bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka







Si ako slnko, vravieval mi...

 „Táto kniha sa mi písala ťažko a boľavo. Písala som ju zopár mesiacov po ockovej smrti. Ale naozaj som musela. Je smutná...ale aj nie je. Je o totiž aj o láske, priateľstve a nádeji. Je  o tom všetkom, čo vytvára zmes nášho šťastia. Ale aj o bolesti a zúfalstve. Pretože či chceme alebo nie, smrť blízkeho postretne každého z nás,“ dodáva Táňa Keleová-Vasilková o svojej najnovšej knihe. Nečudo. Napísať knihu o smrti otca krátko po smrti toho skutočného, vlastného otca nemôže byť jednoduché. Napriek tomu sa do toho Táňa pustila. Chcela. Potrebovala to urobiť. A vznikol z toho nádherný príbeh.

http://data.bux.sk/book/020/307/0203073/medium-si_ako_slnko.jpgÁno, Si ako slnko je smutný príbeh, pretože ho Táňa - po dlhšej prestávke - písala ako prvý po tom, čo ocko od nej odišiel. „Vpísala som doň svoj žiaľ, smútok, bolesť. Súčasne však ide o príbeh plný zvratov, prekvapení... a lásky.“

Dala doň svoje srdce, myšlienky, odkaz pre milovaného otca a mamu. „Na smrť milovaného človeka sa nedá pripraviť. Nikdy. Vždy bolí,“ píše vo svojej novej knihe Táňa Keleová-Vasilková.
 „Si ako slnko - tak mi totiž hovorieval môj ocko. Že keď som šťastná alebo niečím nadšená, zaplním jasom všetky kúty,“ usmieva sa zasnene Táňa.

Pozrite si VIDEO z krstu knihy Si ako slnko:



vasilkovaUž v úvode Táňa príbeh venuje svojmu ockovi, horolezcovi Františkovi Kelemu, ktorý tragicky zahynul v Tatrách.
„Tati, každý deň na Teba myslím a každučký mi strašne chýbaš. Chýba mi, že už nemám komu hovoriť tati...,“ píše v úvodnom venovaní knihy Si ako slnko.
„Tento príbeh nie je o mne a o mojom ockovi, a zároveň aj trochu je,“ vysvetľuje Táňa . „No predovšetkým je to príbeh všetkých dcér, ktoré tragicky prišli o svojich otcov a nevedeli sa s tým vyrovnať, zmieriť, prijať smrť milovaného človeka.“

Si ako slnko je príbeh o Jane, ktorej nečakane zomrie otec len pár minút po tom, čo spolu dotelefonujú. Hlúpou náhodou. Nehodou. Je krátko pred Vianocami, on ide vysypať smeti, pričom sa pošmykne a nešťastne si udrie hlavu. Do pár minút je mŕtvy...

Mŕtvy?! Nechápem... Veď len pred chvíľou sme si telefonovali. Hovoril mi moje dievčatko... Moje dievčatko. Nemôže byť mŕtvy. Nedáva to žiadnu logiku... nemá to nijaký zmysel...“

Zrazu sa celý Janin život vtesnal do jedinej otázky: „Ako to mám prežiť?“
Podobne na tom bola aj Táňa, ktorá prežívala stratu svojho otca veľmi ťažko. „Je to príbeh ženy, ktorá nečakane stratila svojho milovaného ocka. Nie je to o mne, ani o nikom konkrétnom. Je to o všetkých dcérach, ktoré náhle, absolútne nečakane prišli o svojho ocka.“

Tak ako Táňa mala krásny a vzácny vzťah so svojím otcom, tak isto ho vníma aj románová Jana.

Objednajte si novinku Si ako slnko.
Kupit bux.sk

Si ako slnko je dojímavý a emotívny príbeh, v ktorom nechýbajú prekvapenia, pošramotené vzťahy a množstvo zaujímavých postrehov o našich životoch. Po prečítaní knihy si možno mnohí uvedomia, že kdesi robia chybu, že niekomu krivdia, že sa zbytočne trápia.

POZOR! Ak si kúpite novinku Si ako slnko, môžete sa zapojiť do súťaže o 4x luxusný pobyt v Tatrách + 100 knižných cien. Viac na www.vasilkova.sk.

