bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe Knižné podcasty Eknihy na Bux.sk







Zapálili sme onen svet

Mysteriózny triler, ktorý zaujme témou, ale najmä vynikajúcim štýlom, ktorý sa vyrovná aj svetovým trilerom. „Žiť rýchlo a umrieť mladý.“To je hlavná téma temného trileru mladého, slovenského autora Sebastiána Jahiča. Zameriava sa predovšetkým na tienisté stránky života – deviantné správanie, sexuálnu mágiu či deprimujúce filozofické smery.

http://data.bux.sk/book/020/274/0202744/medium-zapalili_sme_onen_svet.jpgSofia a Havran, hlavné postavy románu Zapálili sme onen svet, sa cítia spútaní normami a očakávaniami spoločnosti aj blízkych a hľadajú oslobodenie neprijateľným a zakázaným spôsobom. 

V Deň Ústavy, keď Slovenskom otrasie správa o rituálnej samovražde neznámeho dievčaťa pred Grasalkovičovým palácom, sa devätnásťročná Sofia stretáva s tajomným a temným Havranom.
Sofia je slušne vychované dievča z dobrej rodiny. Práve ju prijali na vysokú školu a tak sa rozhodne, že vycestuje za Havranom, ktorého spoznala na sociálnej sieti. V jeho spoločnosti sa odovzdane vrhne do sveta narkotík, avantgardnej hudby, dekadentnej filozofie, zvráteného sexu a okultizmu.
Havran v súvislosti so samovraždou hľadá polícia a Sofia uteká s ním. Do dekadentného sveta sa prepadáva čoraz viac a z lásky k Havranovi sa odhodláva na splnenie jeho tajného sna, i keď vie, že mu musí obetovať to najcennejšie, čo má. Svoj život.  

Objednajte si knihu Zapáli sme onen svet.
Kupit bux.sk

Sebastián Jahič je slovenský autor okultných esejí a bizarných erotických poviedok. Vstupom na pole mysteriózneho trileru pokračuje vo výskume možností duchovného sebapresiahnutia v prostredí spoločenských vydedencov, náboženských extrémistov, ale i mladých ľudí z usporiadaných rodín. Jeho beletristická tvorba je cieľavedome experimentálna a preukazuje nielen jazykovú zručnosť, ale aj znalosť problematiky.

Začítajte sa do novinky Zapálili sme onen svet:

I
„... Hoci polícia sprístupnila oblasť už pred hodinou a upratovacia čata odstránila všetky stopy nešťastia, Hodžovo námestie je stále plné zvedavcov a novinárov. Žurnalisti neodchádzajú napriek tomu, že väčšina z nich mala dnes priniesť reportáž z osláv Dňa Ústavy, ktoré prebiehajú či skôr mali prebiehať len o niekoľko ulíc ďalej. Z dôvodu tragických udalostí dnešného skorého rána sa napriek bohatému programu na oslavách zúčastnil len neveľký počet ľudí, a preto organizátori večerné vystúpenia zrušili. Prezident sa vyjadril, že tento zbytočne vyhasnutý život mladej ženy visí nad dnešným výročím ako hrozivý a nezmazateľný tieň, spochybňujúci všetko, čo má tento dátum pre občanov Slovenskej republiky znamenať. Po identite obete sa stále pátra.“
Sofia sedela sama v kupé vozňa ŽSR pamätajúceho si iný režim a pokúšala sa sústrediť na rozčítanú knihu. Ktosi neďaleko nej však na tablete sledoval aktuálne správy pri maximálnej hlasitosti, takže sa nevedela koncentrovať. Napriek tomu, že cestovala expresnou linkou z Košíc do Bratislavy, dvere na kupé boli rozbité a nedali sa zavrieť. Sofia nemala inú možnosť, než si zbaliť čítačku do pyramídkami vybíjanej kabelky a dnes si nechtiac už x-tý raz vypočuť správy o dievčati, čo nadránom spáchalo veľkolepú samovraždu.  
„Celú udalosť zachytilo niekoľko priemyselných kamier z viacerých uhlov,“ pokračoval hlas známej moderátorky. „Hoci všetky záznamy sú už v rukách vyšetrovateľov, dnes doobeda boli na internetový portál youtube.com umiestnené dve videá zachytávajúce celý priebeh upálenia. Kým videá administrátori portálu stiahli, dosiahlo každé z nich vyše sedemstotisíc vzhliadnutí. Aj týmto činom sa tragédia dostala do pozornosti svetových médií, ako sú BBC, CNN...“
Všetky sociálne siete boli plné tohto nezvyčajného prípadu. Bola to jedna z tých udalostí, ktoré otrasú celým národom, ktoré sa nemihnú v každodenných správach ako ďalšie banálne a do zajtra zabudnuté nešťastie, ale zaryjú sa hlboko do kolektívnej pamäti. Na hrôzostrašnú smrť sa sústredila celá mediálna pozornosť a to, čo zrána až tak horibilne nevyzeralo, novinári počas dňa nafúkli do gigantických rozmerov.

