bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Stephen King rozpráva O písaní

Vedeli ste, že Stephen King si napísanie niektorých svojich textov ani nepamätá, pretože trpel závislosťou od drog a alkoholu?
Že viackrát unikol smrti a zachránila ho len láska rodiny – a láska k príbehom?
Že jeden z najúspešnejších a najbohatších spisovateľov na svete pochádza z chudobných pomerov a nikdy nič nedostal zadarmo?
 

Kniha O písaní je napriek svojmu názvu predovšetkým o živote. Prečítate si, ako sa z chlapca, ktorý musel vyrásť bez otca a dlho počítal každý cent, stal milionár. O jeho bezhraničnej oddanosti knihám a ľuďom. A možno sa aj inšpirujete, aby ste to, čo robíte, a nemusí to byť práve písanie, robili s väčšou radosťou a vášňou.

Pri čítaní knihy O písaní budete mať pocit, že sedíme spoločne so Stephenom Kingom za jedným stolom a zhovárate sa. Veľmi čítavý a pútavý príbeh. Užitočné rady a tipy, či zamyslenia.
V prvej časti sa naozaj zoznámite s jeho životom od detstva až po dospelosť. Prvé literárne kroky, neúspechy i víťazstvá. Vtipné historky, traumatické zážitky.

V druhej časti knihy vás Stephen King vezme k sebe domov, aby vám predviedol svoje spisovateľské remeslo. Ukazuje najčastejšie chyby pri písaní. Nedáva tipy na napísanie dobrej knihy, lebo taký podľa neho ani neexistuje. On sám je emočným typom spisovateľa, ktorý necháva postavy žiť vlastným životom.

„Ten, kto predal toľko beletristických kníh ako ja, musí vedieť niečo užitočné aj o tom, ako ich píše. Lenže takáto jednoduchá odpoveď nie je vždy pravdivá,“ píše Stephen King v knihe O písaní a pokračuje: „Spisovatelia – vrátane mojej maličkosti – sami celkom nerozumejú tomu, čo robia: ani prečo to funguje, keď je to dobré, ani prečo to nefunguje, keď je to zlé. Povedal som si, že čím bude táto kniha kratšia, tým menej táranín v nej bude.“

Ako S.King tvrdí, táto kniha je skôr akési curriculum vitae – jeho pokus o profesionálny životopis, opis procesu, ako sa z konkrétneho človeka stal spisovateľ.
Nie je to kniha o tom, ako zo seba spisovateľa urobil – to by podľa neho nešlo ani vplyvom okolností, ani silou vôle (hoci kedysi sa nazdával, že je aj taká možnosť).
To, čo človek potrebuje, aby bol spisovateľom, dostáva do vienka pri narodení. A stane sa to mnohým, nie je to žiadna výnimka. „Som presvedčený, že veľmi veľa ľudí má v rôznej miere spisovateľský a rozprávačský talent a že tento talent je možné posilniť a vybrúsiť. Keby som si to nemyslel, písať takúto knihu by bolo úplne zbytočné,“ dodáva kráľ hororu.

Prečítate si, ako to prebehlo uňho – ako pramálo hladký vývoj, v ktorom zohrali úlohu ambície, túžba, ale aj šťastná náhoda a štipka talentu. Nesnažte sa čítať medzi riadkami a nehľadajte leitmotív. Nič také jasné tu nie je: čakajú na vás len momentky a väčšinou ani nie poriadne zaostrené.

Prečítajte si úryvok z knihy Stephena Kinga O písaní:

Tak fajn, sedíte vo vlastnej miestnosti, máte zatiahnuté žalúzie, zatvorené dvere a vypnutý telefón. Vypli ste aj televízor a zaviazali ste sa napísať denne tisíc slov, aj keby traktory padali. Teraz prichádza podstatná otázka: O čom budete písať? A odpoveď je rovnako podstatná: O hocičom. O čom len chcete. Je to na vás... len píšte pravdu.

Kedysi sa na tvorivom písaní prednášala zásada „píšte o tom, čo poznáte“. Znie to dobre, ale čo ak náhodou chcete písať o posádkach vesmírnych lodí, ktoré skúmajú iné planéty, alebo o mužovi, ktorý zavraždí svoju manželku a jej telo sa pokúsi zlikvidovať v záhradnom drviči dreva? Ako sa spisovateľovi podarí vtesnať takéto alebo tisíc iných fantastických nápadov do príkazu „píšte o tom, čo poznáte“?

