Vlčie šťastie vonia drevom, rosou i čerstvou kávou

Hrdinovia Cognettiho príbehov sa väčšinou ocitajú na životnej križovatke alebo si takpovediac čistia vzťahy. Podobne je na tom aj štyridsiatnik Fausto v príbehu Vlčie šťastie. Rozpadne sa mu vzťah s dlhoročnou priateľkou a musí sa pohnúť ďalej. Netuší, či existuje miesto na šťastný život, no vie, že je teraz presne tam, kde má byť. Na horách, v lone prírody...

Štyridsiatnikovi Faustovi sa rozpadne dlhoročný vzťah a bilancuje. Veľa vecí si vyčíta, cíti krivdu a premýšľa ako ďalej. Vracia sa do hôr, ktoré mu prirástli k srdcu už v detstve. Dávno pred ním ušla z Milána do malého alpského strediska aj Babette a navrhne mu prácu kuchára v jej reštaurácii. Práve tam ho zaujme čašníčka Silvie. Mladá žena ešte nevie, či je  Fontana Fredda len útočiskom na jednu zimu, alebo miestom na život.

Fausto spozná aj Santorsa, chlapa, ktorý o horách veľa vie a ako všetci tamojší muži aj veľa pije. Bývalý poľovník si rýchlo obľúbi nového návštevníka, lebo dokáže bez slova kráčať ako pravý horal. Fausto celé dni varí pre vodičov ratrakov, upravujúcich lyžiarske zjazdovky, v lete zas pre drevorubačov, ktorí napĺňajú lesy vôňou narezaných kmeňov. Znovu objavuje malé radosti, telesné túžby aj odpustenie. Fausto nevie, či existuje miesto na šťastný život, ale tuší, že je presne tam, kde má byť.

Paolo Cognetti nádherne píše o horách a aj jeho Vlčie šťastie vonia drevom, rosou, letným slnkom, prvými mrazmi, kuchyňou vysokohorskej chaty, či kávou, tvrdí šéfredaktorka vydavateľstva Ikar Barbora Kráľová. „Ak aj vy okrem čítania zbožňujete turistiku, pocítite vďaka sile jeho slov príjemnú únavu svalov po namáhavej túre,“ dodáva.

Paolo Cognetti

Narodil sa v Miláne v roku 1978. Písať začal ako osemnásťročný. Po skončení štúdia  sa venoval nakrúcaniu dokumentárnych filmov so sociálno-politickou a literárnou tematikou a písaniu kníh. Dnes patrí medzi kritikou najlepšie hodnotených a čitateľsky najobľúbenejších súčasných talianskych spisovateľov.

Z jeho novšej tvorby zaujal knihou Sofia si veste sempre di nero (Sofia vždy chodí v čiernom, 2012). Il ragazzo selvatico (Chlapec z divočiny, 2013) je jeho pozoruhodným denníkom zo života v horách.

V októbri 2016 mu vyšiel prvý román Osem hôr (IKAR 2017), ktorého práva na vydanie sa predali do dvadsiatich deviatich  krajín ešte pred jeho vyjdením a získal zaň najvýznamnejšiu taliansku literárnu cenu Premio Strega. Podobný úspech dosiahla aj kniha Niekedy netreba zdolať vrchol (IKAR, 2019).

Autor striedavo žije v Miláne a v horskej chatke v nadmorskej výške dvetisíc metrov.

 Milan Buno, knižný publicista