Vzkriesi ich starú lásku?

Vojvodovi muži, ako nazývajú vyšetrovateľov Mantonovej detektívnej kancelárie, riskujú vlastné životy – a niekedy aj srdcia -, aby odhalili šokujúce podvody a škandalózne prečiny. Toto je príbeh ich šéfa – charizmatického Dominicka Mantona.

Historická romanca Vikomtovo tajomstvo.

Druhorodený syn vikomta Rathmoora Dominick mal pred sebou skvelú budúcnosť: prestížnu kariéru advokáta a manželstvo s dcérou bohatého baróna. No keď ho po otcovej smrti starší brat George pripraví o dedičstvo, musí sa rozlúčiť so štúdiom práva i s plánmi na svadbu s milovanou Jane. Aby jej nezničil povesť, presvedčí ju, že jej bol neverný a že by pre ňu nebol vhodným manželom.

„Ak zruší zasnúbenie so mnou, pri nohách jej leží celý svet. Už len jej veno je dostatočne veľké, aby prilákalo ktoréhokoľvek džentlmena, a jej prívetivá povaha, nežnosť a…“
Bože, ako by zniesol myšlienku na to, že patrí niekomu inému?
Zaťal zuby. Je to lepšie než sledovať, ako ju ubíjajú roky ťažkého života v strachu oňho. Alebo ešte horšie, sledovať ju, ako v nej rastie nenávisť voči nemu za to, že ju vytrhol zo všetkého, čo jej bolo drahé. Sledovať, ako ich ťažký život zhasína svetlo v jej očiach, ako jej z tváre mizne radosť…

O dvanásť rokov zomiera George bez potomka a Dominick sa dostáva k titulu vikomta Rathmoora i k celému panstvu. Vdova po Georgeovi Nancy však z ničoho nič zmizne a jej dôverná priateľka Jane sa v obave o jej život obráti na bývalého snúbenca s prosbou, aby sa ju pokúsil nájsť.
Dominick na Jane nikdy nezabudol a chce využiť ich stretnutie na odčinenie chýb z minulosti a vzkriesenie ich starej lásky. No ktovie, či už na to nie je neskoro, veď Jane je zasnúbená s iným...

Vikomtovo tajomstvo je už štvrtá kniha série Vojvodovi muži a ak vás ani táto nepresvedčí, aká je to úžasná séria, potom už nič. Sabrina Jeffriesová prináša už tradične nielen veľa romantiky, lásky, vášne, ale aj humoru, zábavy a najmä bežné ľudské správanie, takže jej knihy sú naozaj uveriteľné. Vie nádherne vykresliť postavy, vdýchnuť im život a pohrať sa s ich osudmi.
Keď a jej hlavné postavy stretnú, iskrí to, stránky pod vašimi prstami doslova začínajú horieť, no vy knihu nedokážete odložiť. Také je aj Vikomtovo tajomstvo.

Začítajte sa do novinky Vikomtovo tajomstvo:

Londýn
február 1817

Dominickovi Mantonovi by ani vo sne nenapadlo, že svoje dvadsiate narodeniny strávi tajným nazeraním do otvorených francúzskych okien tanečnej sály grófa z Blakeboroughu. Pokúšal sa nájsť svoju snúbenicu Jane Vernonovú, skôr než ho nejaký sluha vyženie.
Keď mu pritancovala pred oči, dych sa mu zasekol v hrudi ako olovené závažie. V perleťovej róbe žiarila vo svetle sviečok tak jasne, že ho celkom oslepila. K Jane neodmysliteľne patril jej pekný pehavý nos, plné červené pery a bujné gaštanové kučery. A teraz boli preňho také nedosiahnuteľné.
Dočerta, nemohol si s ňou ani len zatancovať. Namiesto toho sa pustila do tanca s Edwinom Barlowom, grófovým dedičom a dobrým rodinným priateľom. Ten muž sa tváril neprístupne ako vždy, Jane sa pokúšala obmäkčiť jeho melanchóliu dobrou náladou a zhovorčivosťou…
Mladá. Taká mladá. Mala iba sedemnásť, čoskoro osemnásť. Teraz, keď o všetko prišiel, sa tie dva roky medzi nimi zdali minimálne ako desať.
Jeho výhľad na Jane zrazu zatienila jej svetlovlasá, zaoblenejšia verzia: slečna Nancy Sadlerová, Janina sesternica z matkinej strany.
„Pán Manton?“ zašepkala, keď cez presklené dvere vyzrela na terasu. „Si to naozaj ty? Prečo nie si vnútri?“
Ustúpil dozadu, aby sa k nemu Nancy mohla pripojiť. „Nebol som pozvaný.“
„Prečo nie?“
Úkosom pozoroval dcéru bohatého obchodníka. „Lebo spoločnosť nedokáže vystáť pohľad na vydedených, skompromitovaných, druhorodených synov bez sľubnej budúcnosti.“
Zvraštila tvár. „Ach áno. Tak ako si sa dostal dnu?“
„Preliezol som zadný plot.“ Jane a Edwin práve dotancovali a pripojili sa k Samuelovi Barlowovi, Edwinovmu mladšiemu bratovi. „Potrebujem sa s Jane porozprávať osamote. Stále sa so mnou odmieta stretnúť.“
„A čo čakáš? Na vašom poslednom stretnutí si sa ju pokúsil presvedčiť, aby zrušila vaše zasnúbenie. Bojí sa, že na ďalšom stretnutí anuluješ zásnuby sám.“
„Nezmysel. Musí ich zrušiť ona. Ak ich odrieknem ja, vyznelo by to pre ňu zle.“
Jednou zo zvláštností vyššej spoločnosti bolo, že žena mohla zrušiť zasnúbenie bez toho, aby sa jej to akokoľvek dotklo. Naopak to však neplatilo. V takom prípade by sa ľudia domnievali, že žena urobila niečo príšerné, čo snúbencov odlúčilo. A Dominick nechcel pošpiniť Janinu povesť.
„Dokážeš ju prinútiť, aby sa so mnou porozprávala v súkromí?“ požiadal Dom. „Táto terasa vedie okolo knižnice. Mohli by sme sa tam stretnúť.“
Ak niekto dokázal Jane na niečo nahovoriť, tak to bola práve Nancy. Jej otec bol Janin strýko a poručník, odkedy osirela, takže spolu vyrastali. Pán Sadler chcel, aby sa ich zasnúbenie zrušilo rovnako ako Dom, ale ani jeden o tom nedokázal Jane presvedčiť.
Skrytá časť Domovej duše sa z toho tešila. Ale druhá časť, ktorá vedela, čo ho v nasledujúcich rokoch čaká, si zúfala.
Nancy veselo pokrútila hlavou. „Asi by sa mi podarilo nahovoriť ju, aby prišla do knižnice, ale aj tak ju nepresvedčíš, aby ťa opustila. Jane ťa miluje.“
Tak veľmi, ako len dievča v jej veku dokáže. Okrem nehody, pri ktorej sa jej utopili rodičia, keď mala osem rokov, žila si Jane bezstarostne. Sadlerovci jej dali všetko, na čo si spomenula, a ona ich veľmi ľúbila. Na rozdiel od Domových rodičov dvojicu spájala skutočná láska, takže Jane považovala manželstvo za idylku.
A on zatiaľ smeroval do pekla, do dlhého obdobia neistoty, ťažkej práce a chudoby. Ako by to jej láska k nemu mohla prežiť?
Nancy naňho hodila nevrlý pohľad. „Myslela som si, že aj ty ju ľúbiš.“
Stuhol. Samozrejme, že ju ľúbil, miloval ju od chvíle, keď sa stretli v kníhkupectve. Od okamihu, kedy si mimovoľne pohmkával prvé takty Haydnovej symfónie Prekvapenie, a zrazu sa musel odtrhnúť od knihy, lebo niekto na druhej strane knižnice zahmkal nasledujúcich pár tónov.
Ukázalo sa, že to je Jane, ktorá si práve užívala oddych od nekonečnej série večierkov a bálov, kde ju uvádzali do spoločnosti. Až do tej chvíle ešte nestretol nikoho s rovnakou hudobnou pamäťou. Či s rovnakým vášnivým záujmom o symfónie. Či s rovnakou záľubou pohmkávať si pri čítaní. Ešte nikdy nestretol človeka, ktorý by mal rád knihy aj ľudí. Okamžite ho uchvátila.
Odvtedy sa počas niekoľkých muzikálov, opier, ba dokonca aj občasných bálov uchádzal o priazeň barónovej dcéry. Hoci tá bláznivá žena uprednostňovala Beethovena pred Mozartom, pokojne jej to odpustil, lebo sama prehliadala veľa jeho vlastných chýb. Zdalo sa, že jej neprekáža, že tancuje skôr presne na takty než od srdca, že má obrovskú, no zvláštnu pamäť na hudbu a rozhovory, ba dokonca ani to, že má obmedzené vyhliadky do budúcnosti.