Toho dňa Sofiini rodičia odcestovali, paradoxne, práve pre otcovu prácu súvisiacu s oslavami Dňa Ústavy. Sofia plánovala stráviť celé poobedie prípravami na dnešný dlho očakávaný večer, ale to, čo sa odohralo v Bratislave, jej znova a znova odvracalo myšlienky od vytúženého stretnutia: aj preto, že mala namierené práve do hlavného mesta.
Hučiaci tablet sa na chvíľu odmlčal, ale skôr než svitla nádej na ticho, rozhulákal sa opäť, prinášajúc spravodajstvo o tejto záležitosti pekne od začiatku, ibaže od inej televízie a z úst inej moderátorky:
„Oslavy dnešného štátneho sviatku narušila šokujúca udalosť. V skorých ranných hodinách sa zatiaľ neznáma mladá žena pred prezidentským palácom poliala benzínom a zapálila sa. Privolaní pracovníci rýchlej lekárskej pomoci už iba konštatovali smrť podpálenej. Motív samovraždy ostáva neznámy, no záznamy priemyselných kamier zverejnené na internete spochybňujú depresiu ako príčinu tohto hrozného činu. Mladá žena, oblečená v čiernom, totiž napriek  zjavnému rozrušeniu vykonala uprostred ľudoprázdneho námestia zvláštny obrad s dýkou. Na záver si preťala žily na oboch rukách a poklonila sa smerom na západ. Až potom na seba vyliala...“
Pred rodičmi uviedla ako dôvod cesty do Bratislavy návštevu koncertu rôznych experimentálnych zoskupení. Skutočnou príčinou však bolo stretnutie s istým mladíkom, ktorý ju neodolateľne priťahoval napriek tomu, že na facebookovom profile nezverejnil ani jednu svoju fotografiu.

Posledné týždne boli pre ňu melancholické, leto strávila v pochmúrnej samote svojej izby. Rozišla sa s priateľom po dlhoročnom vzťahu, pričom ten sa netajil tým, že posledné mesiace s ňou ostával iba preto, aby zvládla obdobie maturít a prijímacích skúšok na univerzitu. Sofia zanevrela na celý svet a po prerušení kontaktov so všetkými stredoškolskými kamarátkami to bol práve tento záhadný mladý muž, s ktorým sa virtuálne čoraz viac zbližovala.  Poháňala ju vrodená zvedavosť, mladík využil Sofiinu fascináciu a ukázal jej, aký je v skutočnosti hlboký a rozsiahly svet pre ňu blízkej morbídnej, žánrovo nezaraditeľnej hudby, dekadentných filozofov, bizarnej poézie a okultizmu.
Zápis na fakultu sa mal konať už o niekoľko dní – chcela študovať astrofyziku, mimochodom, na skúškach bola najlepšia – pričom dúfala, že sa jej podarí vzoprieť sa matke a ostať v Bratislave až do dňa zápisu. On odtiaľ síce tiež nebol, ale vraj by vedel zohnať nejaké ubytovanie.
Zhlboka zazívala a vyložila si nohy v ťažkých topánkach na sedačku pred sebou. Už kedysi prechádzala takouto cestou, ako si to sama spoetizovala, nadol, do temných hlbín duše, ešte na začiatku strednej školy. Zišla z nej, na veľké potešenie rodičov, práve vďaka vzťahu so „slušným“ chlapcom. K tomu ryšavému dievčaťu, ktoré poznala len ako blčiacu červenooranžovú fakľu z nekvalitného kamerového záznamu, cítila akési sympatie, náklonnosť, dokonca každou hodinou akési rozširujúce sa, neviditeľné puto. Počúvala správy z vedľajšieho kupé a rozmýšľala, o čom by sa dočítala v tej „pri obeti nájdenej knihe, ktorá však bola z veľkej časti zničená plameňmi. Očití svedkovia tvrdia, že bola napísaná v neznámom jazyku a plná neznámych symbolov.“

* * *
Klub Monštrum je situovaný takmer ideálne – uprostred komplexu opustených fabrík a tovární. Zanedbané okolie skvele dotvára umiestnenie podniku takéhoto charakteru – s vchodom z bočnej uličky, do ktorej sa nedá dostať autom. V okolí klubu sa už flákajú skupinky návštevníkov, podávajú si fľaše s rôznymi destilátmi, z útrob budovy sa ozývajú nepravidelné, neidentifikovateľné zvuky, pravdepodobne zvuková skúška. Sofia zacítila závan marihuany. Snažila sa nepriťahovať pozornosť, ale ako osamotený votrelec na očividne uzavretej scéne, kde sa každý s každým pozná, sa jej to veľmi nedarilo.

