bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe Knižné podcasty Eknihy na Bux.sk







Vrah si už vyberá ďalšie obete

 „Moja matka, čínska imigrantka, nevedela veľmi dobre po anglicky, ale rozumela americkým hororovým filmom,“ spomína si Tess Gerritsenová. „Zdedila som po nej lásku k tomuto žánru, ako dieťa som strávila veľa hodín pri svojich obľúbených filmoch vrátane Them, The Thing a Invázia zlodejov tiel a vykrikovala som od nadšenia. Keď som konečne dostala príležitosť napísať a nakrútiť svoj prvý celovečerný film, zvolila som, ako ináč, horor.“

Nový Gerritsenovej román Poznám tajomstvo je opäť plný napätia a nečakaných zvratov. Tess potvrdzuje, že patrí k najsvojráznejším predstaviteľom súčasného kriminálneho žánru. Napísala vražedné krimi, ktoré sa uberá rôznymi smermi a vy netušíte, čo je pravda a čo lož. Diabolská zápletka a hrdinka, ktorá si bude musieť siahnuť na dno svojich síl. Musí čeliť ťažkým emocionálnym momentom, aj svojím vlastným predsudkom.

Jane Rizzoliová a Maura Islesová pátrajú po tajomnom psychopatovi, ktorý bez zjavného motívu likviduje ľudí tým najmorbídnejším spôsobom...

Miesto činu je vždy ako scéna z hororového filmu.
Dve vraždy mladých žien, ktoré nájdu na dvoch rozličných miestach, nemajú na prvý pohľad nič spoločné. Nezvyčajné zranenia nijako nepomáhajú určiť skutočnú príčinu ich smrti. Prípad je však pre obe expertky veľkou výzvou, hoci tá prichádza vo veľmi nevhodnom čase.

Jane sa práve snaží pomôcť matke v rozpadajúcom sa manželstve a Maura sa usiluje vyrovnať s blížiacou sa smrťou svojej matky – sériovej vrahyne Amalthey Lankovej, ktorá ani v tejto situácii neprestáva manipulovať s vlastnou dcérou. Naznačí jej niečo, čo by azda mohlo byť kľúčom k bizarným vraždám, ktoré sa s Jane márne snažia vyriešiť.

Vyšetrovanie ich napokon privedie k jednému závažnému prípadu vraždy, ktorá bola pred niekoľkými rokmi zdanlivo objasnená.
Žeby sa za mreže dostala nesprávna osoba?
Je skutočný vrah ešte na slobode a vyberá si ďalšie obete?

Iba jediná žena by mohla Rizzoliovej a Islesovej pomôcť, je však presvedčená, že vrah ide po nej a ona sa stane jeho ďalšou obeťou. Lebo skrýva jedno tajomstvo, ktoré však nesmie vyzradiť...

K zápletke románu Poznám tajomstvo ju sčasti priviedli skúsenosti pri produkcii filmu Island Zero. „Vyliali sme tony falošnej krvi, zapálili dom (náročky), ponocovali sme skoro do rána, vypili viac piva, ako sa patrilo, ale, moji milí – nakrútili sme film! A to, čo som napísala o fanúšikoch hororových filmov, je stopercentná pravda: Sme jedna veľká rodina. Nie sme žiadne obludy, verte mi!“

TESS GERRITSENOVÁ je bestsellerová autorka Sunday Times. Ako lekárka sa počas materskej dovolenky začala venovať písaniu, postupne sa špecializovala na žáner medicínskeho trileru.
Medzinárodné uznanie si získala už svojím prvým románom Žatva, neskôr nasledovala séria krimipríbehov, v ktorých predstavila detektívku Jane Rizzoliovú a súdnu lekárku Mauru Islesovú.

Začítajte sa do novinky Poznám tajomstvo:

1

Už vo veku siedmich rokov som pochopila, aké dôležité je plakať na pohrebe. V ten letný deň bol v truhle vystavený prastrýko Orson, povestný najmä smradľavými cigarami, páchnucim dychom a nehanebným prdením. Kým žil, vôbec si ma nevšímal, takisto ako som si ja nevšímala jeho, a tak som za ním ani trochu nesmútila. Nevedela som, prečo by som sa mala zúčastniť na pohrebe, ale sedemročného dieťaťa sa nikto na nič nepýta. A tak som sa v ten deň v kostolnej lavici unudene mrvila a potila v čiernych šatách a v duchu som sa pýtala, prečo som nemohla ostať doma s otcom, lebo ten bez okolkov odmietol ísť na pohreb. Vyhlásil, že nechce byť pokrytec a predstierať smútok za chlapom, ktorým pohŕdal. Netušila som, čo znamená pokrytec, vedela som iba, že ani ja nechcem byť pokrytec. A tak som, vklinená medzi mamu a tetu Sylviu, musela počúvať, ako všetci do úmoru vychvaľujú strýka Orsona, ktorý nebol ničím pozoruhodný. Aký to bol hrdý, nezávislý muž! Ako vášnivo sa oddával svojim koníčkom! Ako miloval svoju zbierku známok!
Nikto nespomenul, ako mu smrdelo z úst.
Počas nekonečného smútočného obradu som si krátila čas tým, že som skúmala
hlavy ľudí v lavici pred nami. Všimla som si, že teta Anna má na klobúku biele šupiny, strýko Charlie zadriemal a zošmykla sa mu parochňa. Pripomínala mi hnedého potkana – akoby sa mu pokúšal zliezť z hlavy. Urobila som, čo by urobilo každé iné normálne sedemročné dievča.
Rozosmiala som sa na plné hrdlo.
Na reakciu nebolo treba dlho čakať. Ľudia sa obracali, gánili na mňa. Mama stuhla, bolestivo mi zaryla do ramena všetkých päť nechtov a zasyčala: „Prestaň!“
„Spadli mu vlasy. Vyzerá to ako potkan!“
Mamine nechty sa mi zaťali ešte hlbšie do svalu. „Neskôr sa pozhovárame, Holly.“
Doma sa nedebatovalo. Rozhovor nahradil krik a zaucho, aby som si zapamätala, ako sa treba správať na pohrebe. Zistila som, že sa musím tváriť vážne a byť ticho, tu a tam vyroniť slzičku.
O štyri roky, na pohrebe svojej mamy, som srdcervúco vzlykala a slzy mi tiekli prúdom, lebo to všetci odo mňa očakávali.
No dnes, na pohrebe Sary Basterashovej, som si nie načistom, či niekto očakáva, že budem plakať. Uplynulo vyše desať rokov, odkedy som videla naposledy dievča v škole známe ako Sarah Byrneová. Nikdy sme nemali k sebe blízko, nemôžem teda povedať, že by som za ňou smútila. Popravde som sa na jej pohreb v Newporte vybrala iba zo zvedavosti. Chcem vedieť, ako zomrela. Strašná tragédia, mrmlú všetci v kostole. Jej manžel bol mimo mesta, Sarah vypila niekoľko pohárikov a zaspala, na nočnom stolíku horela sviečka. Požiar vznikol nešťastnou náhodou. Všetci to hovoria.
Rada by som tomu bola verila.
Kostolík v Newporte je nabitý na prasknutie, prišli všetci priatelia, ktorých si Sarah stihla nájsť za svoj krátky život. Väčšinu z nich nepoznám. Nepoznám ani jej manžela Kevina, za iných okolností určite príťažlivého muža, nedbala by som si s ním vyhodiť z kopýtka, ale dnes vyzerá úplne rozhasený. Naozaj môže žiaľ urobiť čosi také s človekom?
Obrátim sa, obzerám okolo seba. Zrak sa mi pristaví na bývalej spolužiačke zo strednej. Volá sa Kathy, sedí rovno za mnou, tvár má samý fľak a šmuha od rozmazanej maskary. Skoro všetkým ženám a nejednému mužovi stekajú slzy po tvári, keď soprán spieva starú kvakerskú pieseň Prosté dary, tá rozplače každého. S Kathy sa nám na okamih stretnú oči, má ich vlhké a plné sĺz, zatiaľ čo ja chladné a suché. Od strednej som sa veľmi zmenila, nečudujem sa, že ma nespoznala, ale nevie odo mňa odtrhnúť zrak, zíza na mňa, akoby videla ducha.
Obrátim sa a znovu sa zahľadím pred seba.
Skôr než pieseň doznie, aj mne sa podarilo vytisnúť z očí niekoľko slzičiek ako všetkým ostatným.
