Utrpenie v rukách „anjela smrti“

Píše sa rok 1944 a do koncentračného tábora Osvienčim prichádzajú židovské dvojčatá Perla a Staša s matkou a so starým otcom. Dostanú sa do rúk neslávne známeho doktora Mengeleho, „anjela smrti“, ktorý na nich a na ostatných dvojčatách vykonáva neľudské experimenty.
Perla po čase zmizne a Staša žije nádejou, že predsa len ostáva nažive.

Vytiahol nás von, obrátil si nás k sebe a potom chrbtom jednu k druhej, aby si nás mohol dobre pozrieť.
„Usmejte sa!“ prikázal.
Prečo sme ten príkaz poslúchli? Asi kvôli mame. Kvôli nej sme sa usmiali. Primkýnala sa k zajdovej ruke, na tvári sa jej zračila panika a po čele jej stekali dve kvapky potu. Od chvíle, čo sme nastúpili do dobytčiaka, vyhýbala som sa pohľadu na ňu. Namiesto toho som sa dívala na maky, ktoré kreslila, sústreďovala som sa na ich krehké tváre. Nemohla som však nevidieť, ako sa zmenila – pekná, no ustavične akoby ospanlivá polovičná vdova, jej osobnosť sa kamsi prepadala. Kedysi dokonale upravená, no teraz zničená, na lícach prach, golier ovisnutý. V kútikoch úst, ktoré si ustráchane hrýzla, jej sedeli matné drahokamy krvi.
„Sú mischlinge?“ spýtal sa doktor. „Tie žlté vlasy!“
Mama si siahla na tmavé kučery, akoby sa hanbila za ich krásu, a pokrútila hlavou.

V plnej nahote tu vystupuje krutosť nacistického tábora, dozorcov, no aj vzájomná pomoc medzi väzňami. Osvienčim napokon oslobodzuje Červená armáda, väzni sú slobodní, putujú zničeným Poľskom, ale aj na tejto ceste na nich striehnu nástrahy, pri ktorých ide o život.

Osudy oboch sestier tak môžeme sledovať aj po skončení vojny, keď sa v povojnovom Poľsku snažia nájsť jedna druhú.

Objednajte si novinku Mischling.

„Mischling je jedna z najtrýznivejších, najsilnejších a najnápaditejších kníh tohto roka,“ povedal o knihe Anntohy Doerr, ktorý dostal Pulitzerovu cenu za príbeh Svetlo, ktoré nevidíme. 
Podľa mnohých ohlasov je až prekvapujúce, aký nápaditý a skvele napísaný príbeh priniesla mladá spisovateľka. Hovorí o toľkokrát opisovanej téme, no predsa je mimoriadne originálny a jeden z najtemnejších momentov v ľudskej histórii podáva z iného uhla pohľadu.
Mischling sa stal najlepšou knihou mesiaca september 2016 na Amazone. „Mischling je paradox: je to nádherný román o najohavnejších činoch ľudstva,“ dodáva Anthony Doerr.

Vypočujte si AUDIO ukážku
Z knihy číta Judita Bilá:

Ona prevezme nádej, že svet nikdy nezabudne na to, čo nám urobil.
Ja prevezmem vieru, že sa to už nikdy nestane.

Affinity Konarová je mladá blogerka, ktorá pracovala ako vychovávateľka, copywriterka a editorka výchovno-vzdelávacích materiálov pre deti. Jej román Mischling vyvolal veľký rozruch a za krátky čas sa predal do devätnástich krajín.

