V pátraní po pravde ho nič nezastaví!

Marek Wolf prežil istý čas v Kanade, potom sa vrátil na Slovensko, kde sa stal dobrým vyšetrovateľom...no teraz opäť odchádza na sever Ameriky. Donútil ho k tomu vrah, ktorý mu poslal fotku z miesta činu s odkazom: Chceš poznať pravdu o svojom otcovi? Musíš sa vrátiť do Montrealu.

Montrealskému podsvetiu kedysi vládol mafián Anthony Rizzo. „Viem len toľko, že môj otec bol policajt a pracoval pre taliansku mafiu. Z toho som si vydedukoval, že sa infiltroval medzi Rizzovcov. Pravdepodobne preto, aby na nich zbieral dôkazy. Tam moje informácie končia a dúfal som, že vy mi poviete viac,“ uvažuje Marek Wolf.

Mafiánske časy sú však už dávno preč. Rizzo je za mrežami a jeho posluhovači sa rozpŕchli. Po rokoch sa na povrch dostávajú staré hriechy a na vrahovom zozname pribúdajú obete. Vraždy spolu zdanlivo nesúvisia, no Marek odhaľuje, že všetky obete pracovali pre starého mafiána. Čo má s tým všetkým spoločné jeho otec a aká je pravda, ktorú o ňom vie len vrah?

Wolf si uvedomuje, že sa ženie do vopred nastraženej pasce, no nemôže si pomôcť. Nezastaví sa, kým neodhalí pravdu. Tá ho však môže stáť život.

Jeden z mužov chytil uterák a Wolf sa na malý okamih domnieval, že mu ním utrie zvratky z úst a krku. Mýlil sa. Muž mu uterák pritlačil na tvár a vychýlil ho na stoličke dozadu tak, aby mal naklonenú hlavu. Druhý zatiaľ pristúpil s vedrom vody a pomaly ju na Wolfa lial. Voda presakovala cez uterák, ktorý sa mu prilepil k ústam aj k nosu. Nedokázal sa nadýchnuť, mal pocit, akoby sa topil.
V momente, keď cítil, že to už dlhšie nevydrží, prerušovaný prúd vody prestal a uterák mu z tváre stiahli.             Keď sa Wolf pokúsil nabrať do pľúc vzduch, strašne sa rozkašľal. Muž, ktorý stál doteraz v pozadí, prikročil bližšie k nemu. „Pre koho pracuješ?“
„Pre nikoho,“ odvetil Marek dusivo.

Pozrite si, čo o svojej knihe hovorí autor František Kozmon:

Novinka Vlk vychádza ako súčasť veľkej akcie Knižný kompas, do ktorej sa zapojili kníhkupci na celom Slovensku.
Dostane vás dynamické a pútavé striedanie príbehov z minulosti, kde sa dozvedáte o živote Markovho otca s mafiou. A z prítomnosti, v ktorej prebieha pátranie a skladanie jednotlivých dielikov. Kozmon výborne vystaval príbeh na krátkych a napätím nabitých kapitolách, pričom už si vravíte – ok, teraz stop, musím si vydýchnuť...a opäť sa začítate do ďalšej. A potom ďalšej, takže čítate aj niekoľko hodín J
Možno keby ste nevedeli, že ide o slovenského autora, brali by ste Vlka ako vynikajúcu mafiánsku detektívku vychyteného zahraničného spisovateľa. Kozmon si naštudoval prostredie i taliansku mafiu, takže vyznieva autenticky.
Skvelé je, že Vlk nenadväzuje priamo na predchádzajúce knihy, takže pokojne môžete začať touto...a určite sa vrátite aj k predchádzajúcim.

František Kozmon vyštudoval masmediálnu komunikáciu v Trnave, zúčastnil sa na viacerých poviedkových súťažiach a experimentoval s rôznymi knižnými žánrami. Zakotvil pri detektívke. Jeho debut Posledný prípad kapitána Čontoša zvíťazil v súťaži Detektívka 2014 a bodoval v čitateľskej ankete. Vo vydavateľstve IKAR mu vyšli romány Potkan, Rosnička a Kukučka, kde je hlavnou postavou vyšetrovateľ Marek Wolf.

