bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe Knižné podcasty Eknihy na Bux.sk







Skutočný príbeh Chlapec bez mena

... až neskôr som si uvedomil, že keď som mamu videl zahnúť za roh dlhej chodby a keď som posledný raz sledoval jej zvesené a plačom otriasajúce sa plecia, bol to posledný pohľad na dlhý a neurčitý čas...

Chlapec bez mena je výnimočný príbeh židovského chlapca z Bratislavy. Autorka Marta Fartelová sa inšpirovala skutočnými spomienkami starého muža, ktoré boli zamknuté v tajných zákutiach jeho pamäte viac ako sedemdesiat rokov.

Malý David so svojimi rodičmi len o vlások unikne transportu do koncentračného tábora. Po tom, čo jeho otec zahynie pri pokuse nájsť im nový bezpečný domov vo Švajčiarsku, sa vydajú s mamou na nebezpečný útek cez hranicu do Budapešti. Dúfali, že im pomôže bohatý strýko. Keď sa im aj ten otočí chrbtom, zostáva im jediný spôsob, ako si zachrániť holý život, a to ich vzájomné odlúčenie.

David najprv putuje do opatery k starej žene, ale tá ho zo strachu vyženie. Ťažko chorý Dávid sa nakoniec dostane do sirotinca a o svojej mame nepočuje viac ako dva roky. Keď sa napokon ocitá v osvienčimskom pekle, má pocit, že všetka ich snaha o záchranu života bola zbytočná a vzájomné odlúčenie úplne nezmyselné.

... v tých časoch vyplávali na povrch skutočné charaktery ľudí. Vtedy sa rodili hrdinovia, no tiež sa ukazovali zbabelci a sebci...

Chlapec bez mena je nádherný skutočný príbeh, a zároveň taký smutný. Príbeh chlapca, ktorý musel zakúsiť brutalitu a nekompromisnosť vojny, trápenia a odlúčenie od najbližších, tvrdý život v sirotinci...to všetko sa dotkne srdca každého čitateľa.
Autorka ho navyše podáva veľmi pútavo, citlivo a nechýba napätie. Pri jej čítaní sa možno budete pýtať – dokázali by sme prežiť všetky tie hrôzy, ktoré zakúsili ľudia v tom čase? Nie sme už príliš zvyknutí na blahobyt a bezstarostnosť? Vedeli by sme si poradiť a dokázali by sme odolať?

Marta Fartelová je už dostatočne známa autorka, ktorá má na Slovensku množstvo čitateľov a čitateliek.
Rodáčka zo Šale žije s rodinou v Stupave. Jej najväčšou záľubou je písanie a životným mottom je heslo: „Šťastie je cesta, nie cieľ."

Tu sú jej doterajšie knihy:

Chuť lesných jahôd (2007)
Priveľa šťastia (2008)
Vo víre života (2008)
Kým uschnú tvoje slzy (2009)
Anjeli neplačú (2010)
Na koniec dúhy (2011)
Trinásta komnata (2012)
Črepiny spomienok (2013)
Život na pôžičku (2014)
Anjel v pekle, diabol v nebi (2015)
Vôňa tvojej duše (2016)
Odíď z mojich snov (2017)

Začítajte sa do novinky Chlapec bez mena:

PROLÓG
Budapešť október 1944

Sedeli sme v pivnici tesne jeden vedľa druhého, aby sme sa trochu zohriali. Na zemi ležalo niekoľko deravých páchnucich slamníkov, no všetci sme sa na ne aj tak nepomestili, a zem bola chladná a vlhká. Nenávidel som noci, keď nás v tom najlepšom spánku budili a počas náletu nás vyháňali do pivnice, z ktorej bol zriadený improvizovaný protiletecký kryt.
„Gyerünk! Gyerünk!“ vykrikovali na nás vychovávateľky.
„Poďme! Poďme!“
Len ťažko sme sa zviechali z vyhriatych postelí. Starší chlapci nadávali používajúc najsprostejšie slová, ktoré poznali, aby si zachovali tvár a neukázali, že by radšej zaliezli späť pod prikrývku a tam srdcervúco plakali. Mladší chlapci tichučko fňukali, rukami si objímali plecia a po špičkách cupkali po ľadovej podlahe, snažiac sa položiť na zem čo najmenej bosého chodidla. Malé deti nahlas plakali a volali svoje mŕtve či stratené mamy.
Ja som bol ticho. Zdalo sa mi, že som ešte primalý na sprosté slová a priveľký na slzy. Tiež by som rád volal svoju mamu, no vedel som, že nepríde aj napriek tomu, že nebola mŕtva ani stratená, a dokonca ani ďaleko. A tak som len poslušne zišiel po schodoch do pivnice a usadil sa vedľa druhého, rovnako starého chlapca, ktorého meno som si nepamätal.
„Prečo nás vždy musia vyhnať v noci?“ frfl al nahnevane a neustále pritom zíval.
„Lebo nálety sú vždy v noci,“ odvetil som trochu povýšenecky a pridal som rovnako intenzívne zazívanie ako on.
„V noci predsa nemôžu poriadne vidieť, čo bombardujú,“ namietal.
Pokrčil som plecami. Nezamýšľal som sa nad tým. Vždy keď začali zavýjať sirény a vychovávateľky kričali: „Gyerünk!  Gyerünk!“, jednoducho som sa v polospánku pozviechal z postele a išiel som do krytu.
„Čo keď nás trafi a?“ neprestával sa vypytovať chlapec. Opäť som len pokrčil plecami. Nechcelo sa mi ho počúvať. Nechcelo sa mi počúvať ponosy, náreky, fňukanie ani nekonečné zívanie, ktoré chlad, prítmie a nočná hodina zákonite vyvolávali. Zrazu som mal pocit, že sa dusím. V kryte sme vždy trpeli nedostatkom kyslíka, no dnes som mal vyslovene pocit, že sa zadusím. Postavil som sa.

Milan Buno, literárny publicista

 

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.