Smrtiaci asteroid sa blíži. A on zmizol bez stopy...

Koniec sa blíži!
Áno, je tu druhá časť trilógie Posledný policajt, ktorá ponúka fascinujúci príbeh so záhadou. Odohráva sa na pokraji apokalypsy.
Hlavný hrdina Hank Palace znovu stojí pred otázkami, ktoré nehľadajú len odpoveď „kto to urobil“, ale načierajú hlbšie: Čo my ľudia dlhujeme jeden druhému? A čo znamená byť civilizovaný, keď civilizácia okolo nás sa rúca?

„Jedna z mojich najobľúbenejších mystery sérií.“
John Green

Už len 77 dní zostáva do chvíle, keď sa smrtiaci asteroid zrazí so Zemou.

Detektív Hank Palace prišiel o prácu, lebo concordská polícia prešla pod dohľad ministerstva spravodlivosti USA. Hankove dni nádejného detektíva sú spočítané, až kým sa neobjaví žena z jeho minulosti s prosbou, aby jej pomohol nájsť nezvestného manžela.
Brett Cavatone zmizol bez stopy. Zistiť či si odišiel splniť dávne sny alebo jednoducho zmizol nie je vo svete bez telefónov, áut a možnosti nič mimoriadne.

V rozpadajúcej sa spoločnosti Hank trpezlivo skladá tých niekoľko kúskov skladačky, ktoré sa mu podarí získať. Z univerzitného kampusu zmeneného na anarchistický tábor ho pátranie zavedie do pobrežnej oblasti, kde imigračná polícia odráža nápor ľudí utekajúcich zo „zóny dopadu“.

Objednajte si novinku Koniec sa blíži.

„A čo Brett?“ prehodil som ticho a ľahostajne ponad plece, keď som zalieval čaj na opačnom konci kuchyne. „Prečo nechceš, aby som ho našiel?“
„Pozrite, to nie je vaša starosť,“ odsekol a stíchol. Sústredil som sa na vodu a šálky. Keď som sa znovu obrátil k nemu, pošúchal si bradu a zrazu vyhŕkol: „Lebo to je jednoducho Brett, jasné?“ Položil som šálky s čajom, sadol som si a trpezlivo som čakal.
„On...“ Jeremy zdvihol ruky, akoby hľadal správne slová. „Asi cítil, že musí odísť, a tak to urobil. Chápete, čo mám na mysli?“
„Nie celkom. Nepoznám ho. Povedz mi o ňom viac.“
„Neviem čo.“ Rozpačito sa zasmial a zopakoval: „Brett je jednoducho Brett.“
Ten nejasný a nelogický kompliment vyjadroval takú hlbokú úctu a obdiv, že Jeremymu sa zmenilo zafarbenie hlasu. „Brett“ vyslovil tónom, aký používali iní ľudia pri mene Elvis alebo Ježiš. Nebol to preňho hocikto, bol to Brett. Houdini sa ešte vždy triasol pod stolom, lebo zatiaľ neveril, že nebezpečenstvo pominulo. Vstal som a nasypal som mu do misky zvyšok granúl z vreca, aby si lahôdkou upokojil nervy. Zostalo mi ešte šestnásť vriec po desiatich dávkach.
„Určite mal na to dôvod,“ vyhŕkol Jeremy. „Viac vám nepoviem.“

Koniec sa blíži je rovnako napínavý a premyslený príbeh ako jednotka. Autor vytvoril nápaditý pre-apokalyptický svet, ktorý je vierohodný a len ťažko si viete predstaviť, čo by ste robili v takej situácii vy.
„Neváhajte! Vynikajúca séria,“ vyzývajú čitatelia na Amazon.com. Podľa mnohých je to jedna z najlepších sérií, ktoré sú mixom detektívky, mystery a trošku sci-fi.

Ben H. Winters je autorom viacerých úspešných diel vrátane románu Koniec sa blíži, nominovaného na Cenu Philipa K. Dicka, a prvej časti rovnomennej trilógie Posledný policajt, ktorá v roku 2013 získala Edgarovu cenu. Bol nominovaný na Macavity Award za najlepší detektívny román a internetové kníhkupectvo Amazon ho vyhlásilo za Najlepšiu knihu roka 2012. Medzi jeho ďalšie diela patria Ploštice, Android Karenina, bestseller New York Times Rozum, cit a morské príšery, romány Tajomstvo všetkého a Tajný život pani Finklemanovej, ktorý tiež nominovali na Edgarovu cenu.

