Vierka – dievča, ktoré prežilo vojnu. Príbeh, ktorý otvára zabudnuté kapitoly z histórie Kysúc

Príbeh je zasadený do rokov 1938 až 1945, keď sa Európa ponorila do temnoty druhej svetovej vojny. Hlavnou postavou je Vierka, mladé dievča, ktoré sa učí rozumieť svetu v čase, keď sa menia hranice, spoločenské postoje i samotní ľudia. „Vierka prežíva začiatok vojny podobne ako iné deti – nechápe zlo, ktoré prichádza, a verí, že všetko zlé raz prehrmí,“ hovorí autor o svojej hrdinke.

Galierik v nej stelesňuje nevinnosť a zvedavosť, s akou deti sledujú svet dospelých. No v prostredí, kde sa z bežných rozhovorov stávajú nebezpečné politické vyhlásenia a kde sa hranica medzi dobrom a zlom rozplýva v tieni propagandy.

Vierka žije v Čadci – meste, ktoré sa počas vojny zásadne zmenilo. Židovské rodiny miznú, obchody a domy menia majiteľov a spoločnosť sa pomaly rozdeľuje. Vierkina najlepšia kamarátka Kitty je židovské dievča, ktorého rodina prichádza do Čadce z Bratislavy, aby našla útočisko. Ich priateľstvo je krehké, no úprimné – a práve ono sa stáva stredobodom príbehu.

„Kitty Weichherz je skutočné dievča, ktorého denníky písané otcom majú podobnú hodnotu ako zápisky Anny Frank,“ pripomína Galierik. Tieto denníky, uložené v Múzeu holokaustu vo Washingtone, zachytávajú nielen život malej Kitty, ale aj pomaly sa zhoršujúcu situáciu židovského obyvateľstva.

Práve prostredníctvom detského pohľadu Vierky a Kitty autor ukazuje, ako sa propaganda a nenávisť stávajú každodennou súčasťou života. „Kniha by nám mala pripomenúť, čo všetko dokáže spôsobiť propaganda, nenávisť a nevzdelanosť v spoločnosti,“ hovorí Galierik.

Galierik tým vytvára mozaiku príbehov – fiktívnych aj skutočných – ktoré spolu vytvárajú obraz doby. Výsledkom je denníkový román, kde kapitoly sledujú jednotlivé dni a udalosti vojnových i povojnových rokov.

Kniha sa nekončí oslobodením. Ako naznačuje už samotný názov Deti vojny-povojny, autor rozpráva aj o období po vojne, keď spoločnosť ešte dlho niesla jazvy minulosti. Zatiaľ čo niektorí sa vracali domov, iní mizli bez stopy. Propaganda a ideológie menili tvár krajiny aj vzťahy medzi ľuďmi.

„Koniec vojny neznamenal koniec smrti ani koniec strachu,“ pripomína Galierik. Povojnové obdobie je v románe zobrazené s rovnakou citlivosťou – ako tiché, no bolestivé doznievanie udalostí, ktoré sa vryli do pamäti celého regiónu.