Prišla na to, čo je ozajstné šťastie

Vychádza novinka jednej z najobľúbenejších slovenských autoriek Jany Benkovej. Musíme zostať spolu je druhý príbeh novinárky Simony, s ktorou sme sa stretli v knižke Nájdem ťa, Oliver. Tá mala u čitateliek veľký úspech, takže si vyžiadali pokračovanie.
Simona pracuje v časopise pre ženy, no ani zďaleka nie je reportérkou, čo sa uspokojí s ľahkými námetmi. Mladá novinárka má šťastie na témy, ktoré obracajú jej život naruby. Keď pátrala po unesených modelkách, nestihla vlastnú svadbu.

V tomto príbehu už Simonin sobáš s milovaným Oliverom neohrozuje nič  – okrem nečakanej, krutej metelice, zámeny svadobných šiat a...  špecifického vzťahu k Danielovi, bývajúcemu o poschodie vyššie. Ten jej pri príprave článku o záhadnom miznutí utečencov zo záchytného tábora nechce pomáhať.

Simona si poradí aj sama, hoci sa opäť vystaví napätým situáciám, ktoré ohrozia jej kariéru i život. Pátranie, čo rozbehla, vyvolá škandál. Ani nebezpečenstvo ju však neodradí a nebojí sa ako správna novinárka zasiahnuť aj tie najvyššie miesta. Tentoraz však už pre prácu a profesionálnu ctižiadosť neriskuje vzťah so svojím čerstvým manželom Oliverom.
Prichádza na to, o čom je ozajstné šťastie...

Vypočujte si AUDIO úryvok z knihy.
Číta herečka Lucia Vráblicová:

Musíme zostať spolu nás zavedie do atraktívneho žurnalistického prostredia, ktoré Jana Benková dokonale pozná a o to je príbeh autentickejší.
Je to aj napínavý príbeh, príbeh o láske, skutočnom šťastí, ktoré si neraz od seba akoby odháňame, alebo ho nevidíme.
Je to príbeh o duši a srdci, ktoré vkladáme do práce...a vlastne do každodenného života. Len tak dokážeme žiť naplno a spokojne. Len vtedy, keď ideme do niečoho s čistým srdcom a otvorenou mysľou, dokážeme zachovať v sebe to ľudské.

 „Život nie je vždy jednoduchý a každá z nás potrebuje pohladenie, balzam na dušu. V mojich knihách nesmie chýbať,“ tvrdí Jana Benková.

Jana Benková vydala 29 knižných titulov. Siaha po rôznorodých témach, ktoré si vyžadujú aj rozličný žáner: Rozhovory na telo I a II, Má láska krídla?, Ľúbim ťa, Slovenské hviezdy v NHL, Alena Heribanová: Vždy s úsmevom, Lekcia od princeznej, Pralinky s chilli, Slečna nebezpečná, Máš, čo si chcel, miláčik, Čistá láska,  Až po uši, Ben a Maxová, Haló, tu je tvoja láska, Zlatíčko, Dievča s mačacím menom, Slnečnica, Večernica, Ten bozk, Už sa mi aj snívaš, Chcem takého ako ty, Malinový sen, Šťastná žena, Jedna noc nestačí, Agátová alej č. 25, Nájdem ťa, Oliver, Vášnivé pokušenie, Uličnica a Musíme zostať spolu.
V najväčšej čitateľskej ankete sa stala TOP autorkou roka 2012.
J. Benková je úspešná aj v Českej republike, vyšlo jej tam už osem románov. Preklady jej kníh vychádzajú aj v ďalších krajinách.

Prečítajte si úryvok z novinky Musíme zostať spolu:

1. kapitola
Horúce kakao rozvoniavalo izbou. Sedela som na gauči zababušená v deke, obložená vankúšmi a časopismi, a vytrvalo som ťukala do notebooku. Našla som súbor, ktorý som hľadala, a klikla naň.