Začítajte sa do novinky Mischling:

Prvá časť
Staša
1. kapitola

Svet po svete
Stvorili nás ako jedno. Moje dvojča Perlu a mňa. Alebo aby som bola presná, Perlu stvorili a ja som sa od nej odkrojila. Perla vtisla svoj reliéf do maternice a ja som jej podpis napodobnila. Osem mesiacov sme sa vznášali v amniotickom snežení, dve ružové rukavičky na futre našej mamy. Nevedela som si predstaviť nič nádhernejšie ako maternicu, o ktorú sme sa delili, no keď boli hotové slonovinové lešenia našich mozgov a slezina, Perla chcela vidieť svet mimo nás. A s gurážou novorodenca z našej mamy vyskočila.
Hoci sa narodila predčasne, bola rafinovaná nezbednica. Vravela som si, že je to len jeden z jej kúskov. Vráti sa a vysmeje sa mi. No keď sa nevracala, vyrazilo mi to dych. Zažili ste niekedy, že to lepšie z vás sa oddelí a premiestni sa niekam do tajomnej vzdialenosti? Ak áno, som si istá, že si uvedomujete nebezpečenstvá takého stavu. Keď som prišla o dych, nasledovalo srdce a mozog zachvátila nepredstaviteľná horúčka. Vo svojej embryonálnej ružovosti som stála pred touto pravdou – bez Perly sa stanem odkrojkom, bezcennou vecou, človekom neschopným lásky. Preto som nasledovala sestrin príklad a dovolila lekárovým rukám, aby ma vytrhol von, poplieskal a podržal na svetle. Poznamenajme, že pri trhaní počas toho neželaného prechodu som neplakala. Neplakala som ani vtedy, keď rodičia nedbali na moje želanie, aby aj mňa pomenovali Perla.
Namiesto toho som sa stala Staša. A keď sa piplačky okolo pôrodu skončili, vstúpili sme do sveta rodiny, klavíra a kníh, do dní, ktoré omračovali krásou. Boli sme si také podobné – stále sme púšťali z okna na dlažbové kocky mramorové guľôčky a ďalekohľadmi sme pozorovali, ako sa kotúľajú dolu svahom, chceli sme vidieť, až kam sa také oživené dostanú.
Ale skončil sa aj tento svet, svet oplývajúci úžasom. Väčšina svetov sa skončí.
Musím vám však povedať jedno – spoznali sme ešte jeden svet. Ten nás vraj sformoval najväčšmi. Ale tí, čo tak hovoria, sa mýlia. Predbežne vám poviem iba toľko, že do tohto sveta sme vstúpili v dvanástom roku života, keď sme sa chúlili pri sebe vzadu v dobytčiaku.
Tie štyri dni a noci cesty sme prežili vďaka ľsti. Živili sme sa tak, že sme si hore-dolu podávali cibuľu a olizovali jej žltú šupu. Zabávali sme sa hrou, ktorú pre nás vymyslel zajd čiže starý otec, hrou nazvanou Klasifikácia živých tvorov. V tejto šaráde jeden opísal živočícha a ostatní museli uhádnuť druh, rod, čeľaď a tak ďalej až k všeobjímajúcej nádhere ríše.
V dobytčiaku sme takto prebrali množstvo živočíchov, zaradili sme všetko od medveďa po slimáka a zasa späť – je dôležité, zdôrazňoval zajd vysmädnutým chrapľavým hlasom, aby sme zorganizovali vesmír podľa našich najlepších, až priveľmi ľudských schopností –, a keď dobytčiak konečne zastal, prestala som so svojou šarádou aj ja. Pamätám si to takto – práve som presviedčala Perlu, že som améba. Možno som opisovala iného živočícha a ako na amébu sa pamätám zrejme preto, lebo v tej chvíli som sa cítila strašne maličká, strašne priehľadná a strašne krehká. Ale naisto to neviem.
