Regentská romanca Hriešne pokušenie

Gaelen si nás získala hneď prvou knihou. Jej príbehy sú charakteristické zložitými, ale citlivými hrdinami, divokými a súčasne nežnými milostnými scénami, a to všetko v elegantne plynúcom rozprávaní. Jednoducho, vydarená romantika so štipkou napätia a dobrodružstva s krásne opísanými erotickými scénami.

Po románe Hriešne fantázie prichádza finále obľúbenej ságy rodu Knightovcov v podobe strhujúceho príbehu odvážnej princeznej a záhadného Gabriela Knighta, predurčeného stať sa jej záchrancom.
Hriešne pokušenie je očarujúca regentská romanca, ktorá vás zavedie na začiatok 19.storočia do Anglicka.

Princezná Sophia z Kavrosu bola iba dieťa, keď si Napoleon podrobil ostrovný raj, ktorému vládol jej otec. Takmer celý život preto prežila v exile v Anglicku.
Po dosiahnutí plnoletosti je pevne rozhodnutá uplatniť nárok na kavroský trón. Jej sprievod však jedného dňa prepadnú nepriatelia...

Zahnala strach a rázne si povedala, že včerajší prepad určite všetci prežili. Keby to tak nebolo, bude sa tým zaoberať, až keď sa s nimi opäť stretne a zistí všetky podrobnosti. Boh jej bol svedkom, že mala so žiaľom už dosť skúseností. Mala by byť expertom na vyrovnávanie sa so stratou svojich blízkych...

Sophii sa podarí ujsť a ukryť sa v prezlečení za sedliacke dievča na neďalekom statku. Jeho majiteľom nie je nik iný ako major Gabriel Knight, ktorého celkom zmenilo blízke stretnutie so smrťou.

Gabriel Knight, dedič obrovského majetku a elitný vojak, sa vzdal všetkého bohatstva a odišiel z armády. Sophiu tajomný hĺbavý muž fascinuje a ani on jej napriek úprimnej snahe nedokáže odolať. Exotická kráska ho tak pomaly vracia do sveta živých. Keď však vyjde najavo Sophiin kráľovský pôvod, Gabriel si uvedomí, že sa musí opäť chopiť zbrane a za každú cenu ochrániť svoju princeznú…

Začítajte sa do novinky Hriešne pokušenie:

Prvá kapitola
Anglicko, 1818

Temnou jesennou nocou sa ozýval dupot konských kopýt. Kráľovský koč uháňal v sprievode ozbrojených jazdcov po pustej ceste vedúcej hustým lesom.
V koči sedela naproti svojej dvornej dáme čiernovlasá princezná Sophia z Kavrosu. Pohrúžená do myšlienok hľadela na tmavú spleť hustých konárov, ktoré sa mihali za oknom. Malé nástenné svietniky vrhali tlmené svetlo na jej exotické črty tváre a zamyslený výraz.
Už to nepotrvá dlho.
O niekoľko hodín dorazia k hradu na tajné stretnutie s britskými diplomatmi.
V duchu si opakovala vášnivú reč, ktorú mienila predniesť pred lordmi z ministerstva zahraničia, zatiaľ čo koč ďalej monotónne hrkotal po ceste.
Toto je ten osudový večer. S úderom polnoci dovŕši dvadsaťjeden rokov a konečne bude dospelá. Už ju viac nebudú môcť odmietať s výhovorkami a protestmi, že je príliš mladá na vládnutie.
Nastal čas, aby britská vláda dodržala svoj sľub a vrátila Sophiu na rodinný trón. Jej ľud si to zaslúži. Boh vie, že si už vytrpel dosť.
Nepokojne pozrela na svoju spoločníčku. „Koľko je hodín, Alexa?“
Pôvabná blondína pri tom oslovení nadskočila.
Obe boli z dnešnej noci, ktorú si tak dlho plánovali, nervózne.
V stávke bolo príliš veľa.
Alexa si skontrolovala hodinky na retiazke. „Štvrť na desať, vaša výsosť. Ubehlo celých desať minút, odkedy ste sa ma to naposledy opýtali,“ dodala s napätým úsmevom.
Sophia zvraštila obočie a netrpezlivo pozrela z okna. Neúctivý tón spoločníčky sa jej však vôbec nedotkol. Alexa bola s ňou už dosť dlho na to, aby si mohla dovoliť upustiť od etikety. Jej predkovia boli po celé generácie dvoranmi kráľovského dvora a nasledovali svojich pánov dokonca aj do exilu v Anglicku, keď ich krajina padla do Napoleonových rúk. Mladá blondína bola jej dvornou dámou už od čias, keď mali obe sotva pätnásť, a Sophia dobre vedela, že jej uštipačnosť pramení z nervozity.
„Čo ste taká zachmúrená?“ spýtala sa jej Alexa. V hlase jej bolo počuť náznak neistoty, hoci sa snažila pôsobiť vyrovnane. „Nie každé dievča dostane k svojim narodeninám kráľovskú korunu, nemám pravdu?“
„Radšej nepredbiehajme,“ odvetila princezná vecne.
Človek, ktorý zažil toľko nečakaných životných zvratov ako ona za posledných pár rokov, sa skrátka naučí na nič sa nespoliehať.
Napríklad ani na pomoc Angličanov.
Nemyslela si, že ju hneď odmietnu, lebo situácia na Kavrose sa v poslednom čase dosť zhoršila. Nepochybovala však, že anglická vláda sa ju bude snažiť držať na uzde. Ale chvíľu by to vydržala, aspoň kým si neupevní moc.
Časom však zistia, že má v pláne oveľa viac, než len slúžiť záujmom Britskej koruny.
Jej ľud zúfalo potrebuje skutočného vládcu. Nikdy si ani nepomyslela, že raz bude vládnuť ona, ale keďže jej otca aj oboch bratov zavraždili, kráľovské povinnosti teraz pripadli jej.
Bola to, pravdaže, veľmi nebezpečná úloha. Jej rodina mala mnoho nepriateľov a jej vstup do verejného života na ňu pritiahne ich pozornosť.
Ale na tom nezáležalo. Veľký statný Leon, jej hlavný osobný strážca už od detstva a súčasný veliteľ bezpečnostných zložiek, ju dobre pripravil na všetky situácie.
Nuž a práve v tej chvíli priklusal ku koču, sklonil nahladko oholenú hlavu a nakukol do okna. „Ako sa máte, dámy?“ veselým hlasom prehlušil vŕzganie koča a dupot konských kopýt.
„Celkom dobre,“ uistila ho Sophia.
„Len sme trochu netrpezlivé,“ dodala Alexa a prenikavo pozrela na priateľku.
Leonov typický úškrn ich obe aspoň trocha upokojil. „Všetko najlepšie k narodeninám, vaša výsosť.“
„Ešte nie!“ namietla princezná so žiarivým úsmevom.
Hovoril jej to celý deň.
Chcela, aby ten okamih nastal až vtedy, keď bude mať pred sebou všetkých tých povýšeneckých diplomatov. Potom na nich vytiahne svoj kráľovský rodný list a napchá im ho do gágorov, ak sa opovážia namietať voči jej právu na trón.
Vtom Leon pozrel pred seba a zvážnel. Sophia ucítila, že koč začal spomaľovať.
„Čo sa deje? Blížime sa k mostu?“