Začítajte sa do novinky Vlk:

Prológ

            Wolf sa potkýnal a potácal na úteku pred smrťou do náruče väčšieho nebezpečenstva. Bol to vopred prehratý boj. Hlboký sneh mu znemožňoval pohyb a zároveň zabezpečil jeho prenasledovateľom, že v žiadnom prípade nestratia jeho stopu.
            Boli v presile: dvaja na jedného. Za iných okolností by mu tieto počty nevadili, no obaja boli ozbrojení a on nemal ani nôž. Čo nôž? Nemal ani gate. Bol len v tielku a trenírkach. Napriek tomu to nevzdával. Brodil sa snehom, až kým sa nedostal na kraj lesa. Nevšimol si, že za lesom začína strmý kopec, potkol sa do prázdna. Sneh, ktorý ho doposiaľ brzdil, ho odrazu poháňal vpred, keď sa kotúľal dole svahom.
            Našťastie tak aspoň získal náskok. Zbieral sa na nohy, keď sa ozvali výstrely.
            Mimo, potešil sa.
            Pozviechal sa a opäť sa dal na útek. Dúfal, že strmý svah mužov, ktorí ho prenasledovali, odradí, zároveň však vedel, že ich motivácia je prisilná. Obzrel sa, keď výstrely ustali, a uvidel, ako sa opatrne spúšťajú z príkreho svahu.
            Už hľadel len vpred v nádeji, že nájde záchranu alebo útočisko. Mal vôbec ešte nejakú šancu?
            Odpoveď prišla takmer v tej istej chvíli: v údolí pod svahom, v ktorom sa ocitol, tiekla rieka a na brehu, ku ktorému sa blížil, stála malá chatka s mólom. Bolo to ako vidieť fatamorgánu uprostred púšte. Zahmlievalo sa mu pred očami. Žmúril, aby zaostril zrak. Vidí dobre? Znamená to, že nájde loď?
            Do žíl sa mu vliala prudká dávka nádeje. Teraz to nemôže vzdať. Do lesov, ktoré obklopovali rieku, predsa chodili poľovníci. Možno chatka patrila jednému z nich a možno v nej drží odloženú pušku, brokovnicu, čokoľvek, čo by zvýšilo jeho šance.
            Musel rozbiť okno, aby sa dostal dnu. Na okamih sa potešil, že sa schoval aspoň pred vetrom. Triasol sa od zimy. Narýchlo si šúchaním zohrial skrehnuté dlane, potom sa chytil za lakte, akoby sa snažil čo najviac schúliť. Pustil sa do prehľadávania chatky. Bola malá, tvorila ju len jedna miestnosť s niekoľkými skriňami, rozkladacím gaučom a nízkym kabinetom. Wolf sa pozrel všade, no našiel len náboje. Tie mu však bez zbrane nepomôžu.
            Až vtedy si všimol kľúč od lode zavesený pri vchode. Pochopil. Schmatol ho, než zasa vyšiel do zimy. Obehol chatku a z druhej strany pri móle našiel ďalšie prístrešie: garáž, ktorá chránila loď pred drsnými poveternostnými podmienkami.
            Jeho útek bol ako jeden veľký kolotoč, chvíle nádeje rýchlo striedali okamihy sklamania. Tentoraz nedokázal motorový čln, ktorý v garáži objavil, naštartovať. Zistil, že v nádrži nie je žiadny benzín. Na jeho palube boli len dve veslá na pádlovanie. S tými sa ďaleko nedostane. V hlave mu skrsol nápad, ktorý bol len výkrikom do tmy. Zdvihol jedno veslo, ohmatal kovový list, potom pevne uchopil žrď.
            Bola to posledná šanca.
            Wolf cítil adrenalín prúdiaci v krvi. Šialene rýchlo dýchal a napätie ovládajúce jeho telo len narastalo. Keď sa na garáži otvorili dvere, náhle sa mu zatmelo pred očami. Naslepo a s ručaním losa v ruji sa zahnal.
            Akoby na moment stratil vedomie. Keď znova prišiel k zmyslom, dýchal plytko. V ruke držal veslo postriekané krvou. Pozrel sa pod seba. Ležalo tam bezvládne telo s končatinami prevísajúcimi nad vodou a dokaličenou tvárou. Muž, ktorý ho dohnal, nestihol ani vystreliť. Teraz pištoľ, ktorú zvieral v ruke, pustil a nechal ju spadnúť do vody. Namočil si pri tom rozmliaždené prsty.
            Wolf sa v poslednej chvíli načiahol za zbraňou, no pred pádom ju zachrániť nestihol. Takmer sám skončil v prúde ľadovej rieky. Vtom si náhle uvedomil, že aj keby sa mu to podarilo, aj keby mal v rukách zbraň, ktorou by sa mohol brániť, nič by tým nevyriešil. Aj keď zabije oboch mužov, ktorí ho prenasledovali, získa len náskok. Celý život bude už len mŕtvym mužom na úteku.

