Poznáte Čas smrti? Famózny triler

„Ak v priebehu štyridsiatich ôsmich hodín zistíte, prečo som uniesol túto ženu, ostane nažive. Ak nie, umrie.“ 
Podobným odkazom začína sériový vrah každú svoju perverznú hru. Jednu obeť nechá vyhladovať, inú utopí v atramente, ďalšiu zaživa zabetónuje.

Mníchovská kriminálna komisárka Sabine Nemezová bezradne pátra po vysvetleniach a motíve otrasných zločinov. Až po boku svojrázneho holandského kolegu zistí, že vrahovi slúži ako predloha stará rozprávková knižka pre deti. A tá ukrýva ešte veľa nápadov, ako spôsobovať bolesť, zabíjať a unášať...

A jeho obete?
Jednu roztrhali psy! Druhá zhorela do tla v plechovej vani! Tretia jedla slané praclíky a utopila sa v atramente!
Prebehol jej mráz po chrbte. Dlane mala ľadové, no pokožka na hlave ju pálila od horúčavy. Pri slovách hrozné detstvo sa jej podvedome vybavila obrázková kniha Strapánik. Ako malá ju doslova nenávidela, pretože v nej jedna detská postavička zhorela a inú zas pohrýzli psy.

Spolu sledujú stopy vraha až do Viedne, kde sa práve  páchateľ zahráva s psychoterapeutkou Helen Bergerovou. Tentoraz si nevybral ľahkú korisť. Helen obráti celú hru proti nemu, no tesne pred odhalením jeho identity zmizne zabijak bez stopy. Vypátrať vraha však nebude vôbec jednoduché.

Píšem znalecký posudok k obom vraždám a volám ho Štyridsaťosemhodinová hádanka.
Vrah stavia voči sebe dve najbližšie osoby:
Ak v priebehu štyridsiatich ôsmich hodín prídete na to, prečo som uniesol tú či onú osobu, prežije. Ak nie, umrie.“

BORIS FARKAŠ číta z knihy ČAS SMRTI:

Andreas Gruber je rakúsky spisovateľ, ktorý za svoje knihy získal viacero prestížnych ocenení. Čas smrti je jeho prvá kniha v slovenčine, ale po prečítaní začnete pátrať po tom, kedy vyjdú ďalšie.
Jedna z najlepších detektívok za posledné obdobie – dynamická, pútavá, skvele napísaná a neuveriteľne gradujúce napätie. Výborné dialógy a najmä postavy.
Geniálna postava je chrapúň Sneijder. Drzý, necitlivý, ale človek sa teší na každú ďalšiu scénu s ním. Čo zasa povie, ako odpíše človeka, čo vymyslí. Výborne vykreslená postava, správne osvieženie príbehu.

Začítajte sa do trileru Čas smrti:

„Kto ste?“ zareagovala Helen čo najpokojnejším hlasom.
„Ak prídete na to, koho som uniesol a prečo, ostane tá osoba nažive. Ak nie, umrie. Máte štyridsaťosem hodín.“
„Ako prosím?“ Určite zle počula. V slúchadle opäť počula iba dych. V hlave si prehrala vyhrážku. Netušila, či si z nej niekto nepekne vystrelil, alebo má do činenia s nejakým bláznom.
„Na dôkaz toho, že to myslím vážne,“ pokračoval muž, „som vám nechal darček.“
„Darček?“ zopakovala Helen. Pohľadom podvedome skĺzla po stole a zastala na prázdnej škatuľke s červeným filcom vo vnútri, ktorú ráno našla pri poštovej schránke.
„Ako sa voláte?“ spýtala sa.
„To veci nijako nepomôže.“
„Napriek tomu o vás niečo viem,“ namietla.
Chlap sa zasmial. „Čo napríklad, pani doktorka?“
„Poznám váš rukopis.“
„Takže ste balíček už našli.“
Helen sa zdalo, že ho počuje usmievať sa. Tak či onak si nebola istá, čo mienil tým darčekom dosiahnuť. Škatuľa bola totiž prázdna.
„Čo ešte podľa vás o mne viete?“
Znel provokačne. Skúšal ju. V akejkoľvek inej situácii by jednoducho zavesila, no potrebovala zistiť, či je jeho tvrdenie o únose pravdivé. Zhlboka sa nadýchla.
„Písmená sú vpravo trochu rozmazané. Ste ľavák.“
Smiech stíchol. Spomenula si na citát Bena Kohlera, ktorý rád používal: Čím viac falošných stôp zanechá páchateľ, aby sa vyhol odhaleniu, tým viac dôkazov v podstate poskytne. Vďaka štúdiu psychológie, štrnástim rokom terapeutickej praxe a skúsenostiam s profilovaním automaticky analyzovala každé nápadné správanie a prvá spontánna myšlienka bývala zvyčajne najlepšia.
„Keďže na balíku chýba adresa,“ pokračovala, „predpokladám, že ste darček priniesli osobne. Pravdepodobne dnes nadránom, okolo piatej. Vyplašil vás môj pes, inak by ste škatuľku nechali pred dverami... nie v schránke.“
Dusty ju určite vytiahol labkou von. Chlap mlčal.
„Meníte si hlas. Ten skutočný by som teda zrejme spoznala. Okrem toho voláte z tajného čísla, aby som nemala dôkaz pre políciu. Asi sme sa už stretli. Ste môj klient?“
Stále ticho. Helen sa modlila, aby to bol iba nejaký vtipkár, ktorý sa čochvíľa prezradí. Šialenca ponevierajúceho sa v noci po jej pozemku potrebovala asi tak ako ihlu v zadku či psychicky narušeného klienta.

Milan Buno, literárny publicista