„Tu je to, konečne,“ vydýchla som si a ponorila sa do čítania.
Bola to reportáž, ktorú som napísala len nedávno po návšteve utečeneckého tábora v Medveďove. Migranti tam žijú už tretí rok a čakajú na svoj ďalší osud. Ženy, muži, deti rôzneho veku. Všetci majú pred sebou dlhú cestu do krajiny, ktorú si vysnívali. U nás boli iba na krátkej návšteve, kým im rakúske úrady nevybavia papiere.
Stretla som sa tam so sympatickým Fadim zo Sýrie. Chvíľu sme sa zhovárali, ale keď sa dozvedel, že som z časopisu pre ženy, odkázal ma radšej na svoju krajanku Sahrau. Sahraa je pôvabná mladá žena s vlasmi čiernymi ako uhoľ a s hlbokými hnedými očami. Má iba dvadsaťjeden rokov, čaká dieťa, a už má na duši tie najhlbšie jazvy súčasného sveta. Urobila som o nej článok, na aký som doteraz pyšná.
„Celá naša veľká rodina sme bývali spolu. Boli to krásne časy. Nič nám doma nechýbalo. Až kým otec nezahynul počas výbuchu v továrni,“ začala Sahraa svoje rozprávanie. Pôsobila veľmi neisto a krehko. Pri rozhovore klopila oči a často si hladila už dosť výrazne vypuklé bruško. „Po otcovi nás navždy opustila ťažko chorá mamička a Ahmed, môj starší brat, zahynul na motorke. Všetko sa to zomlelo tak rýchlo... Zostala som úplne sama, zronená a osamelá. Jedna zo starších sestier sa už dávnejšie vydala do Švédska, druhá žije už tretí rok v Holandsku. V Sýrii mi nezostal nikto blízky, chýbala mi tam rodičovská láska a rodina... Veľmi! S otcom som mala krásny vzťah, bol mojím vzorom.“
Tu som prerušila čítanie. Predstavila som si jej jemnú tvár plnú bolesti. Ktovie, čo je s tebou, dievčatko, pomyslela som si a čítala ďalej.
„Spomínam si, ako sme počas nedieľ a kresťanských sviatkov chodili do kostola, veľa sa spoločne rozprávali, aj ako sme oslavovali Veľkú noc,“ listovala vo svojich spomienkach Sahraa.
Kde sa momentálne nachádza jej najmladšia sestra, nevedela. Štrnásťročnú Nuru väznili a znásilňovali členovia Islamského štátu. Uniesli ju spolu s ostatnými ženami a deťmi do bašty radikálov v Mosule. Nura sa nakoniec stala sexuálnou otrokyňou jedného zo strážnikov. Denne ju týral a nútil, aby sa pred ním prechádzala nahá. Hocikedy ju znásilnil a podhadzoval svojim kamošom, ďalším strážcom.
„Ktovie, či sa jej odtiaľ niekedy podarí ujsť,“ dodala Sahraa s uslzenými očami. „Ja som jej pomôcť nedokázala, ale verím, že sa mi to podarí, ak si tu niekde nájdem nový domov.“ Znovu si dlaňou pohladila bruško a ťažko si povzdychla. Možno jej napadlo to isté čo mne – ktovie, či jej sestra Nura ešte vôbec žije...
Nevedela som zareagovať – a to sa mi veru stáva  málokedy.  Od nervozity som si zastrčila prameň vlasov za ucho. Pre mňa bolo ťažké čo i len predstaviť si, že by som niekedy prišla o svoje zázemie. O rodičov, Olivera, kamarátov... A vybrala sa bez peňazí, s prázdnymi vreckami do neznáma, kde ani len netuším, čo a kto ma čaká a či tam vôbec nájdem svoje šťastie... Hrôza.
