Snívaj. V noci, cez deň. Užívaj si život!

Pieseň zajtrajška je román o nezlomnom duchu a odhodlaní, ktorý dodáva chuť do života. Pretože keď sa všetko obracia proti vám, musíte snívať najviac...
Takže spievajte, tancujte, milujte, riskujte.
Nikdy sa nevzdávajte, ale predovšetkým užívajte si každú sekundu!

Tom sa do Alice zaľúbil na prvý pohľad.
Tušil, že to s ňou nebude ľahké, nie je ako iné ženy. Trpí vrodenou nevyliečiteľnou chorobou, cystickou fibrózou, a uvedomuje si, že si musí užívať každý deň, lebo kedykoľvek môže byť jej posledným. Napriek tomu Alice nemá rada ľútosť. Túži jedine spievať.

Odmalička jej hovorili, aby sa ani nepokúšala plniť si nejaké sny, ale nevzdala sa. Napriek zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu sa jej podarilo získať nahrávaciu zmluvu od najvýznamnejšej hudobnej spoločnosti Sony a v roku 2002, krátkou pred smrťou, jej vyšiel prvý album s príznačným názvom Daydream (Snívanie).

Pieseň zajtrajška je dojímavý príbeh nevšednej mladej ženy o víťazstve ducha nad nepriazňou osudu je inšpirovaný osudom talentovanej anglickej speváčky a skladateľky Alice Martineuovej, ktorá v roku 2003 vo veku 30 rokov zomrela na cystickú fibrózu.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:

Alice Petersonová píše romány zo súčasnosti. Rada zavedie čitateľov na miesta, kde hrdinovia musia prekonávať ťažké prekážky. Sama trpí reumatickou artritídou a musela sa vzdať sna o tenisovej kariére, o čom napísala román Another Alice (Iná Alice).
V posledných rokoch Alice vyšli dve knihy, román Monday to Friday (Od pondelka do piatka) a Ten Years On (Po desiatich rokoch).

„Iba ľudia, ktorí žijú s cystickou fibrózou, vedia skutočne povedať, ako choroba ovplyvňuje ich život,“ tvrdí Alice Petersonová.
Aj preto oslovila mnohých odborníkov a ľudí s týmto ochorením, aby jej pomohli s písaním. Napríklad Emma jej opísala každú stránku života s CF, od jej vzťahu k liekom až po chuť na sladkosti. „Jej úprimné a zábavné rozprávanie ma rozosmialo i rozplakalo,“ spomína si Alice.
Oli jej zasa priblížil, čo znamená byť na zozname čakateľov na transplantáciu. Má dvadsaťtri rokov a prežil osemnásť mesiacov čakania a falošných poplachov. Nakoniec ho v roku 2007 operovali a prežil dvojnásobnú transplantáciu pľúc.
Všetci títo ľudia sú vyslancami posolstva „užiť si každý deň“ a „nič nebrať ako samozrejmosť“, myslí si Alice Petersonová.

Začítajte sa do novinky Pieseň zajtrajška:

Tom
december 1998

Tom bol na ceste do baru a meškal ako vždy, keď ju uvidel cez výklad galérie umenia. Mala červené šaty a tie najúžasnejšie modré mandľové oči. Zbadal, ako si zastrkuje za ucho prameň blond vlasov. Nikdy neveril v lásku na prvý pohľad, vždy sa smial, aké je naivné myslieť si o nejakej žene, že je „tá pravá“, keď ju človek zazrel prvý raz. Tom mal za sebou celý rad bežných známostí a bol presvedčený, že také čosi sa stáva len vo filmoch, nie v skutočnom živote. Keď mu opätovala úsmev, v očiach sa jej zračilo šibalstvo. A predstavil si, aké by to bolo, keby ju pobozkal. A vtedy sa odvrátila.
Zazvonil mu mobil. „Tom!“ vzdychol znepokojený George. „Kde trčíš?“
„Už idem. Hneď som tam.“ Zložil a váhavo odchádzal.
Cítila aj ona niečo v tom zlomku sekundy? Alebo si to len predstavoval? Zastal. Pozrel na hodinky, zaváhal. Vo filme by hrdina určite zamieril do galérie a vyhľadal by tú ženu. Nešiel by do baru za Georgeom, bývalým spolužiakom, s ktorým sa bude pri pive rozprávať o športe, autách a tréningovom behu. Vykročil ku galérii. Vyzerá ako modelka. To je vyššia liga, našepkával mu hlások v hlave. Čo chceš robiť? Predstavíš sa jej a potom čo? Ako vieš, že je voľná? Stav sa, že nie je... budeš vyzerať ako hlupák. A George bude zúriť, že zase meškáš...
Tom vstúpil do nabitej galérie a okamžite cítil, že je nevhodne oblečený – džínsy, obnosené kožené čižmy. Určite to bude vernisáž na pozvánky – drzo si vzal od čašníčky pohár šampanského, vzal by si čokoľvek, čo by mu dodalo odvahu. Pretláčal sa pomedzi ľudí, ale nikde ju nevidel, a tak vyšiel na poschodie – preboha, len aby neodišla. Srdce mu zamrelo, keď ju uvidel stáť s dvoma mužmi, jeden bol oveľa mladší ako druhý, vysoký, štíhly, svetlohnedé vlasy, okuliare s čiernym rámom. Má chlapa! Samozrejme. Správali sa k sebe milo, familiárne. Rozprávala sa s oboma mužmi, smiala sa, pritom sa dotýkala svojho nosa. Obklopovala ju fascinujúca aura. Sledoval ich pohľady, dívali sa na obraz. Okamžite videl, že tá žena na plátne je ona. Na hlave mala čierny klobúk so širokou strieškou, v tmavých šatách sa jej vynímali štíhle pôvabné ramená. Túžil, aby tí muži odišli, a oni akoby jeho želanie vypočuli, rýchlo prešli popri ňom, schádzali po schodoch, očividne sa rozprávali o obchodných záležitostiach. Nevšimla si, že sa k nej blíži. Vyzerala zamyslene.
Teraz nesmie stratiť odvahu.
„Ja som Tom.“ Podal jej ruku.
„Alice,“ opätovala mu úsmev.
Bola drobná, útla, rozkošný nos ako gombička. Zdalo sa mu, že má toľko rokov ako on – dvadsaťšesť. Bola ohromujúco krásna. Na tú tvár človek len tak ľahko nezabudne.
Tom stál vedľa nej a uvedomoval si, že jeho svet sa nezvratne zmení, tak prečo mu ten hlások v hlave navráva: Toto sa skončí pohromou.
Nevšímal si varovanie, namiesto toho sa jej spýtal, čomu sa venuje. „Hudbe,“ odvetila. Zaskočilo ho to. „Skladám hudbu. Rada spievam.“
Rozprávali sa ďalej a Tom mal pocit, že im bolo súdené, aby sa ich cesty stretli. Všetko, čo doteraz zažil, viedlo k tejto chvíli.
K stretnutiu s Alice.
Možno napokon predsa len existuje láska na prvý pohľad.

