Tomu sa hovorí romanca

Po románe Dáma nikdy neklame prichádza Juliana Grayová s novým očarujúcim príbehom, v ktorom nás zavedie do očarujúceho Toskánska, kam sa na rok uchýlila trojica mladých dám – sesternice Lilibet, Alexandra a Abigail.

Určite si spomínate na starobylý hrad, ktorý si tam dámy prenajmú a ktorý sa úplnou náhodou stane dočasným domovom aj troch anglických džentlmenov...

Milenecký trojuholník v knižnej novinke Džentlmen o tom nikdy nehovorí je inšpirovaný slávnou operou Guiseppe Verdiho Don Carlo.

 Pred šiestimi rokmi Lilibet Harewoodová a lord Roland Penhallow do seba bláznivo zaľúbení. Boli obdivovaným londýnskym párom, pretože boli mladí, krásni a naozaj po uši zaľúbení.  Rozdelili ich však intrigy jej príbuzných a jeho kariéra tajného agenta britskej koruny, vďaka ktorej získal lord Roland povesť zhýralého záletníka.

Teraz je z Lilibet grófka Somertonová, ktorá spolu so synom uteká z Londýna pred tyranským manželom, jedným z najmocnejších aristokratov v Anglicku. A Roland kvôli svojej práci musí tiež opustiť Londýn a skrývať sa v cudzine. Keď ich oboch osud zaveje na hrad v toskánskych horách, vzplanie medzi nimi stará láska a vášeň s takou silou, akej sa dá len ťažko odolať...

Začítajte sa do 1.kapitoly z novinky Džentlmen o tom nikdy nehovorí od Juliany Grayovej. (na fotografii)

„Philip! Tak tu si!“
Odkiaľsi spoza Rolanda sa ozval vyčerpaný ženský hlas. Niekde z toho zapáchajúceho zablateného dvora, ktorým práve prešiel. Áno, vyčerpaný hlas, nervózny a suchý, s jemným náznakom zachrípnutia, no zároveň neuveriteľne známy.

Penhallow načisto zmeravel. Isto sa mu to len zdalo. Veď čo by tu robila? Na dvore vidieckeho talianskeho hostinca, zastrčeného v odľahlých kopcoch, kilometre od pohodlia Florencie a nekonečne ďaleko od londýnskeho konzervatória, kde počul jej ľúbezný hlas naposledy.

Nie, určite to bol len výplod jeho fantázie.

„Philip, hádam len neobťažuješ tohto úbohého džentlmena,“ prehovorila žena zúfalo. Jej hlas sa rýchlo približoval.

Bože dobrý. Žeby ten prelud ešte vždy pokračoval?

„Odpusťte, pane. Chlapec je príšerne uťahaný a...“

Roland sa otočil.

„Och.“ Dáma zastala dva či tri kroky od neho. Tvár mala napoly skrytú za okrajom klobúka, no krivky jej pier a brady boli presne také, aké vídal vo svojich snoch. Okolo dlhého štíhleho krku mala omotaný šál. Vedel si predstaviť jej hladkú pokožku na hrudi a pleciach pod tmavým vlneným kabátom.

„Roland,“ zašepkala.

Určite sa mu to len sníva. Nemôže byť skutočná. Je to len výplod jeho unavenej mysle. Vypätie a stres si vyberajú svoju daň na jeho zdravom rozume. „Lady Somertonová,“ oslovil ju a mierne sa uklonil, takže voda z klobúka mu cícerkom stiekla na zem. Ak je to sen, mal by v ňom hrať svoju rolu. „Aké zvláštne prekvapenie. Práve som sa zoznamoval s vaším synom.“

Synom. To slovo zarezonovalo v jeho hlave.

„Lord Roland,“ sklonila hlavu a prekrížila si ruky v rukavičkách. „Vskutku ohromné prekvapenie. Nikdy by som... Och, Philip, prestaň!“

Penhallow sa otočil práve včas a uvidel, ako chlapcov jazyk mizne v jeho anjelských ústach.