Vypočujte si úryvok z knihy.
Číta Zuzana Jurigová Kapráliková:



Prečítajte si 1.kapitolu z novinky Si ako slnko:

Kapitola 1

Dvíham slúchadlo. Viem, že sú to rodičia, skôr než sa na displeji ukáže mami a tati.
„Tak ako sa dnes má moje dievčatko?“ ozve sa ockov hlas, nádherne hrejivý a podmanivý, jednoducho nenapodobniteľný.
Dievčatko, pomyslím si pobavene, no nenamietam. Som jeho dievčatko. Napriek tomu, že mám štyridsaťštyri rokov a už dávno som mamou, pre neho zostávam stále jeho dievčatkom. Milujem, keď mi tak hovorí, hoci som sa k tomu nikdy nahlas nepriznala. On to však vie... cítim to. Je to zvláštne, ale v živote to funguje tak, že nie všetko treba povedať nahlas. Nie človeku, ktorý je ti taký blízky, že niektoré slová je naozaj zbytočné vyslovovať. Iné, naopak, treba povedať. Je zdrvujúce trápiť sa nevyrieknutými slovami, ktoré sa mali vysloviť. Najmä, ak na to človek príde prineskoro, až vtedy, keď sa to už nedá napraviť. Aj veľmi bolestivé.
„Dobre. Práve sedím nad svojím adventným zoznamom.“
„Adventným zoznamom?“ začuduje sa ocko, prikyvujem.
„Skladá sa z vecí, ktoré musím do dvadsiateho tretieho decembra nevyhnutne stihnúť.“
„Vymenuj,“ povie ocko a ja priam vidím, ako sa usádza pri telefóne... aj ako sa tvári.
„Dobre,“ zasmejem sa. „Zahŕňa upratovanie a pečenie, hneď zajtra začínam medovníčkami, veď vieš, prvého vždy pečiem medovníčky, ďalej tu mám vianočné nákupy, stretnutia s priateľmi... Myslím, že toho bude zasa viac ako dosť,“ povzdychnem si.
„Si šikovná, hravo všetko postíhaš.“
Ako vieš?“
„Poznám si dcéru,“ odvetí bez zaváhania.
„A vy čo robkáte?“
„Mama začína predvianočne šalieť... nehovorí ti to niečo?“
„No prepáč,“ ohradím sa v okamihu, „ja nešaliem.“
„Tak dobre. Verím ti. No mama áno.“
„Viem si predstaviť,“ uškrniem sa. Mama je na poriadok neuveriteľný pedant. Podľa mňa je to až zdraviu škodlivé, ale je mi jasné, že v sedemdesiatke ju už nezmením. Keď prichádzajú Vianoce, mama sa rok čo rok mení na tajfún a ocko vyslovene trpí, ako ho preháňa. Musí sa zapájať, aj keby nechcel... a on skôr nechce. Túži mať svoj pokoj. Priestor na čítanie, stretnutia s priateľmi... jednoducho si užívať každučký deň. Vysávanie medzi jeho obľúbené činnosti naozaj nepatrí.
„Musím končiť, slniečko. Mama na mňa kričí, že treba vyniesť smeti. Ako keby to nemohlo počkať,“ zašomre, zasmejem sa.
„Nemôže. Mama to chce.“
„Veď práve,“ veľavravne si povzdychne. „Radšej bežím, inak mi nedá pokoj. Zajtra sa vidíme.“
„Zajtra oslavujeme,“ opravím ho.
„Vo veľkom štýle.“ Cítim jeho úsmev... a lásku. Pulzuje medzi nami v každom vyslovenom slove. Spolu s radosťou, že sa počujeme... Volávame si každý deň. Naši majú svoju špecialitu. Ocko mi volá zvlášť a mama zvlášť. Každý z nich chce so mnou podebatovať o niečom inom. A niekedy volávajú spolu... a trhajú si slúchadlo z ruky. A ja z nich mám nervy.
„To si píš! Sedemdesiatpäť rokov má človek len raz za život.“
„Nemôžem nič iné, len s tebou súhlasiť. Tak pá, zajtra.“
„Pá,“ odvetím a zložím.
