Svet povier, legiend a vlády mužov

Emma Donoghuová je írsko-kanadská prozaička, dramatička a scenáristka. Jej román Izba sa stal medzinárodným bestsellerom a zaradili ho do užšieho výberu na Bookerovu cenu. Za scenár k rovnomennému filmu autorku nominovali na Oscara.
Teraz prichádza s novinkou Prevtelenie.

Rovnako pútavé, strhujúce a znepokojujúce čítanie, ako bola Izba. Donoghuová majstrovsky kombinuje historické udalosti, pridáva akurátnu dávku tajomna a to všetko zabalí do emocionálneho obalu, ktorý vás jednoducho nenechá chladnými.

Objednajte si novinku Prevtelenie.

Svet povier, legiend a vlády mužov.
Do zabudnutého írskeho kraja akoby moderné časy ešte nedorazili. A predsa sa oň mnohí začali zaujímať. K O’Donnellovcom prichádzajú ľudia z celého Írska, ba i z cudziny, aby si obzreli ich jedenásťročnú dcéru Annu, ktorá už niekoľko mesiacov nič nezjedla a tvrdí, že žije z manny nebeskej. Všetci sú presvedčení, že je to zázrak.

K dievčaťu povolajú skúsenú anglickú ošetrovateľku Lib Wrightovú, ktorá ho má pozorovať a zistiť, čo sa v skutočnosti v dome O’Donnellovcov deje. Zdravý rozum totiž odmieta prijať fakt, že dieťa, ktoré celé mesiace hladuje, môže byť ešte nažive a v pomerne dobrom zdravotnom stave. Správanie rodiny však Lib šokuje. Každý sa iba nečinne prizerá, ako im dievča umiera pred očami. A nikto nič nerobí. Ani jej matka. Žeby vedela viac, ako je ochotná prezradiť? 

Prevtelenie je fascinujúci príbeh, ktorý sa inšpiruje skutočnými osudmi európskych a amerických dievčat, ktoré v minulosti dobrovoľne odmietali prijímať potravu a v mene vyšších cieľov držali pôst.

Začítajte sa do románu Prevtelenie:

Prvá kapitola

Cesta nebola až taká zlá, ako sa Lib obávala. Z Londýna rýchlikom do Liverpoolu, potom nočným parníkom do Dublinu a v nedeľu pomalou lokálkou do vnútrozemia. Mestečko sa volalo Athlone.
Na stanici na ňu čakal povozník. „Pani Wrightová?“
Kedysi poznala veľa Írov, vojakov. Odvtedy však prešli roky a teraz musela dobre naťahovať uši, aby mužovmu prízvuku rozumela.
Kufor jej naložil do taligy, ktorú hrdo nazval bričkou. Brička? Tak môže obyčajnú doštenú dvojkolesku pomenovať iba Ír. Lib sa usadila na vzdialenejší koniec jedinej lavičky a s nevôľou si uvedomila, že jej šnurovacie čižmičky sa ocitli povážlivo blízko pravého kolesa. Roztvorila dáždnik. Mrholilo, no všetko bolo lepšie než dusný, páchnuci vlak.
Povozník sa uvelebil vedľa nej, takmer sa jej dotýkal zhrbeným chrbtom. „Hijó,“ švihol liacami.
Chlpatý poník sa pohol.
Ľudí bolo na hradskej z Athlonu málo. Lib všetci pripadali dengľaví a bledí, čo pripísala planej írskej strave zloženej prevažne zo zemiakov. Ktovie, či aj povozník neprišiel o zuby pre slabé jedlo.
Vtom prehodil dačo nezrozumiteľné o nejakom mŕtvom.
„Ako prosím?
„Mŕtvy bod, madam.“
Voz nadskočil, Lib sa chytila sedadla a čakala.
Ukázal bičom dolu: „Sme v úplnom strede Írska, zo všetkých kútov krajiny je to sem rovnako ďaleko. Hovorí sa tomu mŕtvy bod.“
Neveľké políčka, na ktorých sa ťahali riadky čohosi tmavozeleného, sa striedali s červenohnedými plochami. Slatiny sú vraj hotovým semeniskom chorôb, preletelo Lib hlavou. Sem-tam sa ukázali sivasté ruiny dedinského domca, zelené od machu. Široko-ďaleko nič, čo by jej pripadalo aspoň trocha malebné. Vnútrozemie ostrova tvorila pláň nasiaknutá vodou: mláčka v strede taniera.
