Príbeh, ktorý vás naučí milovať život

Novinka Spoznal som ťa bosú je príbeh o nečakanej láske. Príbeh, ktorý láme srdce...a potom ho zahojí. Možno neveríte v lásku na prvý pohľad. A predsa sa to stáva.

Lilah a Callum sa náhodne stretnú na trajekte, ktorým každé ráno chodia do práce. Ani jeden z nich nie je už vo veku tínedžera a ani jeden z nich neverí na lásku na prvý pohľad, ani na šťastné konce „až naveky“.

On je úspešný marketingový expert, ona zasa renomovaná právnička, odporkyňa spotrebnej spoločnosti a zanietená ochranárka prírody. Ani jeden z nich nehľadá dlhodobý vzťah a každý má na to svoje dôvody.

Náhoda však zariadi, aby stretnutie na trajekte nebolo ich prvým a zároveň posledným. Začína sa obdobie niekoľkých krásnych, možno najšťastnejších mesiacov v ich životoch.

Spontánna Lilah učí zamrznutého Calluma užívať si život naplno a nepremárniť ani minútu. Ich šťastie je takmer dokonalé, až na jeden detail. Hneď na začiatku Lilah Calluma varovala, že to medzi nimi nemôže prerásť do vážnejšieho vzťahu.

No zatajila mu prečo...

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Matúš Kvietik:

Kelly Rimmerová je čoraz úspešnejšia a populárnejšia austrálska spisovateľka, ktorá sa venuje najmä tvorbe pre ženy. Prirovnávajú ju k Jojo Moyesovej, Davidovi Nichollsovi či Nicholasovi Sparksovi. Jej knihy boli publikované v 16 svetových jazykoch.

Objednajte si Spoznal som ťa bosú.

Začítajte sa do novinky Spoznal som ťa bosú:

Prvá kapitola
Callum

Láska na prvý pohľad to rozhodne nebola.
            Do zorného poľa mi vstúpilo špinavé chodidlo. Chcel som si ho nevšímať, no bolo to neospravedlniteľné – na verejných miestach nemajú bosé nohy čo robiť, navyše som vtedy ešte nevedel, k akému telu tá noha patrí. Môj výraz určite prezrádzal, čo si o tom chodidle myslím, ale usiloval som sa pokračovať v práci na notebooku, ktorý som držal na kolenách. Očividne neúspešne, pretože jej neušlo, kam mi odbieha pohľad.
„Oči mám trochu vyššie,“ ozvala sa. Zo spôsobu, akým to povedala, sa mi zdalo, že sa baví. Pozrel som na ňu, či sa nemýlim.
To bolo po prvý raz, čo sme nadviazali očný kontakt. A vtedy som sa do nej zaľúbil – takže to asi bola láska na druhý pohľad.
Slová mi nestačia na to, aby som opísal, aká úžasná bola Lilah vo všetkých ohľadoch. Merala ledva poldruha metra a bola taká tenká, až sa zdalo, že stačí silnejšie objatie, a zlomí sa. Lesklé vlasy sýtej červenohnedej farby mala v ten deň vypnuté do drdola, z ktorého nevytŕčal jediný vlások. Pamätám si, ako som si pri tom pohľade spomenul na vtip o ľuďoch z privátneho sektora, podľa ktorých je každý účes, ktorý nie je nehybne fixovaný k hlave, prejavom slabosti. Lilah mala schopnosť doplniť formálny kostým slivkovomodrej farby robustnými šperkmi z dreva a zachovať si pritom dokonalo profesionálny vzhľad.
Na bezchybnej úprave jej hornej polovice tela v kombinácii s chodidlami bezdomovca bolo čosi rušivé. Ani trápny pocit z toho, že ma prichytila pri civení na jej nohy ma neodradil od toho, aby som sa jej na to nespýtal.
„Prečo nemáte topánky?“
„Niečo vám poviem. Dnes som stála na nohách osem hodín. Na ihličkách,“ informovala ma. K ženám naokolo vyslala pohľad s jasnou otázkou: Verili by ste, aký je nechápavý?
„To predsa nie je dôvod, aby ste tu boli bosá. Stačilo len obuť si niečo normálnejšie a vaše nohy mohli byť teraz čisté.“
„Aha, takže tak znie správna odpoveď.“ Sarkazmus v hlase zjemnila smiechom. „Keď sa ma zajtra sudca na pojednávaní spýta, prečo som prišla v teniskách, poviem mu, že mi to poradil akýsi chlap na trajekte.“
„Jedna z mnohých vecí, ktoré na ženách nikdy nepochopím, je to, čo všetko sú schopné podstúpiť v záujme pravidiel, ktoré okrem nich nikoho nezaujímajú.“ Na túto tému som diskutoval bezmála s každou ženou, ktorú som kedy poznal. Nikdy sa to neskončilo dobre.
„Vraj sa o tie pravidlá zaujímajú iba ženy?! Mňa raz vyhodili za to, že som sa odmietala do práce maľovať,“ vložila sa medzi nás žena sediaca vedľa Lilah. Ešte ani poriadne nedohovorila, už držala v ruke Lilahinu vizitku.
„Mali by ste mi zavolať do firmy. Vedeli by sme vám s tým pomôcť,“ povedala jej Lilah, no pozornosť ihneď obrátila naspäť ku mne. „Vážne mi chcete tvrdiť, že ženy chcú v práci vyzerať profesionálne preto, aby zapôsobili na iné ženy?“
„Za profesionálny vzhľad som všetkými desiatimi. Ako vidíte, sám mám na sebe oblek, nosím ho do práce každý deň. No keby mi niekto – priamo či nepriamo – naznačil, že musím nosiť štipce na bradavkách, ak sa chcem dočkať kariérneho postupu, neskočil by som mu na to. Ak vás v topánkach bolia nohy, obujte si niečo pohodlnejšie. Ľahká pomoc.“
V tom okamihu, no zrejme prineskoro, som si uvedomil, že sa do mňa zabodáva asi desať párov nahnevaných ženských očí. Vykrútil som hlavu, aby som zistil, ako ďaleko sme ešte od prístaviska Manly Wharf.
„Premýšľate, ako teraz z kaše von?“ spýtala sa ma Lilah.
„Je mi jasné, že nemôžem vyhrať. Muži nemajú nárok spochybňovať inštitúciu ženstva.“