Pozriem na prázdny list pred sebou... a začnem písať. Rozhodla som sa urobiť si prehľadnú tabuľku a podľa dátumu si do nej zaznačiť, čo kedy musím urobiť. Lukáš mi navrhoval, aby som si to napísala do počítača, ale ja to mám radšej rukou. Vyvesím si zoznam prác na chladničku a pekne si budem rad radom, deň za dňom, odškrtávať veci, ktoré som splnila. Napokon, robím to takto už roky a vyhovuje mi to. Pri našich desaťročných dvojčatách musím mať na všetko systém, pretože inak by som nič nestíhala... prípadne sa zbláznila. A to nechcem... Pohľadom zablúdim nad stôl, kde máme celú stenu vyplnenú rodinnými fotografiami. Mať niečo také v kuchyni je pomerne nezvyčajné, no pre mňa úplne logické. V kuchyni sa zdržujem najčastejšie. Tu varím, pečiem, robím s dievčatami domáce úlohy... a telefonujem. Kuchyňa je srdcom nášho domova, v nej sa stretávame, stolujeme, debatujeme... takmer všetko sa u nás odohráva práve v tejto miestnosti. Je nielen mojím pôsobiskom, ale oázou nás všetkých. Pozerám na fotky... Hanka a Danka, keď oslávili prvý rok... keď urobili prvý krok. Ja s nimi... šťastná, prešťastná. Dostala som nádherný dar. Moje dievčatá. Naše, opravím sa rýchlo v duchu. Sú moje a Lukášove. A tiež mojej mamy a ocka. Úlohy starých rodičov sa ujali od prvého momentu s nasadením a láskou. Ako dievčatá rastú, z roka na rok, ich vzťah sa čoraz viac prehlbuje a krásnie. Sme silná šestka, nikto to nezmení, pomyslím si s uspokojením a skloním sa nad svoju tabuľku. Takže... zajtra upečiem medovníčky. Dva druhy. Začnem doobeda, keďže podvečer máme oslavu ockových narodenín. Rezervovala som stôl v reštaurácii... musím tam ešte brnknúť a uistiť sa, že je všetko v poriadku. Potom kokosové pečivo, potrebuje dlhší čas na zmäknutie. Tradičné linecké pečivo spájané malinovým džemom a medvedie labky budem piecť na Mikuláša. Pri slove Mikuláš si pripomínam, že musím nakúpiť ovocie a oriešky do mikulášskych balíčkov. Šesť balíčkov. V ockovom nesmú chýbať sušené datle a figy, v maminom slivky a pistácie. To si zaznačím do svojho imaginárneho bloku v hlave a ďalej sa venujem zoznamu. Neskôr upečiem vanilkové rožky, naše najobľúbenejšie. Z kila múky. Aj tak zmiznú z dózy ako prvé. Siedmy druh drobného pečiva bude nový. Každý rok skúšam niečo nové, pre zmenu. No ešte ani jedna novinka nám nechutila natoľko, žeby som ju zaradila do tradičného vianočného pečiva. Ale sedem druhov musí byť. Sedmička je šťastné číslo. Siedmeho som sa narodila ja aj dievčatá. Pokračujem v zozname... Deň pred Vianocami upečiem tortu. Rýchlo si to napíšem. Akú? No, to ešte netuším... budem sa priebežne inšpirovať receptami z časopisov, poznám sa, ľahko sa dám nalákať. Na vianočné nákupy pôjdem pozajtra a s upratovaním začnem pätnásteho. Skôr to nemá význam... v podstate, svojím spôsobom to nikdy nemá význam. Upratovanie je nekonečná práca a vidieť ju tak hodinu. Respektíve dovtedy, kým sa dievčatá a Lukáš nevrátia domov. Pokrútim hlavou. Keby som bola pedant ako moja mama, tak sa naozaj zbláznim. Naučila som sa neporiadok nevidieť. Doslova. Veľmi účelné, odporúčam to každému, kto má malé deti... a malý byt, v ktorom žijú štyri osobnosti. Každý má iné záujmy, každý je rozložený v inom kúte a nikto po sebe nič neodloží. Na to predsa majú mňa. Zvykla som si, hoci občas pochybujem, či robím dobre. Či by som ich nemala viac cepovať. Možno nie som dostatočne výchovná, pomyslím si pobavene.