Voz odbočil z hradskej na užšiu, štrkom vysypanú cestu. Klopkanie dažďa o strechu dáždnika sa premenilo na vytrvalé bubnovanie. Domce roztrúsené po jednom či po dvoch zväčša nemali okná. Lib si predstavila rodiny, ako sa v nich schovávajú pred dažďom aj so svojím dobytkom. Občas minuli odbočku k niekoľkým strechám, ktoré zrejme tvorili dedinu. No ako sa ukázalo, ani raz to nebola tá, do ktorej mala Lib namierené. Škoda, že sa povozníka hneď na stanici neopýtala, ako dlho im potrvá cesta. A teraz mu tú otázku nepoložila z obavy, že odpoveď bude znieť ešte si počkáte.
Vrchná v nemocnici jej povedala len toľko, že sa na ňu ktosi obrátil so žiadosťou o skúsenú sestru. Ošetrovanie v domácom prostredí, privátny pacient. Na dva týždne. Objednávateľ sa zaviazal uhradiť ubytovanie, stravu, cestovné a mzdu za každý odpracovaný deň. O rodine sa Lib nedozvedela nič, no usúdila, že tí O’Donnellovci musia byť zámožní a rozhľadení ľudia, ak si poslali po prvotriednu ošetrovateľku až do Anglicka. Iba ten na chlp vymedzený čas sa jej videl divný. Ako môžu vedieť, že pacient ju bude potrebovať presne dva týždne? Možno ju volajú iba na záskok za ich stálu ošetrovateľku.
Štrapácia s cestovaním sa jej však v každom prípade vyplatí: mzda, ktorú ponúkli, bola viac než štedrá, a hlavne, bude to niečo nové. To ju lákalo najväčšmi. Jej špičkovú kvalifikáciu v nemocnici síce uznávali, no hľadeli na ňu cez prsty a vyžadovali od nej iba tie najzákladnejšie úkony: kŕmenie, prezliekanie pacientov a posteľnej bielizne.
Nutkalo ju strčiť ruku pod plášť a vytiahnuť hodinky, ale ovládla sa. Škoda na ne pozerať, čas nebude plynúť rýchlejšie a do strojčeka by sa mohla dostať vlhkosť.
Za zákrutou sa zjavili rozvaliny ďalšieho domca. Štít vyčítavo mieril k oblohe, no múry ešte neboli zarastené burinou. Cez dieru, čo zostala po dverách, bolo vidieť čierne rumovisko. Dom zrejme vyhorel len nedávno. Ako sa v kraji mokrom ako špongia môže niečo chytiť? začudovala sa. Obhorené trámy neodpratali, ani s novým krovom a krytinou sa nikto neunúval. O Íroch doma často počúvala, že sú apatickí a zaostalí. Žeby to bola pravda?
Vedľa cesty postávala žena v ufúľanom čepci, v kroví za jej chrbtom sa krčil kŕdlik detí. Keď počuli hrkotať kolesá, dobehli s natrčenými rukami, akoby do dlaní chytali dážď. Lib v rozpakoch odvrátila hlavu.
„Hladové týždne,“ zamrmlal pohonič.
Bola polovica leta. Aký hlad v tomto ročnom období?
Prešla hodina. Voz minul ďalšie žobrajúce ženy, no tentoraz sa Libin sprievodca zdržal komentára. Kam sa podeli ich manželia? vŕtalo jej v hlave.
Na topánky sa jej nalepilo blato a kamienky odfrkujúce spod kolesa. Na ceste bolo viac rozmočenej hliny než štrku, a keď sa povoz dostal do hlbokej kaluže, povážlivo sa naklonil. Lib sa musela pridŕžať sedadla, aby nevypadla.
Ukázali sa ďalšie domce, niektoré dokonca s tromi či štyrmi oknami. Stodoly, prístrešky. Poschodová farmárska usadlosť. Za ňou ďalšia. Dvaja muži čosi nakladali na rebrinák. Otočili sa, zadívali sa na ošetrovateľku a potichu niečo medzi sebou prehodili. Čo sa im nepozdáva? Rýchlo si skontrolovala oblečenie. Čo je na jej cestovnom kostýme čudné? Alebo sú takí leniví, že vyvaľujú oči na každého cudzieho človeka, len aby sa odtrhli od roboty?