Sahraa sa mi vtedy zadívala do očí... Moju nevyslovenú otázku pochopila. Po chvíli opäť prehovorila: „Moje dieťa nečakám s niekým, kto ma miluje a ja jeho. Lásku medzi mužom a ženou som zatiaľ nezažila... Cestou do Európy ma znásilnil prevádzač, hneď ako zistil, že cestujem sama. Hnusné narážky mal voči všetkým ženám, čo sme sa spolu tlačili na gumenom člne, ale ku mne si od začiatku dovoľoval najviac. Ostatní sa ho asi veľmi báli, nezastal sa ma nikto.“ Odmlčala sa. Prisunula som k nej pohár s vodou, ale Sahraa odmietavo pokrútila hlavou a znova sa ponorila do spomienok. „Vlastne, ani sa nečudujem... Všetci sme boli vystresovaní, vyľakaní a unavení... Nejedli sme takmer päť dní, a keď som si tvár a pery potierala morskou vodou, ešte viac mi ich vysušila. Viackrát som si želala, aby som zomrela a aby sa už skončilo to nekonečné trápenie... Ale ja v ňom nevidím koniec ani teraz, veríš mi?“ vzdychla si. „Nikomu nič nevyčítam. Všetko bude, ako má byť. Časom ma možno niekde prijmú a nebudem musieť putovať so svojím synom,“ pohľad jej skĺzol na bruško, „po celom svete. Už teraz bola tá cesta pre nás veľmi dlhá, neznesiteľná... Len keby som vedela, čo ma čaká... Chcem niekam patriť, potrebujem to, iba nemám čo ponúknuť, žiadne peniaze mi nezostali. Som odkázaná na pomoc iných ľudí.“
Toto je neskutočne silná žena, pomyslela som si a vyslovila to aj nahlas, keď sa mi stiahnuté hrdlo konečne trochu uvoľnilo. „A ako vieš, že to bude chlapec?“
Oči jej ožili. „Cítim to. Je mocný ako buk.“
„Ale...“ Zarazila som sa, to dieťa predsa nie je počaté z lásky!
„Všetko je, ako má byť... Malý za nič nemôže a ja ho z celého srdca milujem už teraz,“ povedala hlasnejšie a dosť rozhodne na to, ako krehko a utiahnuto pôsobila.
„To sú teda tvoje sny – niekam patriť?“ spýtala som sa.
„Netúžim po bohatstve, to asi nikto z nás,“ odpovedala ako strémovaná žiačka v škole pred tabuľou. „Ale potrebujeme nádej, veď sme ľudia. Chceme nádej a pokoj.“
„V Sýrii je v súčasnosti pokojný život absolútne nemožný...“ povzdychla som si.
Sahraa chvíľu hľadala správne slová. „Možno je to až príliš jednoduché – ak nie si moslim, musíš zomrieť.“
Prikývla som. Toľkým veciam v dnešnom svete nerozumiem...
„Naše utrpenie svet nezaujíma,“ šepla a pomaly pokračovala: „To je najhoršie. Nikto nám nechce pomôcť, len putujeme a ja mám pocit, že viac už nezvládneme,“ hlas sa jej opäť zasekol. „Vašu krajinu síce nepoznám, ešte nedávno som netušila, že existuje. Vy ste k nám dobrí. Žiadne výstrely, žiadne bomby, krik, nik nám nehrozí smrťou. Každý z nás dostal vlastnú lyžicu, má vlastnú porciu jedla,“ usmiala sa so slzami v očiach. „Naozaj sa nemám na čo sťažovať.“
Cestou domov z Medveďova som si vtedy pôvodne plánovala zastávku v obchodnom centre. Chcela som si kúpiť nový lak na nechty. Po stretnutí so Sahraou som sa za také myšlienky hanbila a namierila si to rovno domov.