Už-už som chcela priznať, že som prehrala, no tu sa odsunuli dvere dobytčiaka. Svetlo nás tak ohromilo, že nám na dlážku vypadla cibuľa, kotúľala sa po rampe, páchnuci, dopoly zjedený mesiac a pristála pri nohách dozorcu. Predstavujem si, že sa zatváril zhnusene, ale do tváre som mu nevidela – na nose si držal vreckovku, rozkýchal sa a prestal, keď dvihol nad našu cibuľu čižmu a vrhol na ten malý mesiac zatmenie. Drvil ho a my sme videli, ako cibuľa plače, jej trpké slzy sa menili na kašu. Nato opäť zaujal svoj postoj a my sme skočili do útočiska zajdovho veličizného kabáta. Hoci sme zajda ako úkryt už dávno prerástli, strach nás zmenšil, v záhyboch kabáta sme sa pri jeho vychudnutom tele schúlili a z nášho starého otca sa takto stala hrudkovitá postava s mnohými nohami. V tom úkryte sme žmurkali. Potom sa ozval zvuk – dupot, šuchot – a rovno pred nami stáli dozorcove čižmy.
„Čo si to za hmyz?“ spýtal sa dozorca zajda a poklopal palicou všetky dievčenské nohy, ktoré vytŕčali spod kabáta. Štípali nás od toho kolená. Potom udrel po nohách aj zajda. „Šesť nôh? Si pavúk?“
Bolo jasné, že dozorca sa v živočíšnej ríši vôbec nevyzná. Už sa dopustil chyby. No zajd nepokladal za potrebné povedať, že pavúky nie sú hmyz. Nás vždy s chuťou, spevavo opravoval, chcel, aby vo všetkom panoval poriadok. No tu – tu bolo nebezpečné prejaviť dôvernú znalosť tvorov, ktoré lezú alebo sú pokladané za nižšie, lebo by mu vyhodili na oči, že má s nimi veľa spoločného. Z nášho starého otca sme nemohli urobiť hmyz.
„Niečo som sa pýtal,“ naliehal dozorca a znova nás palicou poklopal po nohách. „Aký druh?“
Zajd mu po nemecky uviedol fakty: volá sa Tadeusz Zamorski. Má šesťdesiatpäť rokov. Je poľský Žid. A pri tom skončil, akoby tým povedal všetko.
Chceli sme pokračovať zaňho, chceli sme to dopovedať: zajd bol profesor biológie. Celé desaťročia učil tento predmet na univerzitách, ale vyznal sa aj v mnohých iných veciach. Keď ste chceli vedieť, akú štruktúru má báseň, stačilo sa spýtať jeho. Keď ste chceli vedieť, ako chodiť na rukách alebo nájsť hviezdu, ukázal vám to. Raz sme s ním videli dúhu, ktorá bola iba červená, videli sme, ako sa strie ponad kopec a more, a on na jej pamiatku často pripíjal. Na tú neznesiteľnú krásu! Oči mal pri tom plné sĺz. Prípitky mal tak rád, že ich prednášal hocikedy, takmer pri každej príležitosti. Na ranné plávanie! Na lipy pri bráne! A v posledných rokoch bol jeho najčastejším prípitkom tento: Na deň, keď sa vráti môj syn, živý a nezmenený!
No čo ako by sme boli chceli, nič z toho sme dozorcovi nepovedali – zadrhlo sa nám to v hrdlách a do očí nám vhŕkli slzy z úmrtia tej cibule. Slzíme od nej, vraveli sme si, nie je to nič iné, a slzy sme si zotreli, aby sme cez diery v zajdovom kabáte videli, čo sa deje.
