Spoznajte Wangovcov. A bavte sa!

Takto sa začína kniha Wangovci verzus svet. Nesmierne zábavný a vtipný príbeh, ktorý nám poskytuje nový pohľad na to, čo znamená byť súčasťou Ameriky – a ako prechod od závratného bohatstva k módnym kúskom (ešte vždy značkovým) môže spojiť rodinu tak, ako to peniaze nedokážu.

Wangovci si nažívali naozaj dobre. No všetko sa v okamihu zmenilo!

Zo súkromných škôl, ktoré si už Charles nemôže dovoliť, vyzdvihne syna Andrewa, nádejného komika, a dcéru Grace, posadnutú módou. Spolu s ich nevlastnou matkou Barbrou sa vydajú na dlhú cestu zo svojho domu v Bel-Air do štátu New York, kam sa uchýlila Charlesova najstaršia dcéra, výtvarníčka Saina, keď upadla do nemilosti kritikov.
Syna mu v New Orleanse zvedie staršia žena, manželka je ochotná opustiť ho kvôli kvalitnej posteľnej bielizni a Charles si odrazu musí vybrať medzi starým a novým svetom, medzi zachovaním rodiny a splnením svojho sna v Číne.

Wangovci verzus svet je zábavný príbeh o čínsko-americkej rodine, ktorá stratí absolútne všetko, zbalí si tých pár sliviek a vyberie sa naprieč Spojenými štátmi. Je to rodinná sága o páde z bohatstva do najhlbšej chudoby. Svieži pohľad na to, čo znamená byť súčasťou Ameriky. „Prečítajte si túto knihu kvôli jej humoru. Pretože je plná súcitu, dojme vás a nabije energiou,“ píše Amazon Book Review.

Objednajte si novinku Wangovci verzus svet.

Autorka Jade Changová pôsobila ako novinárka a redaktorka, venovala sa umeniu a kultúre. Získala postgraduálne štipendium inštitútu Sundance v odbore  žurnalistika, cenu AIGA/Winterhouse za kritiku dizajnu a štipendium Jamesa D. Houstona od Spolku spisovateľov v Squaw Valley.

Začítajte sa do novinky Wangovci verzus svet:

BEL-AIR, KALIFORNIA

Charles Wang zúril na Ameriku.
V skutočnosti Charles Wang zúril na dejiny.
Keby Japonci, odhodlaní zomrieť, neboli napadli Čínu, keby si milióny študentov zvedených na zlú cestu neurobili idol z plešivého akademika, ktorý papagájoval ruských šialencov a nemohol dodržať sľuby, potom by tu Charles nestál a nehľadel cez okno vo svojom milovanom dome v Bel-Air, nedržal by v ruke aspirín a nečakal, kedy tí debili z banky – z banky, ktorá kedysi pred ním padla na tie svoje talianske mramorové kolená a liezla mu do zadku – neboli prišli s úmyslom privlastniť si jeho život.
Keby neboli dejiny, vôbec by tu nebol.
Bol by tam, žil by na pôde svojich predkov, ktorá mu právom prináležala, rozmaznávali by ho ako princa v hodvábnom šate, písal by neslušné, no remeselne brilantne zvládnuté básne, žartoval by so slúžkami, vyberal by desiatky od svojich roľníkov a tí by mu ďakovali za to, že im nechal v chudobných domácnostiach akurát toľko zrna, aby mohli splodiť viac hladných detí.
Ale svet, ktorý mal patriť jemu, sa rozpadol a veľké ázijské brucho rozbúrila zhubná zahraničná porucha trávenia, vypľula ho a tvrdo dopadol na smiešny tropický Taiwan, a keď sa trochu spamätal, vyvrhlo ho cez celý Tichý oceán do tejto beztvarej zelenej krajiny plnej chamtivých prisťahovalcov spolu s jeho krajanmi, chudobnými, nevzdelanými mužmi z Kantonu a Fudžisanu, ktorí si škrabali gule a ich najväčším snom bolo opásať si kuchársku zásteru a zakefovať si v zastrčenej uličke.
Ach, nemal by byť vulgárny.
Charles Wang nemal vedieť nič o tom, čo sa deje na hlinenej dlážke pod fľakatými prikrývkami. Celé storočia slávnych predkov, učencov a štátnikov, ako aj urodzených farmárov z neho vychovali muža, ktorý mal popíjať voňavý čaj zaliaty horúcou vodou z horského prameňa, držať v rukách kaligrafické štetce zo srsti bieleho vlka a namáčať ich do čierneho atramentu z jelenieho parožia, bezstarostne sa hrať s ozajstnými priateľmi.
Nie toto. Nie, naozaj nie toto. On by nemal sedieť v reštaurácii Mr. Chow a jesť nechutnú napodobeninu pekinskej kačky za stolom s chalanmi, ktorí sa tvárili ako rapperi, a s ich nízkymi, bucľatými filipínskymi frajerkami s farebnými očnými šošovkami. Nemal sa tlačiť plece na pleci na vernisážach, kde mu stekal pot za golier tenkého kašmírového pulóvra, keď hľadel na napoly rozpílené zviera plávajúce vo formaldehyde, vnútornosti toho zvieraťa pritom nemali ani toľko slušnosti, aby z nich vytiekol obsah. Nemal mať do činenia s beloškami, ktoré mali vo vlasoch strieborné paličky a s úsmevom sa ho pýtali, či nemá nič proti. Nič, nič v jeho siahodlhom rodokmeni ho nepripravilo na západniarske zbožňovanie dalajlámu, na popové hviezdy s nefritovými modlitebnými náhrdelníkmi okolo krku a na to, že všetci popíjajú ten nemožný čaj boba.
Vôbec by tu nemal byť. Nikdy nemal vkročiť do Nového sveta. O tom niet pochýb. Dejiny začali život poondiateho Charlesa Wanga a Amerika dokončila to dielo.
--
Amerika bola to najhoršie, čo sa mu mohlo prihodiť, pretože Amerika, tá prelietavá potvora, mala kedysi Charlesa Wanga rada.
Dala mu tento dom, krásnu rezidenciu v jurajovskom štýle, tú kedysi vlastnila filmová hviezdička vydatá za právnika filmového štúdia MGM, ktorý v skutočnosti zarábal peniaze na dodávaní zbraní židovskému gangstrovi Mickeymu Cohenovi. Aspoň tak to hovoril Charles hosťom, keď ich vodil po dome a ukazoval im skrýšu vo vínnej pivnici a dieru po guľke v okne na obývačke. „Taliani nesiahajú židovským gangstrom ani po členky!“ hovoril a pohládzal pritom mezuzah zavesený na dverách. „V Starom zákone nie je nijaké peklo!“
