Skutočný príbeh o barbarstve Islamského štátu

„Zostala som nažive, aby som ukázala, že som silnejšia než oni,“ povedala Farida Khalafová.
Táto 19-ročná dievčina vyrastala v severnom Iraku, kde pred dvomi rokmi na vlastnej koži zažila, ako bojovníci Islamského štátu prepadli jej dedinu. Vyvraždili mužov, ženy odviedli do zajatia. Faride sa podarilo po niekoľkých mesiacoch zo zajatia ujsť a takto opísala svoj jedinečný príbeh v knihe Dievča, ktoré porazilo Islamský štát.

Je to rozprávanie o neskutočnej krutosti, akú zažívala; o hrôzach, aké spôsobuje Islamský štát, o ich barbarstve...
Ale je to aj príbeh o neuveriteľnej odvahe, priateľstve, láske a vôli žiť. Práve to dodalo Faride silu, aby sa postavila na čelo 6-člennej skupinky dievčat a spoločne utiekli...

Dojímavý skutočný príbeh Dievča, ktoré porazilo Islamský štát dokazuje, že priateľstvo, láska a vôľa žiť sú silnejšie ako barbarstvo. Farida Khalafová je  pravé meno autorky, ale dievča na obálke nie je ona. Svoju tvár publikovať nechce.

Vypočujte si AUDIO ukážku.
Číta Zuzana Jurigová Kapráliková:

Dráma sa odohrala 15. augusta 2014.
Faridina rodina vyšla na strechu, aby si primerane uctila nový deň. Po rannej modlitbe Farida zostala sama a videla ako sa k dedine blíži trinásť áut. Neboli to žiadne staré autá, na ktorých dorazili Arabi, ale nové biele obrnené vozidlá s ťažkou vojenskou technikou. V každom sedeli bojovníci Islamského štátu v čiernych uniformách. Stúpenci teroristickej organizácie zhromaždili všetkých obyvateľov dediny. Mužov postrieľali a ženy odvliekli.
Farida sa na dlhé mesiace stala otrokyňou – a pritom zažila nepredstaviteľné krutosti. Jedného dňa sa odvážila na takmer nemožné. Postavila sa na čelo šesťčlennej skupiny dievčat a spoločne utiekli. 

Objednajte si Dievča, ktoré porazilo Islamský štát.

Farida Khalafová má devätnásť rokov. Narodila sa a vyrástla v severnom Iraku ako príslušníčka náboženskej menšiny jazídov. V auguste 2014 zažila na vlastnej koži, ako bojovníci Islamského štátu prepadli jej dedinu, vyvraždili mužov, ženy odviedli do zajatia. Organizácia Spojených národov túto masakru označila za genocídu. Po niekoľkomesačnom zajatí sa Faride Khalafovej podarilo ujsť. Dnes žije v Nemecku.

Andrea C. Hoffmannová je spoluautorkou knihy Dievča, ktoré porazilo Islamský štát. Pracuje ako politická redaktorka v spravodajskom týždenníku Focus a osobitne sa zameriava na Blízky východ. Tejto téme sa venuje už vyše pätnásť rokov.

Začítajte sa do knihy Dievča, ktoré porazilo Islamský štát:

Otec mi ukázal, ako mám stáť. „Ľavú nohu predsuň trochu dopredu, kolená pokrč.“
            Naprával ma. Zozadu ma chytil za plecia, hruď mi jemne vysunul dopredu. Bol pohraničným vojakom irackej armády a vedel zaobchádzať so zbraňami. Potom mi vložil do ruky pušku AK-47. Kalašnikov vážil menej, ako som si myslela.
            „Pravú ruku polož dozadu na spúšť. Presne tak. Ľavou si vpredu môžeš nastaviť hlaveň. Zacieľ na tamten strom,“ prikazoval mi. Namierila som na morušu v našej záhrade. „A páľ!“  
            Váhavo som sa prstami dotkla spúšte. Nestalo sa nič.
            „Len do toho!“ vyzval ma. „Neboj sa, Farida!“
            Zľahka som sa dotkla kovovej spúšte, napokon ticho cvakla. Otec stál za mojím chrbtom, zasmial sa.
            „Presne tak. Dobre!“ pochválil ma.
            Vrhla som naňho spýtavý pohľad.
            „Zbraň som ešte neodistil,“ vysvetlil. „No hneď to napravím. Takto.“ Ukázal mi, ako sa uvoľňuje poistná páčka na pravej strane. „Si pripravená?“
            „Jasné,“ povedala som sústredene.
            „Ale teraz opatrne.“
            „Dobre.“
            „Správne si namierila?“
            Prikývla som.
            „Tak páľ!“
            Záhradou zadunel výstrel, zatackala som sa od sily spätného odrazu kalašnikova.  
            „Bravo!“ uškrnul sa otec popod tmavé fúzy.
            Spolu sme podišli k stromu posúdiť výsledok môjho prvého streleckého cvičenia. A naozaj: Na pravom okraji kmeňa vytŕčal drobný kúsok železa. Nábojnica ležala v prachu asi meter odtiaľ.
            „Máš talent,“ skonštatoval otec. „Ešte trochu cviku a čochvíľa budeš lepšia ako mama.“
            „Myslíš?“ spýtala som sa vzrušene. Nežne ma pohladil po hlave.
            „Áno, ešte párkrát si zastrieľaš a už ti to pôjde. Zavesím ti do záhrady terč. Uvidíš, časom sa prestaneš báť hrmotu a naučíš sa lepšie vyvážiť spätný odraz.“
            Horlivo som prikývla. Bola som hrdá, že mám len pätnásť rokov a otec ma učí narábať s kalašnikovom. Mame a o dva roky staršiemu bratovi Dilanovi to ukázal už pred viacerými rokmi. Ale o dva roky mladšieho brata Serhada do streľby ešte nezasvätil. Jasné znamenie, že ma považuje za dospelú teda aspoň dosť veľkú na to, aby som v prípade potreby bránila náš dom a majetok.  
            V spálni mal v škatuli uložené tri pušky. Jedna bola jeho služobná zbraň z armády, ostatné dve kúpil na trhu.
„Aj ženy musia vedieť obsluhovať zbraň,“ vravieval. „Keď našetrím dosť peňazí, kúpim ešte jeden AK-47, aby v prípade núdze mal každý z nás jednu poruke.“
            Ako by asi vyzeral ten „prípad núdze“, to otec nepovedal. A mne chýbala fantázia, nevedela som si to predstaviť. Vtedy mi ešte nenapadlo, že otcova opatrnosť môže súvisieť s tým, že sme jazídi, a nie moslimovia. Myslela som možno na zlodejov, ktorí by sa mohli pokúsiť ukradnúť nejaké cennosti. Katastrofa, ktorá nás čakala, sa vymykala mojej obrazotvornosti.  