V okrúhlych okienkach tých trhlín bolo päť postáv: traja malí chlapci, ich mama a muž v bielom plášti, ktorý stál s perom v ruke nad malou knižočkou. Zaujali nás chlapci – ešte nikdy sme nevideli trojčatá. V Lodži boli ešte jedny dvojčatá dievčatá, ale trojica, to bolo niečo z kníh. Hoci na nás ich počet zapôsobil, hodnotili sme ich podľa toho, ako sa na seba podobajú. Všetci traja mali rovnaké tmavé kučery a oči, rovnaké chudé telá, ale každý sa tváril inak – jeden škúlil do slnka a ostatní dvaja sa mračili a ich tváre dostali rovnakú podobu, len keď im ten v bielom plášti podával do dlane cukríky.
Mama trojčiat bola iná ako mamy v dobytčiaku – nepokoj dobre skrývala, stála nehybne ako zastavené hodiny. Jednu ruku držala nad hlavami synov v akomsi neprestajnom váhaní – akoby mala pocit, že nemá právo dotknúť sa ich. Muž v bielom však zaujímal iný postoj.
Bola to hrozivá postava, čierne ligotavé čižmy a rovnako ligotavé tmavé vlasy, rukávy také široké, že keď dvihol ruku, látka dolu sa zvlnila a vyzerala ako kus oblohy. Bol pekný ako filmový herec so sklonom k dramatickosti. Na tvári sa mu zreteľne črtal prívetivý výraz, akoby chcel dať všetkým okolo najavo, že má mimoriadne dobré úmysly.
On a mama si vymieňali slová. Vyzeralo to, že sú príjemné, hoci väčšinou hovoril ten muž. Radi by sme boli ten rozhovor počuli, ale hádam stačilo, keď sme videli, čo sa stalo potom – mama prešla rukami po tmavých mračnách vlasov trojčiat, obrátila sa a chlapcov nechala pri mužovi v bielom plášti.
Je to doktor, povedala, keď odchádzala trocha neistým krokom. Nič sa vám nestane, ubezpečila ich, a už sa neobzrela.
Keď to naša mama počula, trocha vzdychla a zjojkla a potom poťahala dozorcu za rukáv. Jej smelosť, to bol pre nás šok. Boli sme zvyknuté na roztrasenú mamu, na takú, ktorá sa vždy celá rozochvela, keď niečo chcela od mäsiara a skrývala to pred upratovačkou. Vždy to vyzeralo, akoby jej žilami prúdil puding, dostala triašku a tvárila sa porazenecky, najmä po otcovom zmiznutí. V dobytčiaku sa udržiavala pri sebe tak, že na drevenú stenu kreslila maky. Piestik, lupene, tyčinku – kreslila ich so zvláštnym sústredením, a keď prestala kresliť, stratila nad sebou kontrolu. Na rampe však našla novú húževnatosť – stála pevnejšie, ako by mal stáť vyhladovaný a vysilený človek. Privodila tú zmenu hudba? Mama ju mala vždy rada a tu to celé znelo jasnými tónmi, našli si nás v dobytčiaku a vytiahli nás von v mierne dobrej nálade. Časom sme sa poučili, prišli sme tomuto úskoku na koreň, vedeli sme, že na tie slávnostné melódie si máme dávať pozor, lebo sa v nich skrýva utrpenie, a že ten klam pre všetkých, čo prichádzajú, vyvoláva orchester, tí hudobníci tak museli hrať, využívať svoj talent, aby hudbou chytali do pasce nič netušiacich, aby nás presvedčili, že miesto, kam sme prišli, vie oceniť ľudskosť a krásu. Hudba dodávala prichádzajúcim optimizmus, plynula popri nich, keď prechádzali cez bránu. Toto dodalo mame smelosť? Už sa nedozviem. No obdivovala som jej odvahu, keď prehovorila.
„Je tu dobre – dvojčatám?“ spýtala sa dozorcu.
Prikývol a zavolal na doktora, ktorý si čupol v prachu, aby sa mohol rozprávať s chlapcami tvárou v tvár. Zdalo sa, že tá skupinka pekne debatuje.
„Zwillinge!“ zavolal naňho strážca. „Dvojčatá!“
