bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







5.kniha s Helen Graceovou!

Niektoré osudy sú horšie ako smrť.
A všetci máme svoje tajomstvá. Dokonca také, ktoré chceme skrývať aj pred najbližšími. Pred priateľmi a rodinou...
A keď tieto tajomstvá vyplávajú na povrch, dokážu rúcať celé kariéry, vzťahy aj životy.

Nadupaná séria trilerov s vyšetrovateľkou Helen Graceovou pokračuje piatou knihou s názvom Keď čert nespí. A jej autor M.J.Arlidge si naďalej udržiava vysokú úroveň. Strhujúci príbeh, sympatická detektívka, nečakané zvraty a schopnosť zájsť aj do nechutnejších detailov. „Helen Graceová je až diabolsky úžasná,“ zložil jej poklonu prestížny New York Times.

Radi prekračujete hranice?
Môže vás to stáť život.

V zašitom nočnom klube Raj bolesti, kde každý môže byť na chvíľu sám sebou, sa stretáva uzavretá komunita. Klientela je pestrá, diskrétnosť je preto zákonom. Útočisko však naruší vrah a na mieste zostane jeden mŕtvy.

Vo svete, kde je anonymita všetkým, môže aj jediné priznanie obrátiť život naruby. Svedkov je mnoho, no pre chúlostivosť prípadu každý mlčí vrátane ženy, ktorá vedie vyšetrovanie –  Helen Graceovej.

Helen obeť poznala. Vlastne viac než to – poznala ju lepšie ako ktokoľvek iný. Keď vrah udrie znova, bude sa musieť rozhodnúť.
Koľko hraníc je ochotná prekročiť, aby chytila nepolapiteľného vraha?

Nový triler Keď čert nespí sľubuje divokú jazdu, ktorú si budete vychutnávať. Prítomnosť Helen je ešte silnejšia, keďže sama obeť poznala a dostáva sa do špecifickej pozície.
Celá séria s Helen Graceovou si získala aj u slovenských čitateľov obrovskú popularitu. Najmä preto, že príbehy sú plné intríg, vzrušenia, akcie a nečakaných prekvapení. Arlidge vie vyskladať zápletku s obdivuhodnou precíznosťou. Je to svieže a brilantné,“ pochválil knihu slávny autor detektívok Jeffery Deaver.

M.J.Arlidge je anglický spisovateľ, ktorého kariéru ovplyvnilo pätnásť rokov práce v televízii, kde sa podieľal na tvorbe obľúbených seriálov (Torn, The Little House, Undeniable a Silent Witness).
Skúsenosti z televíznej brandže stoja za jeho bestsellermi Jeden musí z kola von, Na koho to slovo padne, Pekne spinkaj, bábikaNelej olej na oheň s hlavnou postavou vyšetrovateľky Helen Graceovej.
Ďalší mrazivý triler Keď čert nespí pokračuje v línii napínavého čítania pre všetkých milovníkov dobrých detektívok.

 

Začítajte sa do novinky Keď čert nespí:

Vyzeral ako padajúci anjel. Svalnaté telo zavesené vo vzduchu, obnažené až na pár strieborných krídiel, sa hojdalo na hrubých železných reťaziach spustených zo stropu. Prstami sa pokúšal dočiahnuť kľúč pod sebou, ktorý by znamenal slobodu, no ten zostával dráždivo nedosiahnuteľný. Bol vydaný na milosť tej, čo ho držala v zajatí a otáčala, nerozhodná, kam umiestni ďalší úder. Na hruď? Na genitálie? Na chodidlá?

Zhromaždil sa dav zvedavcov, ale jeho to už nebavilo. Celé to divadlo ho nudilo – videl ho už stokrát – a urýchlene potreboval nájsť nejaké rozptýlenie. Chodieval na výročný ples pravidelne – bol to spoločenský vrchol S&M sezóny celého južného pobrežia –, no postupne v ňom rástlo podozrenie, že tento rok sa zúčastnil naposledy. Nielenže stretával bývalých, na ktorých by bol najradšej zabudol, desilo ho, že scéna sa stala familiárnou. To, čo kedysi bolo pohoršujúce a zároveň vzrušujúce, zrazu pôsobilo teatrálne a neprirodzene. Stále tie isté ksichty, čo sa donekonečna opakujú, len aby sa stali stredobodom pozornosti.