„Čosi je na ceste,“ zamumlal strážca.
„Čo je to?“
„Nie som si istý. Vyzerá to ako rozbitý voz. Zastrite si okná,“ prikázal. Potom mľaskol na koňa a pohnal ho vpred.
Sophii sa razom rozbúchalo srdce.
Pozrela na Alexu, ktorá celá zbledla, a obe poslušne stiahli tenké kožené rolety, každá na svojej strane koča.
„Z-zrejme o nič nejde,“ hlesla dvorná dáma, s hrôzou hľadiac na dvere koča. Princezná však nemienila nechať nič na náhodu. Rýchlo zamkla dvere, vyhrnula si dlhý karmínový cestovný plášť, vykasala sukne a odhalila puzdro s dýkou, ktoré nosila na stehne.
Ak si myslia, že ma dostanú tak ľahko ako mojich bratov, tak sa pekelne mýlia, povedala si v duchu.
Alexa s vytreštenými očami sledovala, ako vytiahla lesklú čepeľ z pošvy, potom rozvážne otvorila tajnú priehradku pod sedadlom, vybrala z nej nabitú pištoľ a podala ju priateľke.
Dvorná dáma rázne pokrútila hlavou.
„Vezmi si ju,“ prikázala jej Sophia. „Ale…“
„Len pre istotu. Upokoj sa.“ Sama si vzala druhú pištoľ a natiahla kohútik.
Jej otca otrávili. Georgia utopili. Kristosa dobodali v nejakej tmavej uličke vo Viedni. Všetky silné európske impériá prahli po jej domovine, malej, ale strategicky umiestnenej reťaze gréckych ostrovov, tvoriacej bránu medzi východom a západom. Sám Napoleon vyhlásil, že ten, kto vládne Kavrosu, môže kontrolovať celé Stredomorie, a tým ovládať aj západnú Európu. A práve preto víťazní Briti po jeho porážke vyhlásili Kavros za svoj protektorát.
Avšak počas všetkých tých strašných rokov vojny a chaosu, počas ktorých Sophia vyrastala v exile v Nottinghamshire, prechádzala jej úbohá rodná zem z rúk do rúk. Najprv ju dobyli Francúzi pod vedením Napoleona, potom sa jej zmocnili Habsburgovci z rakúskeho cisárstva, no tí ju museli neskôr prepustiť ruskému cárovi. Navyše tu bola neustále prítomná hrozba v podobe desivého Turka Aliho Pašu a nevyspytateľných sultánov Osmanskej ríše.
Ktorákoľvek z týchto mocností môže mať s Kavrosom nejaké úmysly, takže ona ako dedička trónu musí byť spolu s Leonom a všetkými chrabrými gréckymi strážcami v plnej pohotovosti, aby ju nepostihol rovnaký strašný osud ako zvyšok jej rodiny.
Takto ozbrojená však dokázala čeliť akejkoľvek hrozbe. Pevnejšie si ovinula svoj plášť – veľmi špeciálny –, aby poriadne zakryla kráľovskú róbu pod ním. Zvonka začula nejaké hlasy. Snažila sa rozoznať slová, dúfajúc, že je to naozaj len nejaký anglický farmár, ktorému sa cestou na trh pokazil voz.
Vtom si všimla, že Alexa je od hrôzy celá meravá a biela ako stena. Prišlo jej bezmocnej priateľky ľúto a tak sa nadýchla, aby jej povedala, že sa nemá čoho obávať. Avšak skôr než stihla vydať hláska, koč sa zaknísal a prudko zastavil. Nocou sa ozvali výstrely. Všetko sa to zomlelo veľmi rýchlo. Kone vystrašene erdžali, muži kričali, Alexa vrieskala a Sophia sa zúfalo usilovala sústrediť na zvuky toho chaosu vonku.
Na neistotu nebol čas.
Krv jej pulzovala v ušiach. Pripravila si zbrane a vyštekla na hysterickú priateľku: „Upokoj sa!“
Sama však mala problém zachovať rozvahu, najmä keď jedna z guliek odrazu prerazila okno a roztrhla koženú roletu. Rýchlo odvrátila tvár pred spŕškou črepín, zatiaľ čo Alexa si zakryla hlavu a s ďalším výkrikom sa hodila na sedadlo.
Keď sa Sophia opäť obrátila k oknu, roleta ešte visela na svojom mieste, ale cez dieru sa dnu načahovala čiasi ruka v čiernej rukavici a šmátrala okolo kľučky až k zámke.
Prižmúrila oči a zúrivým pohľadom ju sledovala. Vedela, že si musí šetriť náboje.
Zaťala čeľusť, napriahla sa a z celej sily zabodla votrelcovi dýku do predlaktia. Spoza okna sa okamžite ozval bolestivý rev a ruka sa hneď stiahla. Ďalší z útočníkov vzápätí zámku odstrelil, ale Sophia bola pripravená aj naňho. Maskovaný muž prudko otvoril dvere na koči a zmeravel zoči-voči hlavni jej pištole. Letmo si spomenula na svojho otca a bratov, stlačila kohútik a chlap bol na mieste mŕtvy. Kým sa však načahovala po druhú pištoľ, ktorú Alexa pustila, hneď sa objavil ďalší. Vystrelila aj naňho, ale ruky sa jej už tak triasli, že ho guľka len škrabla.
