Vrah prichádza po polnoci

Jeden detektív. Jeden vrah. Jedno spoločné tajomstvo.

Vrah prichádza po polnoci je prvá kniha v detektívnej sérii s inšpektorom Rayom Drakom. A vychutnáte si ju do poslednej 392.strany.

Pred tridsiatimi rokmi stál detský domov Longacre na jednej z londýnskych ulíc v blízkosti dnes už chátrajúcich, kedysi veľkolepých viktoriánskych domov. Málokto vedel, že život v ňom bol pre chovancov hotovým peklom. Riaditeľ domova Gordon Tallis s nimi nezaobchádzal práve v rukavičkách. Za jeho krutosťami nezaostával ani jeho obľúbený pomocník Connor Laird. Bol to síce len chlapec, ale vyžaroval z neho strach a rešpekt. Jednej noci však domov nešťastnou náhodou vyhorel a fakty, ktoré by osvetlili, čo sa vtedy naozaj stalo, zostali pochované... až dodnes.

Teraz však žijú bývalí chovanci opäť v strachu. Akási tajomná postava zabíja jedného po druhom každého, kto v domove vyrástol. Ak má niekto zastaviť toto šialenstvo, môže to byť len detektív inšpektor Ray Drake a jeho kolegyňa Flick Crowleyová, ktorá je poverená vedením vyšetrovania týchto brutálnych vrážd. No Ray sa postupne do prípadu zamotáva viac, ako je vhodné.
Minulosť spojená s terorom v detskom domove mu začína šliapať na päty...
Kam až bude musieť zájsť, aby zakryl skutočnú pravdu?

Objednajte si Vrah prichádza po polnoci.

Mark Hill je spisovateľ na plný úväzok, pôvodne pôsobil ako novinár a producent mnohých programov a projektov v BBC Radio 2. Získal dve Sony Gold Awards.

Triler Vrah prichádza po polnoci je skutočne vydarená a veľmi originálna Markova prvotina. Presvedčivý príbeh plný nečakaných zvratov a výbušného tajomstva, ktoré smeruje k šokujúcemu a nezabudnuteľnému finále.

Začítajte sa do novinky Vrah prichádza po polnoci:

Pretvárku skryť len nakrátko je možné.
Hriech sám sa odhalí a hanbu zožne.

