Zamknite sa a čítajte...

Osamelá chata, temný les, partia mladých ľudí, žiadny signál...a vražda, ktorá všetkými otrasie.
Na prvý pohľad možno nie výnimočná téma, no jej spracovanie vás nadchne.

Triler Pozvanie spĺňa všetky predpoklady na to, aby sa stal skvelým čitateľským zážitkom a rozochvel strunu obyčajného ľudského strachu, lebo príbeh vás svojimi nečakanými zvratmi zasiahne presne tam, kam má.

 Poprechádzajte sa po lese, kým ste ešte… nažive

Hlavná hrdinka Leonora je v podstate šťastný človek, žije v malom, ale zato vlastnom londýnskom byte obyčajným, normálnym životom. Desať rokov sa snaží zabudnúť na čosi, čo sa kedysi dávno stalo...

Prekvapí ju však nečakaná správa od istej Florence, ktorá ju pozýva na rozlúčku so slobodou jej dávnej kamarátky Clare. Stretnúť sa s Clare po desiatich rokoch?

Napokon sa vo veľkom presklenom dome uprostred pustatiny, kde nie je ani mobilný signál, zíde pozoruhodná spoločnosť. Málokto tuší, prečo sa tam naozaj vybral a dal nahovoriť na podivnú avantúru s neznámymi ľuďmi.

Spočiatku rozpačitá partia sa postupne oťukáva, každý má svoj názor na toho druhého, dôjde aj k nezhodám a atmosféra začína pomaly hustnúť. Všade sa ticho vkráda napätie, nervozita, neistota, strach...

Do okien veľkého domu akoby stále niekto nazeral a sliedil. Presklený dom doslova láka pohľady zvonka a vy máte neustále nepríjemný pocit, že za veľkými oknami naozaj niekto je...
Alebo to sú len predstavy a bujná fantázia?
Neodbytná predtucha, že sa niečo stane, sa však čoskoro naplní...

Pozvanie je vynikajúci psychotriler, ktorý by Stephen King rozpísal na 800 strán, no Ruth Wareová si vystačila s niečo vyše 300 stranami. Výborne napísané, napínavé a ak máte podobnú chatu, chalupu, či domček na samote, určite si poriadne zastrite závesy a skontrolujte zámky na dverách.

Objednajte si nový psychotriler Pozvanie.

Strašne sa mi chce spať, ale ustavične mi niečím svietia do očí. Prezerajú si ma a prehadzujú a postupne ma zoblečú z krvavých šiat. Čo sa stalo? Čo som spravila?
Vláčia ma nekonečnými chodbami. Osvetlenie je na noc stlmené a v izbách spia pacienti. Niektorí sa prebudia a podľa ich vyjavených pohľadov a toho, ako klopia oči, si viem živo predstaviť, v akom stave asi som. Odvracajú sa odo mňa ako od niečoho poľutovaniahodného a smutného.
Doktori mi kladú otázky, na ktoré neviem odpovedať.
Nakoniec ma napichnú na prístroje a nechajú s poctivou dávkou tlmiacich liekov v žilách, takže ledva vnímam.
Sama však predsa len nie som.
Pootočím sa, hoci to poriadne bolí, a cez drôtom vystužené okno na plechových dverách zbadám policajtku, ako pokojne sedí na stolčeku.
Strážia ma a ja netuším dôvod.
A tak tam ležím a hľadím jej na temeno, hoci najradšej by som vstala a šla sa jej spýtať, čo sa stalo. Chýba mi však guráž. Netuším, či by ma nohy udržali, a najmä neviem, či by som zniesla pravdu.
Dosť dlho ležím, počúvam bzukot prístrojov a kvapkanie roztoku s morfiom. Bolesť v hlave a nohách sa vzďaľuje, až napokon konečne zaspím.
Utekám.
Utekám nočným lesom, konáre sa mi zachytávajú o šaty a nohy zamotávajú do papradia zasypaného nánosmi snehu.
Ruky mám došľahané. Dych viazne v hrdle. Trpím. Trpím aj pri najmenšom pohybe.
Nemám však na výber. Utekám a dúfam, že to zvládnem.
Keď bežím, v hlave sa mi zakaždým odvíja rovnaká mantra. Čas, ktorý by som chcela dosiahnuť, zlosť, že v súboji s asfaltom ťahám za kratší koniec.
Dnes mi však v hlave búši iba jedno slovo.
James. James. James.
Musím sa tam dostať. Potrebujem sa dostať na cestu skôr ako...
Zrazu ju mám pred očami, tmavý asfaltový pás osvetlený mesačným svitom, počujem rev motora, oslepí ma biele svetlo, ktoré sa zarezáva do tmavých kmeňov stromov.
Stihla som to?
Posledných tridsať metrov ešte pridám, preskočím popadané kmene a srdce sa mi zmení na živý bubon v prsiach.
James.
Auto je príliš blízko. Zlyhala som.
Vybehnem na cestu a mávam rukami.
„Stojte!“

Pozvanie sa stalo bestsellerom v prestížnych denníkoch ako The New York Times, USA Today, či Los Angeles Times. Je najlepšou knihou roka 2015 podľa ShelfAwareness, NPR a čoskoro sa dočká filmovej verzie, v ktorej bude mať prsty Reese Witherspoone.
Na Amazone ju vyhodnotili ako Najlepšiu knihu za august roku 2015. „Pomalé odhaľovanie a neustále zahmlievanie láka čitateľa čítať ďalej, prevracať stránky čoraz rýchlejšie,“ píše sa na stránke.