Možno dnes večer jednoducho nemal náladu. Odkedy sa rozišiel s Davidom, z ničoho nemal radosť. Dorazil sem viac s nádejami ako s očakávaním, no postupne sa v ňom usádzalo iba sklamanie a nechuť. Ostatní sa však bavili – o ponuky hýrivcov rozhodne nebola núdza –, takže v čom je problém? Prečo sa nedokáže zmieriť s prostým faktom, že je sám?

Predral sa k baru a objednal si dvojitého jamesona. Zatiaľ čo barman chystal drink, očami prebehol scénu. Muži, ženy a zvyšok niekde medzi tým sa predvádzali na tanečnom parkete a na malých javiskách – vriaca masa naliata medzi praskajúce steny podzemného klubu. Toto bola ich noc, všetci prišli v náležitých outfitoch – dominátori s gumovými ostňami, panny chránené pásmi cudnosti, škaredé káčatká, z ktorých sa mali vykľuť labute a, samozrejme, gimpovia. Každý sa snažil, čo mu sily stačili.

Znechutene sa otáčal k baru a vtedy ho zbadal. V rozpálenom mori davu vyzeral ako pevný ostrov – obraz úplného pokoja uprostred chaosu, chladne pozoroval návštevníkov klubu pred sebou. Bol to naozaj on? Ťažko povedať. Čierna kožená maska zakrývala celú tvár okrem očí, rovnaký oblek prezrádzal iba štíhlu, bezpohlavnú postavu. Očami kĺzal po neznámom a dúfal, že nájde nejaký záchytný bod, keď vtom si uvedomil, že objekt jeho záujmu hľadí priamo naňho. Zahanbený sa odvrátil. O niekoľko sekúnd sa ho však zmocnila zvedavosť a znova sa pootočil.

Neznámy ho stále uprene sledoval. Tentoraz sa neodvrátil. Oči sa im stretli a držali ako prilepené, desať sekúnd, možno dokonca viac, než sa neznámy zvrtol na päte a kráčal preč do temnejších zákutí podniku.

Bez váhania sa pustil za ním, popri barovom pulte, tanečnom parkete a spútanom anjelovi ďalej dozadu – do miest, o ktoré bol dnes v noci enormný záujem, kde sa odohrávali kratučké vášnivé vzplanutia. Cítil, ako v ňom rastie vzrušenie, pridal, očami sa pokúšal nahmatať obrysy postavy pred ním. Sníva, alebo mu je naozaj nejaký povedomý? Žeby sa stretli v práci, prípadne dokonca súkromne? Alebo je to celkom neznámy človek, ktorý si ho vybral z nejakého výnimočného dôvodu? Zaujímavá otázka.

Neznámy zastal v zanedbanej malej kutici a čakal. Za iných okolností by spozornel a zaváhal. Dnes nie. Teraz na to nebol čas. Vošiel za ním, iba čo za sebou zavrel dvere.

 

2

 

Dlhé prenikavé zavytie. Očami mihla doľava, práve včas, aby zachytila zdroj zvuku – vystrašená líška trielila do húštiny –, nenechala sa však rozptýliť a pokračovala hlbšie do lesa. Nech sa stane čokoľvek, predovšetkým udržať tempo.

Pľúca ju pálili, svaly boleli, no nespomalila, drala sa cez konáre, preskakovala vyvrátené pne a v duchu sa modlila, aby ju neopustilo šťastie. Bola už takmer polnoc, na okolí nebolo živej duše, ktorá by jej pomohla, ak by zakopla, no cieľ sa blížil.

Stromy postupne redli, ani lístie už nebolo také husté. O niekoľko sekúnd vystúpila z húštiny – štíhla postava s kapucňou na hlave, náhliaca sa cez obrovskú plochu southamptonského parku Common. Blížila sa k cintorínu na západnom okraji a hoci telo protestovalo, ešte pridala. Už-už dosiahla cieľ, vrazila dlaňami do bráničky, vyhrnula si rukáv a zastavila stopky. Štyridsaťosem minút a pätnásť sekúnd – nový osobný rekord.

Zadýchaná Helen Graceová si stiahla kapucňu a pozrela na nočnú oblohu. Mesiac bol takmer v splne, obloha bez obláčika, mierny vetrík príjemný a osviežujúci. Srdce tĺklo v bláznivom rytme, dolu lícami jej stekal pot, no napodiv sa usmievala, šťastná, že stiahla pol minúty, spokojná, že aspoň mesiac je svedkom jej malého víťazstva. Siahla si na dno síl, ale stálo to za to.

