V okamihu...sa zmení celý váš život

V okamihu je dojímavá a napínavá kniha, ktorá nabáda k zamysleniu. Zoznámi vás so svetom jedenástich ľudí, ktorí sa veselo a bezstarostne vybrali na zimnú lyžovačku. Ich život sa však v zlomku sekundy neodvolateľne zmení, keď sa v snehovej metelici pri autonehode zrútia do rokliny. Zdanlivo bezvýchodisková situácia, keď im zranenia, silný mráz, fujavica a neprehľadný terén bránia vybrať sa po pomoc, ich núti robiť individuálne rozhodnutia, ktoré sú altruistické, ale aj sebecké, a môžu mať nedozerné následky.

Jedinečný príbeh, vyrozprávaný takpovediac zo záhrobia šestnásťročnou Finn, ktorá pri nehode prišla o život, odhaľuje silu, odhodlanosť, ale aj slabosti a emocionálnu labilitu ľudí, ktorí sa nečakane ocitli v ohrození života, a upozorňuje na to, akí v skutočnosti sme – zraniteľní, omylní, ale aj nezlomní a v konečnom dôsledku víťazní, ak sa rozhodneme čeliť náročným výzvam svorne a s láskou.

Pani Kaminská to vedela. Skôr ako sa to všetko stalo. Rozmýšľam, ako je to možné. Žeby bola prorokyňou alebo vizionárkou obdarenou nadprirodzenými predtuchami? Alebo, ako tvrdila Mo, mala len racionálny, premyslený ochranný inštinkt založený na jednoduchom chápaní toho, že nik sa o vás nepostará tak ako vlastná matka a že ak si človek bude musieť vybrať, jej dcéra bude u cudzích až na druhom mieste?

Autorka Suzanne Redfearnová si zvolila nezvyčajný spôsob rozprávania – a trafila do čierneho. Šestnásťročná Finn Millerová rozpráva príbeh do najmenších detailov, ako to zvyknú len tínedžeri. Ale Finn už nie je medzi živými.

V okamihu nás upozorňuje, že istoty nejestvujú a je potrebné neustále spochybňovať všetko, čo si myslíme o sebe a o ľuďoch, ktorým bezhranične dôverujeme. Úžasne vykreslené postavy, ich vnútorný svet, motivácia a rozhodovanie. Rodinná dráma, ktorá je miestami trochu strašidelná, inokedy zasa mimoriadne citlivá...no predovšetkým je to príbeh o láske a rodine, ktorá sa ocitla v nezávideniahodnej kríze.

Úryvok z novinky V okamihu:

Zomrela som.
Je to také zjavné, ako keď krvácate. Pozriete sa dole a vidíte krv. Keď sa pozriem dole ja, nevidím nič okrem snehu a lesa naokolo, ktoré sú príliš skutočné na to, aby som snívala. Cítim svoje telo – končatiny, srdce, dych –, ale už necítim nič zo sveta – ani chlad, ani vlhko, ani gravitáciu, ani vzduch.
Je to šokujúce, a predsa úplne prirodzené. Ako narodenie, pomyslím si. Nespomínam si, ako som sa narodila, aké bolestivé bolo prísť na svet, a predsa som vedela, ako dýchať, sať mlieko, plakať. Smrť je veľmi podobná. Neviem si vybaviť, čo presne sa stalo, ako som umrela, ale chápanie tohto nového stavu mi je prirodzené. Hoci sa mi to ťažko prijíma a dosť ťažko sa tomu verí, ale intuitívne si uvedomujem, že som mŕtva a moje telo už nie je mojou súčasťou.
Vietor zavýja a je zvláštne počuť ho, no nič necítiť. Nasledujem karavan. Nie je to ťažké. Chcem ho nasledovať, a tak idem za ním. Rovnako, ako keď rozkážete svojej ruke, aby niečo uchopila. Moja duša stále existuje, ale už ju neobmedzuje žiaden fyzický tvar. Hýbem sa slobodne, kamkoľvek ma povedú myšlienky. Na obzore nevidím žiadne biele svetlo ani čiernu dieru. Pokiaľ viem, som sama. A hoci už nežijem, stále cítim, že som súčasťou sveta, a pociťujem rovnaké zúfalstvo, akoby som žila.

Milan Buno, knižný publicista
Foto: Tatran, Suzanneredafearn.com