Tajomné puto medzi človekom a prírodou

Novinka z pera tohto najuznávanejšieho odborníka na lesy v našom podnebí prináša a rozširuje prekvapivé poznatky o siedmich zmysloch človeka, o tlkote srdca stromov a vedomí rastlín.

Vychutnajte si knihu Tajomné puto medzi človekom a prírodou.

V dnešnej spoločnosti orientovanej na konzum a technické výdobytky, keď sa čoraz výraznejšie prejavujú negatívne dôsledky klimatických zmien a mladí aktivisti poukazujú na nutnosť rýchlych a účinných opatrení na záchranu planéty, sa môžeme oprávnene pýtať, do akej miery je človek ešte spojený s prírodou.
Peter Wohlleben je presvedčený, že puto medzi človekom a prírodou je aj v dnešnej dobe silné a neporušené, len si ho dostatočne neuvedomujeme. Les blahodarne vplýva na náš krvný tlak, zelená farba v prírode nás upokojuje, les cibrí naše zmysly, učí nás lepšie vidieť, počuť, ňuchať a vnímať. A naopak, aj rastliny pozitívne reagujú na ľudský dotyk.

Na základe najnovších vedeckých výskumov a vlastných dlhoročných pozorovaní nám autor otvára oči a ukazuje skryté putá medzi človekom a prírodou. Uvádza nás do nádherného kozmu, kde je človek rovnako súčasťou prírody ako každá rastlina a každé zviera. Učí nás, ako ju máme chrániť, aby sme ako celok prežili.

Prospešný les

Je napríklad dokázateľné, že ľudský imunitný systém využíva pri prechádzke lesom rastlinné antibiotiká, ktoré stromy uvoľňujú, aby sa chránili pred škodcami. Naše zmysly nie sú o nič menej vnímavé ako zmysly zvierat. Hoci zvieratá cítia blížiace sa zemetrasenie a iné prírodné katastrofy oveľa skôr ako človek, my zasa máme akýsi siedmy zmysel – napríklad cítime, že nás niekto zozadu uprene pozoruje. Pes má všeobecne rozvinutejší a citlivejší čuch ako človek, zato vôňu zrelých lesných plodov a ovocia zavetríme skôr.

Na druhej strane prejavujú rastliny a zvieratá zarážajúce ľudské schopnosti. Niektoré rastliny počujú a sú schopné odlíšiť neškodné zvuky od nebezpečných, vnímajú napríklad jemné šušťanie hlodajúcich húseníc. Stromy vdychujú kyslík a čerpajú z neho energiu. Korene používajú aj ako nástroj hmatu a chuti. Pravidelné pohyby v kmeni stromu vytláčajúce vodu nahor môžeme porovnať s tlkotom ľudského srdca.

Peter Wohlleben nám ukazuje, že človek nestojí nad rastlinami a zvieratami, ale podobne ako ostatné druhy je súčasťou úžasného systému, v ktorom existuje vzájomná závislosť a spojitosť a jeho súčinnosť sme do dnešného dňa odhalili len čiastočne.

Tajomné puto medzi človekom a prírodou je ako výlet do iného sveta, kde vedia stromy rozprávať. „Na základe mnohých vedeckých štúdií sa autor snaží dokázať, že človek môže komunikovať aj s rastlinami. Zdôrazňuje, že človek nie je korunou tvorstva, za ktorú sa samoľúbo považuje, ale podobne ako ostatné druhy rastlín a živočíchov je súčasťou obdivuhodne prepojeného prírodného systému. Je v našom záujme, aby sme v ňom udržali rovnováhu a toto cenné bohatstvo zachovali pre ďalšie generácie,“ napísal prestížny  Frankfurter Allgemeine Zeitung.

Začítajte sa do knihy Tajomné puto medzi človekom a prírodou:

Prečo je les zelený?

 Stále pribúda milovníkov prírody, ktorí nechcú les iba vidieť, ale ho aj intenzívne preciťovať – patrím medzi nich aj ja. V tejto súvislosti často závidíme zvieratám ich prapôvodné zmysly. Ako je to vlastne s našimi zmyslami? Nakoľko sme ešte schopní zachytávať podnety z prostredia po storočiach vplyvu civilizácie, ktorá nás v každodennom živote oberá o potrebu pozorne si všímať prírodu?