Zaradím sa do dlhého zástupu smútočných hostí, aby som vyjadrila sústrasť pozostalým, a ako prechádzam popri zatvorenej truhle, študujem Sarinu fotografiu na stojane. Mala iba dvadsaťsedem rokov, bola o štyri roky mladšia odo mňa a na tejto fotke je svieža, líca ako ružičky, usmiata pekná blondínka, akú si pamätám zo školských čias, keď sa nikto ani neobzrel o mňa, prízrak zakrádajúci sa na okraji zorného poľa. No ja som stále tu, pod ružovou pokožkou mi pulzuje život, zatiaľ čo zo Sarah, z chutnej malej Sarah, zostali iba sčerneté kosti v debničke. Viem presne, čo si všetci myslia pri pohľade na Sarah pred požiarom; vidia usmiatu tvár na fotografii a predstavujú si spálené mäso a oškvŕknutú lebku.
Rad postupuje, vyjadrím sústrasť Kevinovi. Zamrmle oba: „Ďakujem, že ste prišli.“ Nemá potuchy, komu ďakuje, ani ako som poznala Sarah, vidí len šmuhy na mojich lícach a vďačne mi stíska ruku. Oplakávam jeho zosnulú manželku, to stačí.
Vykradnem sa z kostola do studeného novembrového vetra, rezko si vykračujem; nechcem, aby ma odchytila Kathy alebo ktokoľvek známy z detstva. Za tie roky som sa naučila všetkým vyhýbať.
Alebo ak sa mi nevyhýbajú sami.
Sú len dve hodiny, a hoci šéf v literárnej agentúre Booksmart Media mi dal nadnes voľno, napadlo mi, že ešte skočím do roboty a pozriem si posledné emaily a telefonáty. Ako redaktorka v marketingu mám na starosti vyše desiatich autorov, musím pripraviť reklamu v médiách, poslať korektúry a skoncipovať ponukové listy. No ešte predtým, pred návratom do Bostonu, sa potrebujem niekde zastaviť.
Odveziem sa k Sarinmu domu – presnejšie k tomu, čo predtým bolo jej domom. Ostali iba obhorené ruiny, zuhoľnatené hrady a kopa zasadzených tehál. Biely plôtik okolo prednej záhradky zničili hasiči, keď ponadeň preťahovali z ulice hadice a rebríky, na zemi sa povaľujú rozdrvené, pošliapané latky. Dom bol zrejme v plameňoch už pred príchodom požiarnikov.
Vystúpim z auta a zamierim k rumovisku. Vzduch ešte páchne dymom. Stojím na chodníku, v neprehľadnej, chaotickej kope očadených trosiek nejasne rozoznávam kontúry ligotavej antikorovej chladničky, ktorá z nich sčasti vytŕča. Jediný pohľad na newportskú štvrť, kde stál Sarin dom, mi prezrádza, že bol zrejme luxusný. Ktovie, v akej oblasti podniká Sarin manžel, zrejme je v balíku, pochádza zo zazobanej rodiny. Ja som také šťastie nikdy nemala.
Prudké závany vetra mi so šuchotom zasýpajú topánky suchým lístím, ostrý šuštivý zvuk privolá spomienku na iný jesenný deň spred dvadsiatich rokov, keď som ako desaťročné dievčatko kráčala po lese a opadané lístie mi šuchorilo pod nohami. Na deň, ktorý dosiaľ vrhá tieň na celý môj život a ktorý ma sem priviedol.
Sklopím zrak na provizórny pamätník na Sarinu počesť. Ľudia sem poprinášali kytice, pred očami sa mi jarabie záľaha zvädnutých ruží, ľalií a karafiátov, kvetinových darov mladej žene, ktorú mali očividne všetci radi. Pohľad sa mi znezrady pristaví na kúsku zelene, nepatrí k nijakej kytici, akoby ho dodatočne položili na ostatné kvety z náhleho popudu.
Palmový list. Symbol mučeníkov.
Po chrbte mi prebehne mráz, nevdojak cúvnem. V tlkote vlastného srdca začujem blížiace sa auto. Obrátim sa. Hliadkový voz newportskej polície – spomaľuje. Okienka sú vytiahnuté, nerozoznám tvár policajta, cítim na sebe len dlhý skúmavý pohľad, prechádza okolo slimačím tempom. Zvrtnem sa, nasadnem do auta.
Chvíľu tam sedím a čakám, kým sa mi ustáli pulz a ruky sa mi prestanú triasť. Opäť pozriem na obhorené rumovisko a v duchu vidím Sarah, tentoraz šesťročnú. Peknú malú Sarah Byrneovú, ako v školskom autobuse nadskakuje na sedadle predo mnou. V to popoludnie sme sa viezli v autobuse iba piati.
Ostali sme štyria.
„Zbohom, Sarah,“ zamrmlem. Potom naštartujem a vyrazím do Bostonu.