Odtrhla som zrak od obrazovky a snažila sa zahnať spomienky i slzy, čo sa mi tisli do očí. Niečo nás udalosti, čo sa práve dejú vo svete, predsa len učia – oveľa viac si vážiť život, bežné maličkosti, vlastne každý nový deň, ktorý prežijeme. Pozerala som sa na stolík s otvorenou bonboniérou a s chladnúcim kakaom. Preboha, veď čo mne v živote chýba? Odtisla som z kolien počítač a dopila sladký nápoj. Ktovie, ako sa má to krehké mladé žieňa dnes? A či je ešte vôbec na Slovensku, alebo sa posunula niekam ďalej? Keď sme sa stretli, bola už v šiestom... či siedmom mesiaci? Už by mohla mať aj bábätko. Bábo utečenky, čo sa narodilo na Slovensku... To by mohol byť celkom zaujímavý článok.

2. kapitola

Dnes som Olivera nechcela budiť. Vykĺzla som spod paplóna a po špičkách som prešla do kúpeľne, len tak naboso v jeho starom zbehnutom žltom tričku. Tvár som si výdatne opláchla studenou vodou, natrela sa svojím obľúbeným krémom s jemnou vôňou ruží, vlasy som si prečesala prstami a zamierila rovno do našej sivo-bielej kuchyne. Zakrátko ju už zalievalo nielen zubaté decembrové slnko, čo nakúkalo spomedzi nafúknutých mračien, ale aj vôňa čerstvej kávy, stekajúcej z kávovaru do dvoch šálok.
Do dvoch minút bude tu, tipla som si. A poznala som ho dobre. Oliver náhlivo vošiel do dverí, nezvyčajne skoro prebudený a nabudený... Rýchlo žmurkal, schmatol do ruky moju šálku kávy, a až keď zachytil môj  pohľad, rezignovane ju odložil a počkal, kým kávovar nakvapká aj jeho dávku kofeínu. 
„Nesmej sa,“ povedal, bez toho aby sa na mňa čo len pozrel. Aj on už dobre poznal mňa.
Jasné, že som sa škerila.
„Včera ste to, chlapci, prehnali, pravda?“ spýtala som sa sladko a odpila si z kávy.
„Ani nie,“ zahováral.
Pichla som doňho ukazovákom a zapla rádio. „Aké nie? Ani som nezaregistrovala, kedy si vlastne prišiel... A spať som išla až po polnoci.“
„Mhmmm...“ vychutnával si kofeínovú vzpruhu a konečne sa ku mne otočil. „Si krásna...“ povedal a dal mi bozk na nos.
„Skutočne múdre rozhodnutie naplánovať si rozlúčku so slobodou na večer pred svadbou,“ zamrmlala som, ale usmievala som sa. Svadba... Dnes je náš veľký deň!
Oliver na mňa žmurkol: „Budem použiteľný, nebojte sa, madam. Vo všetkom.“ Prešiel do obývačky, sadol si na našu novú rohovú sedačku a zaklonil hlavu.
„Bolesti, hm? To už môže byť vekom,“ provokovala som ho z kuchyne.
„Alebo náročnou partnerkou,“ ťažko si vydýchol muž, ktorý bude už o niekoľko hodín mojím manželom.
Viem, narážal na naše komplikované leto, keď som začala pracovať ako reportérka v ženskom časopise a naďabila som na únosy mladých slovenských modeliek. Pustila som sa do pátrania a ako to už v mojom živote chodí, skomplikovalo sa všetko, čo sa mohlo. Aby ma tí zločinci zastrašili a stopli v pátraní, napokon uniesli Olivera... Všetko však dobre dopadlo, len sme v tých fofroch museli presunúť termín našej svadby.
Ale dnes konečne nastal TEN deň. Dlho sme sa na to tešili, no nepatríme k tým párom, čo noc pred svadbou prebdejú a vstávajú už pred svitaním,  len aby všetko stihli. Veď už máme všetko pripravené, len sa oblečieme a ideme, pomyslela som si. Nechala som Olivera, nech sa trochu preberie. Na obecnom úrade máme byť až o jednej, takže žiadny stres. Moje obliekanie zaberie nanajvýš dve hodiny, takže som mala ešte dosť času aj ja. Pohybovala som sa po kuchyni v rytme dynamickej pesničky Taylor Swiftovej, ktorú milujem, a zaumienila som si, že namiesto nervozity si dnes urobím naozaj krásny deň.