2

Alice
december 1998, desať hodín predtým

Zadychčane som podišla k recepcii. „Mrzí ma to, výťah nefunguje,“ hovorila recepčná modelke predo mnou. „Kasting sa koná na piatom poschodí, zlatko.“
Pozrela som na špirálovité železné schodisko, potom som diskrétne prešla cez recepciu a zamierila som na dámske toalety.
V kabínke som otvorila zips na ťažkej kabelke cez plece a zúfalo som hľadala inhalátor. Samozrejme, našla som všetko možné, len to nie: fotoalbum, kozmetickú taštičku, kartóny vysokokalorických mliečnych koktailov, ihličky... kde je?
Nájdi ho, Alice.
Mala som pocit, akoby mi hlboko v hrudi niečo uviazlo. Niečo tvrdé ako tehla. Také ťažké, že na nič iné nedokážem myslieť. Môžem len kašľať... kašľať... a hľadať inhalátor. Konečne som si strekla do úst a predstavovala som si, ako mi upokojujúca teplá tekutina zriedi hlieny v pľúcach, ten chaos v mojom vnútri. Znova som si strekla.
Dýchaj.
Potrebuješ dýchať.
Dvadsaťšesť rokov žijem s cystickou fibrózou. Keď sa ráno zobudím, necítim nič iné, len pľúca. Hruď. Pred odchodom z domu musím užiť za hrsť tabletiek a vdychovať substancie z prístrojov, ktoré mi pomáhajú dýchať. Kašeľ je mojím trvalým spoločníkom. Je so mnou vo dne v noci. Strčila som inhalátor do kabelky a našla som obväz.
Nepoznám nič iné, neviem, aké to je byť zdravá, ale som šialená, ak sa ďalej usilujem byť modelkou?
„Londýn nie je ako New York, kde je všetko poruke,“ povedala mi pred pol druha rokom Naomi, riaditeľka oddelenia Nové tváre v agentúre Hviezdne modelky, keď som prišla na prvý pohovor. „Miesta, kde sa konajú kastingy, môžu byť od staníc metra celé kilometre a dievčatá musia absolvovať priam cezpoľný beh, aby sa tam dostali. Modeling je fyzicky náročný. Musíte byť fit ako športovkyňa, ak prídete neskoro, môžete na to zabudnúť.“
Keď som študovala na univerzite (po troch týždňoch ma prijali do nemocnice na operáciu pľúc), venovala som toľko času ceste na prednášky, že som vždy prišla prvá – moji spolužiaci si iste mysleli, že som buď bifľoška, alebo som sa buchla do učiteľa angličtiny.
Obviazala som si pravú nohu a členok.
„Mali by sme vedieť ešte čosi iné, čo by mohlo byť prekážkou?“ Ešte vždy som videla zmätok na Naominej tvári, akoby nechápala, prečo mi trvalo tak dlho, kým som odpovedala.
Keby som povedala Naomi, že mám CF, veru neviem, či by mi dala ten džob. Keď poznamenala, aká som štíhla, mohla som spomenúť, že som podstúpila operáciu, pri ktorej mi vzali časť vnútorností, v skutočnosti odstránili možno tri štvrtiny čriev. Som štíhla, lebo nemôžem poriadne stráviť jedlo, okrem toho stále kašlem a dýcham len s veľkou námahou, takže každá sekunda môjho života spáli tisícky kalórií. Nie som štíhla preto, lebo fajčím alebo chrumkám surový zeler.
Zachytila som obväz zatváracím špendlíkom. To musí stačiť.
„Nechcem počuť, že nemôžete vziať džob kvôli frajerovi, dráždivému kašľu alebo pohrebu starej matky, jasné, Alice?“
S novou energiou som si prehodila kabelku cez plece a vyšla som z toaliet.
„Ak vás prijmem, všetko ostatné je druhoradé, na prvom mieste je kariéra. Ak máte nejaké pochybnosti, povedzte mi to otvorene.“
