Sme problémový svet. Prežijeme?!

Hank Palace je nezvyčajný hrdina. Detektív, akých nie je veľa. Nemusí, no predsa vyšetruje. Aj on by mohol podľahnúť frustrácii z blížiaceho sa konca sveta, depresii, beznádeji, no práve naopak – Hank sa snaží do poslednej chvíle naprávať nespravodlivosť tohto sveta. Pretože nikdy nie je neskoro na potrestanie vinníkov a zločincov.
Pretože čo ak ten koniec sveta príde o trošku neskôr?

Už o 14 dní smrtiaci asteroid zasiahne planétu Zem a v Amerike vypukol chaos. Občania sa zabarikádovali v pivniciach, krytoch a supermarketoch. Peniaze sú bezcenné, balená voda má cenu zlata. Ľudia na celom svete sa pripravujú na koniec.

Ale detektív Hank Palace musí ešte vyriešiť posledný prípad. Jeho milovanú sestru Nico naposledy videli v spoločnosti podozrivých radikálov vyzbrojených ťažkými zbraňami a pochybným plánom na záchranu ľudstva. Pátranie po Nico zavedie Hanka z Massachussets do Ohia, z opustených zoologických záhrad a reštaurácií s rýchlym občerstvením na opustenú policajnú stanicu, kde nájde dôkaz o surovom zločine. Čas sa kráti a Hank sleduje stopy, ktoré ho privedú k sérii otrasných odhalení.

Tretia časť trilógie Posledný policajt s názvom Problémový svet predstavuje poslednú predapokalyptickú záhadu. Hank Palace hľadá odpovede na otázky, ktoré sa nesnažia zistiť len „kto to urobil“, ale oveľa viac:

Ako ďaleko by ste zašli, aby ste ochránili milovaného človeka?
A ako by ste chceli stráviť svoje posledné dni na Zemi?

Objednajte si novinku Problémový svet.

Ben H. Winters je autorom viacerých úspešných kníh vrátane trilógie Posledný policajt. Jej rovnomenná prvá časť roku 2013 získala Edgarovu cenu. Nominovali ju na Macavity Award za najlepší detektívny román a internetové kníhkupectvo Amazon ju vyhlásilo za Najlepšiu knihu roka 2012.

Medzi jeho ďalšie diela patria Ploštice, Android Karenina, bestseller New York Times Rozum, cit a morské príšery, romány Tajomstvo všetkého a Tajný život pani Finklemanovej, ktorý tiež nominovali na Edgarovu cenu.

Ben Winters okrem toho píše hry a muzikály pre deti aj dospelých a prispieva do celoštátnych či miestnych denníkov.

Všetko sa to teda začalo, keď astronómovia spozorovali asteroid, ktorý sa rútil k Zemi. Vypočítali, že nás neminie a zrážka je istá. Bude to koniec života na naše planéte. Všetko sa skončí, zahynie...naše hodiny a dni sú spočítané. A vtedy sa objavil Posledný policajt. Skvele napísaný bestseller o blížiacej sa apokalypse. Nasledoval 2.diel Koniec sa blíži. A teraz je tu záver trilógie, ktorý všetko vyrieši.

Začítajte sa do novinky Problémový svet:

„Prišli ste povysávať prach? Prosím, povedzte mi, že ste prišli, aby ste niečo urobili s tým prachom.“
Neodpovedal som. Nevedel som, čo mám na to povedať.
Dievča hovorilo hrdelným, utrápeným hlasom a so zúfalou nádejou na mňa hľadelo cez masku, ktorá mu zakrývala nos aj ústa. Ohromený som stál na prahu a zízal na krásnu blondínku s vlasmi sčesanými dozadu. Bola špinavá, vyčerpaná a vystrašená ako my všetci, ale za jej zovňajškom sa skrývalo aj čosi iné, nezdravé. V očiach mala niečo biochemické.
„Tak vojdite,“ vyzvala ma cez masku pre alergikov. „Rýchlo poďte dnu a zatvorte za sebou dvere.“
Keď som ju poslúchol, kopnutím ich zatvorila a otočila sa tvárou ku mne. Žlté letné šaty, vyblednuté a rozstrapkané na okraji, vyhladnutý výraz a nezdravá žltkastá pleť. Okrem masky proti alergii mala na sebe aj hrubé žlté latexové rukavice. Navyše bola ozbrojená až po zuby, v rukách držala dve poloautomatické pušky, v čižme mala zastrčenú menšiu zbraň a v lýtkovom puzdre pod okrajom letných šiat skrývala veľký poľovnícky nôž. A akoby to nestačilo, na pletenom opasku sa jej hojdal granát. Nevedel som posúdiť, či je funkčný alebo nie, ale nepochybne to bol granát.
„Vidíte ten prach?“ spýtala sa a ukázala hlavňami do kútov. „Už chápete, že s ním máme vážny problém?“
V slnečných lúčoch sa naozaj vznášali zrniečka prachu a dlážku pokrývali odpadky, hromady špinavého oblečenia a otvorené truhlice, z ktorých viseli rôzne haraburdy, časopisy, elektrické šnúry a zväzky dolárových bankoviek. Vedel som však, že dievča vidí viac, než tam v skutočnosti bolo. Vznášalo sa vysoko v oblakoch, zúrivo žmurkalo a kašľalo pod maskou.
Mrzelo ma, že som zabudol, ako sa volá. Veľmi by mi pomohlo, keby som si spomenul na jej meno.
„Tak čo s tým prachom urobíme?“ zvolalo dievča netrpezlivo. „Povysávate ho a odnesiete? Môže sa vysávač použiť aj na kozmický prach?“
„Kozmický prach,“ zopakoval som. „Hmm... priznám sa, že neviem.“
Bola to moja prvá cesta do Concordu v štáte New Hampshire, odkedy som z neho pred mesiacom ušiel, lebo mi zhorel dom a spolu s ním takmer celé mesto. Zmätok, ktorý panoval počas tých posledných horúčkovitých hodín, sa zmenil na pošmúrne, trúchlivé ticho. Boli sme v opustenom obchode na Wilson Street, vzdialenom len niekoľko blokov od centra mesta, ale pred jeho dverami sa netlačili netrpezlivé davy a po uliciach nepobehovali vyľakaní ľudia. Nepočuli sme zavýjanie poplašných systémov áut ani vzdialenú streľbu. Obyvatelia mesta, ktorí zostali, sa teraz skrývali pod prikrývkami alebo v pivniciach, uväznení vo svojom strachu.
