Príbeh Angelina Browna

O čom je jeho príbeh?
Veríte na anjelov? Bert a Betty Brownovci áno, pretože Bert počas jazdy v autobuse objavil vo svojom náprsnom vrecku anjela. Podľa Berta a Betty je rozkošný. Zrazu sa v ich živote ocitol malý chlapec, o ktorého sa museli postarať.
Rozkošný je aj pre Nancy, Jacka a Alicu z 5.A.
Ale úradujúca riaditeľka školy pani Moleová si to nemyslí. Ani profesor Smellie. A čo záhadný mladík, ktorý sa vydáva za školského inšpektora? Ten človek je mimoriadne podozrivý. A ešte je tu veľký, ťažkopádny Basher Malone. Nemá Angelina rád. Vlastne robí všetko pre to, aby ho dostal...

Príbeh Angelina Browna je naozaj očarujúci príbeh, ktorý poteší srdce každého mladého čitateľa. Nenásilne kladie otázky, čo je dobro a čo zlo. Je to rozprávanie plné fantázie a zázrakov, ktoré vám na tvári vyčaria úsmev.
Je to nádherná lekcia o dôležitosti a význame lásky v našich životoch.

 Začítajte sa do Príbehu Angelina Browna:

A je to. Všetci na palube. Toto je Bert a jeho autobus. Už dlhých desať rokov jazdí na tom istom autobuse po tej istej trase. Desať rokov! To je dlhšie, ako sú podaktorí z nás na  tomto svete! Predtým jazdil desať rokov na inom autobuse po inej trase na inom konci mesta. Viem, že niektorí ľudia túžia jazdiť na autobuse. Možno patríš medzi nich.
Možno medzi nich patril aj Bert, kedysi dávno, keď bol ešte mladý, veselý a plný nádeje. Dnes už nie.
Veru nie! Pán Bertram Brown už má toho dosť. Veď čo je to za život? Rozbehnúť sa, zastaviť, rozbehnúť sa, zastaviť, rozbehnúť sa, zastaviť, rozbehnúť sa, zastaviť. Brzdy škrípu, dvere vŕzgajú, motor drkoce. Semafory, dopravné zápchy, meškanie, práce na ceste, oslepujúce slnko, hmla a mláky, ľad a prekliaty sneh.
A tie zastávky! Načo vôbec jestvujú? Na každej čakajú ľudia, na každej naňho mávajú. „Zastavte, pán šofér! Vezmite nás do svojho útulného autobusu!“
Cestujúci! Kto vlastne vymyslel cestujúcich?
Staré  dámy  s  paličkami,  páchnuci  starí  chlapi s roztrasenými rukami a slinami okolo úst, bláznivé matky s uvrešťanými a grckajúcimi batoľatami na rukách. Vozíky a nákupné tašky a športové kočiare a balíky. Chlapci s frajerkami a dievčatá s frajermi, ktorí si vymieňajú zaľúbené pohľady, hrkútajú si a držia sa za ruky.
A deti! Deti! Nechcite, aby o nich Bert rozprával. Kto, prepánajána, vymyslel deti? Drzé, usoplené bytosti. „Odvezte nás za desať centov, pane! Peniaz mi spadol do kanála, pane! Ešte nemám  pätnásť, mám osem! Pozor! Zadné koleso dobieha predné! Zastavte, potrebujem sa vycikať! Zastavte, musím...“
Čertovské deti! Načo vôbec jestvujú? Zastaví na zastávke St. Mungo. A už  sa valia, sopliaci! „Nastupujte po jednom! Nepredbiehajte sa! Sadnite si! Nechichocte sa! Prestaňte hulákať!“
Deti! Len ich kamsi zamknúť a kľúč zahodiť! Deti!
„Buďte ticho! Sadnite si! Sadnite si!“

Milan Buno, literárny publicista