Keď zazvoní telefón, zdvihnem ho a s úsmevom sa ozvem: „Na čo si zabudol?“
„Otec!“ vyhŕkne mama. V hlase má čosi šialené. Neznáme. V okamihu sa mi rozbúši srdce, vzápätí sa upokojujem. Veď pred desiatimi minútami sme si volali.
„Nerozumiem. Čo otec?“
„Spadol!“
„Mami, pokojne,“ upokojujem ju, hoci už ani ja nie som pokojná. „Ako spadol? Čo ho bolí?“
„Leží a... nereaguje,“ kvíli mama.
„Čo?!“ skríknem a prebehnem do haly. Obúvam sa, na obliekanie kašlem, aj keď vonku mrzne, a hľadám kľúče od auta... Kde v čertoch sú? Prečo nikdy nič nie je na svojom mieste?
„Suseda zavolala sanitku,“ vnímam mamin hlas, telefón ešte vždy držím pri uchu.
„Hneď som u vás,“ vydýchnem, kľúče už mám v ruke, boli na svojom mieste, telefón položím na skrinku a vybehnem z bytu. Privolávaním výťahu sa nezdržiavam. Potrebujem sa rýchlo dostať k našim. Potrebujem sa teleportovať...
O tri minúty už parkujem pred rodičmi. Bývajú od nás len na skok... v malom rodinnom dome na okraji nášho sídliska. V domčeku – v ktorom som vyrastala čičíkaná láskou a bezpečím – chránenom pred pohľadmi z chodníka radom pekných tují a obklopenom vôňou kvetov. Vyletím z auta a takmer spadnem, chodník je pokrytý vrstvou ľadu.
Ocka nevidím, len svorku zvedavcov, ktorí sa zhŕkli na ulici, vytvárajú nepriepustný múr.
„Choďte preč!“ zrúknem, keď si razím cestu pomedzi nich, a sama sa čudujem intenzite svojho hlasu. Aj jeho zvuku. Znie absolútne cudzo. Ustúpia... Dych sa mi zasekne. Tlačí. Ocko nehybne leží na obrubníku chodníka pri kontajneri. Tak zvláštne... neprirodzene. Mamu nikde nevidím. Časťou mysle mi to dochádza a rozmýšľam, prečo nie je pri ockovi, ďalšia je pohltená obrazom predo mnou. Cítim, ako sa mi mení pohľad... ako sa tlkot srdca spomaľuje a zároveň zrýchľuje... ako vnímam všetko... a zároveň nič... Kľaknem si k ockovi a chytím ho za ruku. Je horúca, napriek mrazivému dňu. Krásne upokojujúco horúca. Tak ako vždy. Často mávam studené ruky, ocko mi ich dokáže zahriať krátkym dotykom. Je ako piecka.
„Už ide sanitka, tati,“ prihováram sa mu a počujem strach v svojom hlase. Kde toľko trčia?! „Bude dobre. Príde sanitka a odvezie ťa do nemocnice.“ Začujem známu sirénu, vydýchnem si od úľavy. „Už je tu... Pomôžu ti.“ Mätie ma, že neotvára oči... ani mi nestisne dlaň. Prečo aspoň nejako nereaguje?! Vnútrom sa mi šíri panika, rýchlo ju od seba odtláčam. Všetko bude v poriadku. Musí. Veď len spadol... Možno stratil vedomie. Neviem, či ma to má upokojiť, alebo nie.
Záchranár vybehne z auta, v sekunde je pri nás a skláňa sa nad ocka.
„Spadol,“ vydýchnem. Niečo vo mne tuší, že čosi je zle... veľmi zle. Nechcem tomu uveriť, a tak si to nevšímam. Dôležité je, že prišla pomoc... že ocka zachránia. To je dôležité, nič iné.
„Vy ste?“
„Dcéra,“ odvetím a vtom zbadám mamu. Beží s dekou v náručí, drží ju ako malé dieťa.
„Je strašná zima,“ vysvetľuje, keď ocka prikrýva. „Mohol by nachladnúť.“
„Už ju nepotrebuje,“ povie ticho záchranár.
„Akože nie?“ Mama je pripravená pohádať sa s ním, vidím to na jej očiach. Vždy bola bojovníčka.
Lekár pozrie na mňa a pokrúti hlavou.
