Záhadný manželský spolok

Psychotriler Manželská zmluva posúva hranice tohto žánru opäť o kúsok ďalej. Autorka vás nenechá vydýchnuť a budete sa báť o hlavných hrdinov, no neprestanete hltať jednu stranu za druhou. Dobro a zlo bývajú zložité... Kto sme a kto si myslíme, že naozaj sme, býva málokedy to isté!
Kniha vychádza súčasne v 26 jazykoch.

Z bývalej rockovej speváčky Alice sa stala úspešná právnička a Jake je psychoterapeut s nádejnou praxou.
Jake Alice miluje, ale bojí sa, že je príliš nestála, preto ju požiada o ruku, aby si ju poistil. Keď si prezerajú svadobné dary, nájdu medzi nimi aj lákavú ponuku od jedného z najvýznamnejších Aliciných klientov, aby sa pripojili k exkluzívnej komunite, ktorá vznikla na ochranu inštitúcie manželstva. Pred vstupom treba len podpísať zmluvu a zaviazať sa, že obaja budú dodržiavať stanovené pravidlá, z ktorých väčšina vyzerá logicky a zmysluplne.

Alice a Jake sú spočiatku očarení atraktívnym spoločenstvom, zmyslom pre spolupatričnosť, zaujímavým spoločenským životom a rovnako zmýšľajúcimi pármi. A potom jeden z nich poruší pravidlá. No také čosi je neprípustné.
Všetko sa zrazu prekvapujúco zmení a pre Jaka a Alice sa manželstvo ich snov stáva najhoršou nočnou morou.

Ako ďaleko by ste zašli,
aby ste ochránili svoje manželstvo?

Michelle Richmondová je americká spisovateľka, ktorá napísala viacero úspešných románov – Dievča v padajúcich šatách, Sen o modrej izbe, Rok hmly, ktorý sa stal bestsellerom New York Times, Nikto známy, Zlatý štát a viacerých kníh poviedok.

Za svoju tvorbu získala Richmondová cenu Hillsdale a Inovatívnu cenu Catherine Doctorowovej za literatúru.

My vieme, čo je pre vás najlepšie.
A donútime vás to urobiť.
Aj keby vás to malo zničiť...
 

Začítajte sa do novinky Manželská zmluva:

1

Preberiem sa v malom lietadle, čo sa s rachotom prediera pomedzi oblaky. V hlave mi duní a mám zakrvavené tričko. Netuším, ako dlho som bol mimo. Sklopím zrak a s prekvapením si uvedomím, že nie som spútaný. Na sedadle ma drží len obyčajný bezpečnostný pás. Kto mi ho zapol? Nepamätám si, ako som sa sem dostal.
    Cez otvorené dvere kokpitu vidím pilota. Sme tu sami. Za oknom vidno zasnežené hory. Lietadlom otriasajú silné nárazy vetra. Pilot sa plne sústredí na riadenie. Vyzerá napäto.
    Opatrne sa dotknem čela. Krv už zaschla, ostala po nej len lepkavá chrasta. Škvŕka mi v žalúdku. Naposledy som jedol chlieb vo vajíčku. Ktovie, koľko času odvtedy uplynulo. Na vedľajšom sedadle zbadám fľašu vody a sendvič vo voskovanom papieri. Otvorím fľašu a napijem sa.
    Hneď nato rozbalím sendvič so šunkou a syrom a poriadne si odhryznem. Dopekla. Bolí ma sánka, nevládzem prežúvať. Po páde mi asi niekto vrazil.
    „Veziete ma domov?“ spýtam sa pilota.
    „Podľa toho, kde bývate. Máme namierené do zátoky Half Moon Bay.“
    „Čo všetko vám povedali?“
    „Meno a adresu, nič viac. Som váš taxikár, Jake.“
    „Ste predsa člen, či nie?“
    „Pravdaže,“ odvetí tajomne. „Vernosť manželke, oddanosť Zmluve, až kým nás smrť nerozdelí.“ Pohľadom ma varuje, aby som sa viac nevypytoval. Nikdy predtým som ho nevidel.
    Zrazu narazíme na vzduchovú bublinu. Sendvič mi vyletí z ruky. Pilot zanadáva a horúčkovito postláča rôzne gombíky. Zakričí čosi riadiacemu letovej prevádzky. Prudko klesáme. Pevne zovriem opierky a myslím na Alice. V duchu si prechádzam náš posledný rozhovor. Chcel som jej toho toľko povedať...
    Vtom sa lietadlo vyrovná a znovu naberie výšku. Zdá sa, že kríza je zažehnaná. Pozbieram kúsky sendviča, zabalím ich do papiera a odložím na vedľajšie sedadlo.
    „Mrzí ma to,“ ozve sa pilot.
    „To nič, nemôžete za to. Zvládli ste to na jednotku.“
    Keď letíme ponad slnkom zaliate Sacramento, pilot sa konečne upokojí. Rozhovoríme sa o Golden State Warriors a ich nečakanom úspechu.
    „Aký je dnes deň?“ vyzvedám.
    „Štvrtok.“
    Len čo sa pred nami vynorí známe pobrežie, spadne mi kameň zo srdca. S úľavou hľadím na drobné letisko Half Moon Bay. Po hladkom pristátí sa pilot otočí a vyhlási: „Nech sa to viac neopakuje, jasné?“
    „Pravdaže.“
    Schmatnem tašku a vybehnem von. Pilot zavrie dvere, obráti lietadlo a znovu vzlietne.
    Zamierim do kaviarne, objednám si horúcu čokoládu a pošlem Alice esemesku. Sú dve hodiny popoludní, určite má najmenej milión stretnutí. Nechcem ju vyrušovať, ale potrebujem ju vidieť.
    O chvíľu príde odpoveď. Kde si?
    Späť v Half Moon Bay.
    O päť minút vyrážam.
    Z Alicinej kancelárie je to najmenej tridsať kilometrov. Po pár minútach mi napíše, že v meste je zápcha, tak si objednám jedlo – skoro celú ľavú stranu jedálneho lístka. Kaviareň je pustá. Energická čašníčka v dokonale vyžehlenej uniforme nie a nie odísť od stola. Keď zaplatím, vyhlási: „Majte sa dobre, Priateľ.“
    Vyjdem z kaviarne a sadnem si na lavičku. Okamžite ma pohltia vlny studenej hmly. Keď na letisku zastaví Alicin starý jaguár, som na kosť premrznutý. Vstanem a uistím sa, že som si nič nezabudol. Alice podíde k lavičke. Má na sebe kostým, no lodičky vymenila za tenisky, aby sa jej lepšie šoférovalo. Vlasy jej okamžite zvlhli. Pery si natrela tmavočerveným rúžom. Ktovie, či to spravila kvôli mne. Dúfam, že áno.
    Postaví sa na špičky a pobozká ma. Až teraz si uvedomím, ako veľmi mi chýbala. Vzápätí odstúpi a skúmavo si ma prezrie.
    „Aspoňže si v jednom kuse.“ Jemne ma chytí za sánku. „Čo sa stalo?“
    „Neviem.“
    Objímem ju.
    „Tak prečo ťa predvolali?“
    Túžim jej všetko vysvetliť, ale bojím sa. Čím viac jej prezradím, tým väčšie nebezpečenstvo jej hrozí – nehovoriac o tom, že bude poriadne naštvaná.
    Kiežby sme sa mohli vrátiť na začiatok – pred svadbu, pred prvé stretnutie s Finneganom, pred tú osudovú chvíľu, keď nám Zmluva obrátila život naruby.

