Vojna, prevrat, väzenie... Môj dobrodružný život

Toho pána poznáte mnohí. Je autorom bestsellerov ako Šakal, Božia päsť, Žoldnieri ai.
Teraz napísal svoj dobrodružný životopis Outsider.
Majster špionážnych trilerov Frederick Forsyth.

Frederick Forsyth je majster špionážnych  a politických trilerov. Ako sedemnásťročný zanechal štúdium, lebo sníval o tom, že sa stane  toreadorom. V skutočnosti sa o dva roky neskôr stal najmladším pilotom Britského kráľovského letectva. Potom pracoval ako korešpondent pre agentúru Reuters vo Východnom Berlíne a v Paríži a ako reportér BBC v Afrike. V dôsledku priveľmi kritického stanoviska v súvislosti s krízou v Biafre ho prepustili z práce.

Do Londýna sa vrátil celkom bez peňazí a práve finančná tieseň ho priviedla k písaniu. Stal sa otcom moderného trileru, keď napísal svoj prelomový román Šakal o fiktívnom atentáte na generála de Gaulla, ktorý charakterizuje bleskové tempo deja skombinované s presnými faktografickými informáciami.   

Objednajte si Outsider – môj dobrodružný život.

Odvtedy celý svet pozná jeho ďalšie bestsellery, prevažne špionážne romány – Spis Odessa, Žoldnieri, Diabolská alternatíva, Štvrtý protokol, Vyjednávač, Majster klamu, Božia päsť, Ikona, Pomstiteľ, Afganec, Kobra, Zoznam smrti.

Jeho romány preložili do mnohých svetových jazykov a niektoré z nich boli sfilmované. Forsythove romány sa vyznačujú najmä autenticitou, podrobným skúmaním problémov a ich nápaditým riešením. Sú plné napätia a dobrodružstva, rovnako ako jeho život. 

Boris Farkaš číta z knihy Outsider:

 „Forsythovo rozprávačské majstrovstvo je unikátne.
Čitateľ nikdy nevie, čo bude nasledovať.“
Daily Mirror

Začítajte sa do novinky Outsider – môj dobrodružný život:

Úprimne, nikdy som neplánoval kariéru spisovateľa. Dlhé obdobia samoty som si nezvolil, prišli samy, potom som si ich obľúbil a napokon sa z nich stala nutnosť.

Nuž, spisovatelia sú zvláštne tvory, a ak sa písaním usilujú uživiť, sú tým zvláštnejší. Má to svoje dôvody.

Prvý spočíva v tom, že spisovateľ polovicu života prežije vo vlastnej hlave. V tomto maličkom priestore vznikajú alebo zanikajú celé svety, často aj súbežne. Ľudia sa rodia, pracujú, milujú, bojujú, zomierajú a nahrádzajú ich iní. Zápletky vznikajú, rozvíjajú sa, menia sa a napokon z nich buď niečo je, alebo sa vyparia dostratena. Je to celkom iný svet ako ten za oknom. Deti za večné snívanie s otvorenými očami karhajú, ale spisovateľ sa bez toho nezaobíde.

Z toho vyplýva potreba dlhých období pokoja, často v úplnom tichu, dokonca aj bez tlmenej hudby, a to mení samotu na absolútnu nevyhnutnosť, čo je prvým dôvodom nášho čudáctva.

Uvedomte si, že odkedy zrušili strážcov majáku, spisovateľské povolanie je jediné, ktoré sa musí vykonávať v úplnej samote. V iných profesiách máte kolegov. Kapitán dopravného lietadla velí posádke, s hercom spolupracujú ďalší herci a štáb, vojak má spolubojovníkov, osadenstvo kancelárií sa stretáva v bufete. Len spisovateľ zatvorí dvere, vyvesí telefón, zatiahne žalúzie a stiahne sa do svojho súkromného sveta. Človek je spoločenský tvor, a tak to funguje už od éry lovcov a zberačov. Pustovníci sú zriedkaví, zvláštni a občas vyšinutí.

Z času na čas spisovateľa zazriete aj v meste – na víne, na večeri, na večierku, vtedy je prívetivý, spoločenský, dokonca sa veselo baví. Ale pozor, toto je len polovica z neho. Druhá polovica si zachováva odstup, pozoruje a zaznamenáva. Toto je druhý dôvod nášho čudáctva – nutkavá potreba držať si dištanc.

