Skvelý peškopis 40 dní pešo do Jeruzalema

Teraz mu vychádza prvá kniha v slovenčine – 40 dní pešo do Jeruzalema, ktorú príde osobne predstaviť aj do Bratislavy.

V lete si zbalil svoj život do 12 kilogramov, hodil si batoh na chrbát a vydal sa na púť do Jeruzalema. Bez mapy a orientačného zmyslu prešiel pešo 1 400 kilometrov naprieč rozpálenou krajinou Turecka a Izraela, stál pod Múrom nárekov a prežil najväčšie dobrodružstvo svojho života.

Jeho cesta je príbehom plným omylov, pozoruhodných stretnutí, pľuzgierov a sparenín. Princ Ládik vám svojím nekorektným láskavým humorom dokáže, že pútnik rozhodne nemusí byť katolík, asketik ani nudný človek.

„Keď som končil štúdium žurnalistiky, ľudia a médiá sa celkom náhodou začali zaujímať o moju púť do Jeruzalema,“ spomína si Ladislav na okamihy, keď sa rodila myšlienka napísať knihu 40 dní pešo do Jeruzalema. „Na žurnalistike som sa učil referovať o zásadných a svojim spôsobom šokujúcich udalostiach a uvedomil som si, že kniha dáva šancu napísať o obyčajných ľuďoch v tom najlepšom zmysle slova, o banálnych udalostiach a kráse všednosti. Tušil som, že v knihe môžem napísať o veciach, ktoré sa v spravodajstve nikdy neobjavia a v rozhovoroch na ne nie je dostatok priestoru. A tak som napísal svoju prvú knihu – z túžby podeliť sa s ľuďmi, ktorí sa zaujímali o ten reálny príbeh.“

Ďalšie Ziburove knihy opisujú pešie cesty po Arménsku a Gruzínsku, či Nepále a Číne, aktuálne pracuje na knihe o ceste stopom z Atén až za polárny kruh. Jeho cieľom totiž bolo dokázať, že Európa je najrozmanitejším kontinentom sveta.

„Môj dedko bol Slovák, z východu – a mám pocit, že povahovo som všeličo zdedil po ňom. K Slovensku som mal vždy silný vzťah a často som k vám jazdil,“ hovorí Ladislav Zibura o dôvodoch, prečo jeho kniha vychádza aj v slovenčine. „Priznávam, že prekladať českú knihu do slovenčiny mi príde trochu vtipné, ale verím, že to prinajmenšom pre mladšiu generáciu zvýši komfort čitateľského zážitku. Preto to považujem za dobrý nápad. A hovorím si, že keď už som sa dočkal prekladu do slovenčiny, možno raz príde aj na preklady do ďalších cudzích jazykov.“

Jeho prednášku si môžete pozrieť v stredu 10. apríla o 19:00 v Artkine za zrkadlom v bratislavskej Petržalke. „Vďaka knihám chodia ľudia na prednášky a vďaka prednáškam poznám čitateľov svojich kníh – viem, čomu sa smejú, čo ich zaujíma,“ dodáva úspešný cestovateľ.

Začítajte sa do knižky 40 dní pešo do Jeruzalema:

AKO TO BOLO S MERCANOM

Moje nočné dobrodružstvo mi dlhý čas vŕtalo v hlave. Napokon som sa uspokojil s nasledujúcou verziou – opitý Mercan si myslel, že sa prebudil vedľa dievčaťa, ktoré si priviedol domov, a rozhodol sa splniť si svoju mužskú povinnosť. Túto verziu som ako zábavnú príhodu rozprával aj svojmu kamarátovi Radomírovi, ktorý ma s Mercanom zoznámil. „Ty, to je divné,“ povedal mi vtedy. „Prečo by si domov vodil dievča, keď je teplý?“

