď ho mala Jody na rukách, plakal, keď jej ho vzali. Zdalo sa, že bral svet osobne. Trvalo vyše dňa, kým do seba dostal prvé mlieko.
Zúfalá a strhaná Jody si ho držala pri prsníku a kvílila od úľavy. Ja som sa len prizeral, zmätený, zmorený, v ruke papierové vrecko s časopismi a čokoládami zo Sainsbury’s; úplnými zbytočnosťami pre čerstvú mamičku. Uvedomil som si, že nič, čím by sa jej dalo pomôcť, v obchode nekúpim. Bolo vybavené. Začal sa mi nový život.
Len to tak lusklo.
„Zostaň, ako dlho budeš chcieť, kamoš,“ povie Dan, keď sa o dvadsaťtri minút zjavím uňho – veď u koho aj iného – vo dverách. Vedel som, že sa naňho môžem spoľahnúť, respektíve som vedel prinajmenšom to, že bude v nedeľu poobede doma, lebo o takomto čase sa väčšinou zviecha z otváracej párty nejakého klubu, z náhodného posteľového dobrodružstva, alebo zo vzrušujúcej kombinácie týchto dvoch alternatív.
„Môžeš si vziať voľnú izbu,“ pokračuje, keď nastúpime do výťahu. „Niekde ti vyhrabem nafukovací matrac. Ale asi z neho uniká vzduch. Aj keď to hádam z každého, nie? Spal si niekedy na nafukovacom matraci, ktorý by nefučal? Veď uznaj. Prepáč, kamoš, viem, že na také veci teraz nemáš myšlienky. Chápem.“
Stojím uňho vo vchode neschopný slova, v ruke stále držím športovú tašku Nike, do ktorej som si zbalil prakticky všetko oblečenie, prenosný počítač, zopár cédečiek (načo?),  hygienickú taštičku a snímku Jody a Sama, ktorú som urobil pred štyrmi rokmi na dovolenke v Devone.
Sedia na pláži a usmievajú sa, ale je to príšerná pretvárka. Celý týždeň bol ako zo zlého sna, lebo Sam nevedel zaspať v čudnej novej posteli s neznámym ťažkým paplónom a okrem toho mal panickú hrôzu z čajok. Preto spal s nami, celú noc – každú noc – sa vrtel a bol hore, takže sme od únavy cez deň sotva vychádzali z karavanu. Potom sme sa už spoločným dovolenkám skôr vyhýbali.
„Ideme von a dáme si do nosa?“ navrhne mi Dan.
„Ja... najprv by som sa vybalil a chvíľu posedel, ak by ti to neprekážalo.“
„Iste, vôbec nie. Postavím na čaj. Tuším mám k nemu aj sušienky. Určite mám nejaké  sušienky.“
Dan zamieri do kuchyne a ja sa odšuchcem do svojej izby, kde hodím tašku na dlážku a zvalím sa do kolieskového kresla za jeho počítač. Chvíľu premýšľam, že by som ho zapol a poslal Jody mail, ale namiesto toho sa zahľadím von oknom. Veď čo by som jej aj písal. „Čau, Jody, sorry, že som nám dosral manželstvo. Nemohla by si zabudnúť na posledných päť rokov? LOL.“
Pravda je taká, že už ani neviem, ako sa s ňou zhovárať, nieto si s ňou ešte písať. V podstate celé naše manželstvo bolo jedno dlhé trápenie so Samom – jeho výbuchy, jeho mlčanie, dni, keď na nás vrešťal, dni, keď sa skryl pod posteľ a odmietal s nami nadviazať akýkoľvek kontakt.
Dni, dni, dni a z dní mesiace strávené úsilím pripraviť sa na ďalší kolaps. A kým sme všetku pozornosť venovali Samovi, to, čo bolo medzi mnou a Jody, zmizlo kamsi do úzadia; teraz tlak pominul a veľmi rýchlo ho nahrádza smútok. Príroda sa bráni citovej prázdnote.
Z Danovho bytu na siedmom poschodí nového moderného obytného komplexu na okraji mesta je výhľad na celý Bristol rozprestierajúci sa až k obzoru; pozliepaná panoráma viktoriánskych terás, kostolných veží a úradníckych budov zo šesťdesiatych rokov, jedno sa to strkápred druhé ako ľudia, čo sa náhlia do práce. Tisíce domov  a v nich tisíce rodín – rodín, z ktorých sa ani jedna pred niekoľkými minútami nerozpadla.