Utiahla sa do rohu uličky a naťukala číslo, čo jej iba včera dal jej kontakt. Napäto očakávala, kedy prvýkrát začuje hlas svojej záhadnej známosti. Obsadzovací tón, linka bola mŕtva. Rozrušená navolila číslo ešte raz, ale opäť bolo nedostupné. Výborne, Sofia, pomyslela si, dotrepala si sa sem cez pol republiky za kýmsi, koho nepoznáš po mene a nevieš ani, ako vyzerá. Cítiš sa medzi týmito indivíduami trápne a vlak domov ide až ráno.
Ako tušila, klub sa nachádzal v podzemí uprostred siete úzkych, zatuchnutých chodieb popretkávaných labyrintom chladných rúr, prachu a pavučín. Jasné pokyny namaľované na stenách nasmerovali hostí, kam majú ísť. Postavila sa do radu pred vstupom do sály, a práve keď siahla do kabelky po peňaženku, ktosi jej nečakane položil ruku na plece. Striaslo ju.
„Presne tomu som sa chcel vyhnúť. Nechcel som ťa vystrašiť, tak som ťa radšej neoslovil,“ prihováral sa jej vysmiaty mladý muž.

Vystrúhala úsmev: „Havran?“
„Hej, tak ma volajú.“

* * *
Vzhľadom na nepopierateľne protikultúrny charakter akcie sa zdalo, že dnešnú tragédiu pred prezidentským palácom sem prišli osláviť všetci, ktorých nejakým spôsobom potešila. Nálada bola značne povznesená. Havran previedol Sofiu davom ľudí do jednej zo zadných miestností – neoficiálnej VIP zóny. Mal tam už obsadený stôl pre dvoch.

„Prepáč, že som nedvíhal mobil,“ povedal, keď sa dozvedel, že bol nedostupný. „Tu dolu pod niekoľkými vrstvami betónu nie je signál. Keďže tu nie je ani wifi, sme celkom odrezaní od civilizovaného sveta, ale to je presne to, čo miesto ako toto potrebuje.“
Prvé hudobné formácie už hrali, ale Havran Sofiu ubezpečil, že zmeškaním začiatku o nič neprišli. Kým sa vytratil, aby pre nich doniesol nápoje, Sofia sa započúvala do hluku a prapodivných zvukových vibrácií. Znelo to rovnako nekonkrétne ako zvonka: basové, stenami otriasajúce dunenie bez melódie a rytmu, príležitostne obohatené akýmsi dlho doznievajúcim hvizdom či vreskom nejakej éterickej bytosti.

„Odpusti to zdržanie,“ poprosil Havran po návrate, kladúc pred ňu aj pred seba pohár, „práve dorazili moji známi a musel som im podať ruku.“
„Zdá sa mi, že tu máš viacero kamošov,“ skonštatovala, „asi nie si až taký samotár, ako si ma presviedčal,“ dodala so smiechom.
„Nuž, možno až taký nie,“ usmial sa Havran, šmátrajúc po čomsi vo vreckách. „Koncerty ako tento sú stretnutia tých najzarytejších asociálov, a to nielen zo Slovenska. V tomto klube je momentálne najväčšia koncentrácia čímsi zaujímavých a výnimočných ľudí na meter štvorcový, akých by si so šťastím mohla stretnúť... nuž, v strednej Európe prinajmenšom. Pamätáš sa, ako som ti písal, že osamotení delikventi sa neskôr zvyknú spolčovať?“
„Áno, spomínam si na ten rozhovor. Bolo to prvýkrát, čo som vydržala s niekým četovať až do úsvitu. Nabúral si mi vtedy spací režim a dodnes sa neskonsolidoval.“
„To naozaj?“ pousmial sa. Z vrecka vylovil akési vrecúško s bielym práškom a časť  obsahu si vysypal do nápoja. „Ak mi pamäť slúži, tak to je už viac než mesiac. Skôr to bude tak, že namiesto skonsolidovania spacieho režimu si prestúpila na režim nový, a, vzhľadom na tvoje pravidelné ponocovanie do prvých ranných lúčov, aj značne bohémsky.“

