Taká obyčajná rodinka...

Vychádza novinka Oklam ma, deviaty triler Harlana Cobena, ktorý dobyl 1.miesto rebríčka bestsellerov New York Times.

Maya spolupracuje s políciou pri hľadaní Joeových vrahov a pokúša sa s tým všetkým nejako vyrovnať. Pár dní po jeho pohrebe sa však všetko obráti hore nohami.
Naskytne sa jej najdesivejší obraz v živote.
Prehrá si záznam zo skrytej domácej kamery na kontrolu dieťaťa. Jej dvojročná dcérka sa na ňom hrá s Joeom. Toho však už pred pár dňami zavraždili a pochovali...

Maya sa odrazu musí vyrovnávať s nepochopiteľnou a provokatívnou myšlienkou: môžeme veriť všetkému, čo vidíme na vlastné oči a po čom navyše aj zúfalo túžime? Ak má na ňu nájsť odpoveď, musí sa zmieriť s temnými tajomstvami vlastnej minulosti. Iba tak totiž môže čeliť neuveriteľnej pravde o svojom manželovi – aj o sebe samej.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Alfréd Swan:
Bývalá pilotka špeciálnych síl Maya prišla takmer o všetko, čo držalo jej život pokope. Ako elitná pilotka veľakrát zažila vojnové hrôzy. Počas misie v Iraku sa dopustila osudnej chyby a musela odísť z armády. Jej sestru Claire zavraždili pri lúpežnom prepade a krátko na to sa pred Mayinými očami stal obeťou streľby aj jej manžel Joe. Maya sa preto snaží s dcérkou Lily čeliť pravidelným nočným morám...

Triler Oklam ma je presne taká lahôdka, na akú čakali fanúšikovia Harlana Cobena. Dokonalá, premyslená a napínavá. Bez zbytočných hektolitrov krvi dokázal vtiahnuť čitateľa do príbehu a naťahovať ho.
Vynikajúca detektívka v rodinnom štýle s prepracovaným príbehom a nečakaným záverom.

Harlan Coben má na konte vyše 70 miliónov výtlačkov kníh vrátane bestsellerov Oklam ma, Odísť navždy a Druhá šanca nebude, Dobre sa drž, Šesť rokov, Chýbaš mi a ďalších.
Preslávil sa aj sériou kníh o Myronovi Bolitarovi a ďalšou sériou pre mladších čitateľov, ktorá opisuje dobrodružstvá Myronovho bratanca Mickeyho Bolitara.
Cobenove knihy vychádzajú v 43 jazykoch po celom svete a vo vyše desiatke krajín patria medzi najväčšie bestsellery.

Myslíš si, že vieš, čo je pravda.
Pravda je, že nevieš nič.
 

Začítajte sa do nového trileru Oklam ma:

Prvá kapitola

Joea pochovali tri dni po vražde. Maya bola celá v čiernom, ako sa patrí na trúchliacu vdovu. Slnko pálilo s neúprosnou zlosťou, ktorá jej pripomínala mesiace, čo strávila v púšti. Rodinný pastor chrlil jednu otrepanú frázu za druhou, Maya ho však nepočúvala. Oči jej zablúdili k školskému dvoru na druhej strane ulice.
Áno. Cintorín sa nachádzal priamo oproti základnej škole.
Viezla sa tadiaľ nespočetne veľa ráz – základná škola napravo, cintorín naľavo, no pritom jej nikdy nenapadlo, aké je to čudné a možno aj priam obscénne. Uvažovala, čo bolo skôr: Škola alebo cintorín? Kto sa rozhodol postaviť školu pri cintoríne alebo naopak? Záleží vôbec na tom protiklade konca a začiatku života, alebo to má, naopak, hlboký význam? Smrť je aj tak vždy blízko, delí nás od nej iba jeden nádych, a tak je možno rozumné oboznámiť s touto myšlienkou aj celkom malé deti.
Zaoberala sa takýmito nepodstatnými vecami a sledovala, ako Joeova truhla klesá do zeme. Rozptýliť sa. V tom bol kľúč k prežitiu. Pretrpieť to.
Pod čiernymi šatami ju všetko svrbelo. Za posledných desať rokov bola na vyše stovke pohrebov, toto však bol prvý, na ktorý musela prísť v čiernom. Bridilo sa jej to.
Vpravo od nej stála Joeova najbližšia rodina – matka Judith, brat Neil, sestra Caroline. Všetci jej členovia viditeľne ochabovali od kombinácie páľavy a hlbokého žiaľu. Naľavo sa jej (a Joeova) dvojročná dcéra Lily správala čoraz nespokojnejšie – momentálne sa pokúšala hojdať na jej ruke ako na hojdačke. Staré rodičovské klišé hovorí, že deti neprichádzajú na svet s návodom na použitie. Nikdy jej to nepripadalo pravdivejšie ako dnes. Aká je asi správna etiketa na takéto príležitosti? Takéto otázky sa nerozoberajú na žiadnych z tých supermúdrych stránok pre mamičky každého druhu. V záchvate hnevu a sebaľútosti takmer nahodila na sieť otázku: „Zdravíčko všetkým! Nedávno mi zavraždili muža. Čo myslíte, mám zobrať jeho dvojročnú dcérku na cintorín, alebo ju nechať doma? Aha, a nemáte nejaké návrhy ohľadom oblečenia? Vďaka!“
Na pohreb prišli stovky ľudí a v akomsi temnom kúte mysle si hovorila, že by sa to Joeovi páčilo. Mal ľudí rád. Ľudia mali radi jeho. Samozrejme, iba samotná popularita by takýto dav nevysvetľovala. Trúchliacich sem pritiahla aj desivá príťažlivosť tragédií: Chladnokrvne zastrelili mladého muža, o život prišiel očarujúci potomok zámožnej rodiny Burkettovcov – a manžel ženy, ktorá sa zaplietla do medzinárodného škandálu.
Lily sa oboma rukami chytila jej nohy. Maya sa k nej sklonila a šepla: „Už len chvíľku, zlatko. Dobre?“
Malá prikývla, no držala sa jej ešte silnejšie.
Maya sa opäť postavila do pozoru a uhladila si škrabľavé čierne šaty, ktoré jej požičala Eileen. Joe by ju tam nechcel v čiernom. Vždy sa mu najviac páčila vo sviatočnej uniforme, ktorú nosila za čias, keď ešte bola kapitánkou vojnového letectva Mayou Sternovou. Keď sa prvý raz stretli na galavečere rodiny Burkettovcov, pristúpil k nej vo svojom najlepšom obleku, vrhol po nej lišiacky úsmev (až dovtedy nechápala, čo to slovo presne znamená) a vyhlásil: „No teda! Myslel som, že tu budú v uniformách len samí chlapi.“
Bolo to veľmi slabý začiatok, no stačil na to, aby sa rozosmiala, a muž jeho formátu viac nepotreboval. Bože, aký len bol fešák! Pri tej spomienke sa musela usmiať ešte aj teraz, v dusivej horúčave a s jeho mŕtvolou takmer na dotyk. O rok neskôr sa vzali a relatívne krátko potom prišla na svet Lily. No a teraz, akoby niekto zapol zrýchlené prevíjanie nahrávky života, stojí nad hrobom, do ktorého ukladajú jej manžela a otca jej jediného dieťaťa.
„Všetky veľké lásky,“ povedal jej pred mnohými rokmi otec, „sa končia tragicky.“