„Veľmi sa ospravedlňujem.“ Načiahla sa a chytila Philipa za ruku. „Zvyčajne je to naozaj dobrý chlapec. To je tou dlhou cestou. A jeho vychovávateľka v Miláne ochorela a... och, Philip, buď dobrý a ospravedlň sa jeho lordstvu.“

„Povedala si mi, že ťa mám počkať tam, kde neprší,“ odvetil chlapec a naliehavo na ňu pozrel.

„Presne tak,“ prikývla a sklonila sa k nemu. „Ale nepovedala som ti, že máš medzi dverami oslovovať nič netušiacich džentlmenov. Ospravedlň sa, Philip, a nechaj jeho lordstvo prejsť. Je príšerne premočený.“

„Pardon,“ povedal Philip.

„Poriadne, Philip.“

Chlapča sa s povzdychom obrátilo k Rolandovi. „Je mi to nesmierne ľúto, vaše lordstvo. Už sa to nikdy nezopakuje.“

Penhallow sa s vážnou tvárou uklonil. „Akoby sa nič nestalo, mladý muž. Obaja sme sa dali trochu uniesť emóciami. Chyba bola aj na mojej strane.“

„Veľmi dobre, Philip, veľmi dobre,“ pochválila ho lady Somertonová. „A teraz dovoľ jeho lordstvu prejsť.“

Chlapec neochotne ustúpil.

„Vďaka, mladý muž,“ povedal ešte vždy vážny Roland a vyšiel po schodíkoch. Vo dverách sa otočil a sňal si klobúk. „Práve ste dorazili, madam? Domnievam sa totiž, že dnes večer už majú plno.“

„Áno, práve teraz,“ odvetila a pozrela naňho. Pohľad jej modrých očí ho priam omráčil. „Som si však istá, že nejakú izbu zoženieme. Lady Morleyová sa práve zhovára s hostinským a... nuž, veď ju poznáte.“

„Lady Morleyová? Bože dobrý!“ usmial sa. „Vydali ste sa spolu na výlet? Nevybrali ste si práve najlepší čas v roku.“

Úsmev mu neopätovala. Vystrela sa, stále držiac syna za ruku. „Dalo by sa to tak povedať. A vy, lord Roland? Ste vari na ceste do Florencie?“

„Nie, nie. Vlastne som z nej práve odišiel. Som tu so svojím bratom a... ešte s jedným priateľom. Chystáme...“ Chystáme sa stráviť rok v starom talianskom hrade, kde ako mnísi zasvätíme všetok svoj čas algebre, Platónovi a bohvie čomu všetkému ešte a budeme sa tam mať úžasne.

S očakávaním zdvihla obočie.

Penhallow sa spamätal. „Ale veď na tom nezáleží. Dúfam, že... Ak by ste niečo potrebovali...“

„Nie, nie.“ Sklopila zrak. „Všetko je v poriadku.“

„Idete dnu?“

„Nie, ja... na niekoho čakám.“

Zažmúril do tmy za ňou. „Nemôžete čakať vnútri? Je tu príšerne mokro.“

„Bude to len chvíľka.“ Hlas mala pokojný a rozhodný, presne ako si ho pamätal. V hlave mu vŕtala dráždivá myšlienka: ak sa on neubránil snom o nej, malo by sa predsa aj jej snívať o ňom. Snívalo sa jej niečo ešte vzrušujúcejšie? Niečo neuveriteľné? Predstavovala si azda, ako si strhne šaty a skočí mu do náručia, on ju oprie o stenu hostinca a vášnivo spolu splynú, zatiaľ čo jej bude dážď stekať po tele?

Áno, taký sen by veru stál za to.

„Dobre teda,“ povedal a mierne sa uklonil. „Predpokladám, že sa čoskoro opäť uvidíme.“

„Áno, zrejme áno,“ odvetila, akoby bola tá predstava asi taká lákavá ako návšteva zubára. Odvrátila sa od neho a preložila si chlapcovu ruku do druhej dlane.

Vtom z dvora niekto zakričal: „Lilibet, neuveríš, čo som našla v stajni!“ A nato malý Philip zapišťal: „Sesternica Abigail, poď sem, je tu jeden pán!“

Sen sa začal uberať veľmi neželaným smerom.

Roland svižne prešiel dverami do rušnej teplej spoločnej miestnosti a nechal lady Elizabeth Somertonovú a jej syna na verande.