1
Lamanšský prieliv 1986

Chlapec ľúbil svojich rodičov ako nikoho na svete. A preto ich musí zabiť.
Sedel na kraji lôžka a počúval ich - ako im vŕzgajú topánky na palube nad jeho hlavou, zatiaľ čo sa navzájom obviňujú hlasmi rovnako prenikavými, ako bol škrek čajok krúžiacich na oblohe. Počul pleskot plachty vo vetre, nárazy vody na trup lode len pár centimetrov od jeho hlavy v upokojujúcom, hypnotickom rytme.
Plesk... plesk... plesk...
Prv než sa všetko pobabralo, prv než chlapec odišiel ako jedna osoba a vrátil sa ako niekto iný, stále sa navzájom nežne pohládzali a boli k sebe milí. Ale teraz sa jeho rodičia večne hádali – priveľmi nahlas, takže všetko počul – a vždy išlo o to isté: čo sa dá urobiť, pokiaľ ide o ich nešťastného syna?
Chápal, že chceli, aby vedel, že majú výčitky svedomia preto, čo sa stalo. Ale z ich trápenia sa cítil iba horšie. Nevedel si spomenúť, kedy naposledy sa s nimi dokázal porozprávať, prehovoriť čo len jedno slovo, a čím dlhšie mlčal, tým viac sa jeho rodičia hádali. Chlapec si zapchal uši prstami, zatvoril oči a počúval jednotvárny hukot vo svojom vnútri.
Jeho láska k rodičom sa utrhla a odnášal ju silný odliv.
Plesk... plesk... plesk...
Tlmený hlas. „Srdiečko.“
Ruky mu nežne odtiahla od tváre. Matka čupela pred ním. Oči mala začervenané, vlasy prilepené spŕškami morskej vody na tvár, ale ešte vždy bola ohromujúco krásna.
„Čo keby si vyšiel hore?“
Studenými prstami mu zastrčila za ucho prameň vlasov. Na krátky okamih pocítil známu nehu, chcel sa k nej privinúť a nevšímať si trpké myšlienky, ktoré mu vírili hlavou. Ale neurobil to, nedokázal to. Už celé týždne nevedel prehovoriť.
V palubnom prieleze sa mihol tieň. „Ide hore?“ zaburácal otcov hlas.
„Prosím ťa, nechaj to na mňa, ja to vybavím,“ vyštekla matka ponad plece a tieň po chvíľke váhania zmizol.
„Robíme, čo sa dá.“ Čakala, že syn niečo povie. „Ale musíš nám povedať, čo cítiš, aby sme ti vedeli pomôcť.“
Chlapec slabo prikývol a v matkiných očiach zablikala nádej.
„Otec i ja... ťa ľúbime nadovšetko na svete. Ak sa hádame, tak len preto, lebo si nevieme odpustiť, čo sa ti stalo. Ale to iste vieš, však?“
Do očí jej vhŕkli slzy a on by urobil čokoľvek, aby ich zastavil. Počul sám seba, ako chrapľavým hlasom, takmer šeptom hovorí: „Ľúbim ťa.“
Matke vyletela ruka k ústam. Stála v kajute mierne zhrbená.
„Chystáme sa dať si sendviče.“ Prešla ku schodom a veselo povedala, hoci hlas sa jej triasol: „Čo keby si prišiel hore, keď budeš pripravený?“
Prikývol. Matka sa naposledy dychtivo usmiala a vyšla k prielezu, telo jej pohltilo slnečné svetlo.
Chlapec narazil pätou do haspry na kufríku s náradím, čo ležal pod jeho lôžkom. Vytiahol kovový kufrík, otvoril ho a pozrel na otcovo náradie. Pilníky, kombinačky, vodováha. Klince a pripináčiky, dláto potiahnuté vrstvou mastnoty. Nadvihol vrchný diel a odhalil ťažšie nástroje: pílku, skrutkovač, kladivo. Lak na rúčke kladiva bol ošúchaný. Drevo bolo drsné, fľakatá hlava mala fádnu sivú farbu. Zdvihol ho a poťažkal v ruke.
Pevne zovrel kladivo, sklonil sa pod priedelom – za posledné dva roky dosť narástol – a počúval hrmot plastových tanierov a vzrušené hlasy rodičov na palube.
„Sendviče sú pripravené!“ zakričala matka.
Každú noc mal rovnaký sen, bolo to ako hrozná predtucha: rodičia prechádzali okolo neho na ulici a ani sa neobzreli, akoby boli cudzí. Vedel, že táto nočná mora sa skôr či neskôr stane realitou. Zatrpknutosť, ktorú cítili, že ich dieťa navždy odišlo a nahradil ho niekto iný, vnútorne nepekný, poznačí ich lásku k nemu. Až z nej nič nezostane.
A bál sa, že jeho láska k nim pomaly zahníva, zožiera ju pocit viny a trpkosti. Jedného dňa, keď to celkom prejde, zaplnia to pusté miesto v jeho vnútri iné emócie. Hnev, zúrivosť. Chladná, neúprosná nenávisť. Už teraz cítil, že tam, kde predtým bola láska, začína zúriť búrka. Nevedel sa vyrovnať s tým, že by k nim cítil nenávisť, túžil si zachovať lásku k rodičom – a spomienky na šťastné časy, prv než odišiel na to miesto – nenaštrbenú a niesť ju so sebou do neistej budúcnosti.
A tak musel konať.
Schytil kladivo a zamieril k prielezu. Naskytol sa mu pohľad na oslepujúco sivú oblohu a mazanicu krúžiacich čajok, ktoré ho varovali, že tento svet ho vždy pripraví o veci, ktoré má rád, a jeho život bude navždy takýto.
Vystúpil na palubu prefukovanú vetrom uprostred nekonečného mora.
Plesk... plesk... plesk.