Potom vždy vyviedol hostí von popri symetrických radoch ozdobne strihaných stromčekov a popri úhľadných hriadkach s ružami Madame Louis Lévȇque, až kým skupinu nezhromaždil pred sochou ukláňajúceho sa džokeja, ktorému čiernu tvár taktne premaľovali naružovo. So zdvihnutým obočím ukázal na sochu a vysvetľoval im, že muž, ktorý navrhol tento dom, čo sa mal stať rodinným sídlom rodiny Wangovcov, bol Paul Williams, prvý čierny architekt v meste. Ten chlapík postavil aj dom Franka Sinatru, aj absurdnú reštauráciu na losangeleskom letisku, ktorá vyzerala ako vystrihnutá z Jetsonovcov – všade samé hviezdy a vesmírne lode – a zámok pre Charlesa Wanga.
Martha Stewartová tento dom ospevovala. Vyhlásila, že je to skvost, a položila bledú ruku na tmavomodrý hodvábny blejzer Charlesa Wanga s mosadznými gombíkmi – blejzer mu na mieru ušil jeho krajčír, ktorý mal apartmán v Hongkongu a volal sa zhodou okolností Wang, ale, chvalabohu, nebol to jeho príbuzný. Martha Stewartová ho chytila za rameno, uprela naňho úprimný pohľad a vyhlásila: „Je veľmi dôležité, Charles, nesmierne dôležité, aby sme zachovali ducha týchto domov.“
V skutočnosti mu Amerika dala tri deti, ktoré mal bezhranične rád, hoci nikdy sa nenaučili hovoriť mandarínskou čínštinou bez prízvuku a žili pod vlastnou strechou, nedopriali mu možnosť byť dôstojnou hlavou plného domu. Istú úlohu v tom zohrala aj jeho prvá manželka, ale on prišiel do Ameriky a vzal si ju, on padol na kolená, vždy keď mu oznámila, že je tehotná, on čupel pri jej nemocničnom lôžku a čakal na príchod každého svojho dokonalého dieťaťa, ktoré prišlo na svet ako bojovník.
Áno, Amerika mu kedysi bola žičlivá. Dala mu odvahu zmeniť špinavú továrničku jeho otca na predmestí Tchaj-peja, ktorá dodávala močovinu výrobcom umelého hnojiva, na kozmetické impérium. Močovinu! Jeho otec obchodoval so šťankou! Nie s ozajstnou šťankou – s umelou. S náhradou čpavku obsahujúcou nitrogén, ktorú bolo možné vyrobiť z inertných materiálov a dať jej honosný názov karbamid, hoci v skutočnosti išlo len o to, aby šťanka nepôsobila ako šťanka.
Vedomie, že jeho otec, vysoký hrdý otec, ktorý sa na svet díval s privretými očami učenca a nosil starostlivo zapnuté prešívané vesty, prestal v tichosti obrábať päťtisíc hektárov úrodnej čínskej pôdy a začal riadiť továreň na šťanku na ostrove Taiwan – to bolo čosi také nedôstojné, že o tom nedokázal ani hovoriť.
Charlesov otec chcel, aby jeho syn zostal na Taiwanskej štátnej univerzite a stal sa politikom na Novom Taiwane, mladým mužom v západniarskom obleku, ktorý by naplnil dedičstvo Sunjatsena, ale Charles z univerzity odišiel, lebo si myslel, že sa mu podarí žiť znova životom, akým žila jeho rodina predtým. Na lietadlo ho naložila celá armáda gratulantov – nikoho z nich už zrejme v živote neuvidí – a strčila mu do ruky dva zvitky pre šťastie, na krk mu zavesila veniec z pomliaždených orchideí a do druhej ruky mu strčila zoznam amerických výrobcov umelého hnojiva, ktorí by mohli mať záujem o lacnú močovinu.
Charles strávil polovicu letu zamknutý na toaletách – vyvrátil tam celú rozlúčkovú hostinu pozostávajúcu z polievky z vtáčieho hniezda a z mastnej bravčoviny dusenej v záplave morskej uhorky. Keď sa už dlhšie nedokázal pozerať na svoju bezfarebnú tvár, vzal do ruky mydielko zabalené vo voskovom papieri a precvičil si angličtinu. Pekný balíček voňal ľaliami a na obrázku boli fialové kvety. „Mydlo s hydratačným účinkom,“ sľubovali na obale. „Pokožka zostane po použití taká jemná, až žiari.“ A vzadu boli vymenované prísady, čo Charlesa prekvapilo. To bolo ešte v čase, keď nijaký výrobok na Taiwane nemusel byť označený a keď neexistoval nepodplatiteľný úrad ministerstva zdravotníctva, ktorý preveroval, či v balíčku so sušenými datľami nie je nič iné, len to, čo hlása text na obale, napríklad: „Čerstvé datle usušené na zdravom zlatom slnku.“
Charles iba stál, dychčal, hojdal sa dopredu-dozadu vo svojich na mieru šitých topánkach, škúlil na mydlo a usiloval sa prečítať text vytlačený drobným typom. Mandľový olej, soľ kyseliny steárovej, jojobový olej, hydrolyzované pšeničné proteíny – a vtedy to zbadal: UREA. Hydroxyethyl Urea rovno medzi bambuckým maslom a Sodium Cocoyl Isethionate.