Skrčila sa a začala robiť strečing. Musel to byť nezvyčajný pohľad – osamelá žena sa vykrúca pri zanedbanom cintoríne – a mnohí by jej vynadali, že sa sem vybrala tak neskoro. Lenže medzitým sa z toho stal zvyk a Helen necítila strach ani obavy. Naopak, oceňovala samotu a pokoj – veď vďaka nim mala pocit, že toto je jej miesto.

Helen viedla komplikovaný život plný problémov, často sa dostávala do nebezpečných situácií a len málokde cítila pokoj. Ale tu, len čo sa zmenila na drobnú, neznámu postavičku, nepatrnú v porovnaní s obrovskou čerňou veľkého parku, zrazu bola uvoľnená a šťastná. Ba čo viac, cítila sa slobodná.

3

Nedokázal pohnúť jediným svalom.

Rozhovor bol krátky, rýchlo prešli k tomu hlavnému. Zrazu sa uprostred miestnosti zjavila stolička a neznámy ho na ňu sotil. Vedel dosť, aby mlčal – čaro takýchto zážitkov spočíva v tajomne, anonymite, záhadnosti. Nepodstatné reči ich ničia, no tentoraz nie – tentoraz to vyzeralo, že všetko je, ako má byť.

Oprel sa a dovolil, aby ho pripútal. Cudzinec prišiel pripravený, členky mu omotal hrubou stuhou a priviazal ich k nohám stoličky. Materiál pôsobil na dotyk hladko a príjemne, zhlboka vydýchol – väčšinou držal opraty on, on bol ten, kto musí rozmýšľať, plánovať, konať. Bolo fajn, vymeniť si nachvíľu úlohy. Dávno ho nikto nedržal za ruku a tá predstava ho vzrušovala.

Nasledovali ruky, opatrne mu ich vykrútil za chrbát a priviazal k stoličke koženým popruhmi. Do nosa mu udrela vôňa preparovanej kože – odmalička ho fascinovala a rozoznal by ju kdekoľvek. Zavrel oči – keď človek nevidel, bolo to ešte lepšie – a tešil sa na pokračovanie.

Nasledujúci krok bol o čosi komplikovanejší, no vykonaný s rovnakým jemnocitom. Neznámy najprv rozprestrel vlhké obliečky a vzápätí ho začal dôkladne omotávať, postupoval od členkov vyššie. Po chvíli sa vlhkosť vyparila, plachty stvrdli a obopli mu telo. Onedlho nemohol pohnúť ničím od pása nadol – zvláštny, no rozhodne nie nepríjemný pocit. Nasledoval trup, milenec na noc opatrne zakončil prácu a vrchný diel plachty prelepil silnou striebornou priemyselnou páskou, ktorú mu niekoľkokrát omotal okolo širokých pliec. Zastal až pod ohryzkom.

Otvoril oči a pozrel na neznámeho, čo ho držal v zajatí. Atmosféra v miestnosti nasiakla očakávaním – pokračovať sa dalo viacerými spôsobmi: mohli sa zabaviť obaja, alebo po jednom. Všetko má svoje výhody a bol veľmi zvedavý, ktorú cestu si on alebo ona vyberie.

Celý čas mlčali. Ticho prerušovali iba tlmené údery euro popu, ktorý ohlušoval osadenstvo parketu. Zvuk však akoby prichádzal niekde zďaleka, akoby sa ocitli v nejakom paralelnom vesmíre, spojení daným okamihom.

Lenže neznámy nepodnikol nič, čím by ho potrestal alebo odmenil. Začínal byť netrpezlivý – naťahovanie je fajn, ale všetko má svoje hranice. Cítil nastupujúcu erekciu, úd sa pretláčal von a bola by škoda, keby úsilie vyšlo nazmar.

„Do toho,“ zašepkal. „Nenechaj ma čakať. Strašne dávno som nemal lásku.“

Zavrel oči a čakal. Čo príde prvé? Facka? Úder päsťou? Pohladenie? Dlho sa nič nedialo, až napokon ho čosi pošteklilo na líci. Milenec sa sklonil – cítil, ako mu dýcha na tvár, ako roztvoril pery.

„O lásku tu nejde,“ odvetil. „Toto je číra nenávisť.“

Otvoril oči, ale bolo neskoro. V tej chvíli už mal pásku omotanú okolo brady a úst. Pokúsil sa vykríknuť, jazyk však narazil na odporné lepidlo. Onedlho pokrylo aj líca, sploštilo nos a vzápätí zakrylo oči, svet sa ponoril do čiernej.

Milan Buno, 6.4.2018

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.