Táto žena bola zjavne rovnako bláznivá ako pôvabná. Čo, samozrejme, spôsobilo, že sa s ňou chcel oženiť. A ešte stále chce.
„Nezáleží na tom, čo k Jane cítim,“ odvetil potichu. „Dokonca ani na tom, čo cíti ona ku mne. Zaslúži si niekoho ako dediča grófa z Blakeboroughu, ktorý jej dokáže ponúknuť obstojnú budúcnosť.“
„Nebuď smiešny. Na Edwina nepomyslela ani raz ako na potencionálneho manžela. Na jej vkus je príliš odmeraný. A na rozdiel odo mňa Jane uprednostňuje advokáta pred…“ Nancy sa zarazila a zastonala. „Ospravedlňujem sa. Zabudla som.“
„Že nebudem advokátom?“ dopovedal trpko. „Jane možno netúži po grófovom synovi, ale určite nechce za manžela policajta z Bow Street.“
Nancy s mrzutým pohľadom odvetila: „Nerozumiem, prečo si musel skončiť so štúdiom a prijať takú podradnú pozíciu. Prečo si radšej nezoberieš pôžičku, kým tvoj brat neustúpi a nevráti ti tvoj príspevok?“
Dom potlačil nadávku. Ako zvyčajne, Nancy videla svet cez ružové okuliare. „George nikdy neustúpi.“
„Možno by ustúpil, keby si mu dohovoril.“ Rukou kývla smerom k tanečnej sále a Dom zbadal staršieho brata, ktorý stál medzi svojimi kumpánmi. „Práve s ním by si sa mal porozprávať v súkromí. Neviem, čo presne sa medzi vami dvoma stalo, ale…“
„Nie, nevieš,“ odsekol. „Jane vie a to stačí.“ Teda, vie aspoň väčšinu. Určité veci sa neodvážil povedať ani jej.
„Tvrdí, že George sa zachoval nesprávne,“ pokračovala Nancy. „Keby si ľuďom vysvetlil, čo spravil, možno by prestali kolovať reči o hrozných veciach, akých si sa údajne dopustil ty a vyvolal takto vašu potýčku.“
Zovrel ruky v päste. „Čo napríklad?“
Očervenela. „Neviem… vraj si sa príliš priatelil s milenkou a nevlastnými deťmi vášho zosnulého otca. George to neschvaľoval, preto ti otec odmietol zanechať dedičstvo.“
To bolo zlé, ale nie také ničivé ako pravda. Otec na smrteľnej posteli pridal k poslednej vôli v prítomnosti Georgea a ich nevlastného brata Tristana Bonnauda dodatok. Georgea to tak nahnevalo, že ho spálil, hneď ako otec zomrel. A Tristan sa preto zasa tak rozčúlil, že ukradol koňa, ktorého mu podľa dodatku otec zanechal.
A Dom sa ocitol v nezávideniahodnej situácii – musel ochrániť Tristana pred Georgeom, lebo ten ho chcel dať obesiť. George dal Domovi na výber: buď zradíš Tristana, alebo prídeš o všetko.
V skutočnosti vôbec nemal na výber. Dom by to neváhal urobiť znovu, až na to, že keďže prišiel o všetko, prišiel aj o Jane. A ani verejné odhalenie pravdy by nič nezmenilo.
Lebo zatiaľ čo Dom nemohol dokázať, že George dodatok spálil, George mohol čertovsky ľahko dokázať krádež koňa. Ten sviniar o tom doteraz mlčal, ale keby sa Dom ozval, George by sa mu určite odplatil tým, že by ho do tej krádeže nejako namočil. Domov ochranca Jackson Pinter by potom nemal na výber a musel by ho prepustiť z pozície v policajnom zbore, ktorú mu veľkoryso ponúkol. A Dom by prišiel nielen o peniaze, ale stratil by aj možnosť zarobiť si ich.
Takže teraz na ňom prischla táto klebeta a uviazol na nízko postavenom mieste bez budúcnosti. A nemohol s tým vôbec nič urobiť. Mohol jedine zabezpečiť, že Jane neskončí rovnako.
Pre otca, Georgea a ich zanedbávanie toho, čo bolo správne, si už poriadne vytrpel. Odmietal byť ako oni. „Presne pre tú klebetu sa so mnou Jane musí rozísť. Bude vyzerať ako rozumná žena. A ja na tom nebudem horšie, než už som.“
„Možno by si mal počkať, kým sa postavíš na nohy. Hneď teraz by si si ju aj tak nemohol vziať, aj keby si chcel,“ pripomenula mu Nancy. „Otec povedal, že musíte počkať, kým bude plnoletá. A potom…“
„Potom zo mňa stále nebude nikto, dočerta!“
Nancy zažmurkala.
Bože, jeho nový život na ňom už zanecháva stopy. Džentlmen pred dámou nikdy nehreší.
„Odpusť mi,“ kajal sa, „ale zjavne nerozumieš, čo ma v budúcnosti čaká. Za štyri mesiace som ako policajt zarobil iba dvadsať libier.“
Zalapala po dychu. Dvadsať libier bolo pre ňu asi dvojtýždňové vreckové.
„Zo šesťdesiatich libier ročne len ťažko uživím sám seba,“ dodal, „a už vôbec nie manželku a rodinu.“
„Ale s Janiným venom…“
„Podľa podmienky v závete jej otca ak sa vydá za iného než za majetného džentlmena, skôr ako dovŕši tridsaťpäť rokov, tie peniaze dostane jej bratanec. So svojím majetkom si môže robiť, čo chce, až keď dovŕši tridsaťpäť rokov.“
„Ale veď ty si džentlmen…“ odmlčala sa Nancy. „Teda narodil si sa a vychovali ťa ako majetného džentlmena. Okrem toho, Janin otec napísal ten závet tak, aby ju ochránil pred lovcami vena.“

Milan Buno, literárny publicista