Vzťah, ktorý im zlomí srdce viackrát

Nenapraviteľní je to milostný príbeh o prekonávaní ťažkostí vo vzťahu. Ľúbostný príbeh, ktorý sa dotkne vášho srdca, pretože s takými problémami ste sa možno už viackrát stretli aj vy...

Píše sa posledný deň roka 1999. Na exkluzívnom večierku sa oslavu nového milénia sa 16-ročná Hanna letmo zoznámi s Richardom. Ona je sebaistá, spontánna Angličanka, on zasa bohatý, povinnosťami zavalený Američan. Pochádzajú z iných svetov a nemajú vôbec nič spoločné, až na elektrizujúcu vzájomnú príťažlivosť.

S novým rokom sa pre nich začína aj nová romanca. Ani jeden z nich však netuší, že to, čo sa začalo ako nevinný flirt, sa zmení na turbulentný vzťah, ktorý im zlomí srdce viac ráz, než by si dokázali predstaviť.
V priebehu ďalších pätnástich rokov ich sprevádza šťastie aj odlúčenie, odpúšťanie aj bolesť...

Nenapraviteľní od mladej autorky Carrie Elksovej (na fotografii) je romantický príbeh o dvoch mladých ľuďoch, ktorí boli každý ako z inej planéty, no napriek tomu sa dali dokopy. Preskočila medzi nimi iskra, ktorá prerástla do búrlivého vzťahu. Ten viedol k výbušnému odhaleniu, ktoré hrozilo, že ich oboch zničí...

Objednajte si novú romancu Nenapraviteľní.

Začítajte sa do novinky Nenapraviteľní:

Prológ

12. máj 2012

Richard pekne pribral, odkedy ho videla naposledy. Tenká bavlnená košeľa, ktorú mal zapravenú do nohavíc, sa mu lepila na bicepsy a zahaľovala pevné brucho. Boky mal však ešte vždy úzke a pevné. Zatvorila oči a pokúšala sa nemyslieť na to, aký to bol pocit, keď ich zovrela stehnami, keď sa v nej pohyboval a zľahka dýchal pri jej uchu, ako stonala a kňučala a...
Potriasla hlavou. Neprišla do jeho veľkej kancelárie s dubovým obložením preto, aby si zaspomínala na staré časy, nech už boli akékoľvek dobré. Preletela viac ako päťtisíc kilometrov, aby mu povedala niečo, čo má právo vedieť.
V duchu sa zachichotala, keď si uvedomila, aká smiešne melodramatická je celá situácia. Jej sedemnásťročné ja by prevracalo očami a čudovalo by sa, ako sa jej dvadsaťdeväťročnému ja podarilo zo zdanlivo sľubnej budúcnosti spraviť telenovelu.
Zdvihla hlavu a pozrela sa mu do tváre. Pohľad mala prikovaný na jeho ústa, ktoré sa mu skrivili do úškrnu. Oči sa mu pod obočím zúžili a jeho rovný patricijský nos sa zmraštil, keď ju uvidel.
Pohŕdanie z neho priam sršalo.
Hanna sa pokúšala pokojne dýchať a pripomínala si, že síce stojí v jeho kancelárii, v jeho budove, ale teraz je stredobodom ona.
Mala to pod kontrolou.
Ak ňou doteraz pohŕdal, ktovie čo si pomyslí po tom, ako si vypočuje, čo sa mu chystá povedať. Dlhý čas bol neoddeliteľnou súčasťou jej života – ako kamarát, ako dôverník, dokonca aj ako milenec –, ale nikdy predtým nemal schopnosť zlomiť ju.
„Nech ide o čokoľvek, som rád, že ťa vidím,“ povedal afektovane a tón jeho hlasu dával jasne najavo, že sa vôbec neteší z jej prítomnosti vo svojej kancelárii, „o päť minút však musím ísť na poradu. Čo tu vlastne robíš?“
Nemal ani potuchy, ale už bol najvyšší čas, aby otvorila ústa a povedala mu, čo potreboval počuť. Ruky sa jej zrazu zdali ťažké a prsty sa jej triasli. Fyzický prejav nervozity. Potom ako sa zhlboka nadýchla a pokúšala sa nájsť správne slová, kvôli ktorým precestovala tisícky kilometrov, sa jej smiech zmenil na niečo oveľa nepokojnejšie.
Jazykom si prešla po suchých perách. Všimla si, ako sa jeho pohľad presunul na jej ústa. Tmavé oči upieral na jej pery, ktoré si nervózne hrýzla.
„Richard,“ jej hlas bol prekvapujúco rozhodný. Má na to. Vie mu povedať pravdu a hneď potom zmiznúť.
Naspäť do lietadla.
Naspäť k nemu.
„Richard, máme spolu dieťa.“