1. kapitola
Aký bol voľakedy náš svet

Kedysi sme bývali v dedine Košo ležiacej na rovine južne od severoirackého pohoria  Sindžár. Mala 1 700 obyvateľov. Na jar okolitá krajina žiari všetkými farbami dúhy. Neďaleko dediny rozkvitne množstvo stromov, kvetov a tráv, pastieri po nich ženú stáda kôz. V lete zas všetko vysuší horúčava, rastliny vyschnú. Preto dedinčania vybudovali pri Košo vodné nádrže. Vodou z nich sme zavlažovali polia. Aj našu záhradu, obohnanú vysokým múrom, sme museli každý deň polievať. Patrilo to k mojim úlohám. Ráno a večer som vzala dlhú hadicu, otočila som kohútikom na terase a všetky rastliny som pokropila.
            Mali sme nádhernú záhradu, rástli v nej moruše, mandľovníky a marhule. V jej tieni sa darilo aj zelenine, mama tu zasadila cukety, pór, baklažány, zemiaky, cibuľu, hlávkový šalát a kapustu. Okolo terasy kvitli rôzne druhy ruží, najmä večer omamne rozvoniavali. V teplom ročnom období som sa s mamou a mladšími bratmi Serhadom, Šivánom a Kenivarom skoro celý čas zdržiavala v našom malom raji. Ale aj otec a starší brat Dilan, ak práve neboli v práci, si vychutnávali pokoj a tieň. 
            Dom mal jedno poschodie a bolo v ňom päť miestností: kuchyňa, obývačka, spálňa rodičov, spálňa mojich bratov a moja izba. Ako jediná dcéra som mala právo na vlastné malé kráľovstvo. Napriek tomu som často ľutovala, že nemám sestru. Veľmi rada by som s ňou bývala v spoločnej izbe. No aspoň som si mohla domov pozývať kamarátky, kedy sa mi zažiadalo. Kamarátka Evin a sesternica Núra k nám často zavítali na návštevu. S Núrou sme chodili do jednej triedy. Evin však bola od nás o pár rokov staršia a školu už vychodila. Závideli sme jej kopu voľného času, zatiaľ čo samy sme často celé popoludnie presedeli nad domácimi úlohami. Evin s pokojnou, vyrovnanou povahou nám bola ako staršia sestra.
            Z bratov som mala najradšej najstaršieho, Dilana. Boli sme skoro stále spolu a mali sme veľa spoločných záujmov. V záhrade medzi stromami sme popoludní radi hrávali futbal. Môj starší brat ma učil šoférovať, tajne, v horách. Otec to naučil iba jeho a mladšieho brata Serhada. Podľa neho to dievčatá vedieť nemusia. Chodiť do autoškoly alebo urobiť si vodičský beztak nebolo v našej dedine bežné.
            Náš dom mal mať pôvodne dve poschodia. Tak to aspoň zamýšľal otec, keď pred rokmi spolu s mojím strýkom začali stavať. Lenže onedlho sa peniaze určené na stavbu minuli. Žold pohraničníka a záhrada na prilepšenie mu nedávali veľký manévrovací priestor. Na dôvažok otec kládol dôraz na to, aby všetky jeho deti chodili do školy. Skrátka, vždy bolo treba financovať niečo dôležitejšie než ďalšie poschodie. Časom sme si zvykli na železné tyče a drôty vytŕčajúce zo strechy. Takto vyzeral nejeden dom v Košo. Tyče signalizovali, že na budove sa ešte môže vytiahnuť ďalšie poschodie. A v lete, keď v dome začalo byť horúco na spanie, sme sa s rohožami presťahovali na strechu, aby nás oblažil čerstvý nočný vzduch. 
            Mama pristupovala k tejto téme celkom pragmaticky. Jedného dňa natiahla medzi tyče šnúry a začala tam vešať bielizeň. Toto opatrenie sme jej s Dilanom, ako inak, schvaľovali. Keď totiž sušila bielizeň v záhrade, často na nás kričala, keď nám špinavá futbalová lopta skončila v čistej plachte. 