Vpredu zažiarila biela budova s končistou strechou zakončenou krížom. Rímskokatolícky kostolík. Lib pochopila, že sú na mieste, až keď povozník pritiahol liace, no Lib by tú žalostnú hŕstku stavísk dedinou nenazvala, aspoň nie podľa anglických meradiel.
Teraz už hodinky vytiahla. Bolo čosi pred deviatou, no slnko ešte nezapadlo. Koník zvesil hlavu a začal obštipkávať trs trávy. Zdalo sa, že dedinu tvorí iba jedna jediná ulica. A široko-ďaleko nič, čo by pripomínalo hostinec.
„Ubytovať sa máte nad krčmou.“
„Ako prosím?“
„U Ryana.“ Muž ukázal hlavou doľava na budovu bez vývesného štítu.
To nemôže byť pravda! Lib, celá dolámaná po dlhej ceste, vďačne prijala povozníkovu ruku, keď jej pomáhal vystúpiť. Vytriasla dáždnik, pedantne ho zložila a zapla. Ruky si utrela o plášť a vstúpila do miestnosti s nízkymi trámami.
Do nosa jej udrel pach rašeliny. Okrem ohňa, čo dymil pod obrovským komínom, osvetľovalo miestnosť iba zopár sliepňavých lámp. Pri vysokej polici stálo dievča a pokúšalo sa na ňu vyteperiť nejakú nádobu.
„Dobrý večer,“ pozdravila Lib. „Myslím, že ma doviezli na nesprávne miesto.“
„Vy budete tá Angličanka,“ povedala dievčina hlasno, akoby Lib bola nahluchlá. „Hneď prikážem chlapom, aby vám vyniesli kufor. Nech sa páči dozadu, už aj vám prinesiem jesť.“
Lib potlačila podráždenie. Všetky námietky by boli zbytočné, ak v tomto zapadákove nemajú poriadny hostinec a ak rodina O’Donnellovcov nemôže alebo nechce ošetrovateľku, ktorú si najali, ubytovať u seba doma.
Vošla do dverí vedľa komína a ocitla sa v neveľkej miestnosti bez okien. Sedela v nej mníška. Za naškrobenými záhybmi závoja jej takmer nebolo vidieť tvár. Lib, ktorej sa takýto pohľad nenaskytol roky, sa trocha zháčila. V antikatolícky naladenom Anglicku nechodili rehoľné sestry zahalené.
„Dobrý večer,“ pozdravila neutrálne.
Mníška jej odpovedala úklonom hlavy. Možno patrí k rádu, ktorý svojim členkám zakazuje hovoriť s inovercami, usúdila Lib. Alebo zložila sľub mlčanlivosti.
V miestnosti boli iba dva stoly. Lib si sadla za ten voľný, odvrátila tvár a čakala. V žalúdku jej zaškvŕkalo – len dúfala, že nie tak nahlas, aby to bolo počuť. Spod čiernych záhybov mníškinho habitu sa ozývalo tiché štrkotanie. Ach, aha! Ten ich slávny ruženec.
Keď mladá hostinská konečne doniesla podnos s večerou, mníška sklonila hlavu a šeptom čosi odriekala. Modlitba pred jedlom, domyslela si Lib.
Jedlo, ktoré našla na tanieri, sa jej videlo zvláštne skombinované: ovsený posúch, dusená kapusta a ryba.
„Predpokladala som, že budú zemiaky,“ nadhodila zdvorilo.
„Na tie si ešte mesiac počkáte.“
Tak preto je v Írsku leto obdobím hladu! Zemiaky sa zberajú na jeseň.
V ústach zacítila rašelinovú pachuť, ale vymietla tanier do poslednej omrvinky. Jedlom neplytvala od krymskej vojny, kde ošetrovateľky dostávali rovnako biedne prídely ako chlapi.
Vpredu sa strhol hurhaj a o chvíľu sa do jedálničky nahrnuli ďalší štyria ľudia. „Pozdrav Pán Boh,“ povedal muž, ktorý vošiel prvý.
Lib nevedela, ako správne odzdraviť, a tak iba kývla hlavou.