Prvá kapitola
31. december 1999

Jej kufor sa už mal dávno objaviť. Sledovala, ako sa na gumenom páse pohybuje batožina od výmyslu sveta. Možno sa jej dotlčený hnedý kufor len hanbil ukázať medzi samými Louis Vuittonmi a Henkmi.
Hanna presne vedela, aký je to pocit.
Už si zase hrýzla nechty. Mala ich obhryzené takmer až do mäsa a čierny lak, ktorým si ich natrela len pred pár dňami, už úplne popraskal. Jej nevlastná matka nevedela pochopiť, prečo neuprednostňuje oveľa elegantnejšiu francúzsku manikúru a nechodí pravidelne do salóna krásy. Na konci batožinového pása sa konečne objavil jej kufor a ona sa k nemu snažila pretlačiť popri vyčerpanej matke s dvomi deťmi. Žena jednou rukou držala batoľa a druhou rytmicky hojdala kočík, aby uspala druhé bábätko.
„Prepáčte,“ ospravedlnila sa Hanna, keď sa naklonila dopredu, aby sa načiahla za kufrom. Prudkým pohybom ho vytiahla na sivé dlaždice. Bol ťažký, plný teplého oblečenia a lyžiarskeho vybavenia, z ktorého si ledva stihla niečo obliecť.
Hanna nemala v pláne v ten deň cestovať. Mala byť na otcovej chate vo Val-d´Isère, spolu so svojou macochou a jej jedenásťročnými dcérami.
Sklamala otca hneď v úvode. Nos mu zvráskavel od zdesenia, keď sa na ňu prvý raz poriadne pozrel.
„Máš nový účes?“ Z očí mu sršala zlosť a nesúhlas.
Hanna chcela potlačiť úškrn, ktorý vyvolalo jeho pohŕdanie. Odkedy sa pred rokom naposledy videli, prešla na gotický štýl. Prefarbila si vlasy na červeno-čierne a zmenila mejkap. Teraz mala bledú pleť a čierny rúž na perách, čiernu sukňu až po zem a tesný čierny korzet.
Pri spomienke na Philipov rozčúlený výraz pri pohľade na jej nový štýl sa pobavene usmiala. Švihom vyhodila kufor na batožinový vozík a nemotorne ho začala tlačiť.
Hanna mala byť ich malým špinavým tajomstvom na tento týždeň. Po dvoch dňoch čítania a napchávania sa čokoládou už bola znudená.
Zistila, že Philip, Olivia a jej nevlastné sestry sa chystali osláviť Silvestra na zámku ich známeho, asi osemdesiat kilometrov od Val-d´Isère. A Hannu nepozvali. Vznikla z toho obrovská hádka, ktorá sa skončila tak, že ju vykopli z chaty a posadili na prvý let do Londýna, čo Philipovo bankové konto poriadne pocítilo.
Teraz, keď už mala osemnásť rokov, sa zaprisahala, že už sa nikdy viac nezúčastní na tomto utrpení nazývanom dovolenka v Alpách. Ak jej otec bude chcieť stráviť čas so svojou najstaršou dcérou – podľa Hanny o to vôbec nestál –, tak za ňou bude musieť priletieť do Londýna.
Hanna a jej matka patrili medzi londýnsku chudobu. Kdekoľvek inde v krajine by mohli pohodlne žiť v slušnom dome so záhradou a s garážou. Dianin príjem z plánovania osláv im dovolil prenajímať si len malý dvojizbový byt neďaleko Putney. Odkedy Diana ušla z manželstva s Philipom Vincentom a z manhattanskej spoločnosti, od neho odmietala prijať akúkoľvek finančnú pomoc. Neprekážalo jej, že kupuje veci pre Hannu, ale ona sama neprijala ani penny.
Bolo neskoro poobede a už sa dávno zotmelo, keď Hanna dorazila domov. Na ceste sa odrážalo žltkasté svetlo pouličných lámp. Ulicu lemovali vyzdobené viktoriánske domy z červenej tehly s odlupujúcou sa omietkou a rozpadajúcim sa múrom. Hanne sa páčila elegantná fasáda kedysi veľkolepých domov s bielymi portikami a čierno-bielou vydláždenou cestičkou. Výrazne kontrastovali s moderným a rušným londýnskym životom.