Samozrejme, lákala ma tá práca, Naomi sľubovala, že budem veľa cestovať a stretávať sa s novými ľuďmi. Pri pomyslení na päťhviezdičkové hotely v trópoch som prestala pochybovať. Vzala som do ruky pero a podpísala som sa na vybodkovaný riadok. Dovolila som niekedy, aby ma niečo zastavilo, najmä CF?
Vrátila som sa na recepciu a ukázala som na obviazanú nohu. „Možno pôjdem pomaly,“ povedala som recepčnej a ukázala som na obväz. „Nehoda pri lyžovaní.“ Lyžovaní? V duchu som sa usmiala. Neviem si ani len obuť lyžiarky bez nadávok.
„Ach, chúďa moje, máte čas. Oznámim im, že ste tu.“
Pomaly som kráčala hore schodmi. Ešte vždy sa mi žiadalo kašľať. To sa nikdy neskončí. Je to ako bežať maratón bez cieľovej pásky. Počula som, ako mi v hrudi hrkoce a vibruje, hlieny sa vo mne dvíhajú a klesajú ako hustá melasa.
Prešla okolo mňa modelka. Obrátila sa. Sledovala ma, ako vytrvalo kašlem.
Iste si myslí, že som tuhá fajčiarka.
--
Vstúpila som do veľkej nepredelenej miestnosti a postavila som sa do radu ľudí, ktorí čakali na rozhovor s dvoma ženami za stolom. Jedna z organizátoriek ku mne pristúpila s podložkou. Odfajkla na zozname moje meno, podala mi papier s veľkým čiernym číslom – bolo to číslo 13.
Nepripisuj tomu dôležitosť.
Tento kasting vypísala veľká odevná módna spoločnosť. Meriam meter sedemdesiatpäť, čo nie je dosť na modeling, ale, chvalabohu, to je dobre, lebo v luxusnej reklame je oveľa viac práce. Dívala som sa, ako jedna z modeliek podala svoj fotoalbum dvom ženám, listovali v ňom. Potom ju poslali za plentu, aby sa prezliekla, a vynorila sa v čiernych koktailových šatách, aby ju vyfotili. Ja som mala na sebe rovné džínsy a top s úzkymi ramienkami. Potrebujem tento džob. Preto som sem prišla.
„Trinásť,“ zakričala žena pri stole.
Keď som krivkala k nej, spýtala sa: „Čo ste robili?“
„Spadla som z bicykla. Vyvrtla som si členok.“
„To mi je veľmi ľúto,“ ozvala sa druhá žena, akoby na striedačku.
„Ach, to nič.“ Upokojujúco som sa usmiala a podala som im fotoalbum. „Už sa to takmer zahojilo.“
„Je mi to ľúto,“ opakovala iným tónom, „ale taký look, aký máte vy, nepotrebujeme.“
„Štrnásť,“ zakričala tá prvá, akoby som bola stará správa.
--
Vonku bolo nepríjemne chladno, lialo, nemala som dáždnik a autobusová zastávka bola tridsať minút peši. Vybrala som mobil.
Lenže mama má hodinu kreslenia. Sľúbila som jej, že to zvládnem sama.
Jake?
Ten bude vo veľkom organizovať všetko potrebné na dnešnú vernisáž.
Cat? Cat je moja najlepšia kamoška. Venuje sa vyhľadávaniu zákazníkov.
Predstavila som si ju v kancelárii, na stole pred ňou ležia pracovné hárky s tisíckami čísel predstavujúcich ceny akcií. Telefonuje s ľuďmi o nákupe podielov a opciách. Sotva by mohla povedať klientom alebo šéfovi, že musí na minútku odbehnúť...
Pomaly som kráčala od budovy, usilovala sa nájsť najlepšie miesto, kde sa dá chytiť taxík, lebo v týchto končinách nie je veľmi rušno. Nohy akoby som mala vrastené do betónu, chlad a vlhkosť boli moji nepriatelia, nemôžem si dovoliť ďalšiu infekciu...
Keď som videla, ako sa čosi blíži, zastala som, vhŕkli mi slzy do očí. Je to staré, modré a hrá to klasickú hudbu.
Šoférka vyzerá prekvapujúco podobná mojej mame.
„Ako dlho si čakala?“ Vyzula som si ihličky a zvalila som sa na sedadlo spolujazdca. Odľahlo mi.
„Nie dlho.“
„Myslela som, že máš hodinu kreslenia.“
„Zrušili ju.“
Vedela, že jej neverím.