„Bože môj, Penhallow, čakáme tu už celú večnosť,“ povedal mu unudene vojvoda z Wallingfordu a odložil pohár. Vtom zbadal, ako sa jeho brat tvári, a zdvihol obočie. „Čo sa deje? Vari si videl ducha?“

„Myslím, že áno,“ odvetil Roland, hodil klobúk na stôl a z pliec si so spŕškou kvapiek stiahol kabát. „Neuhádneš, aký prízrak som videl tam vonku. Práve tu, spomedzi všetkých prekliatych hostincov na celom svete. To je víno?“

„Miestna žbrnda,“ neodpustil si vojvoda a nalial mu z krčaha do prázdneho pohára. „Ja síce zo zásady netipujem, ale trúfam si povedať, že tvoj duch mal niečo spoločné s lady Alexandrou Morleyovou. Mám pravdu?“

Roland sa hodil na masívnu stoličku oproti nemu. „Ty si ju videl?“

„Počul som ju. Snažili sme sa ostať nepovšimnutí,“ povedal Wallingford a posunul pohár bratovi. „Napi sa, človeče. Ak Boh dá, o chvíľu by malo byť hotové aj jedlo.“

Phineas Burke sa naklonil zo svojho miesta vedľa vojvodu. „Poslednú štvrťhodinu sa háda s hostinským,“ dodal. „Robila príšerný hurhaj. Išli na poschodie obzrieť si izby.“

„Pamätajte na moje slová,“ vyhlásil Wallingford, „nakoniec im budeme musieť uvoľniť naše, a my pôjdeme spať do spoločnej miestnosti.“

„Určite nie.“ Roland si poriadne odpil. „Veď si vojvoda z Wallingfordu, dopekla. Načo by ti ten titul bol, keby si si ani nemohol nechať izbu v hostinci?“

„Pamätajte na moje slová,“ zopakoval Wallingford ponuro.

Burke poklopkal ukazovákom po vyšúchanom drevenom stole. „Po prvé, sú to ženy,“ povedal, „a po druhé, je to lady Morleyová. Tá stará fúria si vždy vydobyje svoje.“

„Stará sotva,“ namietol Penhallow vľúdne. „Dovolím si tvrdiť, že ešte nemá ani tridsať. Pozrimeže, už sa nesie naša večera?“

Mierila k nim dievčina s veľkým cínovým podnosom plným kuraciny a poctivého vidieckeho chleba, jednoduchá tkaná sukňa sa jej vlnila okolo nôh. Pekné dievča, prebleslo Rolandovi hlavou, keď si ju premeral hodnotiacim pohľadom. Všimla si to a podnos položila s nemotorným rachotom práve vo chvíli, keď sa zo schodiska ozval hlas lady Alexandry Morleyovej, ktorý prehlušil vravu ostatných hostí. „To v žiadnom prípade nie je prípustné, non possibile, počujete? Sme Angličanky, Inglese. Nemôžeme jednoducho... Bože! Vaša milosť!“

„Pamätajte na moje slová,“ znovu zamrmlal Wallingford, odhodil obrúsok na stôl a vstal. „Dobrý večer, lady Morleyová, rád vás vidím.“

Lady stála na schodoch vystretá, vyzerala priam až panovačne, s gaštanovou hrivou nezvyčajne učesanou do elegantného uzla na šiji. Pred niekoľkými rokmi to bola pekná mladá žena, potom sa vydala za markíza z Morley, a teraz je nej ešte krajšia žena s výraznými lícnymi kosťami a žiarivými hnedými očami. Jej ostré črty síce neboli práve podľa Rolandovho vkusu, ale páčila sa mu, asi ako keď sa niekomu páči klasická socha v upravenej záhrade. Teda bez toho, aby mal nutkanie zovrieť ju v náručí.

„Drahý Wallingford,“ povedala, schádzajúc dolu schodmi k nemu, pričom tón hlasu sa jej pomaly menil z rozkazovania na prehováranie. „Ste presne ten, koho som túžila stretnúť. Nedarí sa mi vysvetliť týmto Talianom, že anglické dámy, nech sú akokoľvek odolné a pokrokové, skrátka nemôžu späť v jednej miestnosti s neznámymi mužmi a navyše z cudzej krajiny. Iste so mnou súhlasíte, vaša milosť.“ Zastala priamo pred ním.