Doktor nechal trojčatá svojej pomocníčke a vykročil k nám. Ligotavými čižmami rozviroval prach. K našej mame bol zdvorilý, keď sa s ňou rozprával, držal ju za ruku.
„Máte mimoriadne deti?“ Oči mal priateľské, tak sa nám aspoň zdalo.
Mama prestúpila z nohy na nohu, zrazu maličká. Skúsila vytiahnuť si ruku z jeho zovretia, ale držal ju pevne a potom jej ju začal prstami hladkať, akoby bola poranený tvor, ktorý sa dá ľahko utíšiť.
„Iba dvojčatá, nie trojčatá,“ vysvetľovala. „Dúfam, že to stačí.“
Doktor sa hlasno, nápadne rozosmial a jeho smiech sa v jaskyniach zajdovho kabáta rozliehal ako ozvena. Odľahlo nám, keď stíchol, a počuli sme, ako mama rapoce, na čo všetko sme nadané.
„Hovoria po nemecky. Otec ich naučil. V decembri budú mať trinásť. Obidve čítajú. Perla má rada hudbu – je bystrá, praktická, študuje tanec. A Staša, moja Staša...“ tu mama stíchla, akoby nevedela, ako ma zaradiť, a potom vyhlásila: „Tá má fantáziu.“
Doktor prijal túto informáciu so záujmom a požiadal, aby sme vyšli k nemu na rampu.
Váhali sme. Lepšie nám bolo v zadúšajúcom kabáte. Vonku fúkal sivý, plameňmi olizovaný vietor, ktorý v nás opäť prebudil smútok, niesol sa v ňom pach spáleniny, samopaly tam vrhali tiene a brechali tam psy, slintali, vrčali, ako to robia len psy vycvičené na krutosť. No kým sme sa stihli utiahnuť ešte hlbšie, doktor roztvoril oponu kabáta. Zažmurkali sme do slnka. Jedna z nás zavrčala. Mohla to byť Perla. Ale asi som to bola ja.
Ako je to možné, čudoval sa doktor, že také dokonalé čeľuste špatí taký kyslý výraz? Vytiahol nás von, obrátil si nás k sebe a potom chrbtom jednu k druhej, aby si nás mohol dobre pozrieť.
„Usmejte sa!“ prikázal.
Prečo sme ten príkaz poslúchli? Asi kvôli mame. Kvôli nej sme sa usmiali. Primkýnala sa k zajdovej ruke, na tvári sa jej zračila panika a po čele jej stekali dve kvapky potu. Od chvíle, čo sme nastúpili do dobytčiaka, vyhýbala som sa pohľadu na ňu. Namiesto toho som sa dívala na maky, ktoré kreslila, sústreďovala som sa na ich krehké tváre. Nemohla som však nevidieť, ako sa zmenila – pekná, no ustavične akoby ospanlivá polovičná vdova, jej osobnosť sa kamsi prepadala. Kedysi dokonale upravená, no teraz zničená, na lícach prach, golier ovisnutý. V kútikoch úst, ktoré si ustráchane hrýzla, jej sedeli matné drahokamy krvi.
„Sú mischlinge?“ spýtal sa doktor. „Tie žlté vlasy!“
Mama si siahla na tmavé kučery, akoby sa hanbila za ich krásu, a pokrútila hlavou.
„Môj manžel – bol plavovlasý,“ iba na to sa zmohla. Odpovedala vždy len takto, keď sa jej niekto spýtal na to sfarbenie s podtónom, že naša krv je zmiešaná. Keď sme vyrastali, čoraz častejšie sme počuli slovo „mischling“, a to prinútilo zajda, aby sa s nami začal hrať na tú Klasifikáciu živých tvorov. Nedbajte na tie norimberské pochabosti, vravel. Nabádal nás, aby sme pustili z hlavy reči o miešaní rás, o krížení genetík, o štvrtinových Židoch a im podobných, o tých absurdných, nenávisťou inšpirovaných testoch, ktoré chcú rozložiť našich ľudí do poslednej kvapky krvi. Keď budete počuť to slovo, vravel, predstavte si variabilnosť celého živého tvorstva. Na to myslite, aké je to úžasné.
