bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Triler, ktorý vás dostane do kolien!

Skvele napísaný triler, pri ktorom si budete hrýzť nechty. Príbeh o zmiznutí dvoch mladých žien, ktoré delí desať rokov a vy sledujete prekvapivé vysvetlenie odzadu. V opačnom poradí, ako ste zvyknutí. New York Times označil knihu Tá, čo prežije za hitchcockovský príbeh, ktorý je ideálnym čítaním pre všetkých fanúšikov strašidelných trilerov.
Hollywood Reporter zaradil túto knihy medzi 16 TOP horúcich kníh, ktoré si musíte cez leto prečítať. The Wall Street Journal ju zasa odporučil ako jednu z piatich najzabijáckejších kníh roku 2016.

Nič nie je nebezpečnejšie ako lži, ktoré si sami nahovárame...
Dobre to vie hrdinka novinky Tá, čo prežije...a vlastne všetci v mestečku. Vynikajúci psychotriler, ktorý vás dostane do pozoru. Otestuje vaše sivé mozgové bunky, podá vám napínavý príbeh v opačnom slede, odzadu. „A vy budete netrpezlivo obracať jednu stránku za druhou,“ napísal časopis Elle.

Presne desať rokov uplynulo odvtedy, čo Nicolette Farrellová zmaturovala a odišla z rodného mestečka Colley Ridge. V tom čase jej najlepšia priateľka Corinne zmizla bez stopy a vinník ani telo sa nenašli. Nic sa prvý raz vracia domov, aby sa postarala o chorého otca a obnovila pretrhnuté väzby. Čoskoro sa ocitne uprostred drámy, ktorá oživí Corinnin prípad a otvorí staré, ale nezahojené rany.

Pred desiatimi rokmi sa policajné vyšet­rovanie sústredilo na Nicolette, jej brata Daniela, blízkeho priateľa Tylera a na ­Corinninho chlapca Jacksona. Od tých čias opustila mesto iba Nic.
Daniel ­čaká s manželkou Laurou prvé dieťa, Jackson pracuje v miestnom bare a Tyler chodí s Annaleise Carterovou. Je to Nicolettina susedka, ktorá kedysi všetkým poskytla alibi na noc, keď zmizla Corinne.

O niekoľko dní po Nicolettinom návrate však zmizne aj Annaleise.

Nic sa usiluje odhaliť pravdu o Annaleisinom zmiznutí. Rozpráva udalosti, ktoré sa stali, od pätnásteho po prvý deň po príchode do rodného mestečka, teda v opačnom slede. Postupne odkrýva desivé pravdy o svojich priateľoch a rodine aj to, čo sa v osudnú noc skutočne stalo.

Megan Mirandová je autorka viacerých kníh pre mladých dospelých. Tá, čo prežije je jej prvý román pre dospelých, fascinujúci psychologický triler o tom, ako ďaleko sme ochotní zájsť, aby sme chránili tých, ktorých milujeme.

Začítajte sa do novinky Tá, čo prežije.

1. časť

Návrat domov

Začalo sa to zdanlivo jednoduchým telefonátom, ktorý sa dal ľahko odignorovať. Na Everettovom nočnom stolíku sa rozľahol bzukot a rozsvietil sa displej. Bol príliš jasný v spálni, ktorú halila úplná tma vďaka roletám stiahnutým až k podokenici. Úplne blokovali svetlo. Jemne tónované okenné tabule pôsobili v druhej obrannej línii proti slnečnému jasu a svetlám veľkomesta. Keď som zbadala meno volajúceho, stlmila som zvuk a položila som mobil dolu svetlom vedľa hodín.

Ale potom to prišlo. Ležala som s otvorenými očami a dumala o tom, prečo mi brat volá tak zavčasu v nedeľu ráno. V duchu som prechádzala možnosti – otec, dieťa, Laura.

Tápala som v tme, rukami som prechádzala po ostrých rohoch nábytku, až som konečne nahmatala kúpeľňový vypínač. Sadla som si na zatvorenú toaletu, bosé chodidlá ma chladili na studených dlaždiciach, a s telefónom prilepených na uchu som cítila, ako mi na nohách naskakuje husia koža.

V tichu sa rozliehal Danielov odkaz: „Skoro všetky peniaze sú fuč. Musíme predať dom. Aj keď otec nebude chcieť podpísať papiere.“ Chvíľu mlčal. „Je na tom zle, Nic.“

Nežiadal ma o pomoc, lebo to by bolo príliš priame. Vôbec by sa to na nás nepodobalo.

Vymazala som odkaz a šuchla som sa naspäť do postele, skôr ako sa Everett zobudí, a hmatala som potme po ňom, aby som mala istotu.

