bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Tisíc chlapčenských bozkov

Poppy je dievča, ktoré vstáva skoro ráno, aby videlo východ slnka. Dievča, ktoré v každom hľadá niečo dobré. Dievča, ktoré nadchne obyčajná pieseň, a dokáže v daždi prestáť aj hodiny, len aby zazrelo dúhu.
Prečo byť smutný, keď môžeš byť šťastný?
Pre ňu je to jednoduché rozhodnutie.

„Táto kniha vás zlomí. Emocionálne vás rozbije na kúsky, ale budete túžiť ten príbeh dočítať. Pretože je nádherný! Reálny. O láske. A o priateľstve. O láske. A o odpúšťaní. O láske. A o hneve. O láske. A o hľadaní. O láske. A o strácaní. O láske. Až donekonečna. A ešte ďalej.“
To je len jeden z mnohých nadšených čitateľských ohlasov.

Páčili sa vám sfilmované bestsellery Na vine sú hviezdy od Johna Greena, či Zostaň so mnou o talentovanej violončelistke Mii?
V tom prípade je novinka Tisíc chlapčenských bozkov presne pre vás!

Detská láska

Rune pochádza z Nórska. Má päť rokov a nepáči sa mu, že sa musí s rodičmi presťahovať do Ameriky, kde jeho otec dostal prácu. Po príchode sa však zoznámi s rovesníčkou Poppy a jeho život je hneď ružovejší. Rodí sa medzi hlboká náklonnosť.

„Takže sme odteraz najlepšími priateľmi?“ opýtal som sa, keď som odtiahol ruku.
„Áno!“ povedala vzrušene. „Poppy a Rune.“
Položila si prst na líce a pozrela sa hore. Pery znova našpúlila, akoby veľmi silno rozmýšľala. „Znie to dobre, nemyslíš? Poppy a Rune, najlepší priatelia navždy!“

Objednajte si novinku Tisíc chlapčenských bozkov.

Zlomené srdcia a pohár chlapčenských bozkov

Poppy nadovšetko miluje aj svoju babku, ktorá jej pred smrťou daruje zaváraninový pohár plný papierových srdiečok. Má si na ne zaznamenať tisíc najkrajších bozkov, ktoré v živote dostane.

Zízala som na pohár a vydýchla som. „Tisíc je veľa. Babka, to je veľa bozkov!“
Babka sa zasmiala. „Nie je to tak veľa, ako si myslíš, dievčatko. Najmä ak nájdeš spriaznenú dušu. Máš pred sebou veľa rokov.“

Prejde desať rokov a Rune sa s rodičmi – zasa nerád – vracia späť do Osla. S Poppy si sľúbia, že budú každý deň v kontakte. Ona sa však zakrátko odmlčí a záhadne kamsi zmizne. Neodpovedá na maily, nezdvíha telefón. Čo sa stalo? Oklamala ho? Našla si niekoho iného? Veď sa predsa mali radi!
Rune zatrpkne a zanevrie na celý svet. A keď po čase opäť prichádza do Ameriky, dozvedá sa pravdu. Tá sa mu však páčiť nebude...

„Hovoril som si, že musím byť trpezlivý, že mi určite všetko včas vysvetlíš. Ale keď sa dni menili na týždne a týždne na mesiace, prestal veriť na nádej. Namiesto toho som vpustil do života bolesť. Vpustil som temnotu, ktorú si vytvorila ty.“
Rune sa naklonil, až kým som jeho dych necítila na tvári. „Ty si to zo mňa urobila, Poppy. Rune, ktorého si poznala, zomrel, keď sa z teba stala sviňa a porušila si každý sľub, ktorý si mi kedy dala.“

Slané slzy

Poppina babka hovorievala, že viac nás v živote naučí to, čo trvá krátko, ako niečo, čo trvá navždy. Prirovnala to k hviezdam na oblohe. Vidíme ich každý deň a sú pre nás všedné. Keď však na krátky okamih zazrieme hviezdu padať, zapamätáme si ten moment navždy. Rovnako ako príbeh dvoch mladých ľudí. Rune a Poppy donekonečna. A ešte ďalej.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Číta Matúš Kvietik:

Začítajte sa do novinky Tisíc chlapčenských bozkov:

1
Zlomené srdcia a pohár chlapčenských bozkov

Poppy
Pred deviatimi rokmi
Osemročná

„Ocko, kam ideme?“ opýtala som sa, keď ma jemne držal za ruku a viedol k autu. Pozrela som sa späť k škole a čudovala som sa, prečo ma zobral z vyučovania skôr. Bola iba obedňajšia prestávka. Nemala som ešte odísť.
Keď sme šli, ocko nič nepovedal, iba mi stisol ruku. Pozerala som sa na školský plot a v žalúdku som mala divný pocit. Milovala som školu, milovala som učiť sa a ďalšia hodina mala byť dejepis. Bol to môj najobľúbenejší predmet. Nechcela som ho vynechať.
„Poppy!“ zvolal môj najlepší priateľ Rune. Stál pri plote a pozeral, ako odchádzam. Rukami sa pevne držal o kovové tyče. „Kam ideš?“ kričal. S Runem sme sedeli v jednej lavici. Stále sme boli spolu. Ak jeden z nás nebol v škole, bola to nuda.
Aby som získala odpoveď, tvárou som sa otočila k ockovi, ale ani sa na mňa nepozrel. Bol ticho. Pozrela som sa späť na Runeho a zakričala som: „Neviem!“
Rune ma celou cestou k autu sledoval pohľadom. Nastúpila som cez zadné dvere, sadla som si do detskej sedačky a ocko ma pripútal.
Zo školského dvora som počula zvonenie, ktoré znamenalo, že je koniec obedňajšej prestávky. Pozrela som sa cez okno a videla som deti, ako utekajú späť dovnútra, ale Rune nie. Stál pri plote a pozeral sa na mňa. Vietor sa pohrával s jeho dlhými blond vlasmi a perami vyslovil otázku: „Si v poriadku?“ Ale skôr ako som mohla odpovedať, ocko sadol do auta a odišli sme.
Rune pobehol popri plote a nasledoval naše auto, až kým ho pani Davisová neposlala dovnútra.
Keď sme už školu stratili z dohľadu, ocko sa ma opýtal: „Poppy?“
„Áno, ocko?“ odpovedala som.
„Vieš, že babka s nami istú chvíľu býva.“
Prikývla som. Babka sa nedávno nasťahovala do izby oproti mojej. Mamka povedala, že je to preto, lebo potrebuje pomoc. Dedo zomrel, keď som bola ešte dieťa. Babka žila sama niekoľko rokov, až kým prišla žiť k nám.
„Pamätáš si, aký dôvod sme ti s mamou povedali? Prečo babka už nemôže viac bývať sama?“
Nosom som sa nadýchla a zašepkala som: „Áno. Pretože potrebovala našu pomoc. Pretože je chorá.“ Keď som to hovorila, žalúdok sa mi prevrátil. Babka bola mojou najlepšou priateľkou. Teda, ona a Rune boli absolútnou topkou. Babka vravela, že som úplne ako ona.
Skôr ako ochorela, chodili sme za dobrodružstvom. Každú noc mi čítala o veľkých svetových výskumníkoch. Povedala by mi všetko o histórii – o Alexandrovi Veľkom, Rimanoch a o mojich obľúbených samurajoch z Japonska. Tiež boli jej obľúbenými.
Vedela som, že babka je chorá, ale nikdy sa ako chorá nesprávala. Stále sa usmievala, tuho ma objímala a rozosmievala ma. Hovorievala, že v srdci má mesačný svit a v úsmeve slnečné lúče.
Babka vravela, že to znamená, že je šťastná.
Tiež som bola šťastná.
Ale počas posledných týždňov babka veľa spala. Bola príliš unavená, aby robila niečo iné. Vlastne, väčšinu nocí som jej čítala, hladila ma po vlasoch a usmievala sa na mňa. A to bolo v poriadku, pretože úsmev od babky bol najlepší úsmev, aký človek môže dostať.
„Správne, srdiečko, je chorá. V podstate je veľmi, veľmi chorá. Rozumieš?“
Zamračila som sa, ale prikývla som a povedala som: „Áno.“
„To je dôvod, prečo ideme domov skôr,“ vysvetľoval. „Čaká na teba. Chce ťa vidieť. Chce vidieť svoje malé dievčatko.“
Nechápala som, prečo ma ocko musel priviezť domov zo školy skôr, aby som navštívila babku, keď prvá vec, ktorú každý deň po príchode zo školy domov urobím, je, že idem do jej izby a rozprávam sa s ňou, kým leží v posteli. Rada počúvala, čo sa cez deň stalo.