„Pán Boh uslyš,“ zamrmlala mníška a prežehnala sa – čelo, hruď, ľavé plece, pravé plece. (Vyzerala na dobrých štyridsať, no nie na viac než päťdesiat, oči mala trocha vypúlené a ruky zhrubnuté ako roľníčka.) Vzápätí vstala a odišla – buď mala dosť, hoci porcia bola viac než skromná, alebo chcela uvoľniť miesto novým zákazníkom.
Hostia vyzerali na farmárov so ženami. Veľmi hlučná čeliadka. Žeby celé nedeľné popoludnie popíjali?
Predná časť domu zrejme slúžila ako výčap.
Vzrušená debata hostí sa týkala akéhosi neslýchaného zázraku a bolo zrejmé, že nemôžu uveriť tomu, čo práve videli na vlastné oči. Lib usúdila, že sa vracajú z jarmočného vystúpenia.
„Ja vravím, že za tým musí byť niekto iný,“ vyhlásil muž s bradou. Žena ho štuchla lakťom, ale on trval na svojom: „Tí ľudkovia ju obskakujú, div jej neoblizujú nohy.“
„Pani Wrightová?“
Otočila hlavu.
Neznámy stojaci vo dverách si prstom poklopkal po veste: „Doktor McBrearty.“
Vrchná sestra ju upozornila, že sa s ňou spojí muž tohto mena. Vstala a podala mu ruku. Doktor mal mohutné biele bokombrady a bol takmer plešatý. Kabát obnosený, plecia posiate lupinami, vychádzková palica s guľovitou rukoväťou. Približne sedemdesiatnik.
Farmári s manželkami po nich zvedavo pokukovali.
„Milé od vás, že ste k nám merali cestu,“ prehodil doktor, akoby Lib prišla na návštevu, nie pracovať. „Aké bola plavba? Príšerná?“ Nepočkal na odpoveď a pokračoval: „Už ste dojedli?“
Vyšla za ním do výčapu. Dievčina vzala lampu a viedla ich hore úzkym schodiskom.
Izba bola maličká, väčšiu časť zaberal Libin kufor. Čo sa od nej čaká, vari len nie súkromné tête à tête s pánom doktorom? Nemajú v dome lepšiu izbu, alebo jej túto kuticu pridelilo dievča naschvál?
„Vrelá vďaka, Maggie,“ poďakoval McBrearty. „Čo otcov kašeľ?“
„Už je to trocha lepšie.“
„Tak, pani Wrightová,“ oslovil ju, keď osameli, a gestom ruky naznačil, aby si sadla na jedinú stoličku.
Bola by dala neviem čo za desať minút osamote, aby mohla použiť nočník a umývadlo, ale o Íroch bolo známe, že si neveľmi potrpia na galantnosť.
Doktor McBrearty sa oprel o paličku. „Koľko máte rokov, ak sa smiem spýtať?“
Ejha! Vrchná sestra jej vec predostrela tak, že to miesto má isté, no asi ju čaká pohovor. „Budem mať tridsať, pán doktor.“
„Ste vdova, ako mi povedali. Na ošetrovateľstvo ste sa dali, keď ste zostali sama?“
Čo to má znamenať? Overuje si, či je pravda, čo mu o nej povedala vrchná sestra?
„Ani nie rok po svadbe.“
Náhodou vtedy narazila na rozhorčený článok o tisícoch vojakov zomierajúcich na zranenia a choleru, pretože sa o nich nemal kto postarať. Onedlho už noviny oznamovali, že sa podarilo vyzbierať sedemtisíc libier a hľadajú sa dobrovoľníčky, ktoré by sa podujali odcestovať na Krym ako ošetrovateľky. Pôjdem, rozhodla sa, vydesená aj nadšená vlastnou odvahou. Dokážem to. Už prišla o všetko, nemala čo stratiť.
„Mala som dvadsaťpäť,“ povedala stručne. Podrobnosti mu nemienila vešať na nos.
„Ste jedna zo sestier slečny Nightingalovej,“ uveličene vzdychol doktor.
Ach, takže vrchná mu to povedala. Meno tej úžasnej dámy Lib spomínala nerada a neznášala prezývku nightingalky, ktorá prischla jej odchovankyniam slečny Nightingalovej, akoby boli bábiky odliate podľa jednej mustry. Na hrdinský obraz slečny N.