Začítajte sa do psychotrileru Pozvanie:

1

Bolí to. Svet bolí. Svetlo sa tlačí do očí. V nose cítim krv. Ruky mám lepkavé od krvi.
„Leonora?“
Slová uviaznu v závoji utrpenia. Skúšam pohnúť hlavou, pretože pery odmietajú sformulovať slovo.
„Nemusíte sa báť, ste v nemocnici. Berieme vás na ďalšie vyšetrenie.“
Žena hovorí jasne a zreteľne. Každučké slovo akoby sa mi zabodlo do uší.
„Chcete, aby sme niekomu zavolali?“
Znova skúsim zavrtieť hlavou.
„Nehýbte hlavou,“ upokojuje ma, „máte ju zranenú.“
„Nora,“ zašepkám.
„Máme jej zavolať? Kto je to?“
„Ja... som to ja.“
„V poriadku, Nora, skúste sa uvoľniť. Nebude to bolieť.“
Lenže bolí. Ako všetko ostatné.
Čo sa stalo?
Čo som to spravila?

2

Hneď ráno som si uvedomila, že dnes je deň ako stvorený na najdlhšiu bežeckú trasu v parku. Dávam si takmer pätnásť kilometrov. Jesenné slnko sa predieralo cez ratanové rolety a rozjasnilo posteľnú bielizeň. Vzduch bol nasiaknutý nočným dažďom. Za oknom sa vrcholky stromov začínali sfarbovať do žltohneda. Zavrela som oči a natiahla sa na posteli, počula som stonanie centrálneho kúrenia a tlmené vzdychy dopravy. Cítila som každučký sval v tele a nemohla som sa dočkať skvelého dňa.
Moje dni sa začínajú rovnako. Možno preto, lebo žijem sama – človek sa zariadi podľa seba a nič ho nevyrušuje, nijaký spolubývajúci nevypije posledné mlieko a mačka neprská na koberci. Čo ste večer nechali v kredenci, to tam aj nájdete. Inými slovami, máte to pod kontrolou.
Prípadne preto, lebo pracujete doma. Keď nedochádzate do zamestnania, dni sa zlievajú do nesúrodého celku. Ľahko sa stane, že o piatej poobede sa pristihnete v župane a uvedomíte si, že jediný človek, ktorého ste za celý deň videli, je mliekar. Sú dni, keď okrem rádia nepočujem ani hlások. A viete čo? Páči sa mi to. Pre spisovateľku je príjemné, keď môže tráviť čas s hlasmi vo vlastnej hlave, s postavami, ktoré sama stvorila. V tichosti nadobúdajú skutočné obrysy. Ani to však nie je záruka úspechu. Dôležité je nabehnúť na správny stereotyp, pridŕžať sa istých pravidiel, a najmä rozoznávať pracovné dni od voľna.
Moje dni sa začínajú takto:
O pol siedmej sa spustí kúrenie a zobudí ma vrčanie bojlera. Pozriem sa na telefón – len aby som sa uistila, že cez noc nenastal koniec sveta –, vystriem sa na posteli a počúvam praskanie v radiátoroch.
O siedmej zapnem rádio naladené na Štvrtú stanicu, natiahnem sa a zapnem kávovar, do ktorého som ešte večer naliala vodu, nasypala najemno zomletú kávu Carte Noire a vložila dôkladne preložený filter. Veľkosť môjho bytu má svoje nesporné výhody. Jedna z nich spočíva v tom, že dočiahnem do chladničky a na kávovar, pričom nemusím vstať z postele.
Káva je pripravená, kým sa skončí prehľad programov. To ma donúti vyhrabať sa spod teplej periny, aby som ju mohla v pokoji vypiť. Dávam si trochu mlieka a na raňajky toast s malinovým džemom Bonne Maman (bez masla – niežeby som držala diétu, ale tieto dve veci mi jednoducho nejdú dokopy).
Ďalšia činnosť závisí od počasia. Ak prší a na beh sa necítim, dám si sprchu, skontrolujem poštu a pustím sa do práce.
Dnes je však krásny deň a neviem sa dočkať, ako sa mi na podrážky budú lepiť listy a do tváre opierať vietor. Sprchu si dožičím až po behu.
Natiahnem si tričko, legíny a ponožky a vkĺznem do tenisiek. Zbehnem dolu troma poschodiami a ocitnem sa na rušnej ulici.