Za svojou maskou totiž spisovateľ neprestajne pozoruje. Sleduje, analyzuje, v duchu si zapisuje, ukladá zlaté zrnká rozhovorov a situácií zo svojho okolia – neskôr ich totiž použije. To isté robia herci a z rovnakých dôvodov. Aj oni si robia zásoby na neskôr. Spisovateľ však môže využívať iba slová, čo je omnoho striktnejší prostriedok než filmová scéna či javisko plné farieb, pohybu, gest, mimických výrazov, rekvizít a hudby.

Absolútna potreba samoty a ustavičný odstup od toho, čo Malraux nazval ľudským údelom, vysvetľujú, prečo spisovateľ nikdy nemôže byť úplne vnútri, vždy je vonku. Členstvo v nejakom spoločenstve si vyžaduje odhalenie seba samého, konformnosť a poslušnosť. Lenže spisovateľ musí byť samotár, a teda navždy zostáva outsiderom.

Ako chlapca ma fascinovali lietadlá a chcel som sa stať pilotom. Ale ani vtedy som si sám seba nepredstavoval ako súčasť posádky. Túžil som riadiť jednomiestne stroje; keby si to vtedy niekto všimol, mohol to brať ako varovný príznak. Nik si to však neuvedomil.

Moju neskoršiu lásku k tichu v čoraz hlučnejšom svete a k samote v ére tlačeníc ovplyvnili tri faktory. Predovšetkým, narodil som sa rodičom ako prvý a zostal som jedináčik, tí sú vždy trochu iní. Rodičia by možno priviedli na svet aj ďalších potomkov, ale v roku 1939 zasiahla vojna, a kým sa skončila, pre moju mamu bolo neskoro.

A tak som vyrastal viac-menej osamote. Sám chlapec v detskej izbe si môže vymýšľať vlastné hry, ktoré rešpektujú jeho pravidlá, a ich výsledok je taký, aký chce. Zvyká si, že určuje podmienky, a tak vyhráva. Začína uprednostňovať samotu.

Druhým faktorom mojej odlúčenosti bola druhá svetová vojna. Mesto Ashford, kde som býval, leží veľmi blízko pri pobreží Lamanšského prielivu. Len o tri kilometre ďalej, za vodou, sa nachádzalo nacistami okupované Francúzsko. Istý čas mocný wehrmacht striehol na druhej strane toho pásu sivej vody, čakal na šancu preplaviť sa, vtrhnúť k nám, dobyť a okupovať našu vlasť. Bombardéry luftwaffe prelietali ponad nás na Londýn alebo v strachu unikali pred stíhačmi britského kráľovského letectva a na ústupe zhadzovali obsah svojich bombovníc hocikde v Kente. Niektoré nálety mierili aj na ashfordský železničný uzol, ktorý sa nachádzal len päťsto metrov od nášho domu.

A tak mnoho ashfordských detí strávilo vojnu inde. Evakuovali ich do ďalekých oblastí, ubytovali v pestúnskych rodinách. Zato ja som okrem krátkej prestávky v lete v roku 1940 celú vojnu prežil doma – a nemal som sa s kým hrať. Niežeby mi to prekážalo. Sebaľútosť v tomto príbehu nenájdete. Ticho a samota sa mi nestali záhubou, ale drahými a dlhoročnými priateľmi.

Tretím faktorom bola súkromná škola, kam ma poslali v trinástich rokoch. Dnes je Tonbridge School príjemná a humánna inštitúcia, ale vtedy mala povesť drsnej vzdelávacej ustanovizne. Internát Parkside, kde ma ubytovali, bol najbrutálnejší, jeho filozofia vychádzala zo šikanovania a trestov.

V takomto prostredí má chlapec iba tri možnosti: kapitulovať a stať sa podlízavým poskokom mocnejších, vzdorovať, alebo sa stiahnuť do mentálneho panciera ako korytnačka. Prežiť sa to dá, len to nie je príjemné. Ja som prežil.

Spomínam si na koncert pre absolventov v decembri roku 1955, keď tí, čo odchádzali, sa museli postaviť a zaspievať školskú hymnu Carmen Tonbridgiensis. Jeden z veršov, na ktoré si spomínam, znie: „Už ma vymkli zo záhrady, prašná cesta je predo mnou.“ Slová som len naznačil perami, nezaspieval som ich, lebo som dobre vedel, že „záhrada“ bola kláštorným väzením bez lásky a „prašná cesta“ je, naopak, široký slnkom, zaliaty chodník, čo ma zavedie k zábave a mnohým dobrodružstvám.