„Áno, mala som tú česť slúžiť pod ňou v Scutari.“
„Ušľachtilé poslanie.“
Povedať nie by bolo pokrytectvo, povedať áno jej pripadalo nemiestne. Takže za Írskym morom sa ocitla len vďaka slávnemu menu Nightingalová. Videla na starcovi, že by rád počul viac o kráse jej učiteľky, o jej húževnatosti a spravodlivom rozhorčení nad pomermi v lazaretoch.
„Pracovala som ako ošetrovateľka.“
„Dobrovoľníčka?“
Chcela to vysvetliť, ale starý pán by si to vysvetlil nesprávne. Tvár jej vzbĺkla. Ale prečo by sa mala hanbiť? Slečna Nightingalová im stále zdôrazňovala, že plat, ktorý za prácu dostávajú, nijako neznižuje hodnotu ich altruizmu. „Chcem povedať, že som bola jednou z vyškolených zdravotníčok, nie sanitárka ani pomocná sila,“ ohradila sa. „Môj otec bol džentlmen,“ dodala trocha hlúpo. Nijaký boháč, ale aj tak.
„Chápem. Ako dlho pracujete v nemocnici?“
„V septembri to budú tri roky.“ Pozoruhodný výkon, keďže v staručkom, schátranom špitáli vydržali ošetrovateľky nanajvýš zopár mesiacov. Nezodpovedné fľandry, bedákala pani Gampsová a pýtala si nové posily. Niežeby si tam Lib bohvieako vážili. Na vlastné uši počula vrchnú šomrať, že veteránky z krymskej vojny sú prehnane sebavedomé horenosky. „Po návrate zo Scutari som sa starala pacientov priamo v rodinách,“ dodala Lib. „A doopatrovala som aj svojich rodičov.“
McBrearty prikývol. „Výborne, výborne! Pani Wrightová, ošetrovali ste niekedy dieťa?“
Otázka ju zaskočila, no iba na okamih. „Predpokladám, že zásady sú rovnaké. Mojím pacientom bude dieťa?“
„Presne tak,“ prikývol. „Anna O’Donnellová.“
„Na čo sa ponosuje?“
Vzdychol.
Takže dačo fatálne, usúdila. No pomalé, ak ju to ešte nezabilo. V tunajšom vlhkom podnebí najskôr tubera.
„Nie je chorá v pravom zmysle slova. Vašou jedinou povinnosťou bude dozerať na ňu.“
Zvláštny výraz. Tá príšerná ošetrovateľka v Jane Eyrovej mala za úlohu dozerať na duševne chorú ženu, ktorú schovávali v podkroví.
„Vy ste ma sem zavolali iba preto, aby som niekomu postrážila dieťa?“
„Nie, to nie! Vašou úlohou bude Annu pozorovať.“
Lenže v starostlivosti o pacienta je pozorovanie iba prvý krok. Slečna Nightingalová svoje zverenkyne učila, aby mali oči otvorené, aby vybadali, čo chorý potrebuje, a potom mu to poskytli. Nešlo o medikamenty – tie boli doménou lekárov –, ale o veci, ktoré sú, ako hlásala slečna N., pre uzdravenie rovnako dôležité: svetlo, vzduch, teplo, čistota, odpočinok, pohodlie, strava a prívetivé slovo.
„Ak som vás pochopila správne…“
„Pochybujem, že ste pochopili, o čo ide, ale za to si môžem sám.“ McBrearty sa voľnou rukou oprel o stojan s umývadlom, akoby ho opustili sily.
Keby sa nebála, že starého pána urazí, ponúkne mu stoličku.
„Nechcem vás ovplyvňovať, to v nijakom prípade,“ pokračoval, „ale jedno vám povedať môžem. Je to veľmi zvláštny, zamotaný prípad. Záhada.“ Odmlčal sa, akoby očakával, že sa ho začne vypytovať. „Fakty sú nasledovné: Anna O’Donnellová tvrdí, lepšie povedané, tvrdia to jej rodičia, že od svojich jedenástych narodenín nič neje.“
Lib zvraštila čelo. „Takže je chorá.“
„Chorobu som na nej nespozoroval. Aspoň nie žiadnu z tých, ktoré poznám,“ opravil sa. „Jednoducho prestala jesť.“
„Chcete povedať, že odmieta pevnú stravu, nie?“ O podobných prípadoch už počula. Módny kapric mnohých slečiniek, ktoré od dobroty nevedia, čo so sebou, a vzali si do hlavy, že budú žiť len na pudingu z maranty alebo na hovädzom vývare.