Začítajte sa do novinky Koniec sa blíži:

1

„Ale on mi to sľúbil,“ zopakovala Martha Milanová. V svetlých očiach sa jej blýskalo a líca jej očerveneli od úzkosti. Vyzerala utrápená, zmätená a zúfalá. „Sľúbili sme si to navzájom asi milión ráz.“
„Chápem,“ odvetil som.
Zo škatule na kuchynskom stole som vybral vreckovku. Martha ju odo mňa prijala, chabo sa usmiala a vysmrkala sa do nej. „Prepáč,“ ospravedlnila sa a znovu zatrúbila. Keď sa trochu pozbierala, vystrela chrbát a zhlboka sa nadýchla. „Ale si policajt, Henry.“
„Bol som.“
„Správne, už ním nie si. No nemohol by si...“
Nedokončila vetu, ale ani nemusela. Jej otázku som pochopil. Vznášala sa medzi nami a pomaly sa otáčala: Nemohol by si aj tak niečo urobiť? Pravdaže, zomieral som túžbou pomôcť jej, no úprimne som pochyboval, že sa dá niečo urobiť. Bolo pre mňa ťažké, ba až nemožné nájsť správne slová. Poslednú hodinu som tam len sedel, počúval a zapisoval si informácie do tenkého modrého zošita, aký študenti používajú pri písomných skúškach. Marthin nezvestný manžel sa volal Brett Cavatone. Mal tridsaťtri rokov a naposledy ho videli v reštaurácii Rocky’s Rock ʼnʼ Bowl na Old Loudon Road neďaleko Steeplegate Mall. Martha mi vysvetlila, že bowlingová herňa s pizzeriou, ktorú navštevovali najmä rodiny s deťmi, patrí jej otcovi. Napriek všetkému zostala otvorená, aj keď s podstatne obmedzenou ponukou jedál. Brett, pravá ruka Marthinho otca, tam pracoval dva roky. Včera ráno o 8.45 odišiel niečo vybaviť a už sa nevrátil.
Znovu som si prečítal skromné poznámky v Marthinej čistej slnečnej kuchyni. Celý čas znepokojene mlčala. Oficiálne sa volala Martha Cavatonová, no pre mňa vždy zostane Marthou Milanovou, pätnásťročnou dievčinou, ktorá strážila mňa aj moju sestru Nico po návrate zo školy päť dní v týždni, kým sa naša mama nevrátila domov, nepodala jej obálku s desiatimi dolármi a nespýtala sa jej na rodičov. Bolo zvláštne vidieť ju dospelú, aj keď rozrušenú osobnou tragédiou, lebo ju opustil manžel. Ona si však určite pripadala ešte čudnejšie, že sa obracia práve na mňa. Naposledy ma videla ako dvanásťročného chlapca. Opäť sa vysmrkala do vreckovky a placho sa na mňa usmiala. Martha Milanová s preplneným fialovým batohom JanSport, v tričku s nápisom Pearl Jam, s tmavoružovou žuvačkou a so škoricovým leskom na pery.
Teraz však nebola namaľovaná, hnedé vlasy mala strapaté, viečka červené od plaču a nervózne si obhrýzala necht na palci.
„Nechutné, však?“ spýtala sa, keď zachytila môj pohľad. „Od apríla ešte aj fajčím ako Turek. Brett mi nikdy nič nepovedal, aj keď ho to určite odpudzovalo. Mám hlúpy pocit, že keby som s tým teraz prestala, vrátil by sa domov. Prepáč, Henry...“ Zrazu vstala. „Nedáš si čaj alebo niečo iné?“
„Nie, ďakujem.“
„Vodu?“
„Nie, nič. Martha. Sadni si.“
Klesla späť na stoličku a uprene sa zadívala na strop. Mal som chuť na kávu, no postupný rozpad infraštruktúry spôsobil nedostatok netrvanlivých potravín vrátane kávy. Zatvoril som zošit a pozrel Marthe do očí.
„Bude to ťažké,“ začal som pomaly. „Vyšetrovanie prípadov nezvestných ľudí je v súčasných podmienkach z mnohých dôvodov náročné.“
„Áno. Nie.“ zažmurkala, zatvorila oči a zase ich otvorila. „Chcela som povedať pravdaže. Chápem to.“