2
Pravda je, že svadbu som navrhol ja. Neriešil som síce miesto, jedlo, hudbu a všetky ostatné detaily, v ktorých sa vyznala Alice, ale zobrať sa bol môj nápad. Poznal som ju už tri a pol roka, túžil som po nej a manželstvo bolo najlepší spôsob, ako si ju udržať.
    Alice patrí k prelietavým ľuďom. Zamladi bola nespútaná, impulzívna a priťahovali ju chvíľkové dobrodružstvá. Bál som sa, že ju stratím, ak budem čakať pridlho. Svadba teda predstavovala istý druh stability.
    Požiadal som ju o ruku v istý príjemný januárový utorok. Alice prišla o otca, tak sme sa spolu vybrali do Alabamy. Smrť posledného člena rodiny ňou nečakane otriasla. Po pohrebe sme začali vypratávať jej niekdajší domov na predmestí Birminghamu. Ráno sme sa hrabali v škatuliach v podkroví, kancelárii a garáži. Dom prekypoval spomienkami na rodinný život – našli sa tu pamiatky na vojnovú kariéru Alicinho otca a bejzbalovú vášeň jej brata, matkine kuchárske knihy, ba aj vyblednuté fotografie starých rodičov. Cítil som sa ako archeológ, čo objavil poklad – artefakty zo života malého, dávno zabudnutého kmeňa z akejsi stratenej civilizácie.
    „Ostala som tu sama,“ vyhlásila Alice. Neznelo to ľútostivo, skôr vecne. Matka zomrela na rakovinu, brat spáchal samovraždu. Alice to všetko prežila, no poznačilo ju to. Neskôr som pochopil, že práve vplyvom straty rodiny milovala tak hlboko a ľahkovážne. Keby sa necítila tak osamelo, možno by si ma nevzala.
    Pred pár týždňami som pre ňu objednal zásnubný prsteň. Doručili mi ho tesne po tom, ako sa dozvedela o otcovej smrti. Keď sme odchádzali na letisko, nenápadne som si ho strčil do tašky. Sám neviem prečo.
    Po dvoch týždňoch sme zavolali realitného agenta, aby ocenil dom Aliciných rodičov. Ukázali sme mu všetky izby a on si horúčkovito čmáral do notesa, akoby mal podstúpiť test. Nakoniec sme zastali na terase a čakali na jeho vyjadrenie.
    „Ste si istí, že ho chcete predať?“ vyzvedal agent.
    „Áno,“ odvetila Alice.
    „Ja len...“ Mávol podložkou. „Prečo tu nechcete ostať? Vezmite sa, majte zopár detí a vybudujte si nový život. Toto mesto potrebuje novú krv. Moje deti sa príšerne nudia. Syn musí hrať futbal, lebo nemáme dosť deciek na bejzbalový tím.“
    „Nuž...“ vyhlásila Alice a pozrela na ulicu. „Lebo.“
    Koniec debaty. „Lebo.“ Chlapík sa znovu vrátil k práci. Navrhol nám cenu a Alice ju znížila. „Idete pod trhovú cenu,“ upozornil ju prekvapene.
    „To nič. Chcem to mať čím skôr za sebou,“ odpovedala.
    Spravil si poznámku. „Aspoň mi to uľahčíte.“
    O pár hodín prišla dodávka plná mužov, ktorí z domu povynášali ošúchaný nábytok a staré prístroje. Nechali nám len dve kreslá pri bazéne. Stáli tam odo dňa, keď ho v roku 1974 dokončili.
    Na druhý deň sa zjavilo iné auto. Vystúpili z neho skúsení zamestnanci realitnej agentúry. Nanosili dnu nový nábytok, šikovne ho rozmiestnili, povešali na steny velikánske abstraktné maľby a zaplnili police rôznymi ligotavými čačkami. Keď skončili, dom vyzeral takmer rovnako – bol len trochu čistejší a sparťanskejší. Chýbali mu tie otravné maličkosti, čo z neho robili domov.
    Nasledujúce ráno dorazila skupina realitných agentov, ktorí sprevádzali potenciálnych kupcov. Všetci do jedného šepkali, otvárali skrine a pozorne študovali záznamy. Popoludní sme dostali štyri ponuky a Alice si vybrala tú najvyššiu. Len čo sme sa pobalili, rezervoval som letenky späť do San Francisca.
    Keď podvečer vyšli hviezdy, Alice sa pobrala von, aby mohla hľadieť na oblohu a nadobro sa rozlúčiť s Alabamou. Bolo príjemne teplo a zo susednej záhrady sa niesla vôňa grilovaného mäsa. Voda v bazéne sa ligotala vo svetle lampy a kreslá boli také pohodlné ako v deň, keď ich Alicin otec vytiahol na terasu, aby potešil svoju krásnu opálenú ženu a veselé deti. Vychutnával som si nádheru, čo nás bez varovania obklopila, no Alice vyzerala smutne, akoby ju vôbec nevnímala.
    Neskôr som priateľom tvrdil, že som ju požiadal o ruku z náhleho popudu. Chcel som ju potešiť. Ukázať jej, že nás čaká svetlá budúcnosť. Darovať jej kúsok šťastia, čo by prežiaril ten smutný deň.
    Podišiel som k bazénu, kľakol si, vytiahol zo škatuľky prsteň a bez slova som ho ponúkol Alice v spotenej dlani. Pozrela na mňa, všimla si prsteň a usmiala sa.
    „Dobre,“ odvetila.

Milan Buno, 21.11.2017