2

Aj monštrá sú smrteľné.
Hoci žena na lôžku za oknom vyzerala ľudsky ako všetky ostatné pacientky na jednotke intenzívnej starostlivosti, doktorka Maura Islesová veľmi dobre vedela, že Amalthea Lanková je monštrum. Za okienkom kóje ležala bytosť, čo prenasledovala Mauru v nočných morách, vrhala tieň na Maurinu minulosť a predpovedala Maurinu budúcnosť.
Táto žena je moja matka.
„Počuli sme, že pani Lanková má dcéru, ale voľajako sme si nedali dokopy, že do Bostonu je to iba kúsok po ceste,“ povedal doktor Wang. Zachytila mu v hlase nesúhlas? Výčitku, že si zanedbáva dcérske povinnosti, keď neprišla navštíviť vlastnú zomierajúcu matku?
„Je iba moja biologická matka,“ odvetila Maura. „Bola som celkom malá, keď ma dala na adopciu. Dozvedela som sa o nej len pred pár rokmi.“
„Ale stretli ste sa, či nie?“
„Áno, ale neboli sme spolu od...“ Maura sa odmlčala. Odkedy som sa zaprisahala, že s ňou nechcem mať nič spoločné. „Netušila som, že leží na JIS-ke, až kým mi dnes nezavolala zdravotná sestra.“
„Prijali sme ju pred dvoma dňami, vystúpila jej horúčka a drasticky klesol počet bielych krviniek .“
„Koľko ich má?“
„Počet neutrofilov – špecifických bielych krviniek – je len päťsto. Malo by ich byť trikrát toľko.“
„Predpokladám, že ste nasadili empirické antibiotiká.“ Prekvapene zažmurkal. „Prepáčte, pán doktor,“ dodala. „Mala som povedať, že som lekárka. Súdna lekárka.“
„To som nevedel.“ Odkašlal si a okamžite prešiel do odborného žargónu. „Pacientke sme začali podávať antibiotiká, len čo sme separovali krvnú kultúru. Zhruba u piatich percent pacientov v rovnakom liečebnom režime protinádorovej chemoterapie prichádza k febrilnej neutropénii.“
„Aký chemoterapeutický režim ste zvolili u nej?“
„FOLFIRINOX. Ide o kombináciu štyroch liekov vrátane fluorouracilu a leucovorinu. Podľa jednej francúzskej štúdie FOLFIRINOX jednoznačne predlžuje život pacienta s metastatickou rakovinou pankreasu, ale treba nepretržite sledovať febrilitu. Väzenská ošetrovateľka vo Framinghame sa od nej, našťastie, ani nepohla.“ Zmĺkol. Uvažoval, ako nastoliť delikátnu otázku. „Dúfam, že vám nebude prekážať, ak sa na niečo spýtam.“
„Počúvam.“
Odvrátil pohľad, zrejme stiesnený tým, čo jej chcel predostrieť. Preberať počet krviniek, postupy a spôsoby nasadzovania antibiotík či odborné údaje bolo oveľa ľahšie; fakty nie sú ani dobré, ani zlé; netreba ich súdiť. „V pacientkiných zdravotných záznamoch z Framinghamu nie je uvedené, za čo ju odsúdili. Povedali nám iba, že pani Lanková si odkrúca doživotný trest bez možnosti podmienečného prepustenia. Dozorkyňa, čo ju má na starosti, trvá na tom, aby bola stále pripútaná k mreži na posteli. Podľa mňa je to barbarstvo.“
„Pri hospitalizovaných väzňoch ide o bežný postup.“
„Zomiera na rakovinu pankreasu, aj slepý vidí, že do nej život chodí len spávať. Určite sa nevychytí z postele a neujde. Ale dozorkyňa tvrdí, že je oveľa nebezpečnejšia, ako vyzerá.“
„Hovorí pravdu,“ povedala Maura.
„Za čo ju odsúdili?“
„Za vraždy. Bolo ich viac. Teraz už chápete, prečo má na rukách želiezka a prečo ju strážia.“ Maura pozrela po očku na policajta v uniforme, ktorý ich pozoroval odo dverí.
„To ma mrzí,“ povedal doktor Wang. „Musí byť pre vás ťažké, že vaša matka...“
„... je vrahyňa? Áno.“ A ešte neviete to najhoršie. Neviete nič o ostatných členoch rodiny.