Zabočili sme na našu ulicu a zaparkovali na príjazdovej ceste. Ocko sa chvíľu nepohol, ale potom sa ku mne otočil a povedal: „Srdiečko, viem, že máš ešte len osem, ale dnes musíš byť veľké statočné dievča, okej?“
Prikývla som. Ocko sa na mňa smutne usmial. „To je moje dievča.“
Vystúpil z auta a prešiel dozadu k môjmu sedadlu. Zobral ma za ruku, vybral ma z auta a šli sme k domu. Videla som, že tam bolo viac áut ako zvyčajne. Ešte som len otvorila ústa, aby som sa opýtala, čie sú, keď Runeho mamka, pani Kristiansenová, prichádzala cez dvor medzi domami s veľkou kopou jedla v rukách.
„James!“ vykríkla a ocko sa otočil, aby ju pozdravil.
„Hej, Adelis,“ odpovedal. Runeho mamka zastavila pred nami. Dlhé blond vlasy jej voľne viseli. Boli rovnakej farby ako Runeho. Pani Kristiansenová bola naozaj krásna. Mala som ju veľmi rada. Bola milá a nazývala ma dcérou, ktorú nikdy nemala.
„Pripravila som to pre vás. Prosím, povedz Ivy, že na vás všetkých myslím.“
Ocko ma pustil, aby mohol vziať jedlo.
Pani Kristiansenová si čupla a vtlačila mi pusu na líce. „Buď dobré dievča, Poppy, dobre?“
„Áno, pani,“ odpovedala som a sledovala som ju, ako prešla po trávniku späť k svojmu domu.
Ocko si povzdychol a kývol hlavou, aby som ho nasledovala dnu. Keď sme prešli vchodovými dverami, v obývačke som uvidela som svoje tety a ujov, ako sedia na pohovke, a bratrancov so sesternicami na podlahe, ktorí sa hrali s hračkami. Teta Silvia sedela s mojimi sestrami, so Savannah a s Idou. Boli mladšie ako ja, mali iba štyri a dva roky. Keď ma uvideli, zamávali mi, ale teta Silvia ich nechala sedieť vo svojom lone.
Nikto nič nehovoril, ale väčšina z nich si utierala oči. Väčšina z nich plakala.
Bola som zmätená.
Natiahla som sa k ockovej nohe a pevne som sa držala. Niekto stál vo dverách kuchyne – teta Della, DeeDee, ako som ju stále volala. Bola mojou najobľúbenejšou tetou. Bola mladá, zábavná a stále ma rozosmievala. Hoci mamka bola staršia ako jej sestra, vyzerali rovnako. Obe mali dlhé hnedé vlasy a zelené oči ako ja. Ale DeeDee bola neobyčajne krásna. Raz by som chcela vyzerať ako ona.
„Čau, Pops,“ povedala. Videla som, že oči mala červené a jej hlas znel smiešne. DeeDee sa pozrela na ocka. Vzala od neho jedlo a povedala: „James, mal by si ísť s Poppy. Už je čas.“
Šla som za ockom, ale obzrela som sa späť, keď DeeDee nešla za nami. Otvorila som ústa, aby som ju zavolala, ale zrazu sa otočila, položila jedlo na pult a vložila si hlavu do rúk. Plakala. Plakala tak veľmi, že z jej úst vychádzali hlasné vzlyky.
„Oci?“ zašepkala som a v žalúdku som cítila zvláštny pocit. Ocko ma objal okolo pliec a viedol ma preč. „To je v poriadku, srdiečko. DeeDee potrebuje byť chvíľku sama.“
Vošli sme do babkinej izby. Skôr ako ocko otvoril dvere, povedal: „Srdiečko, je tam mamka, Betty a babkina ošetrovateľka je tam tiež.“
Zamračila som sa. „Prečo je tam ošetrovateľka?“
Ocko otvoril dvere do babkinej izby a mamka vstala zo stoličky vedľa babkinej postele. Oči mala červené a vlasy rozstrapatené. Mamka nikdy nemala rozstrapatené vlasy.
Videla som ošetrovateľku na konci izby. Niečo si zapisovala. Usmiala sa a zamávala na mňa, keď som vošla. Potom som sa pozrela na posteľ. Babka ležala. Prevrátil sa mi žalúdok, keď som videla ihlu zapichnutú v jej ruke a hadičku, ktorá viedla k vrecku visiacemu na kovovom háčiku.
Stála som bez pohnutia a bála som sa. Potom mamka podišla ku mne a babka pozrela mojím smerom. Vyzerala inak ako minulý večer. Pokožku mala bledšiu a oči už nemala také rozžiarené.
„Kde je môj malý chrobáčik?“ babkin hlas bol tichý a znel divne, ale úsmev, akým sa na mňa usmiala, ma zahrial.
