bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Stali sa celoštátnou senzáciou!

Prežili leteckú haváriu a trvalo takmer dva roky, kým sa dostali z opusteného ostrova. Nechcú však povedať, čo sa dialo po páde lietadla. Čo sa skutočne odohralo. Žeby Ostrov skrýval niečo hrozivé a tajomné?

Kniha Ostrov je vynikajúco napísaná. Ukazuje, ako nás dokáže takáto tragédia zmeniť – vzťahy, náš pohľad na svet, postoj k iným. Očakávate, že sa vrátite k životu, aký ste mali predtým...ale je to vôbec možné?

Lillian Lindenová je klamárka.

Navonok pôsobí ako hrdinka, odvážna žena, ktorá prežila pád lietadla. Lenže odkedy ju spolu s ďalšími zachránili z opusteného ostrova, klame svojej rodine, priateľom aj celému svetu. Spolu s Daveom Hallom, ktorý bol tiež zachránený, sú celoštátnou senzáciou.
Sú obľúbencami médií, ktoré neľútostne pátrajú po všetkých detailoch dvojročného pekla, ktoré prežili napriek tomu, že boli odsúdení na milosť a nemilosť prírody. Povedať pravdu však nemôžu, a tak klamú.

Verejnosť túto novú senzáciu miluje a je fascinovaná celou stroskotaneckou ságou, no Lillian a David sa musia vrátiť k svojim životom a rodinám.

Dotieravá novinárka Genevieve Randallová má však podozrenie, že s ich príbehom nie je úplne všetko v poriadku. Neverí, že ich pobyt na opustenom ostrove s ostatnými stroskotanými bol taký, aký ho prezentujú verejnosti. Je odhodlaná zistiť pravdu a nemieni brať ohľad na životy, ktoré odhalením tajomstva môže zničiť.

Ostrov je napínavý príbeh o prežití, tajomstvách a vykúpení. Dvaja obyčajní ľudia spojení tragédiou musia čeliť pravde... aj za cenu, že ich to navždy rozdelí.
Fantastické čítanie, originálny príbeh s vydareným záverom. Celý čas musíte čítať, aby ste sa dozvedeli, prečo musia naďalej klamať, ak sú už zachránení...

Začítajte sa do novinky Ostrov:

Lillian
Prítomnosť

Niekedy musíte klamať. V istých prípadoch je to jediný spôsob, ako ochrániť svojich najbližších. Lillian krútila na prste svadobnú obrúčku a dookola si tieto vety opakovala v hlave.
Posledných osem mesiacov si ich hovorila každý deň. Dnes im možno aj uverí. Je to jediný spôsob, zopakovala si v duchu a pootočila na prste jednoduchú zlatú obrúčku, raz za každú svoju lož. Keď už po tretíkrát stratila niť myšlienok, zastrčila si ruky pod stehná, aby sa donútila prestať počítať. Keby bolo klamať ťažšie, možno by s tým vedela prestať. Lenže bolo to jednoduché.
Minimálne jednoduchšie, ako hovoriť pravdu. Len neplač, pripomínala si. Doteraz preliala pred celkom neznámymi ľuďmi potoky sĺz. Dnes bola rozhodnutá ukázať svetu svoje silné ja, nie svoju usmoklenú tvár. Na tú nie je nikto zvedavý. Okrem toho, plač by jej rozmazal mejkap. Mala ho na tvári toľko ako už dávno nie a mladá slečna menom Jasmine jej práve nanášala ďalšiu vrstvu.
Po tom, čo jej Jasmine upravila mejkap, vytiahla veľký ružový sprej, ktorým postriekala Lillianine vlasy, až sa zmenili na horľavinu prvého stupňa. Keď skončila, odstúpila, aby skontrolovala výsledok, a pokrčila plecami, akoby chcela povedať:
Lepšie to už nebude. Nič, čo by v tej chvíli dodalo Lillian sebavedomie. Keď maskérka odcupkala preč, Lillian ostala sedieť v kresle.
Prezerala si upravené nechty vínovočervenej farby. Cítila sa ako malé dievča, ktoré vzalo mame očné tiene, lak a rúž, aby sa zahralo na dospelú. Keďže ako dieťa sa kamarátila skôr s chlapcami a dnes bola matkou dvoch synov, takéto hry jej nikdy nič nehovorili. Nemohla však poprieť, že bolo lákavé predstierať, že je niekým celkom iným. Ak nemohla byť starou Lillian a nedokázala akceptovať svoje nové ja, neostávalo jej nič iné, ako prijať falošnú Lillian.
Podobne ako ona, aj jej dom prešiel počas prípravy na príchod filmového štábu premenou. Najprv ho týždeň upratovala sama, nakoniec to vzdala a najala si upratovaciu službu, po ktorej v dvojposchodovom dome v koloniálnom štýle nezostalo ani zrniečko prachu. Dvojici asistentov produkcie, samozrejme, netrvalo ani päť minút, kým zhodnotili, že to je zle.
Vpadli do domu krátko po svitaní. Lillian bola príliš napätá, aby sa dokázala naraňajkovať, a tak len mlčky sledovala, ako jeden z dvojice nervóznych asistentov, ktorí páchli kávou a cigaretami, chodil z izby do izby a zbieral všetky rodinné fotografi e, čo našiel. Najprv preniesol z pracovne starožitné kreslá s vysokou opierkou, ktoré v obývačke postavil po stranách pianína, a potom strategicky porozkladal fotky po klavíri.
Lillian si odfúkla prameň vrždiacich vlasov z tváre a skúmala finálne rozmiestnenie fotiek. Obraz kvetov, ktorý visel nad pianínom, nahradila rodinná fotka zo vstupnej haly a fotka Jerryho a chlapcov z Joshovho nočného stolíka teraz stála opretá o fotku v striebornom rámiku, na ktorej Lillian držala za ruky dvoch chlapcov s batohmi na chrbte.
Vyzerala na nej ako cudzia žena. Koľko rokov odvtedy ubehlo?
Tri? Štyri? Mala na nej dlhé hnedé vlasy, ktoré jej padali okolo tváre, a na tvári úprimný úsmev dodávajúci jej smaragdovozeleným očiam iskru. Pokožku mala bielu ako cmar a nos posiaty pehami, akoby bol poprášený škoricou. Keby sa s tou ženou stretla na rodičovskom združení, určite by zatúžila pozvať ju k sebe domov na zmrzlinu. Vyzerala šťastne.
O niečo ďalej stála fotka z chodby na poschodí. Spravili ju pred niekoľkými mesiacmi, keď si Jerry uvedomil, že sa ako rodina spoločne nefotili od… od jej návratu domov. Výsledok bol otrasný. Chlapci vyzerali vo svojich zladených kravatách upäto a Jerryho ruka sa vznášala nad Lillianinými plecami, akoby sa jej štítil dotknúť. Teraz bude tá fotka vo vysielaní štátnej televízie. Všetci uvidia vedľa seba obidve Lilliany – tú predtým aj tú potom. Tá potom si dala ostrihať dlhé vlasy a nosila ich zopnuté, aby jej nepadali do tváre. Jej úsmev bol nervózny, silený a jej oči už nežiarili ako smaragdy, ale vybledli na nefritovú svetlozelenú.
Lillian si predstavovala, ako podíde ku klavíru a zhodí všetky fotky na zem. Stačil by jej na to jeden pohyb rukou. Na zemi by z nich ostala kopa skla a lesklého papiera. Zahryzla si do vrchnej pery, aby potlačila pobavený úsmev. Už samotná predstava bola uspokojujúca, ale v tej chvíli na seba nepotrebovala pútať ešte viac pozornosti.
Aby sa vyhla ďalším násilníckym predstavám, preniesla pohľad z radu rámikov zaplnených usmievajúcimi sa tvárami na klavír a sústredene na ňom hľadala prach. Jeho mahagónový povrch priťahoval prach ako magnet a vo vzduchu bolo ešte stále cítiť vôňu pomarančového oleja, ktorým ho predtým natrela.
Lillian tento klavír zbožňovala. Krátko pred Joshovým narodením doslova donútila Jerryho, aby ho kúpil. Keďže ani jeden z nich nevedel zahrať ani notu, smial sa jej nápadu, ale nedala si to vyhovoriť. Klavír nebol pre nich. Bol pre dieťa, ktoré vtedy rástlo v jej vnútri, pre Josha a neskôr tiež pre Daniela.
Lillian zavrtela hlavou. Niet divu, že mladá mamička z fotky sa usmievala s takou ľahkosťou. Vtedy ešte netušila, že život sa vždy neodvíja podľa toho, ako si to človek naplánuje. Hlúpy život.
Ťažké dubové dvere, ktorými sa vstupovalo do domu, sa s buchnutím otvorili. Lillian sa strhla. Dovnútra rázne vošla vysoká, chudá žena v hnedom kostýme, akoby tam bývala odnepamäti.
Lillian ju fascinovane pozorovala. Tú tvár by spoznala kdekoľvek: dlhý, úzky nos, vpadnuté lícne kosti, blond vlasy pripomínajúce helmu zo slamy a oči také svetlomodré, že sa takmer celkom strácali. To všetko bez akýchkoľvek pochýb patrilo Genevieve Randallovej, reportérke Headline News. Lillian a Jerry tento program pozerali každý piatok večer a pri sledovaní skutočných príbehov, o ktorých pani Randallová rozprávala na obrazovke, sa priateľsky hádali. V skutočnosti bola ešte chudšia.
To je skvelé. Takže kamera naozaj pridáva kilá. Lillian vtiahla brucho prepásané opaskom. Člen štábu prevliekol popod zadný diel reportérkinho saka a blúzky mikrofón a diskrétne jej ho pripol na chlopňu. Lillian bola prekvapená, s akým pokojom Genevieve Randallová znáša ruky, ktoré jej šmátrajú pod blúzkou. Kým jej ho tam pripínal, prechádzala si poznámky na kartičkách. Potom si narovnala sako kostýmu a upravila bielu hodvábnu blúzku, ktorá vykúkala spomedzi chlopní. Vzala niekoľko ďalších papierov, spojila ich do úhľadnej kôpky a uprene sa zahľadela na Lillian.
Chvíľu sa zdalo, akoby sa reportérka dívala cez ňu, či skôr hlboko do jej vnútra, odkiaľ dokázala vyčítať všetky tajomstvá.
Lillian by si najradšej zakryla telo rukami, aby sa ochránila pred reportérkiným röntgenovým pohľadom.

Milan Buno, 19.10.2017

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.