Slamkou si miešal obsah nápoja. Sofia sa opýtala: „A čím presne sú ľudia na tomto koncerte takí zaujímaví?“
„Nuž, to je u každého rôzne,“ zamyslel sa Havran. „Sú to spisovatelia, hudobníci, umelci... niektorí sú nihilisti, anarchisti, iní zas fašisti, je tu dokonca jeden chlap, ktorý je kresťanský mystik, teda aspoň to o sebe tvrdí.“
„Kresťan? Ako sem môže niekto taký vôbec prísť?“
„Tu to popravde nikto nerieši,“ povedal. „Je to veľmi stará scéna. Vznikla už za socializmu, niekedy v osemdesiatych rokoch... je dokonca staršia než ja. Vtedy sa na rôznych chatách a v opustených bytoch stretávali kadejaké eklektické skupiny samizdatových umelcov a iných neprispôsobivých, púšťali si hlukové nahrávky a tľapkali sa po pleci, gratulujúc si, ako sa im podarilo vymaniť z masovej paradigmy diktujúceho proletariátu. Je to akoby ešte vyšší stupeň sub- či antikultúry. Ako sa proti hlavnému prúdu stavajú trebárs skinhedi, pankáči či metalisti, tak toto mi pripadá ako ďalší stupeň vymedzenia sa. Podaj mi svoju kofolu, prosím ťa. Bez tohto zázraku tam nebude nič lepšie než kofeín.“
„To pijeme kofolu?“ Sofia mu podala pohár. „Dúfala som, že si pripijeme niečím, ehm, poriadnejším... myslela som si, že je to aspoň čierne pivo.“
„Neznášam čierne pivo,“ prehodil Havran. „Ale neboj sa, až ti to pripravím a po svojom, tak to bude dosť, ehm,“ zopakoval po nej, „poriadne.“
„To je nejaká droga, čo tam dávaš?“ spýtala sa, keď do jej kofoly vysypal zvyšok obsahu plastového vrecúška.

„Jasné,“ ožil, „je to cukor. Vraj to už poznáte aj na strednom Slovensku. Tu máš slamku, zamiešať si to už vieš, veď si tiež alchymistka.“
Bola ním nadšená. O drogách jej opakoval, že na ne treba ísť opatrne, ale aké skvelé zážitky môžu priniesť. Boli impulzom jeho filozofických úvah a umeleckých pokusov. Korením jeho života. Počas niekoľkomesačnej diaľkovej známosti si ho zafixovala ako individualistického intelektuála, sčítaného a zbehlého v rozličných obskúrnych témach. Kedysi písal famózne básne, z ktorých sa niektoré aj naučila naspamäť. Vlastné skúsenosti s drogami pred ním veľmi zveličila, aby nevyzerala trápne.
Medzi facebookových priateľov si ho zaradila už pred rokmi, počas svojej narcistickej fázy ako jednu z mnohých internetových entít s prevráteným pentagramom na profilovke, ktorým vtedy s tichým súhlasom dovolila masturbovať nad svojimi (na vtedy ešte pätnásťročné dievča) odvážnymi fotkami. Vyžívala sa v tom, ako jej sociálne siete umožňovali opantať si desiatky až stovky anonymných stalkerov okolo prsta len tým, že pred objektívom ukázala spod gotickej sukne kúsok stehna.
Havran ju oslovil tri dni po jej rozchode komentárom na jeden starý príspevok, odporúčajúc jej ďalšie knihy od Eliphasa Léviho, na ktoré sa ešte pred rokmi pýtala. Slovo dalo slovo a začali si pravidelne písať. Z prvotných tém jej návratu k okultizmu prešli aj k otázkam osobného života. Napriek tomu, že Havran vedel o Sofii dosť, o svojich záležitostiach sa vyjadroval vždy len všeobecne. Domnievala sa, že to v skutočnosti bude len vyhorený čudák s pupákmi posiatou tvárou a nadváhou, nesmelý a koktajúci lúzer, ktorý si ušľachtilou virtuálnou identitou kompenzuje svoj za hovno stojaci život.
No Havran (tento zaužívaný pseudonym sa k nemu hodil ako uliaty a ani ju nenapadlo oslovovať ho inak) bol všetko, len nie ten odpudzujúci obraz, ktorý si o ňom skepticky vytvorila. Bol charizmatický, skvele sa vyjadrujúci, pozorný a pohotový, a tiež jej imponovalo, že je vysoký a štíhly. Vlasy do polovice chrbta boli nepochybne havranie, aj kožená bunda vyzerala v prítmí ako perie toho vtáka.
„Na čo si pripijeme?“ zdvihol pohár, keď Sofia prestala miešať svoju kofolu.
„Nuž... na túto scénu?“ zdvihla pohár aj ona.
„Výborne,“ potešil sa, „takže pripíjam na túto nesúrodú bandu čurákov bez talentu, desiacich sa dňa, keď stvoria niečo hodnotné. Na zdravie!“

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.