Ale toto dievča sa triaslo a blúznilo o imaginárnom prachu z vesmíru. V tomto malom obchode, kedysi známom ako predajňa použitého oblečenia Next Time Around, sme sa už stretli, no vtedy vyzeralo inak, ešte mu nepadalo za obeť. Pravdaže, ani iní ľudia sa necítili dobre, viac alebo menej sa u nich prejavovali rôzne príznaky. Keby ešte aktualizovali a používali Diagnostický a štatistický manuál duševných chorôb, túto novú chorobu by doň zapísali červenými písmenami. Vysiľujúca posadnutosť obrovským asteroidom letiacim na kolíznom kurze s našou krehkou planétou. Možno by ju nazvali astrománia alebo paranoidná medzihviezdna psychóza.
Keby som ju mohol osloviť menom, pripomenul by som jej, že sa poznáme a že obaja sme ľudské bytosti. Určite by ju to trochu upokojilo, prestala by sa ma báť a potom by sme sa pokojne porozprávali.
„Je jedovatý,“ pokračovala, „a strašne škodlivý. Kozmický prach je veľmi nebezpečný pre vaše pľúca. Fotóny vám ich úplne spália.“
„Počúvajte,“ ozval som sa, ale dievča sa s vystrašeným výkrikom rozbehlo ku mne. Zbrane, ktorými bolo ovešané, na ňom zlovestne zarinčali.
„Držte jazyk za zubami!“ zasyčalo na mňa. „Nesmiete ho ochutnať.“
 „Dobre, nebojte sa. Neochutnám ho.“
Ruky som držal pri bokoch, aby ich videla, a zachoval som neutrálny, prívetivý výraz. „Prišiel som sem po informácie.“
„Informácie?“ Nechápavo zvraštila obočie a hľadela na mňa cez oblaky neviditeľného prachu.
Ale neprišiel som tam za ňou; potreboval som hovoriť s jej známym alebo možno priateľom. Ten chlapec, nech jej bol čímkoľvek, vedel, kam by som mal ísť. Aspoň som v to dúfal. Vlastne som s tým počítal.
„Potrebujem sa porozprávať s Jordanom. Je tu?“
Dievča zrazu zaostrilo zrak, spozornelo a zdvihlo zbrane. „To on vás sem poslal?“
„Nie.“ Zdvihol som ruky. „Kdeže.“
„Preboha, poslal vás za mnou! Ste s ním? Je vo vesmíre?“ kričala a približovala sa ku mne s poloautomatickými zbraňami namierenými na moju tvár. Ich hlavne vyzerali ako čierne diery. „Toto všetko spôsobuje on?“
Otočil som hlavu stene. Nechcel som zomrieť, nie teraz, nie dnes.
„To mi robí on?“
A potom som si zázrakom spomenul na jej meno.
„Abigail?“
Oči jej zmäkli a trochu sa rozšírili.
„Abigail,“ zopakoval som. „Môžem vám pomôcť? Čo keby sme si pomohli navzájom?“
Bez slova na mňa civela. Zavládlo ťaživé ticho. Minúty plynuli, čas sa nám krátil ako horiaca svieca.
„Abigail, prosím.“