Začínam uvažovať, že by možno nebolo od veci skočiť na pohárik. No ako tak nad tým rozmýšľam, nečakane sa mi zahmlí pred očami a zopár sekúnd mi trvá, kým pochopím, čo sa deje. Och. Och, jasné, rozplakal som sa. Po tvári mi stekajú slzy ako hrachy, zanechávajú za sebou teplé, vlhké potôčiky, do nosa sa mi navalia sople a trasiem sa.
„Čaj je hotový!“ ohlási Dan z chodby. „Myslel som si, že mám čokoládové keksy, ale našiel som len balíček čajového pečiva. To asi nie je bohvieaká výhra, čo?“
Otvorí dvere a pozrie na mňa, ako sedím na dlážke vedľa kresla v tureckom sede, držím si hlavu v dlaniach a zajakavo vzlykám.
„No dobre, dobre,“ vraví a opatrne kladie čaj na stôl.
„Pozriem sa ešte po tých čokoládových.“
Opíjanie škrtneme z plánu.
V ten istý deň v noci sa mi sníva, že sa topím v hrozivom čiernom močiari, z ktorého niet úniku. Keď sa, lapajúc po dychu, strhnem zo spánku, predpokladám, že to zrejme bol zúfalý obraz môjho duševného rozpoloženia, no vzápätí si uvedomím, že mi z matraca veľmi rýchlo uniká vzduch a ja skutočne klesám. A potom vám budú vravieť niečo o podvedomí.
„To sa ako stalo?“ pýtam sa sám seba do ticha prerušovaného vzduchom, ktorý uniká z matraca a znie pritom, akoby ho vydávalo šteniatko trpiace meteorizmom. Viete, aké to je byť hore o tretej ráno a hĺbať nad vlastným životom; všetko sa krúti iba okolo chýb, ktorých ste sa dopustili, prepadliny vašich zlyhaní sa ťahajú hlboko do minulosti ako praskliny na sfušovane omietnutej stene – aj v tme rozoznáte, odkiaľ sa tiahnu. Alebo si to aspoň myslíte. Väčšinou totiž napokon vyjde najavo, že ich začiatky sú nejasné a pohyblivé – ako diery na nafukovacom matraci. Jeden starý grécky filozof hovoril: „Poznaj seba samého.“ Pamätám sa, ako sme na vysokej škole preberali  Oidipa – prehrešil sa tým, že nepoznal vlastných rodičov, od ktorých ho po narodení odlúčili, a preto nevedel, že si má dávať pozor, aby nezabíjal náhodných okoloidúcich na ceste a nespal s dvakrát staršími ženami. Lenže kto naozaj pozná seba samého? Aby ste mi rozumeli, netvrdím, že všetci sa musíme dopustiť takých zásadných omylov ako Oidipus, ten to fakt posral. Ale kto naozaj vie, prečo robíme to, čo robíme? Tvrdnem v práci, ktorú nenávidím, pracujem nadčas, domov sa dovlečiem za tmy a nahováram si, že to všetko preto, lebo potrebujeme peniaze, potrebujeme pocit istoty. Sam chodí k logopedičke a Jody nemôže ísť do práce, lebo musí byť nonstop pri ňom; za ňou beží, keď mu vlastné správanie naženie strach. Ja len rozpačito postávam v pozadí, trápim sa a ponúkam pomoc, ktorá je každému nanič. Ako si k tomu všetkému nájsť cestu späť?
Napokon okolo štvrtej upadnem do akéhosi polobdelého stavu, ktorý veľkoryso nazvem spánkom. Zdá sa mi však, že ubehlo sotva niekoľko minút, keď cez žalúzie začne presvitať ranné slnko a zrazu je pondelok a vo dverách stojí Dan v ozaj dosť tesných čiernych boxerkách značky Calvin Klein a nenásytne sa skláňa nad miskou cereálií.
„Ideš do roboty?“ spýta sa. „Môžem ti nechať kľúč. Lebo za nejakých desať minút musím zmiznúť. Pomáham Craigovi s navrhovaním webstránky pre jednu nahrávaciu spoločnosť v Stokes Croft. V kuchyni sú cereálie a káva, poslúž si. Ako si na tom? Vyzeráš o trochu lepšie. Teda, vyzeráš zúfalo, ale aspoň už nereveš.“
Vytratí sa do sprchy. Pozriem na telefón; prišli mi dve správy, ani jedna nie je od Jody. Obe mi poslal Daryl z práce. Prvá: Uz aj nech si tu, mam pre teba dve nove obete.
Druhá: Sorry, myslel som klientov. Obe vymažem.

Milan Buno, 30.3.2017

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.