Napadali mi desiatky až stovky dôvodov. Nebolo možné odvysielať opis hľadanej osoby policajtom na území štátu alebo poslať FBI zoznam unesených a nezvestných osôb. Svedkovia, ktorí poznali miesto pobytu nezvestnej osoby, nemali záujem alebo dostatočný dôvod, aby poskytli túto informáciu, pokiaľ sa nestratili sami. Federálne aj miestne databázy boli nedostupné. Od minulého piatka celý južný New Hampshire v podstate zostal bez elektriny. Navyše som už nebol policajt, no aj keby som ním ešte bol, Concordské policajné oddelenie z politických dôvodov už tieto prípady nevyšetrovalo. Toto všetko spôsobilo, že z pátrania po konkrétnej osobe sa stal riskantný podnik a presne tak som to vysvetlil Marthe. Najmä – odmlčal som sa a do svojho hlasu som vložil najväčšiu dávku taktu, akého som bol schopný – keď mnohí z tých ľudí odišli úmyselne.
„Áno,“ odvetila stručne. „Pravdaže.“
Martha to všetko vedela. Všetci sme to vedeli. Svet bol v pohybe. Davy ľudí ešte vždy odchádzali za posledným dobrodružstvom svojho života - šnorchlovali, skákali s padákom z lietadiel alebo sa milovali s cudzincami vo verejných parkoch. S blížiacim sa koncom sveta sa objavili nové formy nečakaného odchodu, nové druhy šialenstva. Členovia náboženských siekt v dlhých rúchach zaplavili Nové Anglicko a súťažili medzi sebou, ktorej sa podarí obrátiť na svoju vieru viac ľudí: Svätí súdneho dňa, Božie satelity, Križiaci milosrdenstva cestovali po opustených diaľniciach v autobusoch s motormi na drevný plyn alebo uhlie a hľadali príležitosť na samaritánstvo. A, pravdaže, takzvaní prepperi hromadiaci v pivniciach svojich domov zásoby na neskoršie obdobie, akoby sa naň dalo pripraviť.
Vstal som, zatvoril zošit a zmenil som tému rozhovoru. „Aká je situácia vo vašej štvrti?“
„Asi celkom dobrá,“ odvetila Martha.
„Máte tu občianske združenie?“
„Áno.“ Ľahostajne prikývla. Moje otázky ju nezajímali, neuvažovala o tom, ako sa jej situácia zmení, keď tam zostane sama.
„Môžem ti položiť hypotetickú otázku? Keby si mala v dome strelnú zbraň...“
„Jednu mám,“ začala. „Brett tu nechal svoju...“
Zdvihol som ruku, aby som ju umlčal. „Povedal som hypoteticky. Vedela by si ju použiť?“
„Áno,“ odvetila. „Viem strieľať.“
Prikývol som. Výborne. Len to som potreboval počuť. Súkromné vlastníctvo a predaj strelných zbraní boli technicky zakázané, no krátkodobá vlna domových prehliadok sa skončila už pred niekoľkými mesiacmi. Nemienil som ísť na bicykli na School Street, aby som oznámil, že Martha Cavatonová skrýva pod posteľou manželovu služobnú zbraň, lebo by som ju poslal na dlhý čas do väzenia, ale na druhej strane som netúžil počuť podrobnosti.
Martha zamrmlala „prepáč“, vstala a otvorila dvere komory. Vystrela ruku k vratkej hromade cigaretových škatuliek, no vtom sa zarazila, zabuchla dvere, otočila sa a pritisla si prsty na oči. Sled pohybov typických pre tínedžerku vyzeral takmer smiešne: impulzívne hľadanie útechy a následné znechutené gesto sebazaprenia. Spomenul som si na večer, keď som mal sedem alebo osem rokov. Stál som v našej vstupnej hale krátko po tom, ako Martha odišla domov, a pokúšal som sa zachytiť posledný závan škorice a žuvačky.
„Tak dobre, Martha. Zastavím sa v reštaurácii a položím zopár otázok.“ Len čo mi tie slová vyšli z úst, prebehla cez kuchyňu, objala ma okolo krku a pritisla sa mi na hruď, akoby som jej už priviedol domov manžela a už stál predo dvermi pripravený vojsť dnu.
„Och, ďakujem,“ vyhŕkla. „Ďakujem ti, Henry.“
„Počúvaj, počkaj... počkaj, Martha.“
Jemne som jej odtrhol ruky od svojho krku, cúvol som a postavil som ju pred seba. Našiel som v sebe prísneho, realistického ducha svojho starého otca a uprel som na Marthu vážny pohľad. „Urobím, čo bude v mojich silách, aby som našiel tvojho manžela, jasné?“