Do hriankovača som vložila nakrájané chlebíky a z chladničky som vytiahla vajcia a cibuľu. Keď v kuchyni začali rozvoniavať raňajky, pohľadom som lenivo zablúdila k oknu... No to... To je čo?! Rýchlo som zažmurkala a vyzrela von znova, či ma náhodou neklame zrak. To azda nie! Snežilo! A ako! Niečo také som dosiaľ nevidela. Kam sa skrylo príjemné ranné slnko? Podišla som bližšie k oknu a vyvalila oči. Fúkala nefalšovaná decembrová víchrica, padali obrovské vločky a na chodníku pred našou bytovkou sa tvorila hustá snehová perina. Zaparkované autá som ani nerozoznala.
„Vidíš, čo je vonku?“ zakričala som smerom k obývačke.
„Zima!“ zvolal Oliver o čosi živšie než pred chvíľou.
„Zima? Tam je priam severská mela!“
„Je december, nie august. Zima je teda namieste,“ zopakoval. „Dopraje nám všetky svoje pôvaby.“
Zašomrala som, že to je celý on, no neprekvapilo ma, že jeho to vôbec nevzrušuje.
Oliver je krásny chlap a najmä vyžaruje pokoj. Ten popri svojej dynamickej novinárskej práci potrebujem ako soľ. Aj preto mi je s ním tak dobre, a keď ma pred rokom na veľkej vianočnej večeri, kde sedeli aj naši rodičia, požiadal o ruku, vôbec som neváhala. Oliver bol ítečkár v menšej súkromnej firme. Nedávno ho povýšili a teraz vedie stredne veľké oddelenie. Často je na cestách po Slovensku, ale vždy sa na seba tešíme. Život s iným chlapom si neviem ani predstaviť. Ospevujem ho dokonca aj počas výsostne babských rozhovorov s mojou najbližšou kamarátkou Ninou, expertkou z reklamnej agentúry, ktorá je voči mužom dosť skeptická. Oliver naplnil môj život až po okraj – a to je skvelé.
Svadbu sme pôvodne naplánovali na august, ale keďže som sa vtedy hrala na inšpektora Columba a hľadala zmiznuté modelky, museli sme ju presunúť na december.
Nebol to až taký problém, ako by sa mohlo zdať. Všetko sme mali pripravené, len sme zmenili termíny a dali vytlačiť nové pozvánky. Išlo to ako po masle a vôbec som sa preto nestresovala. Naopak, sebavedomo som sa všade nahlas čudovala, ako niekoho môže nejaká svadba vynervačiť či dokonca rozhádať, a už vôbec som nechápala, prečo niekto svadbu chystá aj rok... Pre mňa absolútne nepredstaviteľné!
Tešila som sa na zábavu s našimi rodinami a priateľmi a nerobila som vedu z toho, či bude výzdoba našej slávnostnej sály ružovkastá alebo sýtoružová, biela alebo smotanová, ani aké budú mašle na stoličke či na oknách... Dala som si poradiť a Nina mi so všetkým rada pomohla. Zložil ma len výber svadobných šiat. Som dievča, čo si bežné oblečenie nakupuje expresným tempom, pohľadom už od vchodu predajne. Priamou cestou k pokladnici  schytím dva-tri vešiaky so zaujímavými kúskami a nákup je za niekoľko minút hotový.
Lenže svadobné šaty, to je niečo celkom iné... Pamätáte si ich celý život! Aj to by som ešte ako-tak bola ochotná stráviť, ale svadobnú róbu išla so mnou vyberať mama, takže sa to nezaobišlo bez heroizácie tejto rodinnej udalosti, maminých veľkolepých predstáv, plánov a stavania slavobrán okolo Olivera už v taxíku. Maminmu nadšeniu som sa napokon neubránila ani ja a polovicu skúšaných modelov sme v salóne spoločne dojato oplakali.