2
Súčasnosť

Každý si chcel uchmatnúť kúsok inšpektora Raya Draka.
Obchádzal dookola po miestnosti a prijímal potriasanie ruky a tľapkanie po chrbte, až kým už nezostal nikto, kto by mu mohol zablahoželať. Dúfal, že čoskoro budú všetci priveľmi opití, aby si pamätali, že tam bol, a bude môcť vykĺznuť von.
Vedel, že je sebecký, ale veľké spoločenské zhromaždenia ako toto ho privádzali do rozpakov a bol nesvoj hlavne vtedy, keď sa ocitol vo svetle reflektorov. Keby tu bola Laura, povedala by mu, aby okamžite odišiel a netrápil sa tým, čo si niekto pomyslí.
Detektív Eddie Upson už bol na najlepšej ceste byť naštvaný. Šermoval svojím krígľom a zahnal Draka do kúta, kde sa mu sťažoval, že ho nepovýšili.
„Nemôžu hovoriť, že som nepodal najlepší výkon.“ Ležiak mu nebezpečne vyšplechol cez okraj krígľa. „Ty dobre vieš, čo dokážem.“
„Ospravedlň ma na chvíľu, Eddie.“
V zadnej časti miestnosti, pri stene so zvlneným plagátom Jimmyho Greavesa, stála Flick Crowleyová, jediná osoba, ktorá vyzerala, že chce byť v tomto bare ešte menej ako on. Drake zamieril k nej. Cestou štuchol lakťom do Franka Wanderlyho.
„Prepáč, Frank.“
„To je v pohode.“ Službukonajúci seržant spojil ruky. Bol vysoký a vycivený, na hlave nemal ani vláska, a preto ho všetci na oddelení láskavo volali Nosferatu. „A ešte raz blahoželám, inšpektor Drake, je to zaslúžené.“
Pred pár hodinami Drake a jeho tím vyšetrujúci vraždy získal pochvalu za výnimočné výkony, oddanosť a tímovú prácu, lebo sa im podarilo úspešne dokončiť vyšetrovanie série vrážd v Haringey. Policajti a civilní zamestnanci Tottenhamskej policajnej stanice prišli, aby to s nimi oslávili pod stenami ovešanými uznaniami a suvenírmi – tričkami, šálmi a fotkami.
Drake sa s vďakou usmial a šiel ďalej.
„Dnes vyzeráte veľmi elegantne, šéfe,“ poznamenala Flick.
Drake mal na sebe to, čo vždy, tmavý konfekčný oblek, bielu košeľu a rozstrapkanú hnedú kravatu – ktorú mu pred rokmi kúpila Laura a v poslednom čase ju začal znova nosiť –, tak si pomyslel, že si z neho uťahuje. Bol to nepokojný, šľachovitý muž, ktorý sa nikdy nevedel nadlho prestať pohybovať a nebol práve krásny. Drake mal drsnú tvár, samé priehlbiny a ostré uhly, akoby ho niekto nedbanlivo vytesal z kameňa.
„Rozprával som sa s Harrisom.“ Položil pohár s pomarančovým džúsom na rímsu pri stene a bol rád, že sa ho zbavil. „Povedal som mu, ako som rád, že vás povýšili.“
Flick sa zamračila. „Akoby ste s tým nemali nič spoločné.“
Hlavný inšpektor Harris trval na tom, že chce na oddelenie vrážd niekoho skúseného, ale Ray Drake si postavil hlavu a prihovoril sa za Flick, a tak ju povýšili zo strážničky na seržantku. Usiloval sa dodať jej sebadôveru, aby si väčšmi verila. Mala sklon skrývať sa za postupy a systémy, ale v skutočnosti bola skvelá policajtka. A časom, keď sa naučí dôverovať svojim inštinktom, z nej bude veľmi dobrá detektívka.
„Ak si niekto zaslúži tú šancu, ste to vy.“