"Čo?“ vydýchnem, z úst mi vychádzajú obláčiky pary. „Ako to myslíte?“ Presne viem, ako to myslí... ale to predsa nemôže byť pravda. Určite sa mýli. Môj ocko je zdravý ako repa. Vždy bol. Nikdy nebýval chorý... nikdy nebol operovaný... jednoducho má tuhý korienok. Je na to parádne hrdý a plánuje sa dožiť stovky. Verím mu.
„Odišiel,“ odvetí záchranár čo najohľaduplnejšie, no mne je to jedno.
„Robte niečo!“ skríknem naňho. „Pomôžte mu! Na to ste tu! Je to vaša povinnosť!“
Lekár pokrúti hlavou. „Už je neskoro. Zomrel rýchlo.“
Nie! nie! Nie! „Vy ste sa asi zbláznili!“ Od rozhorčenia mi preskakuje hlas. „Ocko je úplne zdravý! A vo výbornej kondícii!“
„Je mi to ľúto,“ povie lekár a vyťahuje z kufríka akési tlačivá. „Môžete mi nadiktovať jeho údaje?“
„Vezmite ho do nemocnice!“ ozve sa mama, na sekundu som aj zabudla, že je tu. V tvári je mŕtvolne bledá a jej oči pripomínajú šialenca. Sú odrazom tých mojich. „Patrí do nemocnice!“
„Je mi to ľúto, pani, ale váš manžel je mŕtvy.“
Zvedavci sa okolo nás opäť zomkli, cítim ich dych na chrbte. Počujem mrmlanie: „taká tragédia, také nešťastie...“, no nemám síl ich okríknuť... nemám silu na nič. Akoby som práve zomrela... hoci dýcham, hoci mi bije srdce. V ústach mám čudnú pachuť a bojujem s mdlobami. Toto celé je zle... treba to nejako napraviť... vyriešiť... Takto to nemôžem nechať...
Chytím záchranára za lakeť. „Prosím vás, urobte niečo. Čokoľvek. Len mu pomôžte.“ Naliehavosť v mojom hlase sa mieša s hlasom dievčatka, ktorým som kedysi bola. Chcem svojho ocka! Chcem znova byť tým dievčatkom, ktoré verilo, že veci sú nemenné...
„Je mi to ľúto,“ zopakuje záchranár, v ruke drží formulár. „Poprosím meno, dátum narodenia, rodné číslo...“
Ignorujem ho. Skláňam sa nad ockom, moje slzy kvapkajú na jeho tvár. „Tati, tati... preber sa! Preber sa, prosím! Toto mi nerob... prosím... toto mi nerob...“ Moje vzlyky sa menia na kvílenie... nesie sa dolu ulicou. „Prosím... prosím...“
Zatváram dvere. Opriem sa o ne, hrozí, že spadnem. Nohy sa mi premenili na rôsol, celé telo pohltila čudesná slabosť. Pozriem na mamu. Motá sa pri sporáku.
„Chceš kávu alebo čaj?“ spýta sa bezfarebným hlasom.
„Chcem ocka,“ vydýchnem a rozplačem sa. Slzy sa mi kotúľajú po tvári, zahrievajú mi skrehnuté líca. Som premrznutá na kosť. Určite ochoriem. Vzápätí sa sama sebe vysmejem. Ochoriem? Čo je to proti tomu, že ocko je mŕtvy? Mŕtvy?! Nechápem... Veď len pred chvíľou sme si telefonovali. Hovoril mi moje dievčatko... Moje dievčatko. Nemôže byť mŕtvy. Nedáva to žiadnu logiku... nemá to nijaký zmysel...
„Mali by sme zavolať Lukášovi,“ zašepká mama. „A ostatným,“ doloží bezradne, prikývnem... a ďalej nehybne stojím. Len moje slzy žijú... ja nie. Som prešpikovaná šokom, láme mi srdce. Láme mňa. Neviem dýchať, neviem žiť. To predsa nemôže byť naozaj! vyhŕkne vo mne akýsi hlas a zarezonuje nádejou. To musí byť omyl. Veď sme spolu telefonovali... veď bol zdravý! Ocko! Môj ocko!
Mama ku mne podíde, opriem sa o ňu. Cítim, ako sa chveje, ako jej telo sála nezdravou horúčavou, a zároveň som na míle vzdialená. Je to len sen. Hlúpy, hrozný sen. Nemôže to byť naozaj. Ľudia takto predsa neumierajú. Nie zdraví a vitálni. Nie v priebehu okamihu...