Prehrabávala sa v taške, hľadajúc kľúče. Vedela, že Diana je celý deň preč a organizuje každoročnú rodinnú oslavu Larsenovcov. Napriek tomu, že sa s nimi nikdy nestretla osobne, bola presvedčená, že boli najlepšími zákazníkmi jej matky. Novoročné oslavy boli pre Dianu vždy tým najrušnejším obdobím. Teraz to bola oslava nového milénia a vďaka tomu bolo treba oslave dodať väčší šmrnc.
Hanna nebola doma ani dve minúty, keď zazvonil telefón. Na displeji už svietili tri hlasové správy. Niekto zjavne potreboval s ňou alebo Dianou súrne hovoriť. Úprimne dúfala, že to nebude jej otec.
„Prosím.“
„Hanna? Vďakabohu, že si doma. Si v poriadku? Aký bol let?“ vysypala zo seba Diana jedným dychom. „Zlatko, tri dievčatá dostali tú prekliatu virózu a vracali. Obleč si uniformu a poď mi pomôcť. Táto oslava bude úplná katastrofa.“ Poslednú vetu už iba zašepkala. Hanna rozmýšľala, kto asi stojí vedľa nej, že nemôže hovoriť.
„Dobre, nadiktuj mi adresu.“ Hanna si prichytila plecom telefón a načiahla sa za papierom.
„Cheyne Walk 5, Chelsea. Zavolaj si taxík, ja to zaplatím. Och, a Hanna...“ Dianin hlas bol o oktávu nižší. „... mohla by si trochu zmierniť svoj výzor?“ zaspievala Hanna do telefónu, keďže vedela, čo sa jej matka chystá povedať.
Osprchovala sa, odlakovala si nechty, umyla tvár a nasadla do prázdneho čierneho taxíka. Červeno-čierne vlasy si zopla do uzla a na tvár si naniesla len jemný mejkap. Obliekla si typickú uniformu servírky, krátku čiernu sukňu a bielu blúzku.
Keď dorazila na miesto, párkrát zaklopala veľkým mosadzným klopadlom na elegantné čierne dvere. Otvoril jej muž v uniforme. Nepoznala ho, takže usúdila, že to nebol jeden z Dianiných zamestnancov. Larsenovci boli dosť bohatí, aby si stále držali služobníctvo.
Prešla do vstupnej haly a pozerala na všetku tú veľkoleposť so zatajeným dychom. Vstupná hala bola otvorená až po druhé poschodie, na ktoré viedli točité mramorové schody. Uprostred bohato zdobenej dláždenej podlahy stál najväčší vianočný stromček, aký kedy videla. Tlmené biele svetlá ho zdobili až po hviezdu navrchu. Bol vysoký aspoň šesť metrov.
„Páči sa ti?“ Hanne sa z toho afektovaného amerického hlasu zdvihol žalúdok. Otočila hlavu a pri schodoch uvidela mladého muža. Voľné ošúchané rifle mu takmer spadli z úzkych bokov. Mal na sebe priliehavé čierne tričko s modrým nápisom Columbia.
Tá tvár, panebože, tá tvár. Pevná sánka, plné pery, rovný nos a machovo zelené oči. Hladké čelo mu lemovali umelecky upravené bledohnedé vlasy. Vyzeral ako prototyp chlapca z Manhattanu, ktorého mala to nešťastie stretnúť.
Nepatrne sa nadýchla a pozrela sa fešáčikovi rovno do očí. „Ani nie. Len som rozmýšľala, či Charliemu Brownovi nechýba vianočný stromček.“
Otočila sa na podpätku a ignorujúc jeho smiech vybehla do kuchyne. Potláčala úsmev, ktorý sa jej objavil na perách.
Dnešný večer bude zaujímavý.