„Neprijíma výživu vo forme potravy,“ opravil ju doktor.
To je zas čo? Výživa rovná sa potrava, nie?
„Nemôže prijať nič, iba čistú vodu.“
Nemôže znamená nechce, hovorilo sa medzi sestrami. Jedine že by…
„Nemá to chúďa problém so zažívaním?“
„Nijaký som nevypozoroval.“
Lib sa zháčila. „A čo nevoľnosti? Nevracia?“ Poznala tehotné ženy, ktoré v sebe neudržali ani hlt.
Doktor pokrútil hlavou.
„Prejavuje sa u nej melanchólia?“
„Nie, to by som nepovedal. Anna je pokojné, zbožné dieťa.“
Aha, takže nakoniec za tým bude náboženská horlivosť, nie medicínsky problém.
„Katolíčka?“
Mávol rukou, akoby chcel povedať: „A čo iné?“
No jasné, v tomto zapadákove ďaleko od Dublinu budú katolíkmi všetci do nohy. Ctený pán doktor zrejme tiež.
„Iste ste jej vysvetlili škodlivosť dlhého pôstu,“ nadhodila.
„Pravdaže! Aj rodičia. Od samého začiatku jej dohovárajú, ale nič ňou nepohne.“
Pre toto ju sem ťahali až spoza mora? Pre vrtochy nejakého decka? O’Donnellovci zrejme spanikárili, keď rozmaznaná dcérenka ohrnula nos nad raňajkami, a okamžite poslali telegram do Londýna so žiadosťou o ošetrovateľku. A nie o hocijakú, pýtali rovno niektorú z tých nových, špičkových: Pošlite nám sem nejakú nightingalku!
„Koľko dní uplynulo od jej narodenín?“ spýtala sa.
McBrearty sa potiahol za biele bokombrady. „Jedenásť dovŕšila v apríli… takže k dnešnému dňu to budú už štyri mesiace.“
Nebyť prísneho výcviku u slečny N. Lib sa nahlas zasmeje. „To je predsa absurdné, pán doktor… za takých okolností by dieťa bolo dávno mŕtve!“ Čakala, že starec na ňu sprisahanecky žmurkne.
No on prikývol. „Veď práve. Je to záhada.“
Lib by výraz záhada nezvolila. „A ako je na tom? Leží pripútaná k posteli?“
Pokrútil hlavou: „Pohybuje sa ako každé iné dieťa.“
„Schudla?“
„Odjakživa bola útla, no nepozorujem na nej zmenu, ktorá by stála za reč,“ vyhlásil s úprimným presvedčením.
Panebože, čo jej toto za hlúposť? Je starý, oči mu slzia, ale úplne slepý predsa nie je.
„Funkcie organizmu zostali neporušené,“ dodal. „Vitálna energia z nej doslova srší, a tak O’Donnellovci dospeli k presvedčeniu, že ich dcéra dokáže existovať bez potravy.“
„Neuveriteľné,“ utrúsila. Vyznelo to priveľmi štipľavo.
„Nedivím sa, že ste skeptická, pani Wrightová. Aj ja som bol.“
Bol? „Chcete mi so všetkou vážnosťou tvrdiť, že…“
„Viem, viem, na prvý pohľad to musí vyzerať ako podvod,“ skočil jej do reči a rozhodil pergamenovými rukami.
„Áno,“ prikývla s uľahčením.
„Ale Anna O’Donnellová nie je… nie je ako iné deti.“
Vyčkávala, čo bude ďalej.