„Jasné,“ vyrazila zo seba zadychčane. „Sľubuješ?“
„Áno.“ Prikývol som. „Nemôžem ti sľúbiť, že ho nájdem, a už vôbec nie, že ho privediem späť. Urobím však, čo budem môcť.“
„Iste,“ vyhŕkla. „Jasné.“ Celá sa rozžiarila a znovu ma objala. Moje upozornenie jej skĺzlo po tvári nevypočuté. Neubránil som sa úsmevu. Martha Milanová ma objímala a ja som sa usmieval.
„Samozrejme, zaplatím ti,“ dodala.
„Nie, to nesmieš.“
„Neboj sa, nechcem ti dať peniaze, ale niečo spolu vymyslíme...“
„Martha, vravím nie. Nič od teba neprijmem. A teraz sa tu trochu poobzerajme, dobre?“
„Dobre,“ súhlasila a zotrela si z očí poslednú slzu.
* * *
Martha pre mňa našla fotografiu svojho muža, pekný záber celej postavy urobený počas rybačky pred niekoľkými rokmi. Skúmal som ho. Brett Cavatone, nízky chlap so širokými plecami a svalnatým telom, stál na brehu rieky v klasickej póze a v rukách držal ostračku veľkoústu. Muž aj ryba hľadeli do objektívu s rovnakým pochybovačným, pochmúrnym výrazom. Brett sa pýšil čiernou hustou neupravenou bradou, no vlasy mal učesané a ostrihané na ježka.
„Tvoj manžel slúžil v armáde, Martha?“
„Nie,“ odvetila. „Bol policajt ako ty, ale neslúžil v Concorde.“
„Pracoval v štátnej polícii?“
„Áno.“ Martha mi vzala fotografiu a pyšne sa na ňu pozrela.
„Prečo odišiel zo služby?“
„Och, veď to poznáš. Cítil sa unavený, pripravený na zmenu, a môj otec si práve otvoril reštauráciu. Vlastne ani neviem prečo.“
Mrmlala tie útržkovité slová – unavený, pripravený na zmenu –, akoby nevyžadovali podrobnejšie vysvetlenie, akoby nápad dobrovoľne odísť z polície bol pochopiteľný. Znovu som jej vzal fotografiu, vopchal som si ju do vrecka a spomenul som si na svoju vlastnú krátku kariéru: pätnásť mesiacov som pracoval ako pochôdzkar a štyri mesiace ako detektív útvaru vyšetrovania kriminality dospelých, kým ma dvadsiateho ôsmeho marca tohto roka neposlali aj s kolegami do penzie.
Spolu sme sa prechádzali po dome. Nazeral som do skríň a otváral som Brettove zásuvky, ale nenašiel som nič zaujímavé: baterku, zopár brožovaných kníh, asi desať uncí zlata. Brettova skriňa a zásuvky bielizníka boli plné šiat; za normálnych okolností by to zvyčajne znamenalo skôr nečestnú hru ako úmyselný odchod, ale my sme už dávno nežili normálnym životom. Včera počas obeda nám McGully vyrozprával príbeh, ktorý počul od svojho známeho. Manželská dvojica si vyšla na prechádzku do White Parku, ale žena sa zrazu rozbehla, preskočila živý plot a zmizla v diaľke.
„Spýtala sa muža: Podržal by si mi na chvíľu zmrzlinu?“ dodal McGully, pričom sa rehotal na plné hrdlo a päsťou búchal do stola. „Ten chudák tam zostal stáť s dvomi zmrzlinami ako štatista.“
Nábytok v spálni Cavatonovcov bol pekný, masívny a jednoduchý. Na Marthinom nočnom stolíku ležal zápisník s krikľavou ružovou obálkou a malou mosadznou zámkou. Vyzeral ako dievčenský denník. Keď som ho zdvihol, zacítil som slabučkú vôňu škorice. Dokonalé, usmial som sa. Na nočnom stolíku vedľa druhej postele, ktorý patril Brettovi, stála miniatúrna šachovnica s figúrkami rozostavenými ako uprostred hry. Môj manžel, prezradila mi Martha s ďalším láskavým úsmevom, hral šach sám so sebou. Na stene nad bielizníkom visel malý vkusný obrázok ukrižovaného Ježiša Krista a v kúpeľni vedľa zrkadla ma zaujal citát napísaný úhľadným tlačeným písmom: Buď tým, kým ťa chce mať Boh, a zapáliš svet!