 Ale neskôr som doma prechádzala poštu zo včerajška dňa a našla som list – Nic Farrellová, stálo na ňom známym rukopisom a modrým atramentom. Adresu pripísal niekto iný iným, tmavším perom.

Otec už netelefonoval. Telefóny ho ešte väčšmi dezorientovali a cítil sa príliš vzdialený od volajúceho, ktorého sa snažil správne zaradiť. Keby si aj spomenul, komu práve zatelefonoval, zišli by sme mu z mysle, len čo by sme sa ozvali a premenili sa na hlasy v éteri, ktoré nikomu nepatria.

Otvorila som list napísaný na linajkovej stránke z denníka. Mal zubaté okraje. Otcov rukopis presahoval riadky a písmená sa nakláňali mierne doľava, akoby sa pretekal, aby zachytil myšlienky na papier, skôr ako sa mu vyšmyknú.

Bez pozdravu.

Potrebujem sa s tebou porozprávať. To dievča. Videl som to dievča.

Bez záveru.

Zatelefonovala som Danielovi s listom v chvejúcich sa prstoch. „Vypočula som si tvoj odkaz,“ povedala som. „Prídem domov. Povedz mi, čo sa deje.“

 

 

Prvý deň

 

Kým som naložila veci do auta, posledný raz som si prešla očami inventár bytu. Kufre čakali pri dverách, kľúč v obálke na kuchynskom pulte, poloprázdna  škatuľa s vecami, ktoré som zbalila včera večer na poslednú chvíľu. Z otvorenej kuchyne som dovidela na každý kút v byte. Bol obnažený a prázdny. No i tak som mala neutíchajúci pocit, že som na niečo zabudla.

Náhlivo som dala všetko dokopy, ukončila som posledné týždne školského roku a pritom som odpovedala na Danielove telefonáty a hľadala niekoho, komu by som na leto prenajala byt. Len aby som sa na chvíľu nezastavila a nedošlo mi, čo vlastne robím. Vraciam sa. Vraciam sa tam. Daniel nevedel o liste. Vedel iba to, že mu idem pomôcť a mám dva mesiace na to, aby som sa opäť mohla vrátiť do svojho života, ktorý tu vediem.

Byt bol skoro prázdny. Zbavený akéhokoľvek tepla vyzeral ako nejaká industriálna škatuľa a čakal na pomerne zodpovedne vyzerajúceho vysokoškoláka, ktorý v ňom bude v auguste bývať. Nechala som mu riad, lebo sa ťažko balil. Aj skladací matrac, lebo ma oň požiadal a dal mi päťdesiat dolárov navyše.

Zvyšok vecí, minimálne tie, ktoré sa mi nezmestili do auta, ležal v sklade o niekoľko blokov ďalej. Celý môj život teraz leží zapečatený v podlhovastej kóji plnej maľovaného nábytku a zimného oblečenia.

Ktosi zaklopal na dvere. Nadskočila som, lebo klopanie sa v prázdnej miestnosti hlasno ozývalo. Nový nájomník mal prísť až o niekoľko hodín, keď už budem na ceste. A pre kohokoľvek iného bolo priskoro.

Prešla som úzkou miestnosťou a otvorila dvere.

„Prekvapenie,“ povedal Everett. „Dúfal som, že ťa ešte pred odchodom zastihnem.“ Bol na ceste do práce, čistý a elegantný. Sklonil sa ku mne, aby ma pobozkal, jednu ruku mal za chrbtom. Voňal kávou a zubnou pastou, škrobom a kožou. Profesionalizmom a efektívnosťou. Spoza chrbta mi podával polystyrénový pohár s kávou. „Toto som ti priniesol. Na cestu.“

Zhlboka som sa nadýchla. „Toto je cesta k môjmu srdcu.“ Oprela som sa o pult a odpila som si veľký dúšok.

Pozrel na hodinky a myklo mu svalmi na tvári. „Veľmi nerád, ale musím bežať. Mám ranné stretnutie. Na druhom konci mesta.“

Pristúpili sme k sebe, aby sme sa naposledy pobozkali. Keď chcel odísť, chmatla som ho za lakeť. „Ďakujem,“ povedala som.

Priložil mi čelo na čelo. „Utečie to, uvidíš,“

Pozerala som sa, ako odchádza, kým nedošiel až k výťahu na konci chodby. Mal rázny a rozvážny krok, tmavé vlasy mu siahali po golier. Keď sa otvorili výťahové dvere, obrátil sa. Videl, ako sa opieram o zárubňu, a usmial sa.

„Jazdi bezpečne, Nicolette.“

Nechala som dvere, aby sa za mnou s buchotom zatvorili, a odrazu mi nohy oťaželi realitou dňa. Cítila som, ako mi tŕpnu končeky prstov.