* * *

Vrátila som sa rozhorúčená a spotená. Vychutnala som si dlhú horúcu sprchu, počas ktorej som rozmýšľala, čo ma dnes čaká. Potrebovala som nakúpiť na internete – dochádzali mi zásoby jedla. Čakala ma korektúra vlastnej knihy, ktorú som redakcii sľúbila do konca týždňa, no zatiaľ som sa o ňu ani neobtrela. A k tomu hŕba e-mailov, čo mi prišli z vlastnej internetovej stránky a nebezpečne sa kopili, pretože som ich už pekne dlho odsúvala. Prirodzene, väčšinou ide o spam, pretože automatický generátor si nájde cestu bez ohľadu na spôsob zabezpečenia. Občas však prídu aj užitočné záležitosti ako žiadosti o propagačný text do novín či prosba o autorský výtlačok určený na recenziu. No a niekedy – ale naozaj iba niekedy – príde e-mail od čitateľa či čitateľky. Väčšinou píšu ľudia, ktorým sa kniha páčila, hoci aj ja som už párkrát dostala poučenie o tom, aká som neschopná. Pravda, ani pochvalné správy sa nečítajú ľahko, keďže ľudia v podstate reagujú na vaše vnútorné myšlienkové pochody, a to občas vyzerá, akoby sa hrabali vo vašom denníku. Ktovie, či si na to niekedy zvyknem. Možno preto sa na to zakaždým tak dlho odhodlávam.
Konečne sa oblečiem, zapnem počítač a pomaly prechádzam správy. Niektoré okamžite zmažem. Reklama na Viagru. Zaručene uspokojí vašu nežnú polovičku. Ruské krásky.
A potom...
Komu: Melanie Choová; kate.derbyova.02@DPW.gsi.gov.uk; T Deauxma; Kimayo, Liz; info@LNShaw.co.uk; Maria Tatibouetová; Iris P. Westeawayová; Kate Owensová; smurphy@shoutlinemedia.com; Nina da Souza; French, Chris
Od: Florence Clayová
Predmet: Clare sa lúči so slobodou!!!
Aká Clare? Nijakú Clare nepoznám. Iba ak...
Rozbúcha sa mi srdce. To predsa nemôže byť ona. Nevidela som ju dobrých desať rokov.
Na okamih zvažujem, že správu zmažem, ale napokon ju predsa len otvorím.

Nazdar vospolok!

 Pre tých, čo ma nepoznáte, volám sa Flo a som Clarina najlepšia priateľka z univerzity. A tiež – tadááá – jej hlavná družička. Takže som dostala na starosť rozlúčku so slobodou.

 Hodila som s ňou o tom reč a ako ste si už zrejme domysleli, po gumených robertkoch a ružových boa netúži. Musíme siahnuť po niečom sofistikovanejšom – víkend neďaleko jej internátu v Northumberlande –, hoci nepredpokladám, že sa tým zbavíme niektorých štipľavých hier.

 Clare vybrala víkend 14. až 16. novembra. Viem, že je to narýchlo, ale vzhľadom na pracovné povinnosti a Vianoce sa to nedalo nikde pichnúť. Prosím, účasť potvrďte čo najskôr.

 Posielam pusu a teším sa na stretnutie so starými aj s novými priateľmi!!!

 Flo xxx

Mračila som sa na monitor, obhrýzala som si nechty a snažila sa pospájať súvislosti.
Znova som si prebehla zoznam príjemcov. Poznala som jediné meno: Nina da Souza.
Veci do seba zapadli. Musí to byť Clare Cavendishová. Nikto iný neprichádza do úvahy. Spomenula som si – aspoň som o tom bola presvedčená –, že chodila na univerzitu v Newcastli. Alebo to bol Durham? Tak či onak, tým by sa vysvetľoval Northumberland.
Ale prečo? Prečo ma Clare Cavendishová pozýva na rozlúčku so slobodou?
Nepomýlila sa? Čo ak táto Flo jednoducho skopírovala zoznam kontaktov a poslala správu každému, koho našla?
Adresátov však bolo iba dvanásť, takže omyl sa dal vylúčiť. Alebo sa mýlim?
Hľadela som na monitor, akoby pixely mohli rozlúsknuť otázku, čo sa mi usadila v žalúdku. Trochu som ľutovala, že som správu nevymazala.
Vtom som sa postavila – sedieť som už nevydržala – prešla som k dverám a znova k stolu, kde som si ju ešte raz prebehla.
Clare Cavendishová. Prečo ja? Prečo si si spomenula práve teraz?
Flo som sa spýtať nemohla.
Odpovedať mi mohla jediná osoba.
Sadla som si a rýchlo, než som si to stihla rozmyslieť, som napísala e-mail.

Milan Buno, 6.5.2016