„Svätá Katarína,“ vysvetlila mi Martha, ktorá sa objavila vedľa mňa v zrkadle a ukazovákom prešla po slovách. „Nie je to nádherná myšlienka?“
Vrátili sme sa na prízemie a v obývačke sme si sadli oproti sebe na čistú hnedú pohovku. Na predných dverách som si všimol rad závor a na oknách železné mreže. Otvoril som zošit a získal som niekoľko ďalších informácií: kedy včera manžel odišiel do práce a kedy sa u nich zastavil jej otec s otázkou: „Nevidela si Bretta?“, načo si obaja uvedomili, že zmizol.
„Moja ďalšia otázka ti možno bude pripadať zbytočná,“ pokračoval som, keď som si zapísal jej odpovede, „ale čo by podľa teba mohol robiť?“
Martha si znepokojene obzerala necht na malíčku. „Ver mi, že som si nad tým lámala hlavu. Znie to hlúpo, no určite koná dobro. Brett by neodišiel, aby si zaskákal z mosta na lane, šľahol si heroín alebo niečo podobné.“ V mysli sa mi mihol obraz Petra Zella, poslednej úbohej duše, ktorú som hľadal, a Martha zatiaľ pokračovala: „Ak naozaj odišiel, ak nie je...“
Prikývol som. Ak nie je mŕtvy, dokončil som v duchu jej myšlienku, lebo aj táto možnosť visela vo vzduchu. Veľa ľudí zmizlo jednoducho preto, lebo zomreli.
„Určite robí niečo ušľachtilé,“ uzavrela Martha. „Niečo, o čom je presvedčený, že je to správne.“
Pohladkal som si fúzy. Robí niečo ušľachtilé. Krásna predstava o vlastnom manželovi, najmä keď zmizol bez vysvetlenia. Na okraji Marthinho nechta sa objavila kvapka ružovej krvi.
„Nemáš podozrenie, že by mohol byť s...“
„Nie,“ prerušila ma Martha. „Nijaké ženy. To je vylúčené.“ Rozhodne pokrútila hlavou. „Brett taký nie je.“
Nenaliehal som a ďalej som sa vypytoval. Prezradila mi, že jazdil na čiernom bicykli s desiatimi prevodmi a že mimo práce a domu sa nevenoval nijakej pravidelnej činnosti. Spýtal som sa jej, či mi chce ešte niečo povedať o svojom manželovi alebo ich manželstve, a Martha odvetila nie: bol tu, mali spoločné plány a zrazu zmizol.
Napokon zostávala už len otázka za milión dolárov. Lebo aj keby som ho našiel – o čom som veľmi pochyboval -, nič by to nezmenilo na skutočnosti, že opustenie manželky nie je a nikdy nebolo trestným činom. A teraz som už nemal potrebné právomoci, aby som mohol niekoho do niečoho nútiť. Nebol som si istý, ako to mám vysvetliť Marthe Milanovej. Okrem toho ma trápilo podozrenie, že si to všetko uvedomuje, a tak som sa jej len spýtal: „Čo mám urobiť, ak ho nájdem?“
Chvíľu neodpovedala, ale potom sa naklonila na pohovke ku mne a hlboko, takmer romanticky mi pozrela do očí. „Povedz mu, že sa musí vrátiť domov. Že od toho závisí jeho spasenie.“
„Jeho... spasenie?“
„Povieš mu to, Henry? Jeho spasenie.“
Niečo som zamrmlal a v rozpakoch som pozrel do svojho zošita. Marthina viera a vrúcnosť boli pre mňa čímsi novým; v mladosti nepatrili k jej typickým vlastnostiam. Nešlo len o to, že svojho muža milovala a že jej chýbal. Verila, že spáchal hriech, keď ju opustil, a že bude pre to trpieť v novom svete - vo svete, ku ktorému sme mali oveľa bližšie než kedykoľvek predtým.
Sľúbil som Marthe, že sa vrátim, len čo sa dozviem niečo nové, a vysvetlil som jej, kde ma nájde, keby niečo potrebovala.
Keď sme vstali, jej výraz sa zmenil.
„Ježiši, prepáč, som taká... Prepáč. Henry, ako sa má tvoja sestra?“
„Neviem,“ priznal som.
Už som stál pri dverách a prepracúval som sa tou hromadou závor a reťazí.
„Ty to nevieš?“
„Zostaneme v spojení, Martha. Ozvem sa ti, až niečo zistím.“

Milan Buno, 26.5.2016