PRVÁ ČASŤ
American Spirit
Štvrtok 27. septembra

Rektascenzia 16 57 00,6
Deklinácia –74 34 33
Elongácia 83,7
Delta 0,384 AU

1
Robil som si starosti o svojho psa.
Teraz už aj kríval. Akoby nestačilo, že ho trápi suchý kašeľ, čo otriasal jeho malým telom pri dýchaní, a že do zmuchlanej srsti sa mu zamotali škaredé bodliaky a nedali sa z nej vybrať. Netušil som, kde alebo ako sa zranil, ale nápadne kríval na prednú pravú labu. Pomaly vyšiel zo skladu dôkazov za mojím chrbtom, prekĺzol mi pomedzi nohy a zhrbene odkrivkal na chodbu. Úbohý malý pes sa odo mňa pomaly vzďaľoval s ňufákom skloneným k zemi a s fľakatým, no ešte vždy bielym kožuchom.
Pozoroval som ho s nepríjemným pocitom. Nebolo odo mňa fér, že som Houdiniho vzal so sebou. Svojím chybným a neuváženým rozhodnutím som ho vystavil útrapám dlhej a neistej cesty, najmä pitiu špinavej vody, nedostatku potravy, pochodovaniu po krajnici opustenej diaľnice a cez neobrobené polia, aj zápasu o prežitie s inými zvieratami. Mal som ho nechať s McConnellovou a s ostatnými na bezpečnej farme v Massachusetts, s Trishinými a ostatnými deťmi a so psami v bezpečnom a pohodlnom prostredí. Ale nie, ja som ho ťahal so sebou. Vyčítal som si, že som sa ho nespýtal, či chce ísť, hoci som si uvedomoval, že pes nie je schopný zvážiť riziká a odmeny spojené s takou dlhou cestou.
Vzal som ho so sebou a počas piatich dlhých týždňov sme prešli takmer tisíc štyristo namáhavých kilometrov. Na mojom úbohom psovi sa už prejavovala únava, o tom nebolo pochýb.
„Je mi to naozaj ľúto, kamoš,“ zašepkal som a Houdini zakašľal. Zastal som na chodbe, dýchal som v tme a hľadel na strop.
V sklade dôkazov to vyzeralo rovnako ako v ostatných miestnostiach: police pokryté hrubou vrstvou prachu, prevrátené a vyprázdnené registračné skrine, zápach plesne. V dispečerskej miestnosti, na pracovnom stole medzi tmavými monitormi počítačov a starou rádiostanicou s pedálovým prepínačom, ležal obschnutý nedojedený a mravcami prelezený sendvič. Nikde nič dobré, užitočné alebo vzbudzujúce nádej.
Prišli sme tam veľmi neskoro v noci a hneď sme sa pustili do hľadania. Odvtedy prešli tri hodiny a začínalo svitať – mdlé svetlé lúče prenikali dnu cez sklenú výplň predných dverí na východnom konci chodby. Prehľadali sme väčšiu časť budovy, no nič sme nenašli. Vôbec nič. Malá policajná stanica ako tá v Concorde v štáte New Hampshire, kde som kedysi pracoval. Dokonca ešte menšia. Celú noc som strávil na rukách a kolenách, so zväčšovacím sklom a s veľkou baterkou som prehľadával jednu miestnosť za druhou: recepciu, dispečing, administratívne oddelenie, cely pre zadržaných, sklad dôkazov.
Ako špinavá voda stúpajúca v studni ma pomaly zaplavovala mrazivá istota, že tam nič nie je.
Strážnička McConnellová to vedela. Považovala to za šialený nápad. „Takže poznáš len názov mesta... akože sa vlastne volá?“ spýtala sa ma.
„Názov budovy,“ opravil som ju. „Je to policajná stanica. V istom meste. V Ohiu.“
„V Ohiu?“ Zatvárila sa pochybovačne, prekrížila si ruky a zamračila sa. „Podľa mňa ju nenájdeš. Ale aj keby si ju našiel, čo by si urobil?“
Spomenul som si, aká vie byť, keď sa nahnevá, a navyše právom. Iba som pokýval hlavou a ďalej sa balil.
V prítmí prázdnej chodby prázdnej policajnej stanice som zaťal pravú ruku v päsť, zdvihol som ju v štyridsaťpäťstupňovom uhle a ako kladivom som ňou udrel do steny za sebou, o ktorú som sa opieral. Houdini sa otočil a uprel na mňa čierne oči. V tme mu žiarili ako lesklé guľôčky.
„Tak dobre,“ vzdychol som si odovzdane a psovi sa z hrdla vydralo tiché zachrčanie. „Ako chceš. Budeme hľadať ďalej.“