Matka stála uprostred kuchyne s lyžicou v jednej ruke a s vysielačkou v druhej. Nebola to typická kuchyňa s dubovým a granitovým obložením, akú mala väčšina zazobancov. Namiesto toho bolo všetko, vrátane profesionálnych rúr na pečenie, z nerezovej ocele. Sen každého šéfkuchára. Bolo ťažké predstaviť si, ako niekto používa sporák s desiatimi horákmi na prípravu obyčajného vajca natvrdo.
„Hanna, miláčik, ako rada ťa vidím.“ Diana obehla ostrovček v strede miestnosti a objala dcéru. Hanna sa v matkinom náručí uvoľnila, zatvorila oči a cítila, ako sa stres a trápenie posledných dní rozplývajú.
Mama jej chýbala.
„Aj ja ťa rada vidím.“
„Mám sto chutí zavolať tvojmu otcovi a povedať mu, čo si o ňom myslím. Nemôžem uveriť, ako sa k tebe zachoval. Ten namyslený bast...“
„Netráp sa pre to, mami,“ žalostne sa usmiala na matku. „Myslím, že som mu vynadala za nás obe. Chcem na to zabudnúť.“
„Diana, zlato, nepotrebuješ s niečím pomôcť?“ Od kuchynských dverí sa ozval milý hlas. Hanna sa otočila a uvidela drobnú vysmiatu ženu. Tvár srdcového tvaru mala olemovanú jemnými gaštanovými kučerami.
„Myslím, že to máme pod kontrolou,“ odpovedala Diana. Hanna videla, že si za chrbtom prekrížila prsty. „Claire Larsenová, toto je moja dcéra, Hanna Vincentová.“
Claire roztvorila ruky, objala ju a vtisla jej vzdušný bozk na obe líca. „Rada ťa spoznávam, Hanna. Tvoja matka o tebe veľa rozprávala. Samozrejme, poznám aj tvojho otca a jeho manželku.“
Hanna sa pri zmienke o Philipovi a Olivii na sekundu zamračila. „Aj ja vás rada spoznávam,“ usmiala sa na ženu, ktorá stála pred ňou. Bola od nej aspoň o pol hlavy nižšia, a to mala na sebe drahé topánky na vysokom podpätku.
„Máš pôvabný prízvuk. A tvoje vlasy tú úžasné. Zaujímavá farba.“
Väčšinou, keď niekto povedal Hanne, že vyzerá zaujímavo, tak to myslí ako zaobalenú urážku. Olivia používala to slovo veľmi často v blízkosti Hanny. Milý tón Clairinho hlasu však naznačoval, že to myslí úprimne.
„Ďakujem.“
„Neskôr ťa zoznámim aj so svojou rodinou. Môj manžel Steven bude tebou unesený. Myslím, že je fanúšikom Marilyna Mansona, len sa to pokúša tajiť. A Ruby a Richard ťa budú zbožňovať,“ vychrlila zo seba Claire. Hanna ukročila dozadu. Nebola zvyknutá na takéto priateľské správanie.
„Richard a Ruby?“ spýtala sa.
„Ruby je moja desaťročná dcéra. Chodí do školy St. Nicholas.“
Hanna prikývla. Jasné, St. Nicholas bola drahá londýnska prípravka. Predpokladala, že z Ruby Larsenovej vyrastie protivne rozmaznané dievča, akými boli aj jej nevlastné sestry.
„Richard je syn môjho manžela z prvého manželstva. Tento rok končí na Columbii. Bude mi chýbať, keď sa vráti do New Yorku.“ Clairin úsmev povädol, keď pokračovala. „Môj vlastný syn, Nathan, sa niekde v Andách – pokúša sa nájsť sám seba.“
„Aký je len nezodpovedný, že stratil sám seba na takom odľahlom mieste,“ odvetila Hanna a Claire sa zasmiala.
„Si celá matka.“ Claire vzala Hannine líca do dlaní, čo bolo až príliš dôverné gesto. „Určite za mnou dnes večer príď, aby sme sa porozprávali. Bude to taká osviežujúca zmena pri všetkých tých nadutcoch.“
„Donesiem vám klobásovú rolku,“ žmurkla na ňu Hanna. Otočila sa k mame a spýtala sa, s čím potrebuje pomôcť.
Priateľská matka, pekný syn v značkovom oblečení a otec milujúci Marilyna Mansona. Hanna si nakoniec obľúbi túto rodinu.

Milan Buno, 11.10.2016