Flick pozrela na Upsona, ramenami oblápal dve mladé policajtky, ktoré si očividne vyhliadol, že mu budú dnes večer robiť spoločnosť pri popíjaní, bez ohľadu na ich názor. „Eddie si to zrejme nemyslí.“
„Jeho to prejde. Chcem, aby ste budúce vyšetrovanie viedli vy.“
„Vážne?“ spýtala sa prekvapene.
„Myslím, že ste pripravená, seržantka Crowleyová.“
Odpila si vína, nevedela, čo povedať. „Už dávnejšie som sa vás chcela spýtať, ako sa má April?“
„Dobre.“ Drake zmeravel, keď vyslovila dcérino meno. Od pohrebu to medzi nimi nebolo dobré a nemal predstavu, ako to zlepšiť. „Má sa dobre.“
„Môj návrh platí. Keby ste chceli, aby som sa s ňou porozprávala...“
„Ďakujem.“ Kývol na Harrisa. „Hlavný inšpektor priviedol zopár ľudí zo Scotland Yardu.“
„Ja som nechcela...“
„Poďte,“ povedal rýchlo, „predstavím vás.“
„Viete čo? Radšej si to odpustím.“ Dopila pohár červeného vína. „Okrem toho sa mi zdá, že sa ich zmocnila Vix.“
Strážnička Vix Moorová pracovala na mužoch zo Scotland Yardu, vážne prikyvovala a končeky blond mikáda jej nadskakovali, kým jej muži vysvetľovali najnovšie reorganizačné návrhy metropolitnej polície.
„Okrem toho,“ dodala Flick, „som rozbitá a chcem ísť domov.“
„Vydržte ešte chvíľku. Oslavujeme aj vás.“
„Pravdupovediac, posledné dva mesiace boli dosť bláznivé – pracovala som nonstop –, tak by som si rada trochu oddýchla.“ Drake rozmýšľal, či nejde o niečo iné. Flickine pozorné mandľové oči nič neprezrádzali pod hustou ofinou hnedých vlasov. Bola to vysoká žena, merala takmer meter osemdesiat, a mala sklony hrbiť sa, akoby niesla na pleciach ťarchu celého sveta. Kedysi bola veľká plavkyňa, a naozaj dobrá, ako povedala Drakovi. Štíhle telo mala pevné, ale široké plecia sa nakláňali dopredu, akoby sa ospravedlňovali. „Prepáčte, šéfko, ale myslím, že by som nezniesla, keby mi niekto povedal pár slov.“
„No teda dobre.“ Poznal Harrisove nekonečné príhovory, nemohol jej to zazlievať. „Ale ak chcete niečo vedieť, som na vás hrdý.“
„Ďakujem.“ Na tvári sa jej mihol váhavý úsmev. „Fakt si cením, čo ste urobili.“
Jej posledné slová preťalo hlasné cinkanie perom o pohár.
„Pozor, pozor!“ Brucho hlavného inšpektora vytŕčalo spod priliehavého lycrového tielka a bledé lýtka sa mu vynímali pod krikľavými čierno-žltými cyklistickými šortkami.
„Neskoro,“ zašepkal Drake, keď rozhovory stíchli a okolo neho a Flick sa vytvoril úctivý kruh.
„Viem, že všetci sa dobre bavíte, ale aj tak by som rád povedal pár slov o veľmi zaslúženej pochvale, ktorú dostal inšpektor Drake a jeho tím,“ spustil Harris. „Ale predovšetkým by som vás rád upozornil, že máme medzi sebou novú seržantku, tak by som bol rád, keby sme všetci zatlieskali Flick Crowleyovej.“
„Usmejte sa na dámy a pánov, seržantka Crowleyová,“ zamrmlal Drake a nasadil na tvár úsmev.
Flick držala v ruke prázdny pohár a vrhla naňho pohľad, ktorý prezrádzal, že radšej by stála pred popravnou čatou.