„Mladý muž, ak už ozaj máte námietky proti inštitúcii ženstva,“ zamumlal muž po mojom boku, „nevyslovujte ich na lodi plaviacej sa na mori pred právničkou, ktorá si práve v práci odtrpela osem hodín na vysokých podpätkoch.“
„Múdra reč,“ pritakala Lilah.
„Nechcem sa s nikým hádať,“ vysvetľoval som, aj keď som iste pôsobil opačným dojmom. „Len skutočne nerozumiem, prečo si ženy myslia, že sa musia vystavovať bolesti, aby vyzerali dobre. Ste krásna žena, slečna..., pani...“
„Slečna, či pani – do toho vás nič.“
„Slečna, či pani Dotohomanič,“ zopakoval som. „Rovnako krásne a profesionálne ako dnes v ihličkách by ste vyzerali aj v nízkych kožených topánkach.“
„Ďakujem za milé, i keď trochu moralizujúce slová.“
Naša komunikácia spela ku koncu, no bol som odhodlaný z trajektu nevystúpiť bez toho, aby som zistil, kto to je. Na niekoho, kto ma bude fascinovať tak ako táto záhadná právnička, nech aj má špinavé bosé nohy, som čakal už veľmi dlho.
„A ktorému odvetviu práva sa venujete?“
„Skúste hádať.“
„Tak počkať.“ Na univerzite som mal zopár predmetov týkajúcich sa práva, no odvtedy už uplynulo zopár desaťročí. I keď mne to pripadalo skôr ako storočia. „Obchodné právo?“
„Vedľa.“
„Majetkové.“
„Nie.“
Opäť som si ju obzrel. Niečo na jej výzore mi napovedalo, že sa vymyká tradičným firemným schémam.
„Mám to! Robíte rodinné právo.“
„Nie!“ Znovu sa zasmiala. Smiech mala jemný a melodický – presne taký, aký by ste očakávali, keď sa zasmeje žena Lilahinej krásy.
„Pracovné?“
„Opäť vedľa.“
„Trestné.“
„Nie.“
„Vynechal som azda ešte nejakú špecializáciu?“
„Len tú najdôležitejšiu a najdynamickejšiu.“
„Autorské právo?“
Podozrievavo sa na mňa pozrela.
„Pracujete hádam v zábavnom priemysle, pane?“
Teraz som sa musel zasmiať ja.
„V marketingu.“
„Ešte horšie. Je mi jasné, že s tou kapitalistickou hlavou na pleciach vám ani nenapadne venovať čo len jednu myšlienku planéte, ktorá vás živí. Aké typické.“
Vtedy sa mi rozsvietilo.
„Špecializujete sa na životné prostredie. Zachraňujete svet.“
„Konečne!“
„Ospravedlňte moju obmedzenosť. Myslel som si, že tí, čo robia environmentálne právo, nosia tričká z konopnej látky a dredy. No keď sa tak na vás dívam, tie vaše bosé nohy mi to mohli napovedať.“
„Nemôžem si pomôcť, ale stále premýšľam, ako...“ začala, no nedopovedala, akoby si to rozmyslela. Spätne – keď som ju už poznal – mi napadlo, že to bol z jej strany skôr manéver na otestovanie stupňa môjho záujmu, než ozajstné zaváhanie.
„Ako čo?“ pobádal som ju, nech pokračuje. Pravdupovediac, visel som jej na perách a čakal na každú slabiku, ktorú vysloví.
„Ale nič.“ Vyslala ku mne úsmev, po ktorom sa mi rozbúchalo srdce. „Iba som premýšľala, ako to teraz plánujete zaonačiť tak, aby ste ma mohli pozvať na večeru.“
„Práve som myslela na to, či vás najskôr nepošle domov obuť si niečo poriadne,“ ozvala sa so smiechom pani sediaca vedľa nej.
„Mne zas napadlo, či si nechcete prizvať ako posilu aj nás ostatných,“ prehodil popod nos môj spolusediaci, „sám ten podrezaný jazyk len ťažko zvládnete.“ Cestujúci okolo nás sa chichúňali, no keď sme sa s Lilah zahľadeli jeden druhému do očí, ich smiech šiel pomimo mňa, asi ako nahratý smiech, ktorý púšťajú v komediálnych seriáloch.
„Dnes večer?“ spýtal som sa.
„Pozvania od mužov z marketingu neprijímam.“ Hravý tón jej hlasu mi našepkával, že bude súhlasiť.
„Na kuchynskom parapete pestujem bylinkovú záhradku.“ Bola to lož, pochopiteľne – v tom čase som nemal ani len ten parapet. Väčšinu zariadenia kuchyne som vyhodil v rámci jej rekonštrukcie, ktorú som odvtedy nevedel dokončiť. Na tom však nezáležalo – zúfalstvo v mojom hlase podnietilo obecenstvo k ďalšiemu smiechu, po ktorom sa Lilah na mňa usmiala.
„Tak v tom prípade...“