„Ani som sa s ním nerozlúčila,“ vydýchnem. „Nerozlúčila som sa s ním!“ skríknem vzápätí, pretože niečo vo mne verí, že toto celé zvrtnem... vrátim späť. Že sa to nestane, že môj život bude pokračovať tam, kde bol ešte pred pol hodinou. Všetko bolo v poriadku. V krásnom poriadku. Chcem to vrátiť! Chcem to naspäť! Chcem svojho ocka! „Nerozlúčila som sa s ním!“ Moje kvílenie rezonuje v stíchnutom dome... a vracia sa späť do mojej hlavy. Nerozlúčila som sa s ním! Nepovedala som mu, ako ho ľúbim! Ako veľmi ho ľúbim!
„A mali by sme začať vybavovať pohreb,“ pokračuje mama tónom, ktorý desí. Chýbajú v ňom emócie... akoby hovoril robot. Snažím sa cez slzy zaostriť na jej tvár. Tvár vybielenú šokom. Je na tom ako ja, ba možno ešte horšie, len reaguje inak. S ockom žila štyridsaťosem rokov. Deň za dňom... rok za rokom... takmer polstoročie. Večer pri ňom zaspávala a ráno sa pri ňom zobúdzala. Strasie ma... a oči mi znova zalejú slzy. Dôjde mi, že vôbec nechápem, o čom mama hovorí. Pohreb? Aký pohreb?
Stojím uprostred kuchyne ako stĺp a nič nevnímam. Ani jej typickú vôňu, ktorá ma vždy príjemne pošteklí v nose, jednoducho nič. Akoby som prestala vnímať, hoci opak je pravdou. Cítim bolesť, ktorá mi zviera srdce, je ako kazajka.
„Idem domov,“ poviem automaticky, no ďalej stojím.
„Najprv zavolaj Anne.“ Mama začne posmrkávať. „Chuderka, zlomí ju to.“
Pozerám na mamu, akoby hovorila po španielsky. Vôbec jej nerozumiem. Zlomí ju to? Ju?! Šíri sa vo mne zlosť. Prekvapí ma, no vítam ju.
„Zavolaj jej ty. Ja idem domov.“
„Dobre,“ prikývne mama, myšlienkami už kdesi inde. Neviem, kam zablúdili, a radšej to ani nechcem vedieť. Pôsobí bezradne a cudzo. A mne je nás nesmierne ľúto.
Odomknem dvere a v predsieni sa znova rozplačem. Srdcervúco... kvílivo. Plačem... plačem. „Nie ocko! Nie môj ocko!“ vyrážam medzi vzlykmi, stále dookola... a verím, že to môžem zmeniť. Musím to zmeniť. Vždy som všetko dokázala vyriešiť... vždy. Musím aj toto. Nemôžem to predsa nechať tak...
Minúty sa preliali do hodiny, kým som schopná zdvihnúť slúchadlo a zavolať Lukášovi.
„Áno?“ Jeho hlas prezrádza, že je zaneprázdnený, počúva ma len tak na pol ucha. Nezvyknem mu telefonovať do práce, viem, že to neznáša... a on zasa vie, že mu nevolám len tak pre nič za nič
„Si tam?“ ozve sa, keď mlčím. Nadýchnem sa.
„Ocko... zomrel,“ vydýchnem a rozplačem sa.
„Ale, prosím ťa, netáraj! Ráno som bol u nich, zaniesol som im tie vrecia na zemiaky a bol ako rybička.“
„No... už nie je,“ zamrmlem ticho a nemôžem uveriť vlastným slovám. Nedávajú mi nijaký zmysel. „Spadol... a zomrel. Je mŕtvy, Lukáš! Môj ocko je mŕtvy!“
„Idem domov,“ povie a zavesí.
Stúlim sa do seba a naďalej stojím uprostred izby. Keď bezmyšlienkovite prejdem do kuchyne a zbadám na stole rozpísaný zoznam adventných povinností, už revem. Nedá sa to uniesť... nedá sa to prežiť.
Prvý bod je jasne označený na prvého decembra. Oslava ockových narodenín. Nedožil sa ich... nedožil sa svojej skvostnej sedemdesiatpäťky. Hoci bol zdravý, plný sily a plánov, deň pred narodeninami sa pošmykol na zľadovatenom chodníku, spadol na hlavu a... zomrel. Neuveriteľné... nemožné. Neprijateľné! Ako by som to mohla prijať? Ako by som sa s tým mohla zmieriť?!