„Na hornom poschodí už nie sú žiadne voľné izby, madam?“

Pôvabne pokrčila plecami, pričom jej ramená v dokonale padnúcich čiernych šatách urobili dobre nacvičený jemný oblúk. „Jedna malá, veľmi malá izba. Sotva dosť veľká pre syna lady Somertonovej, nieto ešte pre nás tri.“ Vtom jej zrak padol na Penhallowa a až ju myklo. „Lord Roland!“ zvolala. „Netušila som, že ste tu aj vy! Už ste sa... moja sesternica... lady Somertonová... Božemôj!“

Roland sa vľúdne uklonil. Prečo nie? Pripadalo mu to správne. „Mal som tú česť stretnúť sa s ňou pred chvíľou vonku na... na verande. Pravdaže, aj s jej milým synčekom.“

Lady Morleyovej akoby niečo uviazlo v hrdle, akoby sa snažila potlačiť smiech. „Áno, je veľmi milý.“ Otvorila ústa, no hneď ich aj zavrela. Potom si odkašľala.

Penhallow ju sledoval a cítil, ako z neho pomaly opadá obrovské prekvapenie a namiesto toho si začína celú situáciu uvedomovať. Prítomnosť lady Morleyovej je taká prenikavá, že ju skrátka nemôžete popierať. A ak je lady Morleyová skutočná, potom...

V žalúdku pocítil čudné nervózne šteklenie.

Takže to bola pravda. Nesnívalo sa mu to. Lilibet je tu.

Prestaň, povedal svojmu žalúdku, no len sa to zhoršilo. Všetko mu pripadalo ešte skutočnejšie, najmä prítomnosť lady Somertonovej. Je tu, sotva desať metrov od neho. Zmocnila sa ho zlá predtucha, že bude konať impulzívne a neuvážene.

Lady Morleyová zalomila rukami a úpenlivo pozrela na vojvodu. „Pozrite, Wallingford, musím sa vám jednoducho vydať na milosť. Isto chápete našu malú dilemu. Vaše izby sú oveľa väčšie, honosnejšie, a navyše sú dve! Svedomie vám azda nedovolí...“ Odrazu sa jej hlas zmenil, bol akýsi vyšší. Obrátila sa na Rolanda. „Drahý Penhallow, pomyslite na úbohú Lilibet, ako spí na... na stoličke v miestnosti plnej cudzích ľudí.“

Burke, ktorý stál vedľa vojvodovho brata, sa tváril ako lev, ktorého práve vyrušili zo spánku. So zlovestným dunením si odkašľal a prehovoril: „Nenapadlo vám rezervovať si izby vopred, lady Morleyová?“

Rolanda až myklo. Ten prekliaty vedec Finn nemá ani poňatia, ako trpezlivo jednať s namyslenou mladou markízou. A nielen trpezlivo, ale aj čo najcitlivejšie a najohľaduplnejšie.

Pretože je tu aj Lilibet. Tu, priam na dosah.

Mačacie oči lady Morleyovej prebodli Burka tým známym morleyovským pohľadom. „Presne to som aj urobila, pán...“ Veľavravne zdvihla obočie. „Je mi to nesmierne ľúto, pane, ale zrejme som prepočula vaše meno.“

„Phineas Burke,“ odvetil a jemne naklonil hlavu.

„Burke,“ povedala a zrazu sa jej rozšírili oči. „Phineas Burke. Samozrejme. Z Kráľovskej spoločnosti. Áno, isteže. Pán Burke je veľmi známy. Videla som... minulý mesiac v novinách... vaše postrehy k elektrickým... ten nový druh...“ Zhlboka sa nadýchla, aby sa upokojila, a potom sa prívetivo usmiala. „Ako som vravela, pravdaže sme si rezervovali izby. Ak mi pamäť slúži, pred niekoľkými dňami som posielala telegram. Zdržali sme sa však v Miláne. Chlapcova opatrovateľka ochorela a naša správa zrejme nedorazila k hostinskému načas,“ vysvetlila a prísne pozrela na majiteľa hostinca.