Červené čísla na hodinách mikrovlnky sa s tiknutím pohli dopredu. Mykla som sa.

Cesta autom z Filadelfie do Cooley Ridge trvá deväť hodín, a to nepočítam premávku, prestávku na obed, návštevu benzínovej pumpy a prestávky na toaletu. A keďže som vyrážala o dvadsať minút neskôr, ako som sľúbila, živo som si vedela predstaviť Daniela, ako sedí na prednej verande a klopká si nohou, keď zamierim na nespevnenú príjazdovú cestičku.

Podoprela som vchodové dvere kufrom a poslala som mu esemesku: Som na ceste, ale prídem neskôr ako o pol štvrtej.

Kým som naložila do auta batožinu a zvyšné škatule, musela som sa dva razy vrátiť. Parkovala som za domom. Z diaľky ku mne doliehali zvuky začínajúcej dopravnej špičky, vytrvalý hukot diaľnice a občasné trúbenie klaksónu. Známa harmónia zvukov.

Naštartovala som a počkala, kým naskočí klimatizácia. Fajn, fajn, pomyslela som si. Vložila som telefón do držiaka na pohár a zachytila som Danielovu odpoveď: Otec čaká, že prídeš na večeru. Nezmeškaj ju.

Akoby som sa mohla oneskoriť až o tri hodiny. Toto je jedna z Danielových pôsobivých schopností, umenie pasívne agresívnych esemesiek doviedol až k dokonalosti. Má v tom dlhoročnú prax.

 

---

 

Keď som bola mladšia, verila som, že dokážem vidieť do budúcnosti. Asi to bola otcova chyba, kŕmil ma otrepanými frázami zo svojich filozofických prednášok a dovolil, aby som uverila nereálnym veciam. Zatvorila som oči a želala som si, aby to prišlo v drobných nádherných bleskových obrázkoch – Daniela v čiapke a v univerzitnom rúchu. Mamy, ktorá stojí vedľa neho a usmieva sa do hľadáčika fotoaparátu, keď im ukazujem, aby sa postavili bližšie k sebe. Objím ju okolo pliec. Predstierajte, že sa máte radi! Perfektné. Videla som seba a Tylera o niekoľko rokov neskôr, ako hádžeme plecniaky do kufra jeho zablateného pikapu a odchádzame na vysokú. Odchádzame za lepším.

Vtedy som nemohla chápať, že vypadnúť z toho miesta nebude otázka jednoduchej jednorazovej cesty pikapom, ale desaťročný proces postupného vymazávania pamäti. Kilometre a roky, pomalé odmeriavanie vzdialenosti. Nehovoriac o tom, že Tyler nikdy neodišiel z Cooley Ridge. A Daniel nikdy nepromoval. A naša mama by sa toho aj tak nebola dočkala. 

Ak bol môj život rebrík, potom Cooley Ridge bol iba miestom, odkiaľ sa naň stúpa. Nenápadné mestečko vklinené do úpätia Smoky Mountains, stelesnenie amerického malomesta, ibaže bez jeho príťažlivej stránky. Všade inde – kdekoľvek inde – bola vyššia priečka, po ktorej som vytrvalo postupne vystupovala vyššie a vyššie. Na vysokú, šesťstopäťdesiat kilometrov na východ. Na magisterské štúdium, do susedného štátu na severe. Na pracovnú stáž v meste, v ktorom som zapustila korene a nechcela som sa odtiaľ odsťahovať. Byt pod svojím menom a menovka na mojom písacom stole. A Cooley Ridge bol miestom, ktorému som sa stále viac vzďaľovala.

Ale niečo som sa o odchodoch naučila. V skutočnosti sa nedá vrátiť. Už neviem, čo si počať s Cooley Ridge, ani toto mestečko nevie, čo si počne so mnou. Vzdialenosť sa s rokmi iba zväčšila.

Ak som sa snažila opäť naň zamerať pozornosť, obyčajne po tom, ako mi Everett povedal: „Povedz mi o svojom domove, ako si vyrastala. A o svojej rodine,“ väčšinou som si predstavila karikatúru mesta – ako miniatúru na stolíku pri vchodových dverách vo sviatočné dni, na ktorej je všetko zamrznuté v čase. A tak som mu dávala iba povrchné, nezaujímavé a veľmi všeobecné odpovede typu mama zomrela, keď som mala šestnásť; je to malé mesto na okraji lesa; mám staršieho brata.

Ešte aj mne samej zneli tie slová ako nič. Ako polaroidová fotografia, ktorá postupne bledne od okrajov k stredu. Náčrt mesta duchov.