„Viac vám o tom nepoviem, pani Wrightová. Nič netvrdím, iba si kladiem otázky. Už štyri mesiace horím od zvedavosti a som si istý, že i vy.“
Ak niečím horela, tak túžbou mať ten absurdný rozhovor čím skôr za sebou a vypoďkať doktora McBreartyho z izby. „Lenže veda tvrdí, že bez jedla sa žiť nedá, pán doktor.“
Rozhodil rukami. „Mnohé z najnovších objavov z dejín civilizácie sa nám sprvu zdali ťažko uveriteľné, priam fantazijné, je tak?“ Hlas sa mu zatriasol od vzrušenia. „Všetci velikáni, počínajúc Archimedom a Newtonom končiac, prišli k svojim prelomovým objavom na základe nepredpojatého skúmania dôkazov, ktoré im ponúkali vlastné zmysly. Jediné, o čo vás žiadam, je, aby ste s úsudkom počkali, kým sa s Annou nestretnete osobne.“
Zostalo jej zaňho tak trápne, že radšej sklopila oči. Veď je lekár, panebože! Ako mohol sadnúť na lep malému decku? Hádam si nenamýšľa, že sám patrí medzi velikánov?
„Smiem vedieť, či sa o dievča staráte výhradne vy?“ Nešlo jej do hlavy, prečo k malej nezavolali niekoho erudovanejšieho, no otázku sformulovala čo najdiplomatickejšie.
„Áno,“ uistil ju McBrearty. „Annu poznám celý jej život. Nápad opísať tento prípad a poslať ho do Irish Times bol môj.“
O Irish Times jakživ nepočula. „To sú írske noviny?“
„Presne tak, vznikli len nedávno. Aj preto som veril, že majitelia budú menej zaslepení sektárskymi predsudkami,“ dodal smutne. „Že budú otvorenejší všetkému novému, aj mimoriadnym úkazom, nech by k nim prišlo kdekoľvek.“
„Čo ste si od toho sľubovali?“ spýtala sa čo najneutrálnejšie.
„Zoznámiť s faktami širšiu verejnosť… Asi som dúfal, že sa nájde niekto, kto ich dokáže vysvetliť.“
„A našiel sa…?“
Pridusený povzdych. „Prišlo zopár nadšených listov, tie vyhlasujú prípad Anny O’Donnellovej za zázrak. Aj niekoľko pozoruhodných hypotéz, podľa ktorých dieťa čerpá výživu zo zdroja, ktorého podstatu sme zatiaľ neobjavili… napríklad z vitálneho magnetizmu alebo z molekúl vône.“
„Z vône?“ Lib vtiahla líca, aby sa nerozosmiala.
„Jeden odvážny korešpondent dokonca píše, že u Anny sa mohla vyvinúť schopnosť premieňať na energiu slnečné svetlo… alebo že žije zo vzduchu, ako to poznáme u niektorých rastlín,“ dodal McBrearty a vráskavá tvár sa mu rozžiarila. „Alebo… spomínate si na tú posádku, čo stroskotala a celé mesiace prežila iba o tabaku?“
Pozrela dolu, aby nevidel úsmešok, čo sa jej mihol v očiach.
„No väčšina komentárov,“ pokračoval McBrearty, „ktoré vyšli v tlači, bola…“
„Skeptická?“
„To by mi neprekážalo, pani Wrightová, ale tie osobné útoky! Toľko nepriateľstva, čo sa mi zosypalo na hlavu! Aj na Annu a jej rodičov! A nielen v írskych Timesoch. Aj v britských, ktoré zjavne uverejnili môj list iba z jediného dôvodu: obrátiť ma na posmech.“
Tak takto sa veci majú! Trepala sa toľkú cestu, aby tu nejakému decku robila guvernantku a väzenskú dozorkyňu v jednom, a to všetko pre zranenú pýchu nejakého provinčného mastičkára! Prečo nepritlačila na vrchnú sestru a nevytiahla z nej podrobnosti, než tú prácu prijala?
„Väčšina prispievateľov však dospela k názoru, že O’Donnellovci sú podvodníci, ktorí dcéru tajne napchávajú a z nás robia hlupákov.“ McBreartyho hlas stúpol o oktávu. „Naša obec sa stala synonymom temnej zaostalosti. Niekoľko popredných mužov tu z okolia sa nazdáva, že teraz už ide o česť nášho grófstva – a možno celého írskeho národa. Založili výbor a ten rozhodol, že dieťa treba pozorovať.“
Takže si ju nenajali O’Donnellovci, ale akýsi miestny výbor!
„A čo si od toho sľubujú? Nestranné svedectvo, že dieťa drží pri živote niečo, čo ešte nepoznáme?“ spýtala sa a mala čo robiť, aby potlačila sarkazmus.