Vtedy len pokrútila hlavou a namietla: „Ale, prestaň, oci. Je to hnusné.“
„Áno, ale veď sa zamysli sama: Buď sa prestanete mať radi, alebo, ak máš šťastie, žiješ dosť dlho a vidíš, ako tvoja milovaná polovička zomiera.“
Stále ho mala pred očami, ako sedí pri kuchynskom stole so zažltnutou umakartovou doskou v ich brooklynskom byte. Ako vždy, aj vtedy mal na sebe sveter, kardigán (všetky profesie, nielen vojaci, nosia tú či onú uniformu) a obklopovali ho študentské eseje, ktoré práve známkoval. On aj mama zomreli už pred rokmi krátko po sebe, no ak mala povedať pravdu, nebola si istá, do ktorej z tých dvoch kategórií spadala ich veľká láska.
Pastor nie a nie prestať. Judith Burkettová, Joeova matka, chytila Mayu za ruku zúfalým zovretím trúchliacich.
„Toto,“ mrmlala, „je ešte horšie.“
Maya sa jej nepýtala, ako to myslí. Vedela to. Judith Burkettová nepochovávala dieťa prvý raz. Teraz už nežijú dvaja z jej troch synov – jeden údajne zahynul pri tragickej nehode a druhého zavraždili. Pozrela sa na vlastné dieťa, na Lilinu hlávku, a uvažovala, ako môže matka žiť s takou nepredstaviteľnou bolesťou.
Stará žena akoby vedela, na čo myslí. Šepla jej: „Nikdy to nebude v poriadku.“ Tie slová preťali vzduch ako kosa zubatej. „Nikdy.“
„Je to moja chyba,“ povedala Maya.
Nechcela to vravieť. Judith sa na ňu pozrela.
„Mala som...“
„Nemohla si robiť vôbec nič,“ vyhlásila Judith, no v hlase jej bolo cítiť aj čosi iné. Maya to chápala, pretože si to nepochybne myslí aj mnoho ďalších. Maya Sternová v minulosti zachránila toľko ľudí – prečo nemohla zachrániť vlastného manžela?
„Prach si a na prach sa obrátiš.“
To ako fakt? Ten pastor naozaj vytiahol aj tento otrepaný citát, alebo sa jej to iba zdá? Nedávala pozor. Na pohreboch to nikdy nerobila. Ocitla sa na dotyk smrti toľkokrát, že jednoducho musela poznať tajomstvo, ako prežiť v takej chvíli: Treba sa otupiť. Nesmiete sa na nič sústrediť. Všetky zvuky a obrazy vám musia splynúť do jedného rozmazaného celku.
Joeova truhla dosadla na dno hrobu s buchnutím, ktoré v nehybnom vzduchu znelo neprirodzene dlho. Judith sa zaknísala, oprela o Mayu a vydala tlmený ston. Maya sa držala po vojensky – vztýčená hlava, vzpriamený chrbát, zatiahnuté plecia. V jednom z článkov o osobnostnom rozvoji, aké si ľudia posielajú, nedávno čítala o „postojoch moci“ a o tom, ako majú človeku pomôcť zvýšiť výkon. Armáda to pochopila dávno predtým, ako to prišlo do módy. Ako vojak nestojíte v pozore preto, lebo to dobre vyzerá. Stojíte v ňom preto, lebo vám na istej úrovni dáva silu alebo, čo je rovnako dôležité, vytvára pred spolubojovníkmi aj nepriateľmi dojem, že ste silný.
Na moment sa jej hlavou mihol ten park: Záblesk kovu, dunenie výstrelov, Joe padá k zemi, ona je celá od krvi, tacká sa medzi stromami, okolo vzdialených pouličných lámp sú kruhy svetla...
„Pomoc... Prosím... Niekto... Môjho muža...“
Zavrela oči a potlačila to.
Vydrž, hovorila si. Musíš to vydržať až do konca.
A tak to aj urobila.
No a potom prišli kondolencie.
V takomto rade môžete stáť iba na pohrebe a svadbe. Aj tento fakt mal možno hlboký význam, ona si však nevedela predstaviť, aký.
Nemala predstavu, koľko ľudí okolo nej prešlo, no trvalo to celé hodiny. Trúchliaci sa šuchtali vpred ako vo filme so zombiami, kde zabijete jedného a hneď ho nahradia ďalší.
Vydržať!
Väčšina sa uspokojila s tlmeným „úprimnú sústrasť“, čiže v podstate s najlepším, čo v takej situácii môžete povedať. Iní hovorili priveľa. Začali o tom, aká je to tragédia, aká hrozná škoda, ako mesto neskutočne upadá, ako aj ich raz takmer olúpili pod namierenou zbraňou (pravidlo číslo jeden: Nikdy pri kondolencii nehovorte o sebe), ako dúfajú, že policajti dostanú tie zvery, čo to spáchali, aké má Maya šťastie, ako nad ňou musel Boh držať ochrannú ruku (asi chceli naznačiť, že o Joea zase až tak veľmi nestál), ako nič na svete nie je náhoda, ako na všetko vždy jestvuje dôvod (žasla, že im rovno jednu nevrazila).