* * *

Prešiel som niekoľko krokov po chodbe a na stene som zbadal pamätnú dosku na počesť Daniela Arnolda Carvera. Nadácia Rotary v Ohiu mu ju udelila pri príležitosti jeho odchodu do dôchodku z policajného oddelenia v hodnosti poručíka v roku Pána 1998. Vedľa dosky bola prevrátená podkova vytvorená z farebných papierových kartičiek, na ktoré miestne deti hrubými fixkami nakreslili postavičky veselo mávajúcich policajtov. Pod ňou bolo napísané „Ďakujeme za výlet!“ úhľadným rukopisom učiteľky základnej školy. Kartičky sa hojdali na vyblednutej lepiacej páske a pamätná doska, pokrytá centimetrovou vrstvou prachu, visela trochu nakrivo.
Najbližšia miestnosť sa nachádzala vľavo, niekoľko krokov za doskou a detskými kresbami. Nápis na dverách hlásal DETEKTÍVI, no keď som vstúpil, zistil som, že ju používa len jeden. Jeden pracovný stôl, jedna otáčacia stolička, jeden telefón s prestrihnutou šnúrou a so slúchadlom voľne položeným na vidlici, čo vyzeral ako divadelná rekvizita. Zo stropu visela dávno mŕtva rastlina so zvädnutými stonkami a s trsmi hnedých listov. Plastová nádoba na vodu vedľa nej bola pokrkvaná.
Predstavil som si detektíva, ktorý kedysi sedával v tejto miestnosti, ako sa zakláňa na stoličke a plánuje posledné detaily razie v laboratóriu na výrobu metadonu alebo si robí posmech z nezrozumiteľnej smernice, ktorú vymysleli sprostí úradníci. Nadýchol som sa s nádejou, že zacítim starú zvetranú vôňu jeho cigár.
Vlastne jej cigár, opravil som sa, keď som na stole uvidel hrubú koženú knihu s menom úhľadne napísaným v pravom hornom rohu: detektívka Irma Russelová. „Prepáčte, detektívka Russelová,“ ospravedlnil som sa a zasalutoval som do vzduchu. „Mal som to vedieť.“
Znovu som si spomenul na strážničku McConnellovú. Keď som odchádzal, pri dverách sa postavila na špičky a pobozkala ma na rozlúčku. Potom ma od seba odstrčila oboma rukami a poslala ma za mojím dobrodružstvom. „Tak si choď,“ vyhŕkla s láskou, no smutno. „Blázon.“
Slabé denné svetlo celkom nepreniklo cez jedno zaprášené okno v miestnosti detektívov, tak som znovu zažal baterku, posvietil som si ňou na knihu detektívky Russelovej a pustil som sa v nej listovať. Prvý zápis do nej urobili presne pred siedmimi mesiacmi, štrnásteho februára. Na sviatok svätého Valentína detektívna Russelová úhľadným šikmým rukopisom zapísala, že z dôvodu častých výpadkov prúdu v úradných budovách sa všetky záznamy budú viesť v papierovej forme.
Nasledujúce zápisy dokazovali postupný úpadok. Desiateho marca došlo k drobnej výtržnosti v obchode s potravinami v susednom okrese Brown County, ktorá sa rýchlo rozšírila a vyústila do „všeobecných občianskych nepokojov nepredvídateľného rozsahu“. Záznam z tridsiateho marca hovoril, že úroveň pohotovosti policajného oddelenia sa výrazne znížila v dôsledku poklesu počtu jeho zamestnancov na tridsaťpäť percent oproti predchádzajúcemu roku. („Jason dal výpoveď!!!“ dopísala detektívka Russelová do zátvorky a troma výkričníkmi dala najavo svoje prekvapenie a sklamanie.) Dvanásteho apríla zadržali násilníka a s prekvapením zistili, že je to „Charlie, ten z Blakovho obchodu s krmivami!!!“.
Usmial som sa. Detektívka Russelová mi bola sympatická. Tými výkričníkmi som nebol nadšený, ale páčila sa mi.
Sledoval som ten úhľadný rukopis o niekoľko mesiacov dozadu. Posledný zápis datovaný deviateho júna – pred šestnástimi týždňami – tvorilo len jedno slovo: „Creekbed“, za ktorým nasledovala prosba: „Bože dobrotivý, dávaj na nás pozor, dobre?“
Chvíľu som premýšľal, sklonený nad knihu. Houdini pricupkal do miestnosti a chvostom sa mi obtrel o nohavice.
Z vnútorného vrecka som si vybral tenký modrý zošit a zapísal som si doň: deviateho júna, Creekbed a Bože dobrotivý, dávaj na nás pozor, dobre? Šetril som miestom a slová som písal tesne vedľa seba, lebo to bol môj posledný zošit. Otec býval univerzitným profesorom a po jeho smrti mi zostalo niekoľko škatúľ týchto školských zošitov, ale od nástupu k polícii som ich veľa spotreboval a ďalšie zhoreli pri požiari spolu s mojím domom. Keď som si niečo zapísal, zakaždým sa ma zmocnila úzkosť. Čo si počnem, až zaplním aj poslednú stranu?
Pozatváral som zásuvky na stole detektívky Russelovej, vrátil som hrubú knihu na pôvodné miesto a nechal som ju otvorenú na rovnakej strane ako predtým.