„Nie, nie,“ upokojoval ju McBrearty. „Chceme odhaliť pravdu a vyniesť ju na svetlo. Výbor sa preto rozhodol zamestnať dve absolútne dôveryhodné osoby, ktoré sa budú pri Anne dva týždne dňom-nocou striedať.“
Takže ju sem nepozvali pre jej skúsenosti s infekčnými a chirurgickými prípadmi, ale pre prísny profesionálny výcvik. Ten ich výbor zjavne dúfa, že prítomnosť moderne vyškolenej ošetrovateľky dodá šialenej historke O’Donnellovcov dôveryhodnosť a urobí z tohto primitívneho zapadákova div sveta. Zaťala zuby, až jej zapulzovalo v sánke.
„A čo tá druhá ošetrovateľka. Poznám ju?“
Lekár zvraštil čelo. „Sestra Michaela. Vy ste sa pri večeri nezoznámili?“
Tá nemá rehoľníčka! Mohla si to domyslieť. Ktovie, prečo si mnohé mníšky volia rehoľné mená podľa mužských svätcov. Vari to má byť znamenie, že sa vzdávajú svojej ženskosti? Ale prečo sa jej v jedálni normálne nepredstavila, len sklonila hlavu? Nechcela tým naznačiť, že sa obe namočili do poriadnej šlamastiky?
„Aj ju vyškolili na Kryme?“
„Nie, nie. Vyžiadal som si ju z kongregácie milosrdných v Tullamore,“ vysvetlil McBrearty.
Aha. Jedna z tých takzvaných potulných. Mohlo to dopadnúť horšie. S niekoľkými členkami tohto rádu pracovala už na Kryme a vedela, že sú absolútne spoľahlivé.
„Rodičia mali požiadavku, aby aspoň jedna z vás bola rovnakého…“
„Vierovyznania ako oni.“
„A tiež národnosti,“ dodal.
„Už som si všimla, že v tejto krajine nemajú Angličanov veľmi v láske,“ uškrnula sa.
„Och, to je prisilný výraz, nepreháňajte.“
A čo tie tváre, ktoré sa za ňou obracali, keď povoz prechádzal dedinou? Ach, no pravdaže… Už vedeli, kto prišiel, svitlo jej. Civeli nie na hocijakú Angličanku, ale na Angličanku privolanú spoza mora, aby slečinku ich zemepána podrobila skúške.
„Sestra Michaela je pripravená vytvoriť dieťaťu ovzdušie, ktoré dôverne pozná, to je všetko,“ uzavrel McBrearty.
A to má byť dostatočná či dokonca žiaduca kvalifikácia ošetrovateľky k decku, ktoré chcú nekompromisne sledovať? Tak preto si výbor prizval k írskej rehoľnici jednu z nightingaliek! Potrebujú, aby to ich pozorovanie obstálo aj pred britskou tlačou.
Je mi jasné, pán doktor, že ste ma sem zavolali v nádeji, že ako odchovankyňa slečny Nightingalovej poskytnem pláštik dôveryhodnosti pre nehanebný podvod, ale niečo také rozhodne odmietam, tlačilo sa jej na jazyk. Ak vyrazí hneď ráno, o dva dni môže byť späť v nemocnici.
Pri tej predstave jej zovrelo srdce. Už sa videla, ako sa nadriadenej pokúša vysvetliť, že práca, ku ktorej ju privolali až z Írska, bola pre ňu z morálneho hľadiska neprijateľná. Vrchná bude fŕkať ako zlostný kôň.
Potlačila hnev, radšej sa sústredí na praktické otázky. Len pozorovať, povedal McBrearty. „Keby moja zverenkyňa naznačila, čo aj nepriamo, že by bola ochotná niečo zjesť…“
„Tak jej, samozrejme, jedlo podáte,“ povedal lekár zhrozene. „Pani Wrightová, nikto nemá záujem týrať ju hladom!“
Prikývla. „A hlásenie o dva týždne predložíme vám?“ nadhodila. Koniec koncov, McBrearty ju nemá ako donútiť, aby tvrdenia tých O’Donnellovcov obhajovala. S najväčším potešením ich usvedčí z klamstva.

Milan Buno, 22.3.2017