Zachichotala som sa a ponáhľala som sa k posteli. „Tu som! Prišla som zo školy skôr domov, aby som ťa prišla pozrieť!“
Babka nadvihla prst a zaťukala mi po nose. „To je moje dievča!“ Na revanš som sa na ňu usmiala širokým úsmevom.
„Chcela som ťa chvíľu vidieť. Hneď sa cítim lepšie, keď svetlo môjho života sedí vedľa mňa a zhovára sa so mnou.“
Znovu som sa usmiala. Pretože ja som bola „svetlom jej života“, „jej potešenie“.
Stále mi takto hovorievala. Babka mi potajme povedala, že to znamená, že som jej najobľúbenejšia. Ale povedala mi, že si to musím nechať pre seba, aby moji bratranci, sesternice a malé sestry nesmútili. Bolo to naše tajomstvo.
Zrazu ma ruky chytili okolo pása, ocko ma nadvihol a položil na posteľ vedľa babky. Babka ma chytila za ruku. Stisla mi prsty, ale všetko, čo som dokázala vnímať, bol iba chlad jej rúk. Babka zhlboka dýchala, ale znelo to divne, akoby jej v hrudi niečo praskalo.
„Babka, si v poriadku?“ opýtala som sa a nahla som sa, aby som jej vtlačila jemnú pusu na líce. Zvyčajne smrdela tabakom, cigaretami, ktoré vyfajčila. Ale dnes som z nej cigarety necítila.
Babka sa usmiala. „Dievčatko, som unavená. A ja...“ Babka sa znova nadýchla a privrela oči. Keď ich opäť otvorila, posunula sa na posteli a povedala: „... o chvíľu tu nebudem.“
Zamračila som sa. „Kam ideš, babka? Môžem ísť tiež?“ Stále sme chodili za dobrodružstvom spolu.
Babka sa usmiala, ale pokrútila hlavou. „Nie, dievčatko. Nemôžeš ísť na miesto, kam idem. Ešte nie. Ale jedného dňa, o veľa rokov, ma znova uvidíš.“
Mamka za mnou zavzlykala, ale ja som iba zízala na babku a bola som zmätená. „Ale kam ideš, babka? Nerozumiem.“
„Domov, zlatíčko,“ povedala babka. „Idem domov.“
„Ale ty si doma,“ ohradila som sa.
„Nie,“ pokývala babka hlavou. „Toto nie je náš skutočný domov, dievčatko. Tento život... je iba jedno veľké dobrodružstvo, kým sme tu. Dobrodružstvo, aby sme si užívali a milovali každého celým srdcom skôr, ako sa vydáme za najväčším dobrodružstvom zo všetkých.“
Oči sa mi vzrušením rozšírili a pocítila som smútok. Naozajstný smútok. Spodná pera sa mi začala chvieť. „Babka, veď sme najlepšie kamarátky. Stále chodíme za dobrodružstvami spolu. Nemôžeš ísť bezo mňa.“
Po lícach sa mi začali kotúľať slzy. Babka načiahla voľnú ruku, aby mi ich zotrela. Ruka bola rovnako chladná ako tá, ktorú som držala. „Áno, stále chodíme za dobrodružstvami spolu, dievčatko. Ale nie tentoraz.“
„Nebojíš sa ísť sama?“ opýtala som sa, ale babka iba povzdychla.
„Nie, dievčatko, necítim strach. Vôbec sa nebojím.“
„Ale nechcem, aby si išla,“ prosila som a začínalo ma bolieť hrdlo.
Babkina ruka ostala na mojom líci. „Stále ma budeš vidieť vo svojich snoch. Toto nie je rozlúčka.“
Žmurkla som a potom znovu. „Tak ako vidíš deda? Stále vravíš, že ťa v tvojich snoch navštevuje. Rozpráva sa s tebou a bozkáva ti ruku.“
„Presne tak,“ povedala. Utrela som si slzy. Babka mi stisla ruku a pozrela sa na mamku, ktorá bola za mnou. Keď sa pozrela späť na mňa, povedala: „Kým budem preč, mám pre teba nové dobrodružstvo.“
Ani som sa nepohla. „Naozaj?“
Za sebou som začula zvuk skla na stole. Chcela som sa otočiť, ale skôr ako som to urobila, babka sa opýtala: „Poppy, čo stále hovorím, že je moja najobľúbenejšia spomienka zo života? Vec, pri ktorej sa vždy usmejem?“
„Dedove bozky. Jeho sladké chlapčenské bozky. Všetky spomienky na jeho chlapčenské bozky, ktoré si kedy od neho dostala. Povedala si mi, že to boli tvoje najobľúbenejšie spomienky, ktoré máš. Nie peniaze, veci, ale bozky, ktoré si dostala od deda – pretože boli špeciálne a prinútili ťa usmiať sa, cítila si sa milovaná, pretože bol tvojou spriaznenou dušou. Navždy tvoj.“