Cez otvory v jeho maske videla, ako sa mu v temných očiach zablysla nenávisť.
Čosi vyštekol a ona by prisahala, že ju práve po turecky preklial. Potom sa nahol dnu a zdrapol ju za ruku, snažiac sa ju vytiahnuť z koča. Keď sa naňho zahnala dýkou, priložil jej k hlave zbraň, ale nevystrelil.
Takže ma chcú živú, pomyslela si.
V tom krátkom okamihu, keď hľadela do útočníkových očí, periférne zbadala Leona, ako sa k nemu zakráda. Z celej sily sa však usilovala sústrediť, aby čo i len letmým pohľadom nič neprezradila.
V nasledujúcej sekunde padol zloduch na zem so strážcovou dýkou zabodnutou hlboko v krku.
Hneď vzápätí ju už Leon ťahal z koča k jednému z osedlaných koní.
„Choďte, choďte,“ náhlil ju, držiac sa za bok. „Červená sedmička, počujete? Červená sedmička! Spomínate si, vaša výsosť?“
„Červená sedmička?“ hlesla. „Ešte nikdy som ten kód nepoužila!“
„Ale teraz ho potrebujeme,“ vyhŕkol. „Rozumeli ste mi?“
„Áno, áno, pamätám si ho. Leon, ste zranený?“ zvolala hlasom plným obáv.
„O to sa nestarajte, nič to nie je. Choďte!“
Už nemohla ďalej váhať.
Ešte nikdy nevidela v jeho tvári taký výraz. Výraz plný strachu a obáv. A vtedy si to uvedomila: prelomili jej obranu.
Kód Červená sedmička znamenal, že jej muži jej už viac nevedia zabezpečiť ochranu. Môžu ju len kryť, aby dokázala ujsť. „Alexa…“
„Oni idú po vás. Mŕtva svojmu ľudu nepomôžete. Tak choďte už!“ zreval Leon.
Za tie roky si zvykla poslúchať ho na slovo. A tak sa vyšvihla do sedla, zatiaľ čo sa jej prísny ochranca načiahol do koča a podal jej vak a kompas.
Prikývla.
„Nájdem si vás, hneď ako sa bude dať.“
„Pozor, za vami!“ skríkla.
Strážca sa zvrtol a tresol ďalšieho zamaskovaného chlapa do tváre. Opäť sa strhla mela. Sophia rýchlo pozrela na kompas a obrátila svojho koňa na sever.
Pustila sa do cvalu, ale jeden z útočníkov sa ešte pokúsil chytiť jej hnedáka za uzdu. Bleskovo zviera zvrtla a nemilosrdne kopla muža do brady. Hlava mu padla dozadu, zatackal sa a zrútil na zem.
Nato sa rýchlo obrátila správnym smerom, popchla koňa do slabín a odcválala preč.
Červená sedmička, červená sedmička. Protokol vedela odrecitovať hádam aj pospiatky, toľkokrát sa to spolu učili. Tri kilometre na sever, bez ohľadu na to, či tadiaľ povedie cesta, alebo nie. V tomto prípade nie. Hnala koňa rovno na kamenný múr obkolesujúci nejakú pastvinu. Nohatý žrebec vyskočil, preletel vzduchom, pristál vo vysokej tráve a pokračoval ďalej.
Rozhodla sa, že si radšej nebude všímať guľky, ktoré jej svišťali za chrbtom. Zdalo sa totiž, že útočníci ju napokon nepotrebujú za každú cenu živú. Obzrela sa cez plece a zbadala asi desiatich maskovaných mužov, ako ozlomkrky bežia ku kamennému múru, snažiac sa ju zostreliť. Jej strážcovia im boli v pätách a snažili sa jej kryť chrbát.
Uháňala stmievajúcou sa krajinou a nespomalila, ani keď už bola z dostrelu ich guliek. Neustále sa však sústredila na vzdialenosť, ktorú už precválala. Zvuky boja boli čoraz vzdialenejšie, ale srdce jej stále tĺklo ako o život.
Božemôj, bol azda Leon vážne zranený? Bol jej ako otec. Hádam ešte viac ako ten skutočný, kráľovský. Pri myšlienke, že tam svojich priateľov nechala napospas útočníkom, jej bolestivo zovrelo hruď. Za posledné roky v exile sa všetci veľmi zblížili.
Jej myseľ priam kričala, aby sa vrátila za nimi a pomohla im. Vedela však, že by jej to verný strážca nikdy neodpustil. Musela mu prisahať, že to nikdy nespraví, lebo podľa jeho slov by sa to rovnalo samovražde.
Nie. Musí tomu drsnému starému levovi dôverovať. V stávke je oveľa viac než len ich životy. Závisí od nej celý Kavros.
Na chvíľu vytesnila svojich priateľov z mysle a pozornosť opäť sústredila na cestu. Obavami o nich sa bude trýzniť neskôr. Teraz potrebovala čistú hlavu pre prípad, že by sa útočníkom predsa len podarilo prenasledovať ju. Tri kilometre severne od miesta prepadu spomalila, skontrolovala kompas a zadívala sa na horizont. Teraz päť kilometrov severozápadne.