Keď som stála pred tým doktorom v bielom plášti, vedela som, že v nadchádzajúcich dňoch bude ťažké držať sa zajdovej rady, lebo sme v končinách, ktoré nezodpovedajú zajdovým hrám.
„Gény, to sú zvláštne vecičky, však?“ vravel doktor.
Mama sa do tohto rozhovoru nezapájala.
„Ak pôjdu s vami,“ ozvala sa napokon, ale nedívala sa na nás, „kedy ich zasa uvidíme?“
„Keď budete mať sabat,“ sľúbil doktor. A potom sa obrátil k nám a začal sa nad nami rozplývať – ako krásne vieme po nemecky, ako sa mu páči, že sme plavovlasé. No škoda, že máme hnedé oči, ale to, adresoval dozorcovi, môže byť užitočné – naklonil sa k nám bližšie, vystrel ruku v rukavici a pohladkal po vlasoch sestru.
„Tak ty si Perla?“ Ruka mu zľahka skĺzla po jej kučerách, akoby to robil roky.
Ona nie je  Perla, povedala som. Zastala som si pred ňu, ale mama ma odtiahla a doktorovi povedala, že áno, ona je Perla.
„Takže sa rady hrajú?“ zasmial sa. „Prezraďte mi tajomstvo – ako viete, ktorá je ktorá?“
„Perla sa nemrví,“ iba toľko povedala mama.
Bola som jej vďačná, že sa nerozrečnila o rozdieloch, podľa ktorých nás spoznáva. Perla nosila vo vlasoch modrú sponku. Ja červenú. Perla rozprávala hladko. Moja reč bola uponáhľaná, často trhaná, prešpikovaná odmlkami. Perla mala pleť bledú ako knedľa. Ja som ju mala letnú, so škvrnkami ako kôň. Perla bola celá dievčenská. Chcela som byť ako ona, no nech som robila čokoľvek, stále som to bola ja.
Doktor sa zohol, aby sme si hľadeli do tváre.
„Prečo si klamala?“ spýtal sa ma. Znova ten jeho familiárne podfarbený smiech.
Keby som mala byť úprimná, bola by som povedala, že Perla je – podľa mňa – z nás dvoch slabšia a že by som ju mohla chrániť, keby som sa stala ňou. Namiesto toho som vyrukovala s polopravdou.
„Niekedy zabúdam, ktorá som,“ odvetila som nepresvedčivo.
A od tej chvíle si to nepamätám. Chcela by som, aby sa k nej moja myseľ vrátila, poza ten pach, za to buch-buch čižiem a kufrov – späť k dajakému zdaniu rozlúčky. Mali by sme totiž vidieť, ako naši blízki miznú, mali by sme vidieť, ako od nás odchádzajú, mali by sme presne poznať okamih, keď sme ich stratili. Keby sme aspoň videli, ako sa od nás odvracajú ich tváre, záblesk v ich oku, krivku líca! Odvracajúca sa tvár – ani to sme nemali. No prečo sme si nemohli odniesť aspoň pohľad na ich chrbty, len na ich chrbty, ako odchádzali, iba na ne? Len zazrieť plece, záblesk vlneného kabáta? Pohľad na zajdovu ruku, sťažka ovísajúcu po boku – na mamin vrkoč, dvíhajúci sa vo vetre!
No tam, kde mali byť naši milovaní, tam sme mali iba predstavovanie tomu mužovi v bielom plášti, Josefovi Mengelemu, tomu Mengelemu, ktorý sa stal počas všetkých rokov, čo sa skrýval, niekým iným: Helmutom Gregorom, G. Helmuthom, Fritzom Ulmannom, Fritzom Hollmanom, Josém Mengelem, Petrom Hochbiclerom, Ernestom Sebastianom Alvesom, Josém Aspiazim, Larsom Balltröemom, Friedrichom Edlerom von Breitenbach, Fritzom Fischerom, Karlom Geuskem, Ludwigom Gregorom, Stanislausom Proským, Faustom Rindonom, Faustom Rondonom, Gregorom Schklastrom, Henizom Stobertom a Dr. Henriquem Wollmanom.