3

Kenny nenávidel, že nemôže drogovať. Neznášal to.
Už tri roky bol čistý – presnejšie tri roky, osem mesiacov a štrnásť dní – a každá minúta každej hodiny bola mučivá. Keby ste mu pred pár rokmi povedali, že bude do úmoru pracovať a žiť takzvaným každodenným životom, vysmial by sa vám do tváre. Ale teraz bol všetkým na smiech, ťahal nočné šichty v supermarkete, ukladal tovar do regálov a ťahal palety pod bledým, žltým svetlom, ktoré mu zvýrazňovalo každú vyrážku a vrásku na tvári.
Nočný autobus sa šinul po Tottenham High Road a odvážal pestrú zbierku nočných vtákov, ktorí sedeli ako fantómy za orosenými oknami, a Kenny už o pár minút kráčal po Scales Road, okolo líšok šarapatiacich pri odpadkových kontajneroch, a odomkol si dvere malého radového domu.
Dnes večer sa znova pohádal so svojím nadriadeným, chalanom s vyrážkovou tvárou, ktorý mal diplom z ekonómie. Vyhľadával hádky s Kennym vždy, keď mal príležitosť, aby mu ukázal, kto je tam šéfom, prechádzal sa uličkami hore-dolu a kravata sa mu hojdala ako mľandravý vták. Ulož tie škatule, uprav ten tovar!
A navyše Kenny stratil mobil. Bohvie kde. Vedel, že keď odchádzal z domu, ešte ho mal, ale keď si ho chcel uložiť do skrinky, nenašiel ho.
Nad hlavou mu zavŕzgala podlaha a zbadal, že pod schodmi je strčená Philova taška. Frajerka ho zrejme znova vyhodila a teraz spí vo voľnej izbe. Kenny mal rád svojich synov, naozaj, ale Phil chrápal, akoby pílil drevo.
Z kuchynskej skrinky vybral pohár a nalial si výdatnú dávku whisky Bell’s. Toto bol jeho každodenný rituál, na ktorý sa tešil – štamperlík pred spaním.
Po prvom glgu sa mu v hlave začal odvíjať známy boj.
Dostal druhú šancu a bol za to vďačný. Ale chýbal mu jeho starý život. Táto pravda sa mu vždy vynorila v skorých ranných hodinách. Túžil po troche vzrušenia, po živote na hrane. Kedysi každé rozhodnutie malo svoje následky. Kenny sa ráno zobúdzal a nevedel, ako získa peniaze, aby nakŕmil svoju rodinu, alebo či mu nezaklopú na dvere fízli. Niekedy si balil tašku do basy, inokedy sa chystal na päťdennú chľastačku. Každý deň bol iný a Kenny mal pocit, že žije.
Teraz bol z neho usilovný mravec, ktorý makal v skorých ranných hodinách spolu so študentmi a farebnými. Plánoval si kúpiť taxík. Pracoval celé noci, ráno spal a popoludní chodil na mopede získavať vedomosti. Aj Babs sa učila. Cez víkendy sa navzájom skúšali, aké pravidlá platia na cestách, v slepých uličkách a na vedľajších cestách. O dva roky budú mať v banke dosť, aby si kúpili taxík. Videli dokumentárny film o taxikárovi, ktorý zarobil toľko peňazí, že si kúpil pozemok na Coste, malý kúsok raja s bazénom a s ovocným sadom. To bol ich sen, ich cieľ. Stačí, ak bude naďalej vytrvalo chodiť do práce. Nepotrvá to večne.
Lebo z dôvodov, ktoré Kenny nechcel rozoberať, zúfalo túžil odsťahovať sa.
Čo najďalej.
Zmocnil sa ho starý nepokoj. V myšlienkach sa vracal k ľuďom z domova. Nezdalo sa mu možné, že by všetci boli mŕtvi. Ale najviac ho dostala Jasonova smrť. Jason sa zbláznil zo stresu a vyčerpania a priložil zbraň k hlavám svojich najbližších a najmilších. Jason bol šibnutý, to vedel každý, ale nikto nikdy nepresvedčí Kennyho, že Jason zabil svoje dievča a dieťa a potom si vystrelil mozog.
Dopil drink a odložil pohárik do drezu. Na okne klopotal dážď. Zadné dvere hrmotali. Skúsil kľučku a zistil, že nie je zamknuté. To Babs večne chodila do záhrady a zo záhrady, celé noci fajčila a hádzala ohorky na hriadky. Skrútil kľúč vo dverách a unavene stúpal po schodoch.
Kenny šiel na záchod a dával pozor, aby nepokvapkal sedadlo, potom sa šuchtal ďalej po chodbe. Páni, bola tam čierna tma. Dvere na voľnej izbe boli otvorené, nikde nikoho. Phil si to zrejme rozmyslel a neprespí tu – alebo, čo bolo pravdepodobnejšie, šiel von s kamarátmi.
Len čo otvoril dvere na spálni, do nosa mu udrel prenikavý pach – Babsin vlhký dych. Kenny mal rád tú vôňu. Už o pár sekúnd sa k nej pritúli.
Ale cítil ešte iný pach, ktorý nevedel rozoznať – chemický, plastový.
Jeho manželka vykríkla – bezvýrazne, tlmene.
„Prepáč, láska.“ Kenny si vyzliekol nohavice a usiloval sa ju nevyrušiť. Do nozdier mu udrel štipľavý pach. „Niečo tu pekelne smrdí.“
Ponožky mu zvlhli. Opatrne hmatkal po stene, hľadal vypínač.
A keď zažal svetlo, keď to uvidel, vedel, že je stratený.
Hlavou mu mykli dozadu a k ovisnutej koži pod hrdlom priložili studenú čepeľ.
A do ucha mu zasyčal hlas: „Ahoj, Kenny. Dávno sme sa nevideli.“

Milan Buno, 24.5.2017