Tak prečo som sa napokon stal spisovateľom? Ako sa vraví, bolo to z pekla šťastie. Pôvodne som nechcel písať, ale cestovať po svete. Všetko som chcel vidieť na vlastné oči, od arktických snehových plání po saharský piesok, od ázijských džunglí po africké planiny. Nemal som však peniaze, a tak som si vybral prácu, ktorá mi to mala umožniť.

Keď som bol malý, otec odoberal Daily Express, vtedy to ešte boli seriózne noviny, ktoré vlastnil lord Beaverbrook a šéfredaktorom bol Arthur Christiansen. Obaja boli nesmierne hrdí na svoje zahraničné spravodajstvo. Pri raňajkách som stával vedľa otca a čítal si titulky. Singapur, Bejrút, Moskva. Kde ležia tie miesta? Aké sú?

Otec, trpezlivý a povzbudivý ako vždy, mi ukázal atlas sveta a v ňom všetky tieto body. Potom ma nasmeroval na dvadsať štyri zväzkov Collinsovej encyklopédie, kde som objavil opisy miest, krajín a ľudí, čo ich obývali. A ja som sa zaprisahal, že to všetko jedného dňa uvidím. A stanem sa zahraničným korešpondentom. Stal som sa ním a videl som kus sveta.

No na tom ma nelákalo písanie, ale cestovanie. Až ako tridsaťjedenročný som po návrate z jednej africkej vojny, bez groša ako obyčajne, bez práce a bez vyhliadok na jej získanie, dostal nápad: Aby som sa zbavil dlhov, napíšem román. Bola to šialená predstava.

Existuje zopár spôsobov, ako rýchlo zarobiť peniaze, ale vo všeobecnosti sa vylúpenie banky považuje za oveľa efektívnejšie než písanie románu. To som však nevedel a napokon som tuším neobišiel tak zle. Vydavateľ mi na moje nesmierne prekvapenie oznámil, že som celkom schopný rozprávač. A tak som posledných štyridsaťpäť rokov rozprával príbehy. Stále som cestoval, no už som nepísal články do novín, ale zhromažďoval materiál na ďalší román. Vtedy sa mi láska k samote a odstupu stali nevyhnutnosťou.

Myslím, že aj v sedemdesiatich šiestich rokoch som stále sčasti novinár, nestratil som dve vlastnosti, ktoré nesmú reportérovi chýbať: neuhasiteľnú zvedavosť a neochvejnú skepsu. Ukážte mi novinára, ktorý netúži odhaliť, prečo sa niečo deje, a verí všetkému, čo počuje, a ja hneď spoznám zlého novinára.

Novinár by sa nikdy nemal pridať k establišmentu, aj keby ho to neviem ako pokúšalo. Našou úlohou je brať mocných na zodpovednosť, nie kráčať bok po boku s nimi. Vo svete, ktorý je čoraz posadnutejší božstvami moci, peňazí a slávy, si má novinár aj spisovateľ zachovať odstup ako vták sediaci na zábradlí: pozorovať, pamätať si, ďobať a skúmať, komentovať, ale nikdy, nikdy sa nezapojiť. Skrátka, zostať outsider.

Roky som odmietal napísať autobiografiu. A stále to odmietam. Toto nie je príbeh môjho života a rozhodne to nie je oslava seba samého. Uvedomujem si však, že som bol na mnohých miestach a veľa som toho videl. Niečo bolo zábavné, niečo kruté, niečo dojímavé, niečo desivé.

Môj život sprevádzalo neuveriteľné šťastie, čo si neviem vysvetliť. Ani sa nedá spočítať, koľkokrát ma šťastena zachránila v nebezpečnej situácii alebo mi poskytla malú výhodu. Na rozdiel od tých, čo sa na stránkach bulváru ľutujú, som mal super rodičov a na zelených kentských lúkach som prežil šťastné detstvo. Splnil som si detské túžby, lietal som a cestoval, a neskôr som si uskutočnil aj dospelé ambície, keď som mal možnosť písať príbehy. Dokonca mi to prinieslo dostatočný finančný prospech na pohodlný život; viac som ani nikdy nechcel.

Bol som ženatý s dvomi krásnymi ženami, vychoval som dvoch dobrých synov a zatiaľ sa teším pevnému zdraviu. Za to všetko som hlboko vďačný, hoci neviem, či mám ďakovať osudu, šťastiu alebo nejakému božstvu. Hádam by som to mal dobre zvážiť. Je totiž možné, že sa s Ním čoskoro stretnem.

Milan Buno, 30.7.2016