Prečítajte deťom Rozprávky z trávy

Rozprávky z trávy ponúkajú 30+1 poučných rozprávok pre všetkých, bez rozdielu veku. O tom, ako chcel pavúk lietať; ako sa moľa vydávala; prečo pijú krv len komárice, ale tiež o nezbednej včielke. „Ešte nevyšla ani von z úľa, už vystrájala a zanovito odmietala materskú kašičku, ktorou sa kŕmia malé včeličky. Hneď chcela letieť na lúku a skúšať chute peľu – najmä zo žltých kvetov, pretože tie sa jej zdali najkrajšie.“

Chcete vedieť, ako sa to skončilo so včielkou Andrejkou? A viete prečo majú lienky bodky na chrbte a ako sa osy pohádali? V tejto pekne ilustrovanej knihe Rozprávky z trávy sa tiež pozriete na fúzačove tykadlá, maškarný ples múch a dozviete sa, prečo húsenice babôčky ľúbia pŕhľavu.

Vtipné príbehy pobavia a poučia nielen deti, veľa nového sa z nich dozvedia aj rodičia. Ale najmä, konečne sú tu rozprávky o rodine, priateľstve a láske, pri ktorých sa nemusíte báť a zatvárať si oči:)

Ako malú chuťovku si prečítajte jednu z rozprávok, aj s dodatkom Ako to je naozaj. Príjemné čítanie.

Ako sa dážďovke zapáčilo svetlo

Jedného dňa od rána pršalo. Drobná dážďovka spala vo svojom úkryte v práchnivom dreve a stalo sa jej to, čo ešte nikdy. Vytopilo jej byt a ona musela vyjsť von, aby sa neutopila. Vonku už nepršalo, bol neskorý večer, len mesiac nazeral spoza korún stromov. Vtom ostala dážďovka v nemom úžase. Jedna hviezdička spadla z oblohy a krúžila len niekoľko metrov od nej! Dážďovka bola z jej svetla celkom unesená. Tak rada by si ju obzrela zblízka!

„Hviezdička, nože prileť ku mne bližšie!“ zavolala na ňu. Svetlo hviezdičky na chvíľku zhaslo. Potom sa zasa rozsvietilo a znova zhaslo. Dážďovka zopakovala svoju prosbu: „Neublížim ti, krásna hviezdička, len sa mi ukáž!“

Svetlo sa zažalo a letelo rovno k nej! Dážďovka sa od vzrušenia celá chvela. Hviezdička sa priblížila k dážďovke a opýtala sa: „To hovoríš so mnou?“ Mala mužský hlas, ktorý vôbec neznel nebesky. No dážďovku to neodradilo: „Nádherne svietiš...“

„No áno, my svetlušky svietime... Najmä naše manželky – tie svietia ešte výraznejšie, ale nemajú krídla, takže sú ukryté niekde v tráve. Hrávame sa s nimi na skrývačku.“

„Svetlušky? Tak teda ty neráčiš byť hviezda z oblohy?“ spýtala sa dážďovka prekvapene a trochu aj zahanbene.

Zarazená svetluška, lepšie povedané svetlušiak odpovedal: „Nie, som len obyčajná svetluška.“

„To nič, zato nádherne svietiš!“ vzdychla dážďovka.

„Príroda nás obdarovala svetlom. Môžeme si ho kedykoľvek vypnúť a zapnúť. Aha – takto!“ názorne predvádzala svetluška, ktorej lichotil dážďovkin záujem.

Od tejto udalosti dážďovka každý večer čakávala svetlušku a pozorovala lampášik, ktorý majú svetlušky na zadočku. Spriatelili sa a každú noc sa mali o čom zhovárať. Dlhé, predlhé noci dážďovka ospevovala krásne svetluškino svetlo, až kým sa svetluške dážďovky neuľútilo. A tak, keď sa končilo leto, svetluška odlomila kúsok zo svojej svetelnej škvrnky a darovala ho dážďovke. Tá bola šťastím bez seba: „Ďakujem ti, svetluška, to je od teba veľmi pekné, to som naozaj nečakala!“

V nasledujúci deň dážďovka nerobila nič iné, len si kúštik darovaného svetielka prikladala po celom tele, aby zistila, kde sa jej bude najlepšie vynímať. Na opasku? Na treťom článku zhora? Alebo na štvrtom zdola? Najradšej by svietila celá, nie iba na kúsočku... To je ono! Chcela by svietiť celá! Dážďovka neváhala a kúsok svetielka prehltla.

A tak, keď pôjdete lesom a uvidíte na práchnivejúcom dreve dážďovku, ktorá svetielkuje, neľakajte sa. To svetluška svätojánska darovala kúsok svetielka dážďovke, ktorú dodnes všetci volajú dážďovkou svietivou.

A ako je to naozaj?

Svetluška svätojánska (Lampyris noctiluca) alebo aj svätojánska muška má ploché telo a svetlo, ktoré slúži ako rozpoznávací signál. Nachádza sa na jej brušku, pričom bezkrídla samička má svetelnú škvrnu podstatne väčšiu ako samček. Svetlušky sú aktívne v noci. Samčeky lietajú a slabo svietiac si hľadajú partnerky – samičky. Tie ležia v tráve a svietia veľmi výrazne. Svetlo môžu podľa vôle zapnúť alebo vypnúť. V teplých letných mesiacoch svietia samičky pri dostatočnej tme asi od 22 hod. do 01 hod.

Larvy žijú na zemi a živia sa slimákmi. Aj ony môžu slabo svietiť. Neskôr sa zakuklia a z kukly sa vyliahne dospelý jedinec. Smutné je, že niekoľko dní po párení obaja partneri umierajú.

Dážďovka svietivá (Eisenia lucens) je dlhá 45 – 115 mm, je teda menšia od klasickej dážďovky obyčajnej. Zároveň je to naša jediná dážďovka, ktorá je schopná svetielkovať. Najčastejšie ju nájdeme v horách na práchnivom dreve.

Všetky opaskovce (pomenovanie dostali podľa opaska) majú zreteľné článkovanie. Nemajú tykadlá, ale na každom článku sú zväzky štetín. Oči by sme im hľadali darmo. Namiesto nich majú v koži zvláštne tzv. fotoreceptorické bunky, ktoré pomáhajú v orientácii. Sú to obojpohlavné živočíchy, takže nerozlišujeme samičky a samčeky. Dážďovky zohrávajú veľkú úlohu pri prevzdušňovaní a zúrodňovaní pôdy, a preto by sme ich mali chrániť.