Ale stačil jediný telefonát od Daniela o tom, že musíme predať dom, a cítila som, ako sa mi pod nohami prelamuje drevená dlážka. „Idem domov,“ povedala som nahlas a okraje sa rozvlnili, farby rozhoreli. V duchu som videla, ako mi mama prikladá líce na čelo, Corinne jemne hojdá našu kabínku na vrchole viedenského kolesa dopredu a dozadu, Tyler balansuje na spadnutom strome, ktorý sa kloní nad riekou medzi nami.

To dievča, napísal otec, a spomienka na jej je smiech ma rozrušila.

 

---

 

Potrebujem sa s tebou porozprávať. To dievča. Videl som ho.

O hodinu, o chvíľu už na to zrejme zabudol a  zalepenú obálku niekam založil. Niekam, kde ostala, kým ju ktosi nenašiel na otcovom bielizníku alebo pod vankúšom a nevylovil z jeho záznamov moju adresu. Ale otec musel mať nejaký spúšťač. Spomienku. Predstavu stratenú v synapsiách mozgu, myšlienku, ktorá sa rozhorela a nemala sa kam podieť.

Vytrhnutá strana, šikmý sklon tlačených písmen, moje meno na obálke...

A čosi prudké a divoké sa vo mne uvoľnilo. Jej meno poskakovalo okolo ako ozvena.

Corinne Prescottová.

Zložený list od otca mi ležal v kabelke už niekoľko týždňov. Keď som v nej zalovila po peňaženke alebo kľúčoch od auta, zavadila som o okraj obálky alebo jej ostrý roh a bola opäť tu: dlhé zlatohnedé vlasy padajúce na plecia, vôňa mentolovej žuvačky, jej šepot v mojom uchu.

To dievča. Vždy bola tým dievčaťom. Aké iné dievča by to mohlo byť?

Naposledy som šla autom domov pred vyše rokom, keď mi Daniel zatelefonoval, že musíme dať otca do domova s opatrovateľskou službou, a ja som si nevedela odôvodniť výdavky za letenku na poslednú chvíľu. Takmer celou cestou tam aj späť vtedy pršalo.

Dnešok je však na jazdu autom ako stvorený. Neprší. Je síce pod mrakom, ale ideálna viditeľnosť bez oslepujúceho slnka. Prešla som cez tri štáty bez zastávky

Mestá a výjazdy z diaľnice sa mihali za oknom, keď som ich rýchlo míňala. Boli stelesnením všetkého, čo som milovala na živote na severe. Zbožňovala som jeho tempo, ako si môžete vyplniť deň tým, že si spíšete, čo všetko chcete urobiť, chopíte sa hodín, ktoré máte k dispozícii, a podriadite ich svojej vôli. A netrpezlivosť predavača v obchode so zmiešaným tovarom na rohu neďaleko môjho bydliska, ako nikdy nedvíha hlavu od svojich krížoviek, nikdy nenadväzuje očný kontakt. Milovala som anonymitu toho všetkého. Chodníka plného cudzích ľudí i nekonečných možností.

Aj šoférovanie cez tieto štáty bolo také. Ale na začiatku nám jazda zvyčajne ubieha oveľa rýchlejšie ako na konci. Čím som bola južnejšie, tým boli výjazdy z diaľnice zriedkavejšie a krajina rovnaká, plná vecí, o ktorých s určitosťou viete, že ste ich minuli už hádam tisíckrát.

Bola som kdesi vo Virgínii, keď mi zazvonil telefón na svojom mieste v držiaku na pohár. Chvíľu som šmátrala v kabelke po hands-free s druhou rukou pevne na volante, ale potom som to vzdala a stlačila reproduktor. „Haló?“ ozvala som sa.

„Ahoj, počuješ ma?“ Everettov hlas praskal a nevedela som, či to bude reproduktorom alebo slabým signálom.

„Áno. Čo sa deje?“

Povedal čosi nezrozumiteľné, slová sekal prerušovaný signál.

„Prepáč, vypadáva mi signál. Čo?“ takmer som kričala.

„Skočil som si narýchlo kúpiť dačo pod zub,“ povedal do praskotu. „Iba ťa kontrolujem. Ako sa tentoraz držia pneumatiky?“ Cítila som v jeho hlase, ako sa usmieva.

„Lepšie ako mobilný signál,“ povedala som.

Zasmial sa. „Asi budem po zvyšok dňa na jednej schôdzke za druhou, ale zavolaj mi, keď dorazíš, aby som vedel, že si to zvládla.“

Napadlo mi, že si spravím obednú prestávku, ale okrem spevnenej vozovky som dlhé kilometre míňala len samé polia.

 

Milan Buno, 4.5.2017

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.