❄ ❄ ❄

Z trajektu sme vystúpili spoločne. Zástup cestujúcich sa rozptýlil smerom k štvrti Manly zaliatej podvečerným svetlom. Lilah niesla na pleci obrovskú kabelu ¬– videl som, že v nej má notebook. Aj ja som ešte plánoval do rána niekoľko hodín pracovať. Neveril som na osud – stále naň neverím, no cítil som, že tá chvíľa je dôležitá, ani čo by som vykročil chodníkom, na ktorý sa dá vstúpiť len raz za život.
„Takže ste diabolský marketingový mág,“ poznamenala. Čakali sme pri priechode pre chodcov, aby sme mohli prejsť na ulicu Korzo. Ulice ešte stále zapĺňali autá z večernej dopravnej špičky.
„Tak nejako. Aj dnes som celý deň premýšľal, ako nalákať deti na nákup jedov.“
„Obaľte ich cukrom.“
„Tak to robíme už roky. Môj nový nápad je pridať do cukru kokaín – stále vymýšľam nové spôsoby, ako u nich dosiahnuť závislosť.“
Môj vtip nemal očakávaný účinok. Zo súcitu zdvihla aspoň kútiky úst.
„Prečo marketing?“
„Prečo vôbec niečo?“ pokrčil som plecami. „Rád stojím pred výzvou meniť mienku ľudí.“
Naskočila oranžová, prúd áut začal spomaľovať, až zastal úplne. Mechanicky sme vykročili s davom, ktorý kráčal na Korzo. V Manly to bolo obľúbené miesto. Ulicu lemovali obchody a reštaurácie a jej druhý koniec ústil doslova na pláž. Či bol deň alebo noc, leto či zima, po Korze sa bez prestania premávali zástupy ľudí priťahované neodolateľnou silou pláže.
„Tie mučiace nástroje na ihličkách máte strčené v tej kabele?“ zaujímal som sa. Zdráhal som sa znovu zaviesť reč na jej bosé nohy, no nevedel som si predstaviť, v ktorej reštaurácii sa potešia hosťovi bez topánok, bez ohľadu na to, že sme sa nachádzali len niekoľko sto metrov od oceána.
„Ani náhodou, odpočívajú v bezpečí pod stolom v mojej kancelárii, aby mohli zajtra v mučení pokračovať. Čo keby som vás vzala do svojho obľúbeného podniku?“ navrhla. Potom, čítajúc mi myšlienky, dodala: „V Manly sú miesta, kde ušpinený hipík neprekáža.“
„Chodíte sem naboso často, keď to tak dobre viete?“
„Život je príliš krátky na to, aby sme si mohli dovoliť cítiť sa nepohodlne. Keď ma bolia nohy, vyzujem si topánky. Ak ma tlačí drdol, rozpustím si ho. Vlastne počkať...“
Odstúpila vpravo, bližšie k obchodu, popred ktorý sme práve kráčali, a podala mi svoju megatašku. Mlčky som ju od nej vzal. Pripadala mi trochu ako čarovná bytosť, ktorej akýkoľvek, i ten najmenší pohyb ma ohromuje a napĺňa úžasom; moje zmysly boli v režime najvyššej pohotovosti. Díval som sa, ako si z drdola vyťahuje niekoľko sponiek a uvoľnené vlasy jej padajú poza plecia až k pásu, poletujúc a poskakujúc pritom v súlade s pohybmi jej rúk. Dlhý pobyt v tesnom drdole ich zanechal zľahka zvlnené. Potriasla hlavou, aby si ich ešte lepšie rozpustila, potom sa na mňa usmiala. „Tak je to lepšie.“
Dodnes si želám, aby som ju v tej chvíli mohol zastaviť a odfotiť si ju do mobilu. Bola už takmer tma a umelé svetlá výkladu, pri ktorom sme stáli, jej presvecovali závoj vlasov. Modré oči sa jej trblietali ako oceán na pobreží Manly za slnečného dňa, na perách jej pohrával jemný úsmev. Bavila sa na mne.
„Môžeme ísť?“ prihovorila sa mi. Civel som na ňu? Nebol som si istý. Celé naše stretnutie mi pripadalo ako niečo, čo nemôže byť skutočné. Mysľou mi preletela prchavá myšlienka. Zamiloval som sa už niekedy? Bolo to aj vtedy takéto?
„Poďme,“ povedal som. V sluchách som cítil bolestné búšenie vlastnej krvi. Odvrátil som sa od nej a pokračovali sme v chôdzi smerom na pláž. Zasa sa zasmiala.
„Moja taška vám vážne pristane. Nemyslíte, že je čas navzájom sa predstaviť?“
Tašku som jej vrátil a dúfal som, že si nevšimla, ako mi po krku smerom nahor do tváre stúpa horúca červeň.
„Volám sa Callum. Callum Roberts.“
„Tak teda ahoj, Callum, čo sa necháva na trajekte zbaliť bosonohými neznámymi,“ povedala s úškrnom. „Som Lilah Owensová.“
„To ja som zbalil teba,“ ohradil som sa.
Znovu sa uškrnula. „Isteže. Ak ti to pomôže cítiť sa lepšie...“