Vždy choď okľukou pre prípad, že by ťa sledovali, hovorieval jej Leon. Všetok jeho tréning mala nezmazateľne vrytý do pamäti. Obrátila koňa na severozápad a opäť ho tryskom hnala ďalej.
Súmrak jej pomáhal ukryť sa pred nepriateľmi, no zároveň jej únik sťažoval, pretože kôň sa mohol kedykoľvek potknúť alebo stúpiť do jamy.
Chvalabohu, šťastie jej prialo. Posledným bodom protokolu Červená sedmička bolo prejsť ďalšie tri kilometre na západ. V tomto poslednom úseku dorazila k pustej vidieckej ceste.
Už bolo úplne tma.
Spomalila koňa. Cesta bola úzka a kamenistá a jej zadýchaný hnedák by si na nej mohol ublížiť, čo by jej pri úteku vôbec nepomohlo.
V myšlienkach sa vrátila k maskovanému útočníkovi, ktorého zastrelila. Nebolo jej to ľúto, ale po stlačení kohútika jej ostalo trochu nevoľno. Mnohokrát si streľbu nacvičovala, ale ešte nikdy nemusela nikoho skutočne zabiť. Triasla sa, snažiac sa zahnať tú spomienku.
Leon ju učil, že občas skrátka nastane situácia, kto z koho.
Po chvíli sa opäť obzrela cez plece, no ešte vždy sa zdalo, že ju nikto neprenasleduje.
Keď unikla bezprostrednému nebezpečenstvu, opäť sa jej začal zmocňovať strach. Cítila sa taká zraniteľná. Sťažka preglgla a nervózne potľapkala hnedáka po krku.
„Dobrý chlapec,“ zašepkala vďačne. „Netušíš náhodou, kde sme?“
Vedela len, že nasledujúcim bodom v protokole je zbaviť sa koňa. Nechcela sa s verným zvieraťom rozlúčiť, ale vedela, že ak ju prenasledovatelia stopujú, pôjdu za ním.
Musí pokračovať pešky.
V mysli si vybavila posledný bod svojej misie, ktorý jej Leon pri každom výcviku prízvukoval. Nakoniec nájdite v okolí týchto súradníc čo najbezpečnejšie miesto a skryte sa tam, kým si po vás neprídeme. Ak uvidíte kohokoľvek iného, nevychádzajte, varoval ju. Nevychádzajte z úkrytu, kým sa na vlastné oči nepresvedčíte, že je to niekto z nás. Nedajte sa oklamať.
„Nuž, a je to tu,“ povedala koňovi roztraseným hlasom. Po asi troch kilometroch chôdze po vidieckej ceste ho zastavila. „Je načase poslať ťa preč a skryť sa.“ Zosadla a uvedomila si, že nohy sa jej ešte trasú.
Rýchlo žrebca odsedlala a sňala mu uzdu, aby sa jeho pôvod nedal nijako identifikovať.
„Ďakujem,“ šepla a poslednýkrát potľapkala mocné zviera po zamatovom krku. Potom neochotne odstúpila a pleskla ho po zadku. „Choď, chlapče. Utekaj!“
Vysoký elegantný hnedák s bielou hviezdou na čele sa však ani nepohol. Len pohodil hlavou, akoby pochyboval, že bez neho prežije.
„Netvár sa ako mulica. Si voľný, choď!“ zvolala. „Kšá!“ Ešte raz ho poriadne pleskla po zadku. Nato kôň odfrkol a konečne odcválal do tmy.
Sophia zamračene hľadela jeho smerom a keď dupot kopýt napokon doznel v diaľke, tesnejšie si ovinula svoj dlhý cestovný plášť. Odrazu sa cítila nesmierne sama.
Nič to. Iné princezné možno potrebujú rytiera, ktorý by ich zachránil, ale ona nikdy nebola ten naivný typ, čo by bezmocne čakal na spasenie. Ešte to tak.
Vopchala kompas do vaku a prehodila si ho cez plece. Aspoňže ešte mala svoju dýku. Pár listami a vetvami zahladila konské stopy a vydala sa do tmavého lesa hľadať vhodný úkryt, v ktorom by mohla prečkať aj niekoľko dní.
Bože, na takomto mieste sa skutočne nemusela obávať, že by ju niekto zbadal. Leon, kam si ma to len poslal? pýtala sa v duchu.
Bola doslova uprostred ničoho.
Práve vo chvíli, keď sa už začínala báť, že v okolí týchto súradníc žiadny vhodný úkryt nenájde, zbadala pred sebou čistinu. Na nej navrchu malého kopca stála stará opustená stodola. To by mohlo byť ono.
Podišla bližšie a zastala na okraji lesa, skrytá medzi stromami ako vysoká zver. Chvíľu lúku aj stodolu sledovala, aby sa uistila, že tam naozaj nikto nie je. Potom rýchlo prebehla po tráve zaliatej mesačným svitom k dreveným vrátam.

Milan Buno, 18.10.2017