bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Sedem sestier. Sága, do ktorej sa zamilujete

Lucinda Rileyová je úspešná írska autorka a jej historicko-romantické príbehy sa stali bestsellermi na celom svete. Jej románová séria Sedem sestier získala prestížne ocenenia v Taliansku a Holandsku. V Nemecku sa predáva v miliónových nákladoch.

V príbehu prvej sestry Maie sa ocitneme v Brazílii, kam sa hlavná hrdinka podľa inštrukcií zosnulého otca vyberie pátrať po svojom tajomnom pôvode. V histórii svojej rodiny narazí na záhadný ľúbostný príbeh, ktorý ju zavedie do mondénneho Paríža na začiatku 20. storočia.

Mladá bohatá Brazílčanka Izabela sa zasnúbi s nepríťažlivým šľachticom Gustavom a ešte krátko pred sobášom sprevádza rodinného priateľa architekta Heitora da Silva Costa do Paríža, aby spoznala starý kontinent. Architekt pracuje na stavbe monumentálnej sochy Krista Spasiteľa, ktorá sa má týčiť nad Rio de Janeiro, a hľadá vhodného sochára.
Izabela je očarená umeleckým Parížom, kúzelným svetom ateliérov a kaviarničiek. Zoznámi sa so šarmantným sochárom Laurentom a toto osudové stretnutie obráti celý jej doterajší život naruby...

Sedem sestier si okamžite získalo čitateľov na celom svete a pozitívne ohlasy pribúdali. Rileyová dokázala prirodzene skĺbiť romantiku s napínavou kriminálnou zápletkou. O tom, že namiešala naozaj fantastický kokteil príbehov svedčí jej husársky kúsok: každý nasledujúci diel bol prijatý s rovnakým nadšením ako ten prvý. Dokázala si pripútať fanúšikov presne ako J..Rowlingová a s každým novým dielom pribúdal ich počet aj nadšenie pre tento košatý a originálny príbeh.

„Rileyová je jednou z najfundovanejších autoriek v žánri historickej fikcie... vynikajúca historická drobnokresba, romantika lámajúca srdce a strhujúca zápletka,“ napísali v Historical Novel Society.

Začítajte sa do novinky Sedem sestier:

Navždy si zapamätám, kde presne som bola a čo som robila, keď som sa dozvedela, že mi zomrel otec.
Sedela som v peknej záhrade mestského domu v Londýne u bývalej spolužiačky, na kolenách som mala otvorený, no neprečítaný výtlačok Penelopiády a tešila som sa z júnového slnka, zatiaľ čo Jenny išla do škôlky po synčeka.
Cítila som sa pokojne a oceňovala svoj dobrý nápad vypadnúť. Hľadela som na rozkvitajúci plamienok povzbudzovaný slnečnou babicou, aby priviedol na svet záplavu farby, keď mi odrazu zazvonil telefón. Mrkla som naň a videla, že mi volá Marina.
„Dobrý deň, Ma. Ako sa máš?“ opýtala som sa v nádeji, že z tónu môjho hlasu vycíti lásku.
„Maia…“
Marina sa odmlčala a v tom okamihu som vedela, že sa prihodilo čosi strašné. „Čo sa stalo?“
„Maia, musím ti povedať niečo, čo sa nedá vysloviť ohľaduplnejšie. Tvoj otec včera popoludní doma dostal infarkt a v skorých ranných hodinách… zomrel.“
Ostala som ticho, lebo hlavou mi prebehli milióny rozličných absurdných myšlienok. Najskôr mi zišlo na um, či sa Marina z nejakého neznámeho dôvodu nerozhodla nechutne si zo mňa vystreliť.
„Oznamujem ti to prvej, Maia, lebo si najstaršia. A zároveň sa ťa chcem spýtať, či to ostatným sestrám radšej povieš sama, alebo to necháš na mňa.“
Ešte som ani nestihla sformulovať zrozumiteľné slová, keď som si začala uvedomovať, že Marina, drahá, milovaná Marina, žena, ktorá mi bola blízka ako matka, ktorú som nikdy nepoznala, by mi čosi také nikdy nepovedala, keby to nebola pravda. Preto to musí byť pravda. A v tom okamihu sa mi vychýlila zem zo svojej osi.
„Maia, si v poriadku? Pre mňa je to najstrašnejší telefonát, na aký som sa kedy musela podujať. No nič iné mi neostalo. Iba Boh vie, ako to prijmú ostatné dievčatá.“
Až v tej chvíli som začula utrpenie v jej hlase a pochopila som, že mi to potrebovala povedať vo svojom záujme, rovnako ako v mojom. A tak som prepla do zvyčajného chlácholivého tónu, ktorý som používala na upokojenie iných.
„Samozrejme, že im to oznámim, ak si myslíš, že tak to bude lepšie, Ma, hoci netuším, kde všetky práve v tejto chvíli sú. Ally zrejme trénuje na regatu.“
A tak sme pokračovali v debate, kde by mohli byť moje mladšie sestry, akoby sme ich chceli dať dokopy na narodeninovú oslavu, nie na trúch­lenie nad smrťou nášho otca, a celý náš rozhovor nadobúdal až surrealistický rozmer.
„Kedy by podľa teba prichádzal do úvahy pohreb? Keďže Electra je v Los Angeles a Ally niekde na otvorenom mori, zrejme to bude možné najskôr na budúci týždeň,“ usúdila som.
„Vieš…“ V Marininom hlase som začula zaváhanie, „azda bude najlepšie, keď sa o tom porozprávame po tvojom návrate domov. Teraz sa už nemusíme ponáhľať, Maia, preto nemám nič proti tomu, ak si chceš užiť ešte niekoľko dní dovolenky v Londýne. Už preňho nič nemôžeme spraviť…“ Hlas sa jej skormútene rozplynul.
„Ma, samozrejme, že si objednám prvé voľné sedadlo v najbližšom lietadle do Ženevy! Hneď obvolám letecké spoločnosti a potom sa pousilujem spojiť s ostatnými dievčatami.“
„Je mi to nesmierne ľúto, chérie,“ dodala smutne Marina. „Viem, ako si ho zbožňovala.“
„Áno,“ odvetila som a pokoj, čo som cítila pri debate o svojich zámeroch, zo mňa zrazu vyprchal ako ticho pred búrkou. „Zavolám ti neskôr, keď budem vedieť, kedy priletím.“
„Prosím, opatruj sa, Maia. Určite je to pre teba hrozná správa.“
Skončila som hovor a skôr, ako sa stihli otvoriť búrkové oblaky v mojom srdci a zaplaviť ma, vyšla som do svojej izby na poschodí, aby som vyhľadala letenku a zavolala do leteckej spoločnosti. Kým som čakala na spojenie, pozrela som na posteľ, kde som sa ráno normálne zobudila do ďalšieho dňa. A ďakovala som Bohu, že ľudské bytosti neobdaroval schopnosťou vidieť do budúcnosti.
Úslužná žena, ktorá konečne zdvihla telefón, napokon vôbec nebola úslužná, a keď mi vymenúvala obsadené lety, upozorňovala na poplatky za zmenu a žiadala podrobnosti o kreditnej karte, vedela som, že mi čochvíľa prasknú nervy. Keď mi konečne neochotne zabezpečila sedadlo v lietadle do Ženevy o šestnástej, čo znamenalo, že si okamžite musím nahádzať do tašky veci a chytiť taxík na letisko Heathrow, sadla som si na posteľ a tak dlho zízala na vzor na tapete, až mi začal tancovať pred očami.
„Pominul sa,“ zašepkala som. „Je navždy preč. Nikdy viac ho neuvidím.“
Čakala som, že nahlas vyslovená realita vo mne vyvolá neovládateľný prúd sĺz, no prekvapilo ma, že nič také sa nestalo. Namiesto toho som len meravo sedela a hlavou mi vírili praktické záležitosti. Predstava, že to musím oznámiť sestrám – všetkým piatim –, ma desila a v citovom zozname som pátrala po tej, ktorej by som mohla zavolať najskôr. Celkom prirodzene sa mi vynorila Tiggy, druhá najmladšia z nás šiestich, sestra, ktorá mi odjakživa bola najbližšia.
V zozname kontaktov som sa roztrasenými prstami preklikala na jej číslo a zavolala. Keď sa ozval záznamník, nevedela som, čo povedať, tak som len vyjachtala, aby sa mi čo najskôr ozvala v naliehavej záležitosti. Momentálne sa nachádzala kdesi v Škótskej vysočine, kde pracovala v stredisku pre osirelú a chorú voľne žijúcu srnčiu zver.
Pokiaľ išlo o ostatné sestry… vedela som, že ich reakcie sa budú líšiť – aspoň navonok – od ľahostajnosti až k dramatickým citovým výlevom.
Vzhľadom na to, že momentálne som si nebola celkom istá, akým smerom sa pri rozhovore s niektorou z nich budem uberať na škále vlastného zármutku, rozhodla som sa pre zbabelejší chodníček a všetkým som poslala esemesku, aby mi čo najskôr zavolali. Potom som si chvatne zbalila tašku a zišla po úzkych schodoch do kuchyne. Tam som Jenny napísala odkaz s vysvetlením, prečo som musela tak náhle odcestovať.
Rozhodla som sa riskovať, že na londýnskych uliciach náhodne zastavím čierny taxík, a ponáhľala som sa po zelenom oblúku obytných domov Chelsea presne tak, ako by sa ponáhľal ktokoľvek v ktorýkoľvek všedný deň. Dokonca som presvedčená, že niekomu, kto popri mne prešiel po ulici so psom, som zaželala pekný deň a silene som sa usmiala.
Nik netuší, čo sa mi práve stalo, pomyslela som si, keď sa mi na rušnej King’s Road podarilo zastaviť taxík, nastúpiť a požiadať šoféra, aby ma odviezol na letisko Heathrow.
Nik to netušil.

Milan Buno, literárny publicista

 

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.