Joeova rodina to nezvládla a musela si ísť po čase sadnúť. Maya nie. Celý čas tam stála ako skala, pozerala sa ľuďom priamo do očí a každému pevne podala ruku. Používala nenápadnú aj trocha nápadnejšiu reč tela, aby odradila tých, ktorí chceli byť expresívnejší a prejaviť svoj žiaľ objatím či bozkom. Možno hovorili hlúpo, ona však každého pozorne vypočula, prikývla a povedala „Ďakujem, že ste prišli“ viac či menej úprimným tónom – a obrátila sa k ďalšiemu v rade.
Ďalšie skalopevné pravidlá kondolovania: Nehovorte príliš dlho. Krátke vyjadrenie sústrasti funguje dobre, pretože neškodné je vždy lepšie ako urážlivé. Ak cítite potrebu povedať viac, rýchlo a vľúdne spomeňte zosnulého. Nikdy neskúšajte napríklad to, čo Joeova teta Edith. Nikdy sa hystericky nerozplačte a nerobte teatrálne scény, aby všetci videli, ako trpíte. No a už vôbec nikdy nepovedzte trúchliacej vdove nič tak mrazivo hlúpe ako: „Chuderka moja, najprv sestra a teraz manžel.“
Keď teta Edith nahlas vyslovila, čo si toľko ďalších iba pomyslelo, svet sa na chvíľu zastavil – najmä preto, lebo to mohli počuť Mayin malý synovec Daniel a neter Alexa. Mayi sa penila krv v žilách a musela vynaložiť všetko, čo v sebe mala, aby sa nenatiahla k tete Edith, nezdrapila ju za krk a nevytrhla jej hlasivky.
Miesto toho však len viac či menej úprimným tónom povedala: „Ďakujem, že ste prišli.“
Šesť bývalých spolubojovníkov z jej čaty vrátane Shana sa držalo v úzadí a dávalo na ňu pozor. Vždy to tak robia, či sa to už niekomu páči, alebo nie. Zdalo sa, že keď sú spolu, strážna služba sa im nikdy nekončí. Do radu sa nepostavili. Mali viac rozumu. Boli jej mĺkvymi strážami, ktoré ju nikdy neopustia, a ich prítomnosť bola pre ňu jedinou útechou v celom tomto hroznom dni.
Z času na čas sa jej zdalo, že počuje dcérin smiech z ihriska základnej školy na druhej strane ulice, kam ju vzala Mayina najlepšia priateľka Eileen Finnová, no možno to bol len výplod jej predstavivosti. Detský smiech v takomto prostredí pôsobil zároveň obscénne aj povzbudzujúco. Túžila po ňom a zároveň ho nemohla vydržať.
Posledné prišli na rad Clairine deti Daniel a Alexa. Maya ich objala. Ako vždy, aj teraz túžila chrániť ich pred všetkým zlým. Eddie, jej švagor... Tak sa tomu hovorí? Ako nazvať človeka, ktorý bol ženatý s vašou sestrou pred tým, ako ju zavraždili? „Exšvagor“ priveľmi zaváňa rozvodom. „Bývalý švagor“? Alebo len skrátka „švagor“?
Ďalšie nepodstatné drobnosti na rozptýlenie pozornosti.
Eddie k nej pristúpil oveľa opatrnejšie. Na tvári mal chumáče chlpov na miestach, na ktoré pri holení netrafil. Pobozkal ju na líce. Pach mentoliek a ústnej vody bol dosť silný, aby prebil všetko ostatné, čo by z neho mohlo raziť... Ale veď práve o to išlo, nie?
„Joe mi bude chýbať,“ zamrmlal.
„Viem. Mal ťa veľmi rád, Eddie.“
„Ak môžem niečo urobiť...“
Mohol by si sa lepšie postarať o svoje deti, pomyslela si, no hnev voči nemu ju už opustil, vyfučal z nej ako vzduch z deravej nafukovačky.
„Zvládneme to. Vďaka.“
Eddie zmĺkol, akoby jej vedel čítať myšlienky, čo v tomto prípade možno aj bola pravda.
„Je mi ľúto, že som nebola na poslednom zápase,“ povedala Maya Alexe, „ale zajtra už prídem.“
Všetci traja odrazu vyzerali dosť neisto.
„Ale to nemusíš,“ povedal aj za deti Eddie.
„Neboj sa. Aspoň prídem na iné myšlienky.“
Eddie prikývol, zobral Daniela a Alexu a vykročil k autu. Alexa sa ešte cestou obzrela. Maya sa na ňu povzbudivo usmiala. Nič sa nezmenilo, hovorila jej tým úsmevom. Stále tu budem pre teba, presne ako som sľúbila tvojej mame.