Lilah. To meno bolo pre ňu dokonalé. V duchu som si ho predstavil – Lilah Robertsová, no rýchlo som sa, zdesený, spamätal. Nechcel som sa ženiť. Nikdy. To som nemal v pláne. Od rodičov som sa naučil o láske a manželstve veľa a najdôležitejším ponaučením bolo, že nič z toho nie je pre mňa.
„Kam to vlastne ideme?“ spýtal som sa, aby som prišiel na iné, príjemnejšie myšlienky. Vtom ma zachvátila potreba prevziať iniciatívu. Jedol som už v každej reštaurácii, ktorá v Manly za niečo stála, v mysli som pátral po vyhovujúcom mieste. Pre problém s bosými nohami by to malo byť niečo neformálne, ale romantické. Tlmené osvetlenie? Kvalitný vínny lístok? Intímna hudba? „Nezájdeme do Turners?“
„Blé,“ zvraštila nos. Môj výber podniku s povesťou najlepšej gurmánskej reštaurácie v štvrti ju očividne nenadchol. „Nie, ideme do Giovanni On the Seaside.“
„Do tej pizzerie?“ spýtal som sa zmätene. Prešli sme na druhú stranu ulice a bok po boku sme kráčali po Korze k uličke pri pláži, v ktorej sa nachádzala spomínaná reštaurácia. Bola to bežná pizzeria s interiérom, ktorý už mal najlepšie časy za sebou. Ceny neboli vysoké a stálo tam len niekoľko stolov – väčšinou sa predávalo na donášku.
„Nie je to pre teba dostatočne intelektuálske?“ uťahovala si zo mňa. A možno ma skúšala.
„Je to úplne v poriadku.“ Bonusom reštaurácie bola skutočnosť, že odtiaľ nebolo ďaleko ku mne domov. „Netipoval som ťa na milovníčku pizze.“ Najmä z toho dôvodu, že vyzerala, akoby v živote nemala v ústach ani hlt nezdravého jedla.
„Nemá vari každý rád pizzu?“
„Asi áno. Na akom prípade teraz pracuješ?“
„Dnes som bola na súde. Usilujeme sa dosiahnuť súdny zákaz na pripravovaný ťažobný vrt.“
„Čo je na tom vrte zlé?“
„Väčšina vrtov je zlá.“ Tón, akým to povedala, by od kohokoľvek iného znel arogantne. Z Lilah vyžarovala iba sebaistota.
„Tento má byť umiestnený hneď za hranicou národného parku. Oblasť niekoľkých kilometrov v okolí tej lokality je miestom výskytu troch ohrozených druhov. Je to príliš veľké riziko.“
„Vyhráš to?“
„Mala by som.“
            Ešte šťastie, že som v tom prípade nebol sudcom. Bolo by pochabé čo len dúfať, že by som sa vedel sústrediť na podrobnosti, pokiaľ by nimi predo mnou argumentovala ona.
            „A čomu sa venuješ vo voľnom čase, Záchrankyňa planéty?“
„Občas varím. Ale hlavne pletiem.“ To mal byť žart?
„Svetre?“
„Skôr papučky. Pre deti, čo budem mať.“
Určite žart.
„Stavím sa, že už máš dohodnuté miesto v škôlke a tak podobne.“
„Dve, keby to náhodou boli dvojičky.“
„Budeš sa vykrúcať z každej otázky, ktorú ti položím?“
„Budeš sa celý večer vypytovať na hlúposti typické pre prvé rande?“
„Ktoré tri veci by si si vzala so sebou na opustený ostrov?“
„GPS, satelitný telefón a svoj notebook.“
Cítil som v nose oceán a slabú vôňu pizze, ktorú k nám priniesol závan vetra. Pizzeria Giovanni On the Seaside sa vynorila priamo pred nami, no ja som zrazu zaváhal. Keď Lilah vykročila ku dverám, jemne som ju chytil za lakeť a znovu som ju otočil k sebe. Spýtavo sa na mňa pozrela.
„Nie som si istý, či je táto maličká, obyčajná pizzeria tým najlepším miestom pre naše prvé rande.“
„A to už prečo?“
„Podľa mňa si zaslúžiš niečo lepšie.“
„Pozrime sa, aký si milý!“ Póza hrdinky o čosi zmäkla. Po prvýkrát za večer sa na mňa nefalšovane usmiala.
„Ver mi, Callum, že v jedle som veľmi prieberčivá, a tu majú niečo, čo fakt milujem.“
Vánok jej postrapatil vlasy a sfúkol do tváre pramienok. Natiahol som k nej ruku a zastrčil som jej ho za ucho. Videl som, ako naprázdno prehltla. Fungovala medzi nami zvláštna chémia – znepokojivo intenzívna, ale napriek záplave sexuálneho podtónu si zachovávala nevinnosť a čistotu. Najradšej by som ju už pobozkal, vedel som, že aj ona na to čaká. No po prvý raz v živote som si chcel vychutnať každú sekundu a predĺžiť každý krok na ceste, po ktorej som kráčal.
„Také jedlo si rozhodne nemôžem nechať ujsť.“
Na tvár sa jej vrátil sebavedomý úsmev, chvíľka medzi nami sa rozplynula. Lilah odo mňa odstúpila a vkročila dnu.

Milan Buno, 20.5.2017