„Dosť bolo nezmyslov.“ Roland so zdesením počul vlastný hlas. A bolo to tu. Neuvážený čin, ktorý sa už nedal zastaviť, podobne ako jedna z oplzlých historiek pratety Julie pri obednom stole. „Nestrpeli by sme, keby sme vám a vašim priateľkám v tejto situácii spôsobili ťažkosti, lady Morleyová. Nemám pravdu, Wallingford?“

„Máš, dočerta,“ zahundral vojvoda a prekrížil si ruky.

„Burke?“

„Doparoma,“ zamrmlal si Phineas popod fúzy.

„Vidíte, lady Morleyová? Všetci vám ochotne pomôžeme. Nech sa Burke, ten otravný starý mizantrop, ubytuje v malej izbe na poschodí. My s bratom sa pokojne vyspíme aj tu dolu,“ ukázal rukou na miestnosť okolo. „Bude vám to vyhovovať?“

Lady Morleyová zopla ruky v elegantných rukavičkách. „Drahý Penhallow! Vedela som, že nám preukážete láskavosť. Veľmi pekne vám ďakujem. Neviete si predstaviť, aká som vám vďačná za vašu veľkodušnosť.“ Potom sa otočila k hostinskému. „Rozumeli ste? Comprendite? Môžete preniesť batožinu jeho milosti z horných izieb a vyniesť tam naše kufre. Á, sesternica Lilibet! Konečne si tu. Dozrela si na naše kufre?“

Roland si nedokázal pomôcť. Obrátil sa k dverám v zúfalej túžbe uvidieť ju. Teraz, keď sa konečne spamätal, ju tak veľmi túžil aspoň na chvíľočku zazrieť, bez dažďa a tmy a tých prekliatych klobúkov, čo im stáli v ceste. Chcel vedieť všetko. Zmenila sa? Nebola cynickejšia, unavená životom? Nepoznamenalo jej sviežu krásu manželstvo so známym nemravníkom grófom zo Somertonu?

Prial si azda, aby to tak bolo?

Kľačala pri dverách a rozopínala synovi kabát. Aké typické, že sa najprv postará o chlapca a až potom o seba. Obrátila hlavu a odpovedala sesternici. Jej hlas bol pokojný a vyrovnaný ako vždy, hoci teraz jemne zachrípnutý, ako si Roland všimol už vonku. „Áno, vyložili všetky.“ Vstala, podala chlapcovi kabát a začala si rozopínať svoj.

Penhallow zadržal dych. Jej prsty v rukavičkách skúsene našli gombíky a prekĺzli nimi cez dierky, jeden po druhom, a kúsok po kúsku odhaľovali tmavomodrý cestovný kostým s vysokým bielym golierom, čistý a bezchybný. Jej poprsie (akési plnšie - alebo sa mu to len zdalo?) sa nádherne črtalo pod dokonale ušitým kabátikom.

Ktosi ho prudko štuchol medzi rebrá. „Prestaň slintať, ty starý pes,“ zasyčal jeho brat.

Hostinský sa ponáhľal dolu schodmi, aby jej pomohol. Ešte stále tak pôsobí na ľudí, uvažoval Roland naštvane. „Vezmem vám kabát, milostivá pani,“ povedal podlízavo a preložil si premočený kabát cez ruku, akoby bol zo zlata. „Aj klobúk. Ach, mia donna, je úplne mokrý. Poďte sa vysušiť k ohňu, mia povera donna.“

„Ďakujem,“ odvetila. „Grazie.“ Jednou rukou si uhladila vlasy, druhou chytila Philipa a dala sa odviesť ku kozubu. Bledá pokožka jej zlatisto žiarila vo svetle ohňa, ktorý jej vrhal tiene pod lícne kosti. Vyzerá vyčerpane, pomyslel si a mimovoľne vykročil k nej, no hneď sa spamätal. Robiť si starosti o lady Somertonovú! Akoby si nevedela poradiť aj bez neho. Veď mu to už aj dokázala.

Roland sa rozhliadol vôkol seba a uvedomil si, že Wallingford aj Burke sa vrátili na svoje miesta a že on jediný tam stojí ako idiot a civie na Lilibetino pozadie v peknej sukni.

Milan Buno, 28.10.2014