„Ešte vždy sa môžem znova prihlásiť na ten kurz a zopakovať si dnešnú lekciu.“
Cítila som sa previnilo, že obetovala hodinu, aby ma vyzdvihla, najmä keď dnešné ráno bolo stratou času...
„Možno by si mala robiť niečo iné,“ nadhodila mama. Vycítila som, že mi to chcela navrhnúť už dávnejšie.
Myslela som na uplynulého pol druha roka, keď som chodila do kadejakých skladov pánubohu za chrbtom s inými štyridsiatimi modelkami, kde som sa dozvedela, že hľadajú vyššie tmavovlasé dievča s hnedými, nie s modrými očami. Niekoho iného, nie mňa. Nebolo to vždy zlé, už som mala zopár skvelých džobov. Modeling možno podkopal moju sebaistotu, ale fotenie pre Tatler mi dodalo sebadôveru. Nikdy nezabudnem, aká vzrušená bola moja agentka Frieda, keď mi oznamovala, že ma vybrali zo stoviek modeliek, určite mi to otvorilo nové možnosti. Bola som rada, že pred pol druha rokom som podpísala zmluvu. Nikdy som sa nepoddávala ľútosti. Ale nedávno som strávila bezsenné noci pri pomyslení, že na svete musí byť pre mňa aj čosi iné. „Možno,“ odvetila som mame. „Možno máš pravdu.“
„Čo keby si chodila na kurz módneho návrhárstva?“ spýtala sa. Keď mala mama nejakých osemnásť, chodila do školy módneho návrhárstva v Londýne, kde ju akási výstredná Ruska učila strihať a šiť šaty podľa vzorov. Ušila si všetky bohémske šaty, dokonca aj svoje svadobné. Niekedy rozmýšľam, či mama neľutuje, že sa nestala dámskou krajčírkou, no vydala sa a priviedla na svet Jaka a mňa. Možno to plánovala, možno nie, plány vždy nevyjdú tak, ako chceme.
„To radšej nie.“
„A čo klobučníctvo?“
Klobučníctvo? „Veď neviem ani len navliecť niť do ihly, mami.“
Zasmiali sme sa.
„Alebo by si mohla učiť cudzincov angličtinu.“
Povedz jej, že chceš byť speváčka a chceš komponovať. Od detstva som rada spievala a tancovala a vždy som snívala o vystupovaní na pódiu. Keď sme s Jakom pozerali program Top of the Pops, fantazírovala som, že jedného dňa budem slávna ako Kylie Minogue. Jake túžil byť novým Jonnym Greenwoodom, čo bol gitarista skupiny Radiohead. V duchu som sa vrátila na univerzitu, do temného obdobia svojho života. Nebola som normálna študentka a niekedy bolo bolestné dívať sa na priateľky, ako si užívajú slobodu, zatiaľ čo ja som ešte vždy bývala doma, vďačná za bezhraničnú lásku a podporu rodičov. Jediné, čo mi pomáhalo vyrovnať sa so svojou situáciou, bolo vkladať svoje myšlienky a pocity do piesní. Spev.
Pozrela som na mamu. Mám jej povedať, že chcem požiadať o radu profesora Taylora? Čo si myslí on o tom, že by som sa stala speváčkou? Profesor Taylor je prednosta kliniky. Môj boh v bielom plášti.
„Alice?“ nabádala ma mama. „Myslím, že by z teba bola skvelá učiteľka. Mohla by si učiť na polovičný úväzok a...“
„Nie.“ Už som stratila dosť času tým, že som sa venovala niečomu nesprávnemu.
„Nehovor nie.“
„Nie.“
„Alice!“ znova sa zasmiala spolu so mnou. „A čo písanie? Napíš román.“
„Zomriem, kým ho vydajú.“
„Nehovor tak! Napíš teda poviedku.“ Mama na mňa pozrela s ohníčkom v očiach – tým sme si také podobné.
„Hovorila si s Jakom?“ Zmenila som tému.
„Áno. Je vzrušený z dnešnej vernisáže, ale bojí sa, že sa toho veľa nepredá.“
„Dobre to dopadne.“
„Veď ho poznáš, je nervózny. Táto nová galéria doňho veľa investovala.“