Možno som trochu precitlivená práve preto, že mám za sebou dosť náročný rok. Okrem prípravy svadby som totiž zmenila zamestnanie. Dynamickú prácu v spravodajskej agentúre som zavesila na klinec a presunula sa do ženského týždenníka s názvom Štýl. Stala sa zo mňa reportérka a hneď som riešila pátranie po zmiznutých modelkách, ktoré zo Slovenska unášal medzinárodný gang.
Najväčšiu radosť mal Oliver, keď som mu oznámila, že chcem zmeniť miesto. Veril, že budem mať pokojnejší život a budeme spolu tráviť viac času...
V deň pohovoru, keď som ráno chystala raňajky, všimol si, že sa mi trasú ruky. Načiahol sa a pohladil ma po vlasoch. Dlhé ryšavé pramene patria ku mne rovnako ako stovka pieh na tvári a závislosť od horúceho kakaa a jahodových žuvačiek – nie však naraz.
„Teraz robíš tú najťažšiu súčasť novinárčiny. Prečo sa teda obávaš toho pohovoru?“ presviedčal ma s plnými ústami syrového toastu. „Si výborná spravodajkyňa, teba nemôže nič prekvapiť.“
„Zlato, toto bude úplne iná práca. Neviem, či mi tam skúsenosti zo spravodajstva pomôžu,“ povedala som a pobrala sa obliekať. Cestou som mu odhryzla z chlebíka, čo držal v ruke, a zasmiala sa, keď zavrčal a znova ma tľapol po zadku. Pamätám si to ako dnes – zhodila som zo seba tričko a nahá som svižne vbehla do kúpeľne.
„Milujem, keď si spievaš pod sprchou, malá!“ zavolal Oliver za mnou, aby som sa pred návštevou Štýlu uvoľnila. Vedela som, že môj falošný spev neznáša.
Rozhodla som sa správne. Prestupom zo spravodajskej agentúry do Štýlu sa môj život dosť zmenil. Spravodajca je celé dni v pohybe. Či prší, sneží, páli slnko – počasie ani nestíha vnímať. Od rána pobehuje z jednej tlačovky na druhú, medzičasom už v mysli píše správu, aby ju mohol čo najskôr odoslať do redakcie. Nové informácie zaplavujú svet doslova každú sekundu, spravodajská agentúra musí informovať akčne, rýchlo, spoľahlivo – takže v dokonalej informačnej kondícii musí byť aj redaktor. Celý deň sa nezastavíte, a ak si napríklad nejaká politická strana zmyslí zvolávať „extrémne súrny“ brífing ešte o siedmej večer, do postele padáte často až okolo polnoci. A ráno sa celý ten kolotoč rozkrúti odznova.Takže stále myslíte iba na prácu, a hoci aj máte deň-dva voľna, vaša pozornosť nepoľavuje, aby ste po návrate do redakcie vedeli reagovať na každú aktuálnu tému. A na súkromný život vám veľa času nezostáva.
Ja som si na plecia nakládla o to viac, že som si založila na internete módny blog. Módu milujem už od strednej školy, baví ma vyberať oblečenie a vymýšľať čo najbláznivejšie kombinácie, ale nikdy som si nemyslela, že môj blog zaujme až toľkých ľudí. A tak som po návrate z práce domov neraz ešte sliepňala pri malej lampičke, aby som nezobudila Olivera, a písala o trendoch, dávajúc čitateľom nové tipy.
Agentúrna robota bola výborná novinárska škola, krásna práca, ktorá ma napĺňala, ale po piatich rokoch ustavičného náhlenia a vyzváňania mobilu si hádam už každý povie – stačilo. A tak som začiatkom leta nastúpila do redakcie ženského týždenníka Štýl. Netušila som, ako mi tento krok prevráti život naruby...