„Správne, dievčatko,“ odpovedala. „Takže, na tvoje dobrodružstvo...“ Babka znova pozrela na mamku. Tentoraz, keď som sa obzrela, videla som, ako drží veľký zaváraninový pohár plný až do vrchu množstvom ružových papierikov v tvare srdca.
„Jéj! Čo je to?“ opýtala som sa a cítila som vzrušenie.
Mamka mi ho vložila do rúk a babka poklepala po viečku. „Je to tisíc chlapčenských bozkov. Alebo aspoň bude, ak ich všetky vyplníš.“
Oči sa mi rozšírili, keď som sa snažila spočítať všetky srdiečka. Ale nedokázala som to. Tisíc bolo veľa!
„Poppy,“ povedala babka, keď som sa pozrela na ňu, aby som videla jej lesknúce sa zelené oči.
„Toto je tvoje dobrodružstvo. Chcem, aby si takto na mňa spomínala, keď budem preč.“
Znovu som sa pozrela na pohár. „Ale nerozumiem.“
Babka sa načiahla k nočnému stolíku a vzala pero. Podala mi ho a povedala: „Dievčatko, som teraz trochu chorá, ale spomienky, pri ktorých sa cítim lepšie, sú tie, keď ma tvoj dedko pobozkal. Nie iba každodenné bozky, ale špeciálne, tie, pri ktorých mi srdce takmer vyskočilo z hrude. Tie, ktorými si bol dedko istý, že na ne nikdy nezabudnem. Bozky v daždi, bozky pri západe slnka, bozky na našom maturitnom plese... tie, pri ktorých ma držal blízko pri sebe a do ucha mi šepkal, že som bola tým najkrajším dievčaťom v miestnosti.“
Počúvala som. Počúvala som a moje srdce sa naplnilo. Babka ukázala na všetky srdiečka v pohári. „Tento pohár je pre teba, aby si si zaznamenala všetky chlapčenské bozky, Poppy. Všetky bozky, pri ktorých tvoje srdce takmer vyskočí z hrude, tie, ktoré sú najšpeciálnejšie, tie, ktoré si chceš pamätať, keď budeš stará a sivá ako ja. Tie, pri ktorých sa usmeješ, keď si na ne spomenieš.“
Ťukla po pere a pokračovala. „Keď nájdeš chlapca, ktorý bude navždy tvoj, zakaždým, keď od neho dostaneš špeciálny bozk, vyber srdiečko. Zapíš, kde si bola, keď ťa pobozkal. Potom, keď budeš aj ty babkou, tvoje vnúča – najlepšia kamoška – bude o všetkých počuť tak, ako som ti povedala o svojich. Budeš mať pohár pokladov všetkých svojich vzácnych bozkov, pri ktorých sa tvoje srdce vznáša.“
Zízala som na pohár a vydýchla som. „Tisíc je veľa. Babka, to je veľa bozkov!“
Babka sa zasmiala. „Nie je to tak veľa, ako si myslíš, dievčatko. Najmä ak nájdeš spriaznenú dušu. Máš pred sebou veľa rokov.“
Babka sa zhlboka nadýchla a jej tvár sa skrivila bolesťou.
„Babka,“ zvolala som, keď som zrazu pocítila strach. Stlačila mi ruku. Otvorila oči a kvapka slzy sa jej skotúľala po bledom líci.
„Babka?“ povedala som, tentoraz tichšie.
„Dievčatko, som unavená. Som unavená a už prišiel môj čas odísť. Chcela som ťa len naposledy vidieť, aby som ti mohla dať tento pohár. Pobozkať ťa, aby som mohla na teba spomínať každý deň, keď budem v nebi a kým ťa znovu uvidím.“
Spodná pera sa mi začala opäť chvieť. Babka krútila hlavou. „Žiadne slzy, dievčatko. Toto nie je koniec. Je to iba maličká pauza v našich životoch. Budem na teba dávať pozor každý deň. Budem v tvojom srdci. Budem v rozkvitnutom háji, ktorý máme tak rady, budem v slnku a vo vetre.“
Babka mykla očami a mamka ma objala okolo pliec. „Poppy, daj babke veľkú pusu. Teraz je unavená. Musí si oddýchnuť.“
Zhlboka som sa nadýchla, nahla som sa a vtlačila som babke pusu na líce. „Babka, ľúbim ťa,“ zašepkala som. Babka ma pohladila po vlasoch.

Aneta Korenčíková a Milan Buno, 20.4.2017

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.