29. marca 1979

            Pamätáte si ešte na to, ako sa vás každý dospelák vypytoval, čím chcete byť, keď budete veľký? Koľkým z vás sa to aj splnilo a koľkí z vás sa len zasmejú, keď si spomenú na to, čo vtedy ešte plní detskej naivity tak oduševnene vyhlasovali? Ja sa dodnes neviem rozhodnúť, ku ktorej skupine patrím.
            Totiž ja som už ako decko sníval o tom, že zo mňa vyrastie hrdina. Žral som príbehy o boji dobra so zlom z knižiek aj z telky. Jednoducho som fandil klaďasom. Prežívajúc každú nespravodlivosť som sa o to viac tešil z víťazstva nad záporákmi, ktoré nakoniec prišlo, aj keď sa už zdalo absolútne nemožné. Hrdinovia prosto dokázali zvrátiť akúkoľvek situáciu, poraziť presilu nepriateľov a ochrániť pred nimi slabých a bezmocných.
            No realita je iná, zväčša krutá. V živote vyhrávajú silnejší a bohatší, ale hlavne sebeckí ľudia. Ťažko som znášal, keď som to zistil. Bolo to o to horšie, že som mal vtedy len deväť rokov. Mal som ťažké detstvo, ale útechou mi bolo, že ani hrdinovia to nemajú ľahké. Možno aj preto som sa práve vtedy, už ako malý deväťročný zasran, zaprisahal, že sa tým hrdinom jednoducho stanem. Budem bojovať za spravodlivosť, chrániť slabších a pôjdem proti záporákom, nech budem stáť proti akejkoľvek presile.
            Práve preto som sa stal policajtom, hneď ako som dovŕšil osemnásť, a napriek tomu som tesne pred svojimi dvadsiatymi narodeninami skončil v base.
            Mohla za to jedna barová bitka. Iní by vám možno povedali, že za to mohla moja tvrdá hlava. Ja by som skôr povedal, že som len chcel byť hrdinom za každú cenu. V praxi to znamenalo, že keď som bol s kamošmi v sobotu večer vonku a videl som, ako si pripitý trtko nedá povedať a tlačí nejakej babe do hlavy kaleráby, aj keď ho poslala dočerta aspoň trikrát, musím ju ísť chrániť. Chcel som to vybaviť pokojne a rázne, keď však padla prvá rana z jeho strany, pochopil som, že slová stačiť nebudú. Stihol som sa uhnúť. Trtko po niekoľkých poldecákoch nemal najlepšiu mušku a ja som bol ťažší cieľ: bol som menší a obratný. Nepatril som k vysokým chlapom a aj preto ma mnohí v podobnej situácii podcenili. Ich chyba.
            Ja som zasa podcenil tohto trtka. Dúfal som v poctivý súboj: niekoľko rán päsťou, kým jeden z nás neskončí na zemi alebo to nevzdá. On na mňa vytiahol nôž, keď pochopil, že bez neho nemá šancu. Klasický ťah záporáka. No on aj tak zostal na slobode a ja som putoval za mreže. Šesť mesiacov nepodmienečne za to, že som ho o ten nôž obral a použil proti nemu. Nepomohol mi ani právnik, ktorý súd presviedčal, že som konal v sebaobrane. Podľa prokuratúry som celú bitku vyvolal ja a ešte k tomu som mu zasadil úmyselnú ranu. Dosvedčil to aj policajný expert.
            A čo? Možno som to v tej chvíli aj chcel spraviť. Ten hajzel si to predsa zaslúžil. Šesť mesiacov vo väzení za to stojí. A budú z nich tri, ak budem sekať dobrotu. Čo sú to tri mesiace, keď máte v podstate ešte celý život pred sebou?
            Zato tri mesiace v base môžu v kariére policajta narobiť riadne problémy. To som si v tej chvíli neuvedomoval alebo som si to nechcel pripustiť. Jediné, na čo som myslel, keď som prechádzal bránami väzenia, boli posledné slová môjho šéfa: „Dávaj si bacha, s fízlami sa v base nebabrú. Horšie to majú už len pedofili.“
            Na vrátnici som odovzdal všetky osobné veci aj s oblečením. Pred vstupnou prehliadkou som sa musel vyzliecť úplne dohola. Bachár mi prikázal, aby som si kvokol, rukami od seba roztiahol polky zadku a do toho ešte nahlas zakašľal. To pre prípad, že by som dovnútra pašoval niečo na mieste, v ktorom sa nikomu hrabať nechce.
            Až potom som dostal rovnošatu pre nováčika a v sprievode hneď dvoch bachárov som mieril do cely.
            „Nebolo ľahké s niekým ťa spárovať,“ podotkol jeden z nich.
            Čakal na moju reakciu, zmohol som sa len na nechápavý pohľad. Odpoveďou bola rovnaká poučka o policajtoch a pedofiloch. Akoby sme mali niečo spoločné so zvrátenými úchylákmi.
            Celu som zdieľal s malým a nenápadným chlapíkom, ktorý držal bobríka mlčanlivosti. Nikdy som nezistil, za čo sedel ani ako sa volal. Nehovoril so mnou ani s nikým iným. Vtedy som to ešte tak nevnímal, ale dostal som ho ako za odmenu. Hocaký iný spoluväzeň by mi spravil zo života peklo.

Milan Buno, knižný publicista