O  deviatej hodine som už znova stál pri chráme Hagia Sofi a, ktorý bol tentokrát otvorený. Vyskytol sa však ale úplne iný problém, ktorý dokáže šetrnému človeku pokaziť deň – výška vstupného. Tridsať tureckých lír na osobu (asi tristo korún) a vôbec žiadne zľavy pre dôchodcov, študentov, pútnikov ani členov fašistického odboja. Chvíľu som premýšľal, či podobnú krádež za bieleho dňa podporiť. Potom sa mi podarilo nájsť šalamúnske riešenie – vstupné zaplatím, ale vnútri strávim skutočne dlhý čas, aby to v prepočte na hodinu nevyšlo tak draho. Chrám som si nakoniec prezeral štyri hodiny za 75 korún na hodinu. Treba povedať, že ide o skutočne impozantnú stavbu. Monumentálnu kupolu umiestnenú vo výške 55 metrov lemujú okienka, vďaka čomu z  podhľadu vyzerá, akoby bola zavesená vo vzduchu. Napriek tomu, že bol tento pôvodne kresťanský chrám neskôr prestavaný na mešitu, zachovali sa v ňom krásne mozaiky znázorňujúce Krista. Moslimovia, oslnení ich krásou, ich totiž nezničili, ale len zakryli omietkou. Predpokladám, že by si ich tam aj nechali, keby mohli mať svätostánky vyzdobené obrazmi postáv. Ježiš Kristus je totiž ako prorok uznávaný aj v islame. Moslimovia len v Kristovom prípade odmietajú priznať otcovstvo Bohu.

Po prehliadke Hagie Sofi e som sa ponevieral Istanbulom a postupne nabral smer k prístavisku. Musím povedať, že keď návšteve mesta nepredchádza tridsať kilometrov cesty po  tej najrušnejšej ceste, akú ste kedy videli, pôsobí výrazne príjemnejšie. Zastavil som sa na čaj a opekanú kukuricu, na čom je zaujímavé len to, že nemám rád kukuricu. Aby som upokojil mamu, navštívil som internetovú kaviareň a poslal jej niekoľko pôvabných fotografi í, ktoré vykresľovali Turecko ako krajinu malých rozkošných psíkov, zabudnutých cestičiek medzi poľami, dobrého jedla, krásnych dievčat a priateľských ľudí. Pravdu o pľuzgieroch, spareninách, gigantických psoch, štvorprúdových cestách, náruživých mužoch a zradných autobusových dopravcoch som vynechal. Aby som si to urobil krajším, kúpil som si v prístave lístok na loď odchádzajúcu o 19:30. Jedine tak budem môcť pozorovať západ slnka nad Marmarským morom priamo z paluby nášho trajektu. Veľkolepé, romantické a podmanivé. Až do odchodu lode som sa potuloval po špinavej štvrti okolo prístavu, aby som urobil pár fotiek chudobných detí a mohol potom svoje okolie poučovať o zmene životných priorít, ako to robí väčšina ľudí, ktorí boli v Indii. „Keď si to neprežil, tak to jednoducho nemôžeš pochopiť,“ budem hovoriť o svojej púti. Haha, už sa teším.
Počas čakania v  prístave ma oslovila pekná Filipínka.
Vyzerala trochu ako Halina Pawlowská, len sa na ňu vôbec nepodobala v tvári. Keď mi pán námorník pri čaji opisoval, akí priateľskí sú ľudia na Filipínach, mal úplnú pravdu. Ukázalo sa, že obaja máme namierené do mesta Yalova a ideme rovnakou loďou.
O partnerovi na sledovanie západu slnka som mal razom jasno. Nasadli sme na trajekt, vybrali si úžasné miesto na korme s dokonalých výhľadom a sledovali vzďaľujúce sa mesto. Po dlhom čase som trávil čas s niekým, kto hovorí perfektne po anglicky, čo mi umožnilo žartovať na úrovni.

Milan Buno, literárny publicista
Foto: Jitka Janu, Albatros Media