Urea! Močovina!
Močovina na peknom americkom balíčku s mydlom!
Charles sa vystrel, ošpliechal si tvár studenou vodou a vrátil sa na svoje sedadlo s miniatúrnym mydielkom v ruke. Zo skrinky nad hlavou vybral sivé sako, vytiahol z neho zoznam výrobcov umelých hnojív a strčil ho do vrecka na sedadle, rovno za pokrčeným vreckom na vývratky. Keď vystupoval z lietadla, zanechal za sebou zvitky aj voňavý kvetinový veniec. Mydielko vopchal do vrecka na košeli, sako si prehodil cez plecia a preglgol posledné zvyšky žlče. Charles Wang príde do Ameriky voňavý. Tým si bol istý. „Zmením šťanku na voňavku,“ vyhlásil nahlas. Bol to jeho obľúbený citát z amerického filmu.
A aj to urobil.
Zmenil šťanku na majetok v hodnote dvesto miliónov dolárov. Stal sa z neho kozmetický kráľ, len v Los Angeles mal osem tovární – spočiatku ich iba zásoboval močovinou, potom sa stal ich vlastníkom – a každá z nich vyrábala celé more voňavých krémov a púdrov, rúžov a maskary v ligotavých obaloch.
Spočiatku riadil každú z tých ôsmich tovární samostatne, a keď sa zákazníčky sťažovali, že ustavične zvyšuje ceny, posielal zákazníčky jednej do maskovanej podoby druhej. A ony mu skočili na reklamné ťaháky: „Mimoriadna ponuka! Len kvôli vám znižujeme cenu!“ hoci videli, že faktúry sú znova záhadne vyššie, ale iba trochu, akurát toľko, aby ich to znepokojilo. Keď neskôr bolo jasné, že ženy sú ochotné platiť dvadsať, dvadsaťpäť, tridsať dolárov za jeden rúž, takéto triky neboli potrebné a celý rad hotelových reťazcov túžil mať vlastnú značku šampónu a vizážisti boli pripravení zásobovať trh vlastnými produktmi.
Jedna z nich, drobná mladá Japonka, ktorá hľadela na svet otvorenými očami, prišla za ním s prázdnymi vreckami a so zoznamom klientok z radov celebrít. Ukázal jej prvé objednávky na KoKo, očné tiene divokých farieb, ktoré ponúkali v okrúhlom bielom puzdre s jej tvárou, rámovanou dokonalým mikádom, s vypuklým názvom na prednej strane, kde cez dva priehľadné otvory na jej dúhovkách žiarili jasnoružové, oranžovožlté a elektrizujúco modré očné tiene. Tento rad sa stal okamžite hitom – najprv na módnych prehliadkach, ale veľmi rýchlo si našiel cestu na pulty oddelení kozmetiky v obchodných domoch a do semišových peňaženiek miliónov tínedžeriek. Charlesa označili za vizionára, ktorý sa nebojí riskovať, stal sa neoddeliteľnou súčasťou novej generácie obchodných talentov, ktoré zarábali milióny na masovej výrobe na objednávku a na speňažení cudzieho talentu.
--
Áno, Amerika ho milovala. Amerika bola k nemu čestná a chemickú močovinu zapísala na zoznam prísad na skrášľovanie. Amerika pochopila, že krása sa vyrába z grotesknej suroviny.
Mejkap bol americký a Charles mejkapu rozumel. Bola to umelosť a čestnosť. Bola to veda a psychológia, bola to móda, ale predovšetkým to bol pocit bohatstva. Nie peňazí – bohatstva. Bohatstvo poskytovalo nekonečné možnosti a príjemnú istotu. Nádherná azúrovo modrá, krvavo červená a luxusná čierna. Šikovné balenie, ktoré sa ľahko otváralo a zatváralo.
Umelosť je v skutočnosti čestnosť, premýšľal Charles. Priznať túžbu zmeniť sa, byť schopný prežiť, to dávalo zmysel. Skutoční falšovatelia boli tí, ktorí popierali tie pravdivé impulzy. Akademická hodnostárka, ktorá zbožňovala mačky, trvalú a nepokúšala sa zamaskovať jazvy od akné, bola najrafinovanejšia klamárka – predstierala, že ju to netrápi, a pritom v kútiku srdca musela, jednoducho musela túžiť, aby bola krásna. Každý musí túžiť po kráse. Čo také tučné dievča, ktoré sa nenamáha vytrhať si husté obočie? Keby život bol rozprávka, nos by jej narástol taký dlhý, ako široký mala objem pása. A istý čas, dlhý lukratívny čas, s ním dobrí ľudia Ameriky súhlasili.

Milan Buno, 10.1.2017