Skutočný príbeh Bol som číslo 30529

Písal sa rok 1939.
Dostal sa do nemilosrdných rúk nacistov. Skoro celú svoju mladosť strávil v Terezíne a Osvienčime. V roku 1945 len o vlások unikol Smrteľnému pochodu z Blechhammeru.
Po vojne sa usadil v Anglicku a napriek slabému vzdelaniu sa nevzdal a stal sa z neho profesor fyziky na Univerzite Imperial v Londýne.

Felix Weinberg bol rodákom z Československa a 65 rokov potláčal svoje spomienky na nepredstaviteľné utrpenie a nenávisť, ktoré zažil počas holokaustu. Nakoniec sa rozhodol svoj príbeh napísať, urobil to však s nečakaným humorom a nadhľadom. Len tak sa dokázal vrátiť do minulosti, ktorá mu vzala takmer celú rodinu.

„Môj brat bol na prácu príliš malý. Som si istý, že ak by dali mojej mame na výber, išla by do plynu s ním, no pochybujem, že dostala túto možnosť. Som viac-menej presvedčený, že umrela v nejakom inom pracovnom tábore.“

Bol som číslo 30529 je jedinečným spomínaním muža, ktorého detstvo prešlo najtemnejšími dejinami ľudstva a predsa nestratil nádej opäť žiť.
Rozhodol sa, že z úcty k svojej rodine by mal napísať príbeh svojho detstva. Z knihy cítiť v prvom rade jeho nezvyčajnú pamäť a schopnosť preniesť čitateľa do jeho mladíckej mysle, v ktorej sa už v tom čase začal rodiť záujem o vedu.
Jeho schopnosť oživiť chlapčenské nadšenie pre to, ako veci fungujú, prepletené múdrosťou nadobudnutou v neskorších rokoch a značnou dávkou sebapoznania, robia z tohto príbehu obzvlášť zaujímavé a originálne čítanie.

Začítajte sa do novinky Bol som číslo 30529:

Nikdy som nechcel písať o živote v tábore. Sčasti preto, že som sa naň snažil zabudnúť, sčasti preto, že som chcel vždy žiť pre budúcnosť a nebyť celý život len jedným z tých, čo prežili koncentračný tábor. Knihám o holokauste som sa zakaždým vyhýbal a niektoré fiktívne príbehy, ktoré v súčasnosti vydávajú za skutočné, mi pripadajú prinajmenšom zvláštne. Prekrúcanie dejín za účelom zatraktívnenia príbehu tu bolo odjakživa a vôbec proti tejto praxi nenamietam, ak sa výsledný produkt prezentuje ako fikcia, no mnohokrát to tak nie je. Ak by som bol potomkom Salieriho, určite by sa mi nepáčilo, že mnohí ľudia veria, že môj predok otrávil Mozarta. Nemusíme chodiť ďaleko. Nie som rodený Angličan, no aj tak ma nesmierne rozčuľuje, že najnovší film pripisuje zásluhu na vynájdení šifrovacieho stroja Enigma Američanom.
Nič z tohto sa však nedá porovnať s odporom, ktorý spoločne s niekoľkými ďalšími zachránenými pociťujeme pri vymyslených príbehoch o holokauste. Je to pre nás to isté ako znesvätenie vojnových hrobov. Takmer sedemdesiat potopených lodí a všetky vojenské lietadlá, ktoré skončili v mori, sú považované za vojnové hroby a spadajú pod zákon o Ochrane vojenských pozostatkov z roku 1986. Akékoľvek narušenie týchto miest sa považuje za zločin.
Takto národ prejavuje úctu k tisíckam statočných duší, ktoré položili svoj život za dobrú vec. Keď hovoríme o holokauste, hovoríme o miliónoch, prevažne detí, žien a mužov príliš starých alebo chorých na to, aby mohli pracovať, ktorých smrť bola následkom rozmaru chorej mysle. Mali by sme im prejaviť rešpekt aspoň tým, že si nebudeme vymýšľať príbehy o tom, ako sa skončili ich životy.
Dejiny vždy píšu tí, ktorí prežili, no v ich srdci sú vždy príbehy obetí. A práve tieto sú často prekrútené, pretože každý kto prežil vyhladzovací tábor, má svoj vlastný nezvyčajný príbeh. Milióny príbehov z táborov sa skončili smrťou, a preto ich nemožno rozpovedať v prvej osobe. Môj príbeh uzrel svetlo sveta len vďaka rade mnohých nečakaných a takmer zázračných udalostí. Vďaka nim môžem pravdivo hovoriť za tých, ktorí nemali toľko šťastia.
Ďalším dôvodom, prečo svoj príbeh nemôžem napísať v podobe podrobného chronologického denníka, je, že po celý čas strávený v tábore som sa snažil pozerať bez toho, aby som niečo videl, počúvať bez toho, aby som niečo počul, a dýchať bez toho, aby som si uvedomoval, čo sa okolo mňa deje. Privodil som si akúsi dobrovoľnú amnéziu. Obával som sa, že dennodenné popravy a všadeprítomné hromady tiel navždy poznačia moju myseľ. Ako hovorí George Bernard Shaw vo svojej knihe Man and Superman (niežeby som ju mal v tom období prečítanú): „Buďte vždy čistí a žiariví, pretože práve vy ste oknom, cez ktoré sa pozeráte na svet.“ Myslím, že každý z nás si z mysle dokáže vytlačiť nepríjemné spomienky. Vlastne to robíme každé ráno, keď vstávame z postele a zabúdame na to, čo sa nám v noci snívalo.
Nevýhodou je, že zabúdanie sa môže stať nedobrovoľným.
Oficiálne dejiny vyhladzovacích táborov sú v súčasnosti dobre zdokumentované a väčšinu informácií môžete získať prostredníctvom Googlu (hoci nie všetky zdroje sú rovnako dôveryhodné). To, čo k tomu môže človek, ktorý tábor prežil, dodať, sú jeho pocity. Väčšina ľudí pozná pocit úľavy, keď sa prebudíte zo zlého sna späť do reality. No myslím si, že len zopár ľudí vie, aké to je prebudiť sa z reality dokonalého detstva do nočnej mory všadeprítomných zapáchajúcich tiel, a každú noc, každý týždeň a každý mesiac si uvedomovať, kde sa nachádzate.
Napriek tomu ma upokojovalo vedomie, že ak by ste predsa len umreli po tom, čo vám kožená čižma zatlačí tvár do blata, vaša smrť bude rovnaká ako smrť miliónov ľudí, ktorí v období mieru zomreli vo svojich páperových perinách.
Kto by bol povedal, že pád do bahna vás môže pripraviť o vôľu žiť, zatiaľ čo bolestivý úder pažbou pušky bude mať úplne opačný efekt?
Jednou z nevýhod dobrovoľnej amnézie je jej schopnosť narušiť a prekrútiť plynutie času. Niektoré udalosti trvajú celú večnosť, iné sa skončia v priebehu sekundy. Presná chronológia mojich presunov je zaznamenaná v prílohe (niektorými dátumami si nie som celkom istý, no   prípadná odchýlka bude plus-mínus jeden alebo dva dni).

Milan Buno, literárny publicista