Podľa mňa len tak, že si túto zásadu vysvetlíte sami pre seba čo najširšie a najmenej prísne. Ak pracujete ako inštalatér, viete veľa o svojom remesle, ale určite viete aj kadečo iné. Aj srdce vie svoje, to isté platí o fantázii. Chvalabohu, ešteže tak. Nebyť srdca a predstavivosti, bol by svet literatúry dosť ošumelý. A možno by vôbec neexistoval.

Ak hovoríme o žánri, asi je celkom logické tipovať, že začnete písať presne taký žáner, ktorý najradšej čítate. Ja som si teda aspoň svoju ranú lásku, hororové komiksy EC, preniesol na papier toľkokrát, až ma to načisto omrzelo. Ale tie komiksy som zbožňoval, takisto ma bavili hororové filmy ako Vzala som si netvora z vesmíru a výsledkom boli poviedky typu Bol som mladým vykrádačom hrobov. Ešte dnes som schopný bez ostychu napísať sofistikovanejšie verzie tohto príbehu; nedá sa nič robiť, lásku k noci a mŕtvym, čo nemajú pokoja, mám asi vrodenú. Ak vám to nevyhovuje, môžem len pokrčiť plecami. Som, aký som.

Ak ste náhodou fanúšikom sci-fi, je len prirodzené, že chcete písať sci-fi (a čím viac z tohto žánru ste prečítali, tým je menej pravdepodobné, že použijete len dávne a ošumelé konvencie tohto žánru, ako je vesmírna epika alebo dystopická satira). Ak hltáte detektívky, budete ich chcieť aj písať, a ak rád slzíte nad romantickými príbehmi, prirodzene ich túžite aj tvoriť. Nie je nič zlé na tom, ak píšete čokoľvek z toho. Veľmi zlé by bolo, aspoň myslím, keby ste sa odvrátili od toho, čo poznáte a máte radi (alebo milujete, tak ako som ja miloval tie staré komiksy a čiernobiele hororové filmy), a pokúsili sa písať niečo, čo by podľa vás urobilo dojem na vašich priateľov, príbuzných a kolegov zo spisovateľských kruhov. Rovnako zlé je vedome sa venovať konkrétnemu žánru alebo typu beletrie iba preto, aby ste na tom zarobili. Po prvé, je to morálne pochybné – úlohou literatúry je nachádzať pravdu v pavučine lží, nie dopúšťať sa intelektuálnej nepoctivosti v honbe za ziskom. A navyše, bratia a sestry, ono to nefunguje.

Keď dostanem otázku, prečo vlastne píšem to, čo píšem, zakaždým si pomyslím, že otázka odhaľuje viac než akákoľvek odpoveď, ktorú by som mohol poskytnúť. V jej strede, ako žuvačka v niektorých typoch cukríkov, sedí zamaskovaný predpoklad, že spisovateľ má pod kontrolou svoje dielo, a nie dielo kontroluje jeho.* Spisovateľ, aspoň ten seriózny a zodpovedný, ani nie je schopný zvažovať materiál na príbeh tak, ako investor zvažuje rozličné ponuky akciových trhov a vyberá si tie, ktoré mu pravdepodobne vynesú čo najviac. Keby sa to dalo robiť takto, bol by každý vydaný román bestsellerom a obrovské preddavky, ktoré dostáva asi tak desiatka „veľkých mien“ medzi spisovateľmi, by neexistovali (to by sa vydavateľom určite páčilo).

Grisham, Clancy, Crichton a ja – okrem iných – tieto vysoké sumy dostávame, lebo predávame nezvyčajne veľa kníh nezvyčajne veľkému publiku. Občas sa kritika nazdáva, že ovládame nejaký univerzálne zrozumiteľný ľudový jazyk, aký sa iným (a často lepším) spisovateľom nedarí objaviť, a ak ho aj nájdu, neznížia sa k tomu, aby ho používali. Pochybujem, že je to tak. Neuverím ani samoľúbemu presvedčeniu niektorých populárnych spisovateľov (myslím tu na nebohú Jacqueline Susannovú, aj keď v tom zďaleka nebola jediná), že ich úspech vychádza z literárnych zásluh – že verejnosť má na skutočnú kvalitu lepší nos než škrobený a nekonečne závistlivý literárny establišment. Je to absurdná predstava, výplod márnivosti a v podstate aj nízkeho sebavedomia.