Muž, ktorý pochoval svoje pokonávanie so smrťou pod tieto mnohé mená – ten nám povedal, aby sme ho volali „strýko doktor“. Museli sme ho tak osloviť raz, potom druhý raz, aby sme sa všetci pekne zoznámili. A kým sme jeho meno zopakovali toľko ráz, až bol spokojný, naša rodina zmizla.
Keď sme zbadali, že tam, kde stáli mama a zajd, je prázdno, zrazilo ma to na kolená, lebo som pochopila, že v tomto svete panuje iný poriadok živých tvorov. Ešte som nevedela, akým živým tvorom sa stanem ja, ale dozorca mi nedal šancu porozmýšľať o tom – schytil ma za ruku a ťahal, no Perla mu povedala, že ma bude podopierať, objala ma rukou okolo pása a odvádzali nás spolu s trojčatami preč od rampy do prachu, šli sme po cestičke, ktorá viedla okolo spŕch ku krematóriu, a keď sme odchádzali do tej neznámej diaľky, po oboch stranách bola smrť, videli sme telá ešte na káre, videli sme ich nahromadené a očerneté a jedno z nich – vystieralo po čomsi ruku, akoby tam vo vzduchu bolo dajaké neviditeľné vlákno, povraz, ktorý sa zjaví iba niekomu na prahu smrti. Ústa toho tela sa pohybovali. Videli sme ružový jazyk, keď sa mrvil a bojoval. Slová ho opustili.
Vedela som, aké sú slová dôležité pre život. Pomyslela som si, že keby som tomu telu dala kúsok zo seba, vrátili by sa.
Bola som hlúpa, keď som takto rozmýšľala? Alebo slaboduchá? Zišla by mi na um taká myšlienka na mieste, kde by vietor neolizovali plamene a kde by neboli bielo okrídlení doktori?
Sú to dobré otázky. Často na ne myslím, ale nikdy som neskúsila odpovedať si na ne. Odpovede neprináležia mne.
Viem len toľko: hľadela som na to telo a jediné slová, na ktoré som sa zmohla, neboli moje. Boli z piesne, ktorú som predtým počúvala hrať v našom suteréne v gete na prepašovanom gramofóne. Vždy keď som tú pieseň počula, bolo mi lepšie. Tak som skúsila tieto slová.
„Chcel by si sa hojdať na hviezde?“ zaspievala som telu.
Ani hlások, ani náznak hlasu. Bol na vine môj piskľavý hlas? Skúsila som znova.
„Odniesť si domov v krčahu lúče mesiaca?“ spievala som.
Bol to z mojej strany žalostný pokus, viem, ale vždy som verila v schopnosť sveta napraviť sa, len tak, kvôli obyčajnej láskavosti. A keď nie je poruke láskavosť, vymyslíte si nové poriadky a systémy, v ktoré možno veriť, a ja som tam, v tej chvíli – či už to bola hlúposť, alebo slaboduchosť – uverila, že to telo možno oživiť závanom slova. Bolo však jasné, že slová tej piesne nie sú vhodné. Nemohli v tom tele odomknúť život a neboli ani dosť silné, aby ho opravili. Pátrala som po inom slove, po vhodnom, dobrom slove – bola som presvedčená, že také musí existovať – ale dozorca ma nenechal dorozmýšľať. Ťahal ma preč, súril nás ďalej, už aby sme boli osprchované, zapísané, očíslované, aby sa mohol začať náš čas v Mengeleho zoologickej záhrade.
Osvienčim zriadili na väznenie Židov. Birkenau zriadili na to, aby ich efektívnejšie zabíjali. Tieto prepojené zlá delili len kilometre. Na čo bolo určené toto zoo, to som nevedela – mohla som len prisahať, že Perlu a mňa do klietok nedostanú.

Milan Buno, 22.9.2016