Štyria kamaráti v akcii

Séria Štyria kamaráti v akcii pokračuje.
Už vyriešili záhadu snežnej príšery, ocitli sa v lese vlkolakov, našli pantera v strašidelnom lese a teraz vstúpia do domu pekelných salamandier.

Thomas Brezina opäť napísal skvelú detskú detektívku, ktorá sa bez pochybností vyrovná tým dospeláckym. Dom pekelných salamandier je dobrodružný a napínavý príbeh, ktorý vás vtiahne od prvej strany.

Axel je tvrdý, ale srdečný. Miluje šport, akciu a nevzdáva sa, aj keď to ostatní už vzdali.
Dominik je počítačový maniak, miluje internet a herectvo. Vie rozprávať tak, že aj dospelí padnú na zadok.
Lilo je supermozog s dobrým prehľadom. Rada pozerá kriminálky a najradšej si láme hlavu, až kým nepríde na riešenie.
Poppi miluje zvieratá, verí v dobré konce a vycíti, čo si ľudia skutočne myslia a čo zvieratá potrebujú.

Thomas Brezina sa najskôr chcel stať zverolekárom, ale počas štúdia rýchlo zistil, že to nie je povolanie preňho. Už predtým si rád vymýšľal príbehy a zapisoval si ich. A tak začal písať. Mimochodom, Thomas má zvláštny rituál – „vždy prestanem písať uprostred vety. Na ďalší deň sa mi potom ľahšie začína,“ tvrdí.
Ku knihám si vždy veľa naštuduje a zažije aj nečakané dobrodružstvá. Už kvôli príbehom vliezol do ponorky, riadil malé lietadlo, zažil strmhlavý let, sprevádzal ošetrovateľov zvierat a navštívil množstvo krajín. „Príbehy samotné vznikajú iba v mojej fantázii,“ dodáva Thomas Brezina.

Začítajte sa do novinky Dom pekelných salamandier:

Chlad ovinul spiaceho Axela ako ľadový závoj. Ťahal sa po jeho holých nohách a vkradol sa mu i pod tenké tričko, v ktorom spával.
Axel sa od ľaku prebudil. S doširoka vytreštenými očami civel do tmy. Kde to je? A prečo je mu taká zima?
V hlave mu pomaly naskakovali útržky spomienok. Má za sebou príšerne dlhý let. Spolu s Lilinými rodičmi a svojimi kamarátmi v akcii cestoval na Port Annabellu v Karibiku. Lilin otec si splnil svoj detský sen a prenajal si na karibskom ostrove veľký dom. Volá sa Salamandrový zámok a leží priamo pri mori.
Axel nikdy nezabudne, ako sa tvárili taxikári, keď počuli názov dovolenkového domu. Obaja muži s tmavou pokožkou vystrašene pokývali hlavami. Tvrdili, že tam straší. Nechali sa prehovoriť, až keď im pán Schroll, Lilin otec, ponúkol ďalšie prepitné. Lilin otec pracuje v zime ako lyžiarsky inštruktor a v lete ako horský vodca. Na duchov a strašidlá neverí.
Oba taxíky prechádzali po zaprášených cestách s množstvom jám. Popri vysokých palmách sa dostali až k najvystupujúcejšiemu výbežku ostrova, kde ležal Salamandrový zámok.
„Fíha, ten dom vyzerá ako pevnosť!“ zvolala Lilo nadšene.
Budova mala viacero vysokých hranatých veží s rovnými strechami. Múry boli biele, okná zakrývali zelené okenice. Aj široká dvojkrídlová brána bola natretá na zeleno. Asi sto metrov pred malou pevnosťou taxíky zastavili. Obaja taxikári sa zdráhali ísť ďalej. Vyhnali štyroch kamarátov a manželov Schrollovcov z áut a šmarili im batožinu k nohám. Potom schmatli peniaze a okamžite odfrčali.
„Správajú sa tak, akoby sa z domu mala každú chvíľu vyrútiť nejaká príšera, čo žerie ľudí,“ hundral kývajúc hlavou Dominik.
Liliným rodičom a štyrom kamarátom nezostávalo nič iné, len si dovliecť kufre k domu sami. Kľúč bol jednoducho zasunutý v zámke veľkej brány. Vedľa neho visel lístok s odkazom: Prajem vám príjemný pobyt!  Všetko je pre vás pripravené.
Moja kancelária bude znova otvorená o tri dni. John Sinclair, maklér.
„Prenajal som si dom od makléra, ktorý má tu na ostrove kanceláriu,“ vysvetlil pán Schroll. „Popis znel skvelo. Preto som to hneď zobral. Iba cena ma prekvapila. Aj keď Salamandrový zámok je najväčší dovolenkový dom na ostrove, je lacnejší ako všetky ostatné.“
Dominik sa naňho pozrel ponad rám svojich okuliarov. „Ja vás nechcem znepokojovať. Ale možno s tým domom naozaj nie je niečo v poriadku.“
Pani Schrollová sa usmiala. Chcela otvoriť bránu – a vyľakane cúvla.
„Čo je, mami?“ spýtala sa Lilo.
Pani Schrollová mlčky ukázala na niečo, čo sedelo napravo a naľavo za bránou: zelenkavé salamandry s ohnivočervenými škvrnami. Papule mali doširoka otvorené a trčalo im z nich mnoho malých špicatých zubov Poppi podišla bližšie a dôkladnejšie si zvieratá prezrela. „Sú len keramické. No vyzerajú celkom ako skutočné,“ povedala. „Veď sa toľko neboj!“ Pán Schroll sa uškrnul, potočil kľúčom a roztvoril bránu.

Milan Buno, 26.4.2017