* * *

Vo vrecku, v červenom plastovom puzdre s preukazom Concordskej verejnej knižnice, som mal fotografiu svojej sestry zo stredoškolskej ročenky. Urobili ju, keď chodila do druhého ročníka. Zachytávala Nico ako vzdorovitú, zachmúrenú stredoškoláčku v obnosenom čiernom tričku a dioptrických okuliaroch s lacným rámom, príliš povznesenú nad to, aby si učesala vlasy. Spodnú peru mala vystrčenú a ústa skrivené: Usmejem sa, až sa mi bude chcieť, nie keď ma nejaký debo požiada, aby som povedala syr. Ľutoval som, že nemám pri sebe jej fotografiu z posledného obdobia, ale všetky som stratil pri požiari. Moja sestra však skončila strednú školu len pred ôsmimi rokmi a táto fotografia zachytávala jej vernú podobu, pokiaľ išlo o vzhľad aj vystupovanie. Pocítil som nutkanie vykonať starý známy rituál – ukázať fotografiu cudzím ľuďom s otázkou: „Videli ste toto dievča?“ a následne vykonať niekoľko improvizovaných inteligentných detektívnych úkonov.
Okrem fotky a zošita som v obnosenej béžovej športovej bunde skrýval zopár ďalších nástrojov patriacich do základnej výbavy každého vyšetrovateľa: zväčšovacie sklo, švajčiarsky armádny nôž, trojmetrové meracie pásmo, ďalšiu baterku, no menšiu a štíhlejšiu ako tú prvú, a škatuľu s nábojmi do pištole kalibru .40. Skutočná zbraň, policajný SIG Sauer P229, ktorú som nosil už tri roky, mi visela v puzdre na boku.
Dvere skladu dôkazov sa so šťuknutím otvorili a zase zatvorili. Zdvihol som baterku a posvietil som ňou na Corteza.
„Farba v spreji,“ oznámil mi, pričom zdvihol nádobu s aerosolom do vzduchu a poriadne ňou potriasol. „Dopoly plná.“
„Skvelé,“ utrúsil som. „Výborne.“
„Ale to je naozaj skvelé, pán policajt,“ zdôraznil Cortez. S detským potešením si prezeral svoju korisť a otáčal ju v drsných rukách. „Zíde sa na označenie cesty a ľahko sa dá použiť ako zbraň. Našiel som aj sviečku, sponku na spisy, zápalku a  čáry, máry  plameňomet! Videl som, ako ho používajú.“ Žmurkol na mňa. „Aj som ho vyskúšal.“
„Výborne,“ zopakoval som.
Presne takto rozprával Cortez zlodej, môj podivný partner: akoby jeho svet, koníčky a zvyky mali trvať naveky. Vzdychol si, smutno pokrútil hlavou nad mojou ľahostajnosťou a ako duch prekĺzol okolo mňa do tmavej chodby hľadať ďalšiu korisť. Nie je tu, zašepkala mi strážnička McConnellová do ucha. Neodsudzovala ma ani sa na mňa nehnevala, len konštatovala zjavnú skutočnosť. Celú cestu si prešiel zbytočne, detektív Palace. Nie je tu.
Deň sa pomaly chýlil ku koncu. Matné zlaté slnečné lúče sa po centimetroch blížili k vzdialenému koncu chodby, kde som stál. Pes zakašľal niekde, kde som ho nevidel, ale dosť blízko, aby som ho počul. Zem sa mi zrazu rozhojdala po nohami.

 Milan Buno, 14.9.2016