Neraz som Jakovi stála ako model, najmä na začiatku kariéry, keď potreboval živé modely. Dnes večer vystaví okrem portrétov a krajiniek aj obrazy, na ktorých ma zvečnil neónovými farbami, je tam aj obraz, na ktorom mám šaty s holým chrbtom. Jake ho namaľoval v južnom Francúzsku. V miestnom klobučníctve som si kúpila krásny čierny klobúk so širokou strieškou.
„Phil príde?“ spýtala sa mama.
Phil, môj priateľ, je ekonóm v reklamnej agentúre.
Prikývla som. „Budúci mesiac oslávime rok, čo sme spolu.“
Vyhodila smerovku doprava, nič nepovedala.
S Philom som sa zoznámila v miestnej thajskej reštaurácii. „Tento podnik tuším funguje vďaka tebe,“ poznamenal, keď som mu odrecitovala prakticky všetko, čo mali na jedálnom lístku. Vždy si objednám viac, než potrebujem, lebo sa usilujem jesť čo najviac, aby som si udržala zdravú váhu. Phil je vysoký (tvrdí, že meria meter osemdesiat, ale meria meter sedemdesiatpäť), tmavovlasý, nosí strnisko a koženú bundu. Jeho úsmev vždy rozžiari modré oči, akoby naznačoval, že urobil nejaké šibalstvo, napríklad sa vyspal s riaditeľovou dcérou. „Volám sa Philip, ale všetci ma volajú Phil,“ povedal.
„Alice.“
„Slobodná?“
„Možno A ty?“
„Možno.“ Jeho oči akoby sa hrali s mojimi.
„Zaujímavé.“
„Áno, veľmi zaujímavé.“
Keď nám priniesli jedlo, vymenili sme si telefónne čísla. „Brnknem ti,“ sľúbil a rukou naznačil telefonovanie. Cestou domov mi zazvonil mobil. Obrátila som sa a videla som, ako sa opiera o pouličnú lampu. „Čo tak skočiť zajtra na večeru?“ navrhol.
Pri treťom rande som sa mu zmienila, že mám problémy s pľúcami. Slová „cystická fibróza“ sa mi vždy zdali škaredé a desivé a nechcela som Phila odplašiť. Navyše CF ma necharakterizuje. To nie som ja. Okrem toho som mu chcela vysvetliť, že hoci často bývam doma, mám svoj byt a svoj priestor. Domov som sa vrátila po menšej recidíve, no len dočasne.
Pozrela som na mamu, nebola som si istá, čo počula z našej hádky pred dvoma týždňami. Bol pondelok ráno a Phil zúril, lebo kvôli môjmu kašľu sa celú noc budil. „Dnes mám dôležité stretnutie a vôbec som sa nevyspal,“ kričal, pobehoval po mojej spálni, zbieral z dlážky oblečenie, čo tam večer predtým odhodil. „Ty s tým nemáš problém, Alice, ty nemusíš ísť do práce. Chodíš len z času na čas na kastingy, zatiaľ čo podaktorí z nás majú skutočnú prácu.“
Nezmohla som sa na slovo.
Popoludní som si niečo písala, keď mi mama priniesla kyticu červených ruží. Dívala sa, ako otváram malú bielu obálku. Na kartičke stálo: „Prepáč mi, prosím Ťa.“
Keď mama zaparkovala, povedala som: „Mrzí ma, že si zameškala hodinu kreslenia. Čo ste mali robiť?“
„Živý model. Perspektíva a anatómia. Podľa všetkého tam mal byť ozajstný muž...“
„Ozajstný muž.“
Vypla motor. „Nestrieľaj si zo mňa. Áno, do ateliéru mal prísť nahý model. Alberto.“
Zdvihla som obočie.
„Potrebovala si ma,“ poznamenala.
Dojalo ma to. „Ďakujem, mami.“
„Okrem toho by som nevedela, kam sa mám dívať.“
Keď sme s mamou kráčali hore schodmi k dverám, zazvonil mi mobil. Frieda, moja agentka.
„Kde si?“ vyštekla, keď som prijala hovor.
„Nedostala som ten džob.“
„Kašli na to, do trištvrte hodiny musíš byť v Bethnal Greene,“ bleskurýchlo odrapotala adresu, kde sa konal ďalší kasting.
Mám tam ísť? Dostanem sa tam? Neskúsim to naposledy...?

Milan Buno, 25.1.2018