Ľudí pri kúpe knihy v zásade nepriťahuje literárna kvalita nejakého románu – chcú si obstarať dobrý príbeh, ktorý im skráti čas pri dlhom sedení v lietadle, niečo, čo ich bude najskôr fascinovať, potom ich vtiahne a prinúti ich ďalej obracať stránky. A toto sa stane, aspoň podľa môjho názoru, keď čitatelia spoznajú ľudí v knihe, ich správanie, ich prostredie a ich reč. Keď čitateľ začuje silnú ozvenu vlastného života a názorov, je hneď pravdepodobnejšie, že sa do príbehu zahĺbi. Som presvedčený, že toto spojenie medzi textom a čitateľom nie je možné nadviazať premyslene, odhadnúť stav na trhu s knihami, ako špekulanti odhadujú kone pred dostihmi.

Napodobňovanie štýlu iných je jedna vec, pre začiatočníka v spisovateľskej brandži aj úplne legitímna (a vlastne sa jej nedá vyhnúť, lebo isté napodobňovanie označuje začiatok každej novej etapy spisovateľského vývoja), ale človek nedokáže napodobniť prístup konkrétneho autora k určitému žánru, ani keby to, čo dotyčný autor robí, vyzeralo úplne jednoducho. Inými slovami, dráhu svojej knihy nemôžete naplánovať presne ako dráhu riadenej strely. Ľudia, ktorí sa rozhodli zarobiť písaním celý majetok, ako John Grisham alebo Tom Clancy, vyrábajú vo všeobecnosti len slabé odvary, lebo slovná zásoba nie je to isté ako atmosféra a zápletka je na svetelné roky vzdialená od pravdy, ako ju chápe myseľ a srdce. Keď vidíte román, ktorý má na obálke napísané „V tradícii Johna Grishama/Patricie Cornwellovej/Mary Higginsovej Clarkovej/Deana Koontza“, je vám jasné, že máte pred sebou jednu z tých prekalkulovaných (a pravdepodobne nudných) imitácií.

Píšte to, čo máte radi, ale vdýchnite svojmu písaniu život a vložte doň jedinečnosť, čo sa vám podarí, ak tam zakomponujete to, čo viete o živote, priateľstve, vzťahoch, sexe a práci. Najmä o práci. O tej ľudia čítajú strašne radi. Len Boh vie prečo, ale je to tak. Ak ste inštalatér a milovník sci-fi, čo keby ste napísali román o inštalatérovi na palube vesmírnej lode alebo na inej planéte? Zdá sa vám to absurdné? Nebohý Clifford D. Simak napísal román s názvom Kozmickí inžinieri a ten je v podstate niečo podobné. A číta sa na jeden dúšok. Len si musíte zapamätať, že je rozdiel medzi odbornou prednáškou o vašej práci a využívaním pracovných skúseností na obohatenie príbehu. To druhé je dobré. To prvé nie.

Vezmite si román Firma, ktorým prerazil John Grisham. V tomto príbehu mladý právnik odhalí, že jeho prvý džob, ktorý vyzeral až pridobre, aby to bola pravda, je naozaj podvod – v skutočnosti pracuje pre mafiu. Bol to napínavý a pútavý román s extrémne rýchlym dejom – a predalo sa ho neuveriteľné množstvo. A čo tak fascinovalo čitateľov? Morálna dilema, v ktorej sa mladý právnik ocitne: pracovať pre gaunerov je zlé, o tom niet sporu, ale, kurník šopa, neskutočne to vynáša! Vozí sa v bavoráku – a to je len začiatok!

 Čitatelia si vychutnávali aj vynachádzavosť, s akou sa právnik usiloval so svojou dilemou popasovať. Možno by sa tak nezachovala väčšina ľudí a na posledných päťdesiatich stranách je až príliš počuť rachot deus ex machina, lenže väčšina z nás by sa tak správať chcela. A nezatúžime niekedy po tom, aby za nás božský zásah vyriešil problémy?

Milan Buno, 9.2.2018

 

 

 


 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Komentáre

(9. februára 2018 v 20:28)
Fantazia