Keď uveríme mnohým porovnávacím štúdiám o fantastických schopnostiach zvierat, uvedomíme si, že človek okrem bystrého rozumu nemá čo ponúknuť. V porovnaní takmer s každým živočíšnym druhom máme očividne slabšie zmysly a dokonca sa zdá, že sme s rolou evolučného lúzra spokojní. Spojivo medzi prírodou a nami ľuďmi sa zrejme definitívne pretrhlo a na schopnosti zvierat môžeme len závistlivo poškuľovať.

Tento dojem však vôbec nesedí. Človek určite je schopný držať krok so svojimi zvieracími druhmi. Napokon naši predkovia sa ešte nedávno predierali lesmi a bolo nevyhnutné, aby zavčasu zbadali hroziace nebezpečenstvo alebo korisť. A pretože sa odvtedy naša výbava nezmenila, môžeme pokojne vychádzať z predpokladu, že všetky zmysly nám fungujú. Potrebovali by sme hádam len viac tréningu, a to môžeme dohnať.

Venujme sa najskôr očiam a otázke, čo nám umožňuje vidieť stromy farebne.

Pohľad na zelené stromy nepochybne pôsobí upokojujúco a  dokonca to prospieva zdraviu. Prečo sú vlastne stromy v našom vnímaní zelené? Napokon, pre väčšinu cicavcov to neplatí. Ich svet je farebne dosť obmedzený, platí to napríklad o vysoko inteligentných delfínoch. Všetko vidia čierno-bielo, lebo v sietnici majú len jeden typ čapíkov (podobne ako všetky veľryby alebo tulene). Čapíky sú bunky umožňujúce farebné videnie. Na to, aby sme rozlíšili dve farby, potrebujeme najmenej dva odlišné čapíky. Delfíny a iné živočíchy však paradoxne majú len čapíky na identifikovanie zelenej farby. Vďaka tomu môžu rozlišovať rôzne stupne svetlosti, ale napríklad delfíny nie sú schopné spracovať modré svetlo, ktorého je v mori naozaj hojne a siaha hlboko pod hladinu.

Naši štvornohí blížni ako psy a mačky alebo lesná zver ako srnce, jelene alebo diviaky sú na tom trochu lepšie ako delfíny. Okrem zelených čapíkov majú aj modré, čo umožňuje rozlišovať o niečo širšie farebné spektrum. Zato červená, žltá a zelená farba vo všetkých odtieňoch u nich splývajú a vidia len jednu farbu. Zelenú farbu nevidia – na to by potrebovali čapíky citlivé na červenú, aké má človek a viaceré druhy opíc. Poznatok, že zelená farba pôsobí upokojujúco a podporuje procesy hojenia, teda u väčšiny cicavcov nehrá úlohu.

Prečo potrebujeme na odlíšenie zelenej farby čapíky citlivé v zelenej a červenej oblasti spektra? Súvisí to s vlnovou dĺžkou svetla. Modré farebné odtiene majú krátku vlnovú dĺžku, zelené majú dlhú vlnovú dĺžku. „Dlhovlnové“ odtiene teda stimulujú len zelené čapíky, bez ohľadu na to, či na ne dopadá zelené, žlté alebo červené svetlo. Červené čapíky na tieto farebné odtiene nereagujú. Zviera s čapíkmi pre modrú alebo zelenú farbu teda vidí iba to, či niečo je alebo nie je modré. Oko vníma, že les je zelený, len vtedy, keď sú v ňom čapíky citlivé na spektrum v inom dlhovlnovom rozsahu. A práve ľudské oko ich v sietnici má. Tieto čapíky sú citlivé na červené svetlo, preto rozlišujeme, či je lístie na stromoch zelené, žlté alebo červené. Miniatúrne LED-pixely na monitore počítača alebo na televíznej obrazovke sa skladajú z maličkých modro-zeleno-červených bodov, vďaka čomu vidíme všetky farby.

Milan Buno, knižný publicista