            Teraz však už nejaký čas medzi tyčami stála miešačka a vrecia s cementom, ktoré kúpil Dilan z platu stavebného robotníka. Dôvod: Môj brat sa chystal oženiť. Samozrejme, potreboval byt, aby sa so svojou budúcou ženou mal kam nasťahovať.
            Pravda, potreboval aj ženu. Na jednom z našich krátkych výletov na aute do hôr sa mi priznal, že dievča, do ktorého bol zaľúbený, ho odmietlo. Žiaľ, rodičia ju už sľúbili inému mužovi a s tým sa nedá nič robiť. Teraz sa Dilan uchádzal o našu sesternicu Zevin, ktorú som mala veľmi rada.
            „Budem sa modliť, aby ťa jej rodičia prijali,“ sľúbila som mu slávnostne. Manželstvo medzi bratancami a sesternicami sa u nás považuje za mimoriadne vhodné spojenie, lebo všetci predpokladajú, že spolužitie s príbuznými prebieha harmonicky.
            V susedných dedinách bývali Arabi, zväčša moslimovia. Líšili sa od nás vo všetkom, nielen náboženstvom. Mali iné zvyky, tradície a obyčaje. My sme hovorili po kurdsky, oni po arabsky. A keďže my jazídi uzatvárame manželstvá len v našej náboženskej komunite, v týchto obciach sme nemali príbuzenské zväzky. S moslimami sme však udržiavali priateľské a najmä obchodné styky. Pamätám sa, ako do našej dediny chodievali moslimskí obchodníci a ponúkali nám na predaj ovocie a sladkosti. Týchto predavačov sme my, deti, vítali s otvorenou náručou a z ich tovaru mali radosť aj dospelí.
            Každý chlapec v dedine mal okrem toho moslimského „kmotra“. To je muž, ktorý drží chlapčeka v náruči pri obriezke. Na tomto slávnostnom obrade sa spravidla zíde celá dedina a prizerá sa. Keď napríklad obrezávali môjho najmladšieho brata Kenivara, držal ho otcov moslimský priateľ. Tým sa stal akýmsi Kenivarovým „strýkom“, jeho patrónom. A hoci medzi našimi rodinami nie je pokrvné príbuzenstvo, moslimský kmotor prijíma záväzok pomáhať dieťaťu a neskôr mužovi, kedykoľvek to bude potrebovať. Akt zároveň upevňuje puto medzi jazídskymi a moslimskými rodinami. Tak to bolo aj medzi mojím otcom a jeho priateľom s odlišnou vierou.
            Navzdory týmto zväzkom sme my jazídi mali u moslimov pochybnú povesť. A dobre sme to vedeli. Mnohí z nich neskrývali, čo si o nás myslia. Keď nás navštívili v dedine, zdráhali sa jesť naše pokrmy. Mohli by vraj byť „nečisté“. Keďže si veľmi potrpíme na pohostinnosť, brali sme to ako potupu. V detstve som dlho nechápala, prečo majú na nás taký názor.
            Starí ľudia v dedine však tvrdili, že to tak bolo odnepamäti.
            „Naše dejiny sú dejinami prenasledovania a utrpenia,“ rozprával mi starý otec. Otcov otec býval hneď vo vedľajšom dome, tak je to u nás bežné. Bol to úctyhodný starší pán s bielymi fúzmi a nosil tradičné biele rúcho, ktoré u nás predstavuje duchovnú čistotu. „Všetci nás prenasledovali: moslimskí Kurdi, miestodržitelia iránskeho šacha aj osmanskí sultáni. Sedemdesiatdvakrát nás vyvraždili. Nespočetne veľa ráz nám ukradli ženy, vyhnali nás z vlasti a so zdvihnutým mečom nás nútili, aby sme sa zriekli svojho náboženstva.“ 
            Starý otec ma veľkou, drsnou rukou hladil po hlave a mne pri počúvaní strašidelných príbehov z minulosti behal po chrbte príjemný mráz. „Dávaj si na nich pozor, maličká, lebo oni nás nazývajú abadat al-Šajtán, uctievači vládcu pekla.“
            Teraz som sa predsa len zľakla. „A to prečo?“
            „Lebo si kedysi dávno niekto toto klamstvo vymyslel,“ odvetil a uprel na mňa zrak. Vlasy aj oči mal zatiahnuté sivým závojom. Akoby sa pokúšal odhadnúť, či už mám dosť rokov, aby som tieto veci pochopila.