Keď vojde Lukáš, ešte vždy sedím za stolom a plačem. Nahlas, vzlykavo. Netuším, koľko ubehlo času... koľko je vlastne hodín. Viem len, že mi je zle. Príšerne zle. Treští mi hlava, napína ma na vracanie a srdce mi bije ako zvon. Akoby mi chcelo vyskočiť z hrude.
Lukáš je v okamihu pri mne a objíma ma. „Nerozumiem tomu,“ povie ticho, a keď sa cez slzy pozriem do jeho očí, vidím v nich smútok. Ocka mal rád, a rozumeli si. Spočiatku síce chvíľu trvalo, kým si ocko naňho zvykol a prijal ho, ale potom si ho obľúbil. Mal ho rád a Lukáš jeho. Cenil si ockov neutíchajúci entuziazmus, ktorý rozdával ako vzácny dar, jeho postoj k životu, radosť a spokojnosť, čo mu vyžarovali z očí. Ocko nechcel od života nič veľkolepé... nič veľkolepé ani nepotreboval. Mal nás, svoju rodinu a vnúčatá... svoju záhradku a malý vinohrad, ktorý starostlivo opatroval a na jeseň z hrozna robil domáce víno. Tešil sa z neho ako malý. Rád sedával na priedomí, pozoroval stmievanie a popíjal pohárik vínka... Minulý čas? To všetko je už minulý čas? To nie je možné! To predsa nie je možné!
„Ani ja,“ vydýchnem a znova plačem. „Ocko tu už nie je. Už ho nikdy neuvidím... už ma nikdy neobjíme... neusmeje sa na mňa.“ Hoci to vyslovujem, neuvedomujem si to naplno. Neviem, o čom hovorím, nemôžem vedieť. Zatiaľ... Ale aj tak je to všetko šialené a láme ma na polovicu. Ocko tu ešte pred chvíľou bol... a kúsok dievčatka, ktorý vo mne zostal, veril, že to tak bude navždy. Alebo aspoň na pár krásnych rokov. Veď bol zdravý ako repa! Pozriem na Lukáša. „Ako to mám prežiť?“
„Máš mňa,“ povie nežne a utiera mi slzy z líc. „A dievčatá... a mamu... Ako to zvláda? Myslel som, že budeš s ňou.“
„Nemôžem... aspoň chvíľku nie. Potrebuje byť sama.“
„Chápem. Ale... mali by sme ísť čím skôr za ňou.“
„Viem,“ prikývnem a utieram si slzy. Takto to už bude. Budem chodiť za mamou... nie za našimi. Jeden člen rodiny bude chýbať. Navždy. Nerozumiem tomu... a nechcem to! Chcem svojho ocka!!! „Lenže každú chvíľu prídu dievčatá.“
„Zariadil som to. Vyzdvihne ich Nataša. Privedie ich až večer.“
„Dobre.“ Vymyslel to naozaj dobre. Natašu, moju priateľku z detstva, majú veľmi rady a nechcem, aby ma videli takúto. Zosypanú a uplakanú. Ublížilo by im to. Ja som predsa tá, čo vie vždy všetko vyriešiť... ku všetkému zaujať postoj... lenže teraz... zlyhávam. Totálne. Pretože toto nevyriešim. No hoci si to uvedomujem, neverím tomu... V kútiku duše dúfam, že sa to všetko dá ešte napraviť. Len musím zistiť, kde sa stala chyba... V šetko sa dá predsa riešiť, či? Trpko sama seba vysmejem. Moja teória sa potvrdila. Všetkým som dlhé roky hovorievala, že pokiaľ nejde o vážnu, neliečiteľnú chorobu alebo smrť, neoplatí sa trápiť a donekonečna to riešiť, ničiť si život nariekaním. Veď veci sú riešiteľné. Lenže... teraz sa ma dotkla smrť. „Ale... povedať im o dedovi musíme my.“
„Na tom sme sa s Natašou zhodli,“ ubezpečí ma Lukáš a pozrie na hodinky. „Naozaj by sme mali ísť za mamou.“

Milan Buno, 7.10.2016

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.