Hneď po nástupe ma zaujala zdanlivo nenápadná udalosť, ktorú si okrem mňa nik nevšimol – štyri nezvestné modelky z malej modelingovej agentúry. Z udalosti sa stal veľký prípad. Prežila som niekoľko desivých dní ako vystrihnutých z televízneho trileru, a už som spomenula, že uniesli dokonca môjho Olivera a museli sme odložiť svadbu, ale napokon všetko dobre dopadlo – zachránili sme životy modeliek a odhalili sieť vydieračov, ktorá fungovala v niekoľkých štátoch. Pomáhal mi Daniel, môj dávny kamarát a dokonca aj sused. Dan je odo mňa o rok starší – presne ako Oliver. Býva o poschodie vyššie – v byte, kde som predtým, než sme si s Oliverom prenajali tento väčší byt, žila aj ja s  Ninou. Daniela som vtedy viac-menej zdedila: Nina si ho totiž najskôr nasťahovala do nášho spoločného prenájmu, po polroku sa rozišli, ale odsťahovala sa ona – kvôli novému objavu. Daniel sa ma spýtal, či mám problém s tým, ak by tam zostal bývať aj naďalej. Nemala som. A tak ostal. Takto sme tam spolu pobudli asi rok. Vo všetkej počestnosti. V tom čase som spoznala Olivera a začali sme spolu chodiť. Daniel bol super spolubývajúci, väčšinu času som o ňom ani nevedela.
Viem, čo vám napadlo. Nie, nikdy to medzi nami nezaiskrilo. Ani jediný raz. Iskry sa nepochopiteľne vznietili oveľa neskôr, keď sme už mali každý svojho partnera. V čase, keď sme spoločne pátrali po modelkách.
Daniela som pobozkala jediný raz, aby som si overila, či medzi nami funguje nejaká chémia. Mne sa zdalo, že nie, jemu opak. Viem, že som urobila chybu, ale vtedy som to videla inak... Daniel bol v tom čase po čerstvom rozchode s priateľkou Uršuľou. Opustila ho, lebo si myslela, že medzi nami niečo je. Sľúbil mi, že sa s ňou pokúsi ešte porozprávať, aby sa k nemu vrátila i s jej rozkošnou malou čivavou Omrvinkou. Vzťah zachránil, ale na mňa sa už pozerá inak.
Je to skvelý kamoš, no keď som mu v máji pri náhodnom stretnutí na schodoch oznamovala, že mením džob a idem pracovať do ženského časopisu, zarazil sa – pamätám si to ako dnes.
„No zbohom!“ prevrátil oči. „Tak to radšej utekám...“
Zasmiala som sa. „Počkaaaaj... Skús ma pochopiť... Potrebovala som zmenu. Táto bude pre mňa ideálna. Teším sa na nové výzvy. Aj keď som nedostala presne to miesto, aké som chcela, bude to celkom dobrý začiatok v novom prostredí, s novými ľuďmi...“
„A o čom budeš písať? O nových šampónoch? Či zaručených tipoch, ako zbaliť chlapa zo svojich dievčenských snov? Funguje to?“ poškľaboval sa.
„Ak nepíšem o futbale, vari nie som človek, hm?“ zamračila som sa. „Chcela by som sa venovať móde...“
„Móde?“ vyvalil oči. „Takmer som teda uhádol, človeče,“ neveriacky krútil hlavou a vykročil.
„Len sa smej...“ odvrkla som možno až priostro. „Nad módnymi časopismi vy chlapi navonok ohŕňate nos, ale keď v nich vidíte krásne modelky, všetci do jedného ste hotoví!“
Chechtal sa a aj ja som sa uvoľnila. „Podstatné je, že budeš spokojná, Simča.“
„Viem, že áno,“ krokom vpred som naznačila, že chcem odísť.

Milan Buno, 11.4.2017