Skutočný príbeh o žene, ktorá prežila 3 koncentračné tábory

„V živote som spoznala mnoho pamätníkov druhej svetovej vojny, čítala som knihy na tému holokaustu, ktorý sa bytostne dotýkal aj mňa, pretože časť našej rodiny ho neprežila. Počúvala som rozprávanie ľudí, ktorí ho prežili. Väčšinu preživších obklopovala akási temnota, výčitka, smútok a bolesť. Eva bola však iná. Jej láskavý úsmev, záujem a svieža energia sa pre mňa stali záhadou. Čoraz viac som túžila poznať jej príbeh, zároveň som však vedela, že o tom nikdy nechcela ani dnes nechce hovoriť,“ tvrdí Jana Mirovská.

V marci 1943 ju nacisti odviezli do geta v Terezíne a oddelili ju od otca. Neskôr ju aj s matkou previezli do koncentračného tábora v Osvienčime, kde zažila šesť skutočne príšerných mesiacov. Posledný transport bol už bez mamy do koncentračného tábora Bergen-Belsen, ktorý čoskoro oslobodili.
Zažila strašné časy, trpela chorobami ako úplavica, žltačka, dostala týfus aj tuberkulózu. Pri oslobodení vážila neuveriteľných 36 kíl. Medzinárodný Červený kríž jej nedovolil vrátiť sa do rodného Česka, ale poslali ju spolu s ďalšími 6000 väzňami na ozdravovací pobyt do Švédska.

Napokon sa koncom roku 1945 vrátila do Prahy a začala študovať. Dokončila gymnázium, z ktorého ju vylúčili, keď začali platiť počas vojny protižidovské zákony. Objavila v sebe lásku k chémii, ktorú študovala na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity a neskôr sa z nej stala prvá dáma chromatografie. Ide o fyzikálno-chemickú separačnú metódu, ktorej podstatou je rozdeľovanie zmesi.
Eva bola prvou profesorkou chémie v Česku a jednou z prvých v Európe.

V Terezíne vraj pracovali ťažko, ale bolo to aspoň ako-tak zmysluplné. V Osvienčime museli povedzme len ťahať ťažké veci a to iba preto, aby ich nacisti vyčerpali a zničili. Ťažké kamene vláčili hore a potom zasa dolu. To bolo všetko...
A o tom píše Jana Mirovská v knihe o Eve, „Jmenuji se Eva...“.

Netušila, že nič z toho už neexistuje. Bola jednou z "vyvolených", ktorí boli určení na vyhladenie v plynovej komore. Keď sa ako dieťa stále pýtala na svoje detské Prečo, vždy dostala dobrú a zrozumiteľnú odpoveď.
Teraz, keď zomrelo toľko miliónov ľudí, kto má odpovedať na to nepochopiteľné PREČO? Mnohí z tých, ktorí prežili, už neboli schopní do konca života prekročiť ostnatý drôt.
Dokáže to ona sama? Naplní svoju túžbu po vzdelaní, ktorú jej Hitler vzal, keď mala len dvanásť rokov? Teraz má osemnásť a nevie, či niekto z jej rodiny prežil. Má prijať ponuku na adopciu vo Švédsku, vyštudovať dobré školy a potom pracovať a žiť v tejto krásnej krajine, alebo sa má vrátiť do povojnového Československa?
Hoci jej osud pripravil viac bolesti a tragických strát, nikdy nestratila svoj motív a vôľu, ani očarujúci úsmev na tvári.

Eva s mamičkou.