Sledovala, ako Clairina rodina nastupuje do auta. Štrnásťročný Daniel si sadol dopredu a Alexa, ktorá mala ešte len dvanásť, ostala vzadu sama. Od matkinej smrti sa neprestajne krčila, akoby sa pripravovala na ďalší úder. Eddie zamával Mayi, unavene sa na ňu usmial a sadol si za volant.
Maya sa pozerala, ako ich auto pomaly odchádza. Keď jej zmizlo z dohľadu, všimla si v diaľke pri strome detektíva newyorskej polície Rogera Kiercea. Ešte aj dnes. Ešte aj teraz. Bola v pokušení ísť za ním a postaviť sa mu, dožadovať sa odpovedí na svoje otázky, no Judith ju zase chytila za ruku.
„Mala by si sa s Lily vrátiť k nám do Farnwoodu.“
Dom Burkettovcov mal svoje meno. Už to samo osebe zrejme malo Mayu varovať, čo sa z nej stane, keď sa vydá do takej rodiny.
„Vďaka,“ povedala, „ale Lily teraz potrebuje domov.“
„Potrebuje rodinu. Obe ju potrebujete.“
„Cením si to.“
„Myslím to vážne. Lily vždy bude našou vnučkou a ty našou dcérou.“
Judith jej na zdôraznenie pevnejšie stisla ruku. Jej slová boli sladké ako niečo, čo číta z čítacieho zariadenia na niektorom zo svojich galavečerov, no neboli pravdivé – aspoň nie tie, ktoré sa týkali Maye. Nik, kto sa priženil do rodiny Burkettovcov, sa nikdy nestal ničím viac ako tolerovaným outsiderom.
„Možno neskôr,“ povedala jej. „Isto ma chápete.“
Judith prikývla a narýchlo ju objala. Rovnako to spravili aj Joeov brat a sestra. Sledovala ich zdevastované tváre, keď sa šuchtali k limuzínam, ktoré ich odvezú naspäť do rodinného sídla.
Bývalí spolubojovníci z jej čaty boli stále tam. Pozrela sa Shanovi do očí a nenápadne prikývla. Pochopili to. Dalo by sa povedať, že sa rozišli, no v skutočnosti skôr iba ticho zmizli – opatrne, aby svojím odchodom nikoho a nič nevyrušili. Väčšina z nich ešte stále slúžila v ozbrojených silách. Po tom, čo sa stalo na sýrsko-irackej hranici, Mayi „odporučili“, aby prijala ponuku na odchod s poctou. Nemala na výber, a tak to urobila. Preto teraz miesto velenia alebo aspoň výcviku nových regrútov dávala hodiny lietania na letisku Teterboro na severe New Jersey. Boli dni, keď jej to neprekážalo. Väčšinu času jej však služba v armáde chýbala viac, ako si kedy dokázala predstaviť.
Nakoniec ostala sama s kopou hliny, ktorá jej onedlho zakryje manžela.
„Ach, Joe,“ povedala nahlas.
Snažila sa vycítiť jeho prítomnosť. Skúšala to už aj predtým, mnohokrát sa pri žiali snažila nájsť nejakú posmrtnú energiu, nijakú však necítila. Niektorí boli presvedčení, že musí existovať aspoň miniatúrna životná sila – že energia a pohyb nikdy celkom nezomrú, že duša je večná, že hmotu nemôžete úplne zničiť, a tak podobne. Možno to bola pravda, no čím viac úmrtí Maya zažila, tým väčšmi mala pocit, že po človeku neostáva absolútne nič.
Stála nad hrobom, kým sa z ihriska nevrátila Eileen s Lily.
„Ideme?“ spýtala sa jej.
Ešte sa naposledy pozrela na dieru v zemi. Chcela Joeovi povedať niečo hlboké a precítené – niečo, čo by im obom poskytlo nejaké, ehm, vyrovnanie –, no jednoducho na to nenašla slová.
Eileen ich odviezla domov. Lily zaspala v autosedačke, ktorá vyzerala ako niečo z vývojárskej dielne NASA. Maya sedela vpredu a hľadela z okna. Keď sa dostali k domu – Joe chcel aj domu dať meno, no v tomto si postavila hlavu –, akosi sa jej podarilo uvoľniť zložitý mechanizmus pásov a vybrať dcéru zo sedačky. Pridržiavala jej hlavu, aby sa nezobudila.
„Vďaka za odvoz,“ šepla priateľke.
Eileen vypla motor. „Mohla by som ísť na chvíľu dnu?“
„Zvládneme to aj samy.“
„O tom nepochybujem.“ Eileen si rozopla pás. „Ale chcela som ti niečo dať. Zaberie to len pár minút.“

Milan Buno, 16.11.2017