Všetci sme stvorení pre lásku, šťastie i úsmev

Nový príbeh od Márie Hamzovej. Citlivý, dojímavé, o osudoch každodenných a predsa výnimočných. Vysníval som si ťa je príbeh o snoch, túžbach, nádeji, láske i sklamaní.
Všetci sme stvorení pre lásku, šťastie i úsmev. 

Tadeáš príde po tragickej nehode o syna. Je nešťastný, zúfalý, neverí, že bude niekedy normálne žiť.
Rozália trpí nenaplneným materstvom. Opustil ju manžel a založil si novú rodinu. Ona sa musí každé ráno prinútiť vstať a prežiť ďalší deň.
Anna má postihnuté dieťa, ktoré jeho otec odmieta prijať. Ostáva so svojimi deťmi osamotená.

Chcela ju povzbudiť a dodať jej nádej, že všetko bude dobré. Lenže čo ak nebude? Čo ak nič nedopadne dobre? Srdce jej búšilo od strachu. Od strachu, aký zažívala pred rokmi...

Tri mená, tri osudy, tri životy v bolesti a beznádeji.
Majú nádej na šťastie napriek všetkému, čo prežili?
Prekoná Rozália strach z muža, ktorý ju priťahuje?
Uverí Tadeáš svojim snom a zbaví sa bolestivých výčitiek?
Zmieri sa Anna s osudom a odpustí človeku, ktorý ju ponížil?

Mária Hamzová je umelecké meno lekárky žijúcej neďaleko Žiliny. Je spokojnejšia, keď jej okolie a pacienti netušia, že je autorkou románov pre ženy. Hneď prvý Vôňa karameliek bol veľmi úspešný.
Nasledovali ďalšie ako Nechcela som ťa stretnúť, Obyčajné šťastie, Odplata, Šepkanie osudu, V okovách nenávisti či Zajtra môže byť neskoro.

„Dúfam, že čitateľky mi nebudú zazlievať, že ma neuvidia na fotografii,“ odkazuje Mária Hamzová, ktorá sa nerada fotí a netúži zverejňovať svoju totožnosť. Písanie je jej tajnou záľubou popri lekárskom povolaní.
Okrem toho je vraj veľká trémistka, ktorej sa roztrasú kolená, keď má vystupovať pred ľuďmi, preto svoje romány pre ženy neprezentuje na verejnosti a nechodí na čitateľské besedy. Napriek tomu sa jej ženské romány dobre predávajú!

Začítajte sa do príbehu Vysníval som si ťa:

1. ROZÁLIA

Vietor jej narážal do tváre. Snažila sa ísť ešte rýchlejšie.
Vedela, že jej nohy to dokážu.
Korčuľovanie milovala. Rozprúdilo jej krv, rozpumpovalo adrenalín. A odbúravalo stres. Stres, bolesť, beznádej… a smútok. Len sa nesmela veľmi obzerať. Učí sa to a hádam to pôjde.
Na chvíľu zastala, aby sa vydýchala. Potom si v ušiach napravila slúchadlá, prepla hudbu a znova vyrazila. Okolo jazera bola dobrá cesta pre korčuliarov a ona si ju užívala.
Pred sebou zbadala dve malé deti, ako odbehli od rodičov k jazeru. Rodičia sa rozbehli za nimi. Musela spomaliť, darmo, nie je tu sama. Napriek neskorej jeseni bolo dnes krásne slnečné počasie a priam vyťahovalo ľudí z panelákov.
– Rozália? Rozália!
I keď mala na ušiach slúchadlá, začula svoje meno jasne.
Kto ju volá?
Strhla si slúchadlá a zastala.
Vzápätí to vedela. A nemusela volajúceho ani vidieť.
A vlastne po tom ani netúžila.
Dofrasa! Keby to tušila… Neotočila by sa. Nikdy. Čo tu ten, dočerta, robí? Čo chce a prečo na ňu volá?! Prečo je nedá pokoj?!
Nemala zastaviť, nemala sa otočiť a nemala mu venovať ani myšlienku!
Bolo neskoro. Otočila sa, jej zrak ho proti vôli vyhľadal a už sa nedalo ujsť.
A zo slušnosti bude musieť odzdraviť a pozerať sa na to, čo nikdy v živote nechcela vidieť.
Jaroslava.
Jaroslava s manželkou.
Jaroslava s manželkou a… ich deťmi.
Že má syna, vedela, ale že sa mu narodilo aj ďalšie… to netušila.
Staršieho syna držal na rukách, mladšie dieťa tlačila jeho žena v kočíku.
Jeho žena.
Jeho manželka.
Jeho druhá manželka.
– Ahoj, Rózka, – usmieval sa Jaroslav a vykročil k nej. – Ako sa máš?
Utrela si spotené čelo a na chvíľu zabodla zrak do zeme.
Premýšľala, čo má povedať.
Telom jej prešiel kŕč.
Tak málo zabudnutá bolesť kvôli nemu práve ožila. A zrejme sa znova veľmi dlho nestratí. A nepomôže jej ani korčuľovanie.
– Dobre, a ty? – vydala napokon zo seba. Pozrela pritom na exmanžela, potom na jeho súčasnú manželku.
– Dobrý deň, – bolesť duše by jej nemala brániť v prirodzenej slušnosti.
– To je Janka, – ukázal Jaroslav na manželku. – Neviem, či sa poznáte…
Zbytočné. Zbytočná zdvorilosť, zbytočné zoznamovanie.
Zdalo sa, že Jaroslavovi nedochádza, ako sa cíti. Ako ju všetko veľmi bolí. Pohľad na neho, na jeho manželku, na jeho deti… celá predstava, ako šťastne žije.
Na jeho tvári nevidela dokonca žiadnu neistotu, žiadne rozpaky z toho, že jej táto situácia môže byť nepríjemná, že ju skutočne môže pohľad na ich rodinnú idylku týrať… Je rovnaký, vôbec sa nezmenil. Nič mu nedošlo. Len on a...
Taký je život. Musíme sa s tým zmieriť a ísť ďalej.
To bolo celé jeho. Prispôsobiť sa situácii, ktorá mu vyhovovala. A nemusieť sa obzerať okolo seba. Veď nech sa prispôsobia aj ostatní. A ide sa ďalej…
Prirodzenej slušnosti bolo už dosť.
– Nie, nepoznáme sa, – nasilu sa usmiala na deti, potom na ich rodičov a znova si nasadila slúchadlá. – Prepáčte, ponáhľam sa.
Nohy sa jej opäť rozkĺzali po chodníku. Do očí jej vošli slzy. Kde sa tu objavil? A musel ju osloviť? Nemohol si ju nevšímať?! Nemohol si uctiť jej smútok, bolesť a nechať ju jednoducho len tak okolo nich prejsť?!
S hlavou ponorenou do boľavých spomienok nezbadala výmoľ na cestičke pred sebou. Hoci okolo neho prešla tisíckrát a presne toľkokrát sa mu vyhla, dnes sa jej rovnako ako Jaroslav postavil do cesty. Korčuľa jej vbehla do jamy a v tej chvíli vedela, že pád je neodvratný. Nastavila ruky pred seba, aby ho stlmila. O chvíľu v nich pocítila bolesť, ktorá jej vzápätí vystrelila do kolien aj do hlavy. Od strachu a bolesti zažmúrila oči. Po dvoch kotrmelcoch sa ocitla na tráve. Po niekoľkých sekundách bez pohnutia pohla prstami na rukách, potom na nohách a otvorila oči. Skláňala sa nad ňou staršia dvojica.
– Ste v poriadku? – spýtali sa ustarostene.
Zdvihla hlavu, potom si pomaly sadla a pozrela na korčule.
– Asi áno.
– Zavoláme vám sanitku.