            „To je zložitý príbeh.“ Ukázal na sandžak, sošku stojacu na vrchu bielizníka. Bola to bronzová figúrka vtáka s pomerne hrubým podbruším. „Vieš, kto je to?“
            „Pravdaže viem,“ odvetila som pohoršene. „To je Malak Táús.“ Za akú hlúpu ma vlastne má starý otec, veď u nás každé decko pozná pávieho anjela.
            Starý otec spokojne prikývol. „Správne,“ prikývol a zľahka sa uklonil smerom k pávovi. „Malak Táús je, ako vieš, najvznešenejší zo siedmich Božích anjelov. Je najkrajší a najdokonalejší zo všetkých svetelných bytostí. Žiaľ, väčšina moslimov verí v pravý opak.“
            „Čože?“ spýtala som sa rovnako zdesená, zmätená. Od ľudí vo svojom okolí som doteraz vždy počúvala, aká nádherná Božia bytosť je náš páví anjel. A teraz sa zrazu dozvedám, že existujú ľudia, ktorí veria v pravý opak! Ako dospeli k takej absurdnej myšlienke?
            „Celé je to nedorozumenie,“ objasňoval starý otec. „Opiera sa o jednu udalosť, ktorá sa stala veľmi dávno. Vtedy, na počiatku čias, keď Boh stvoril zem a ľudí, prikázal všetkým anjelom, aby pokľakli pred Adamom. A čo spravili anjeli?“ Skúmavo sa na mňa zahľadel. 
            „Poslúchli Boží príkaz,“ hádala som.
            „Správne. Urobili tak, no jeden tak neurobil: Malak Táús. On jediný pred Adamom nepokľakol.“
            „To značí, že odmietol Bohu poslušnosť?“ Dosť ma to prekvapilo.
            „Áno, presne tak,“ prikývol starý otec. „Lenže mal na to dôvod. Ten príkaz bol totiž Božia skúška. Boh ňou chcel preveriť oddanosť svojich anjelov, chcel zistiť, či skutočne milujú len jeho a nepoklonili by sa žiadnej inej živej bytosti. Už tomu rozumieš? Malak Táús nepokľakol pred Adamom, lebo jeho láska patrila výlučne Bohu!“ 
            „On teda tou skúšku prešiel?“
            „Áno. Ako jediný z anjelov zostal oddaný svojmu Pánovi. Preto bol Boh s ním spokojný.“ 
            „Ale, starý otec!“ prerušila som ho netrpezlivo. „V čom je teda problém?“
            „Problém je v tom, že moslimovia chápu tento príbeh nesprávne!“ zvolal starec rozčúlene. „Myslia si, že Boh sa na Malaka Táúsa hnevá. Preto ho nazývajú ‚padlý anjel‘ a považujú ho za stelesnenie všetkého zla.“
            Vyvalila som oči. „Považujú ho za...“
            „Pst!“ sykol starý otec a priložil si prst k ústam. „Jeho meno nikdy nesmieš vysloviť. Inak by som ťa musel zabiť.“ Vydesene som sa pozrela starému otcovi do tváre a hľadala som v jeho očiach šibalské žmurknutie. Lenže jeho výraz zostal tvrdý; starý otec nežartoval. „Sľubuješ, že jeho meno nikdy nevyslovíš?“
            „Nikdy, starý otec,“ prisľúbila som a na dôkaz som stisla pery.
            Starý otec začal hlbokým basom tíško hmkať. A ja som sa tenkým hláskom k nemu pridala: „Ó, Pane, ty si anjel, vládca sveta, ó, Pane, ty si anjel, šľachetný kráľ; ty si anjel veľkolepého trónu; ó, Pane, od počiatku času si bol vždy jediný.“
            Konečne sa usmial. „Malak Táús je dobrotivý a milosrdný, Farida. Nezabúdaj na to. Bez ohľadu na to, čo o ňom ostatní hovoria. Tým nikdy never!“
            „Nikdy!“ zopakovala som a odhodlane som zovrela pravú ruku do päste. V tej chvíli som pochopila celú šírku problému nášho bytia. Moslimovia nás jazídov považujú za služobníkov vládcu pekla! A na základe tohto tragického omylu nás nenávidia. 

Milan Buno, 10.6.2016, foto nouvelobs.fr, Ikar