Maura sledovala cez okienko, ako Amalthea pomaly otvára oči. Kostnatý prst jej zakýval, aby podišla bližšie. Pri tom geste ju zamrazilo – akoby ju privolával Satanov pazúr. Mala by som urobiť čelom vzad a odísť, pomyslela si. Táto žena si nezaslúži súcit ani láskavosť. Ich dve však spájalo puto – puto siahajúce až do hĺbky ich molekúl. Aj keď len podľa DNA, Amalthea Lanková je bez akýchkoľvek pochybností Maurina matka.
Policajt nespúšťal oči z Maury, keď si obliekala biely plášť a nasadzovala rúško. Nebude to súkromná návšteva; policajt bude zaznamenávať každý pohľad, čo si vymenia s matkou, každý ich pohyb a po nemocnici budú, pochopiteľne, kolovať klebety. Doktorka Maura Islesová, bostonská súdna lekárka, ktorej skalpel rozrezal nesčíselné množstvo mŕtvol , ktorá prirodzene pokračovala v stopách neslávne známeho Smrtonosa, je dcérou sériovej vrahyne. Smrť ako rodinný biznis.
Amalthea uprela na Mauru čierne oči podobné úlomkom obsidiánu. Kyslík jej s tichým syčaním prechádzal nazálnou kanylou, na monitore nad posteľou s pípaním naskakoval záznam srdcového rytmu. Dôkaz, že srdce má aj taká neľudská bytosť ako Amalthea.
„Predsa si ma prišla pozrieť,“ zašepkala Amalthea. „Dušovala si sa, že už za mnou nikdy viac neprídeš.“
„Povedali mi, že si vážne chorá. Možno máme poslednú príležitosť pozhovárať sa. Chcela som ťa ešte vidieť, kým sa dá.“
„Lebo odo mňa niečo potrebuješ?“
Maura neveriacky potriasla hlavou. „Čo by som mohla potrebovať od teba?“
„Tak to na svete býva, Maura. Všetky racionálne tvory hľadajú výhodu. Všetko, čo robíme, je v našom osobnom záujme.“
„Možno v tvojom prípade. Ale nie v mojom.“
„Prečo si teda prišla?“
„Lebo zomieraš. Lebo mi stále vypisuješ a prosíkaš, aby som ťa navštívila. Lebo ma teší predstava, že som nestratila súcit.“
„Zatiaľ čo mne chýba.“
„Čo myslíš, prečo ti pripútali ruky k posteli?“
Amalthea vystrúhala kyslú grimasu, zatvorila oči a útrpne skrivila ústa. „Zrejme si to zaslúžim,“ zamrmlala. Na hornej pere sa jej perlil pot; okamih ležala úplne nehybne, ako keby jej najmenší pohyb, dokonca i nádych mohli spôsobiť neznesiteľné muky. Pri poslednom stretnutí mala Amalthea husté čierne vlasy postriekané striebrom. Teraz, po dávke neľútostnej chemoterapie, sa jej lepilo na lebku iba pár riedkych chumáčov. Sluchy mala vpadnuté, koža na kostnatej tvári ovísala vo veľkých záhyboch.
„Vyzeráš, akoby si mala bolesti. Nepotrebuješ morfium?“ spýtala sa Maura. „Zavolám sestru.“
„Netreba.“ Amalthea pomaly vydýchla. „Zatiaľ. Musím ostať pri vedomí. Chcem sa s tebou pozhovárať.“
„O čom?“
„O tebe, Maura. O tom, kto si.“
„Viem, kto som.“
„Si si istá?“ Amaltheine oči boli temné, bezodné. „Nepoprieš, že si moja dcéra.“
„V ničom sa na teba nepodobám.“
„Lebo ťa vychovali milí a vážení manželia Islesovci v San Franciscu? Lebo si vychodila najlepšie školy a dostalo sa ti najlepšieho vzdelania? Lebo pracuješ v záujme pravdy a spravodlivosti?“
„Lebo som nezavraždila dva tucty žien. Alebo ich bolo viac? Sú aj iné obete, ktoré si neuviedla do záznamu?“
„To všetko je už minulosť. Chcem hovoriť o budúcnosti.“
„Prečo ťa trápi? Nebudeš tu.“ Kruté slová, ale Maura nemala náladu na dobročinnosť. Zrazu sa jej zmocnil pocit, že s ňou manipuluje žena, ktorá vie presne, kedy ktorý špagátik potiahnuť. Amalthea ju už niekoľko mesiacov zasypávala listami. Zomieram na rakovinu. Som tvoja jediná pokrvná príbuzná. Máš poslednú šancu rozlúčiť sa so mnou. Pár slov malo väčšiu moc ako spojenie posledná šanca. Ak ju nevyužiješ, môžeš nadosmrti ľutovať.
„Áno, budem mŕtva,“ vyriekla vecne Amalthea. „A ty sa budeš spytovať, kto boli tvoji ľudia.“

Milan Buno, 23.11.2017

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.